Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/59/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6009200761 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6009200761.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku, v právnej veci žalobcu: V. R., s.r.o., Majerská cesta 49, XXX XX L. L., zast. advokátom Mgr. Františkom Popperom, C. P. XX, XXX XX Z. proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A. zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : I./ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II./ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový správny orgán - Daňový úrad L. L. I. rozhodnutím č. XXX/XXX/XXXXX/XX/R.. zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007 v sume 147,060,- Sk. Správca dane rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že u žalobcu ako platiteľa DPH vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 04.06.2008. Protokol, vrátane Dodatku č.1 k protokolu zo dňa 08.07.2008, bol prerokovaný so žalobcom dňa 17.07.2008. Vykonanou kontrolou bolo zistené porušenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v platnom znení. Správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. XXXXXX/V. (A.X/IX/ XX) zo dňa XX.XX.XXXX, v zdaňovacom období september 2007, v sume 147.060,- Sk, dodávateľa Y. R., s.r.o., J. XX, za odpredaj (prevod) spolumajiteľského podielu na základe Zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. XXXXXX/V. zo dňa XX.XX.XXXX, základ dane 774.000,- Sk (19% DPH 147.060,- Sk). Predmetom fakturovaného plnenia bol prevod práva na riešenie k vynálezu č. XXXX- XXXX pod názvom: Spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty. Podľa citovanej zmluvy sa prevádzalo právo na riešenie v rozsahu spolumajiteľského podielu - 0,01% z prevodcu Y. R., s.r.o. na nadobúdateľa - žalobcu. Správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane z troch dôvodov: 1.) V danom prípade nedošlo k prevodu práva na riešenie, vrátane práva na podanie prihlášky zo spolupôvodcov na prihlasovateľov v súlade s patentovým zákonom. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z.z., zmluva o prevode práva na riešenie musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Medzi dokladmi, ktoré boli predložené k výkonu daňovej kontroly nebola písomná zmluva o prevode práva na riešenie, ktorá by skutočnosť tohto prevodu osvedčovala zákonným spôsobom. 2.) Zmluva č. XXXXXX/TS o prevode spolumajiteľského podielu zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola podkladom k vystaveniu faktúry dňa XX.XX.XXXX, uzatvorená medzi spoločnosťou Y. R., s.r.o. ako prevodcom a žalobcom ako nadobúdateľom, nebola podľa názoru správcu dane za spoločnosť Y. R., s.r.o. podpísaná oprávnenou osobou, nakoľko A.. F. v čase podpisu zmluvy nebol splnomocneným zástupcom tejto spoločnosti. 3.) Prevodom práva na riešenie na základe zmluvy č. XXXXXX/TS zo dňa XX.XX.XXXX malo dôjsť podľa názoru správcu dane iba k ďalšej zmene rozsahu veľkosti vlastníckych podielov na riešení medzi zmluvnými spoločnosťami, ktoré už pred prevodom boli vlastníkom práva na riešenie k vynálezu podanému prihláškou č. PP XXXX-XXXX, pričom užívateľské práva predmetného vynálezu ostali nezmenené. V čase podpisu zmluvy o prevode spolumajiteľského prevodu bola spoločnosť Y. R., s.r.o. majiteľom práva na riešenie vo výške 6,95% a spoločnosť V. R., s.r.o. majiteľom práva na riešenie vo výške 19,50%. V. R., s.r.o. neprijala službu na účely svojho podnikania, nakoľko aj pôvodný podiel práva na riešenie ju oprávňoval využívať vynález ako celok. Tým došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán (predtým Daňové riaditeľstvo SR), rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, rozhodnutím č. A./XXX/ XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-K. zo dňa XX.XX.XXXX potvrdil rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na zistený skutkový stav a analyzoval právne posúdenie veci, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu. Za podstatný dôvod neuznania odpočítania dane z predmetnej faktúry považoval nesplnenie podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, pretože žalobca ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k vynálezu č. XXXX-XXXX dňa XX.XX.XXXX, deklaroval vlastníctvo podielu práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, a preto fakturované plnenie - prevod ďalšieho podielu práva na riešenie z prevodcu Y. R., s.r.o. nepoužije na účely svojho podnikania. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia a žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Tvrdil, že vec bola po právnej a skutkovej stránke posúdená nesprávne. Dohoda o spolupôvodcovstve zo dňa XX.XX.XXXX, ktorou si spolupôvodcovia určili podiely na vynálezcovskej činnosti a dohoda o prevode práv na riešenie zo dňa XX.XX.XXXX, ktorou spolupôvodcovia previedli práva na podanie prihlášky na celkom dvanásť prihlasovateľov a súhlasili aj s prevodom na ďalšie subjekty preukazujú, že prevody práv pred podaním prihlášky sa realizovali v zmysle platných právnych predpisov. Tvrdil, že pre predmet daňovej kontroly úplne postačovalo predložiť zmluvu o prevode práv č. XXXXXX/ V. o prevode spolumajiteľského prevodu zo dňa XX.XX.XXXX, ktorej prílohou bolo Oznámenie o štruktúre spoluvlastníkov a spoluužívateľov „patentu B.“ k XX.XX.XXXX. Vytýkal správcovi dane, že pred žalobcom utajil stanovisko Úradu priemyselného vlastníctva SR zo dňa 11.03.2008, ktoré správca dane použil ako podklad pre svoje úvahy a rozhodnutie, ku ktorému nemal možnosť sa vyjadriť, a teda správca dane nepostupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom. Predmetné stanovisko ÚPV je len odpoveďou na nejaké kapciózne otázky správcu dane. Namietol nejednotný postup správcu dane, keď vo veci kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu DPH u spoločnosti Y. M & M, s.r.o. L. L. v Dodatku č. 1 k protokolu vypustil záver o tom, že v predmetnom prípade nedošlo k prevodu práva na riešenie. Nesúhlasil so záverom správcu dane a žalovaného, že zmluva bola podpísaná neoprávnenou osobou, pretože pokiaľ zmluvu podpísal za daňový subjekt Y. R., s.r.o. A.. A. F., urobil tak na základe príkaznej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola uzavretá medzi A.. F. a konateľom tejto spoločnosti pánom Z., a teda záver daňových orgánov, že A.. F. bol konateľom spoločnosti Y. R., s.r.o. len do 03.09.2001 nemá právny význam. Podľa žalobcu zmluva o prevode spolumajiteľského podielu č. XXXXXX/V. zo dňa XX.XX.XXXX o prevode spolumajiteľského prevodu je úplná a určitá, a teda ako právny úkon platná, a ani správca dane žiadne konkrétne dôvody jej neúplnosti a neurčitosti neuvádza. Poukázal na to, že rozhodovať o neplatnosti zmluvy nespadá do kompetencie žalovaného, ale súdu. Nesúhlasil so záverom daňových orgánov, že žalobca neprijal službu (prevod práv) na účely svojho podnikania, nakoľko už aj pôvodný podiel práva na riešenie žalobcu oprávňoval využívať vynález ako celok, čím malo podľa daňových orgánov dôjsť k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH. Vytýkal žalovanému aj správcovi dane, že posúdili predmet sporu síce z hľadiska Patentového zákona č. 435/2001 Z.z., avšak na úkor základných princípov dane z pridanej hodnoty uvedených v Smerniciach ES a v zákone č. 222/2004 Z.z. o DPH. Poukázal na pojem zdaniteľná osoba v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o DPH, na pojem ekonomická činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona o DPH, pojem dodanie služby v zmysle § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. V zmysle uvedeného zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa ods. 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti, pričom podľa § 3 ods. 2 ekonomickou činnosťou (podnikanie) sa rozumie každá činnosť z ktorej sa dosahuje príjem, a ktorá zahŕňa činnosti výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb. Za podnikanie sa považuje aj využívanie nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku. Dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. Podľa článku 25 písm. a/ Smernice Rady 2006/112/ ES, poskytovanie služieb môže okrem iného pozostávať aj z prevodu nehmotného majetku nezávisle od toho či je alebo nie je predmetom dokumentu stanovujúceho vlastnícke právo. Z uvedeného vyvodil, že prevod spolumajiteľského podielu k právu na riešenie predstavuje zdaniteľný obchod podliehajúci DPH. Keďže prevod spolumajiteľského podielu k právu na riešenie je dodaním služby, ktorá nie je oslobodená od dane, potom prevodcovi, bez ohľadu na to, že nadobúdateľ mal právo podľa § 20 ods. 3 Patentového zákona využívať vynález, dňom dodania služby vzniká daňová povinnosť. Nesprávny záver daňových orgánov o tom, že prevodom získané právo na to isté riešenie, nemôže žalobca použiť na účely svojho podnikania vidí v tom, že žalovaný a správca dane zmluvu XXXXXX/V. z XX.XX.XXXX neposúdili ako prevod spolumajiteľského prevodu k právu na riešenie, ale len ako prevod práva na riešenie. Z uvedeného dôvodu za ekonomickú činnosť z ktorej sa dosahuje príjem, považujú len využívanie vynálezu a príjmy spojené s jeho využívaním bez toho, aby posúdili aj príjmy spojené s prevodom spolumajiteľského podielu. Poukázal na to, že spoločný systém DPH zaručuje neutralitu čo sa týka daňového bremena všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na účely a výsledky týchto činností pod podmienkou, že tieto v zásade podliehajú DPH. Namietal, že by bolo v rozpore s princípom neutrality DPH, ak by sa prevod práva na riešenie na strane jednej považoval za zdaniteľný obchod podliehajúci dani a na strane druhej, prijatie tohto plnenia by sa nepovažovalo za jeho prijatie na účely uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora ohľadom existencie priamej a bezprostrednej súvislosti medzi ostatným plnením na vstupe a jedným alebo viacerými plneniami na výstupe, čo dáva právo na odpočet. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 22.07.2009 zotrvával aj naďalej na dôvodoch svojho rozhodnutia a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobným námietkam týkajúcich sa dôvodu neuznania odpočítania dane vzhľadom na prevod práva na riešenie medzi pôvodcami a prihlasovateľmi uviedol, že tieto skutočnosti sú významné hlavne pri rozhodovaní ÚPV SR o podanej patentovej prihláške. K ďalšej námietke zaujal stanovisko, že správca dane je oprávnený požiadať o súčinnosť príslušné inštitúcie a osoby (napríklad ÚPV SR, znalca) a získané informácie použiť ako pomôcky pri posudzovaní dôkazov predložených v daňovej kontrole. K námietke, že A.. A. F. bol oprávnený podpísať zmluvu za spoločnosť Y. R., s.r.o. žalovaný uviedol, že tieto skutočnosti neboli dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetnej faktúry, pretože podstatným dôvodom bolo nesplnenie podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, pričom nárok na odpočítanie dane je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok a už nesplnenie čo i len jednej z nich tento nárok vylučuje. Preto považoval žalovaný za irelevantné zaoberať sa ďalšími podmienkami. Zdôraznil, že v zmysle § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. sa pri uplatňovaní daňových predpisov berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu, a preto správca dane a žalovaný skúmali predloženú faktúru a zmluvu, aby identifikovali, aké plnenie malo byť dodané a na aký účel bude po prijatí použité. Na základe posúdenia týchto dokladov dospeli k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre odpočítanie dane tak, ako si ich uplatnil žalobca, pričom žalovaný podrobne vyargumentoval vecné hľadisko a dôvody nepriznania nároku pre odpočítanie dane rovnako ako v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Zdôraznil najmä, že predmetná faktúra č. XXXXXX/V. zo dňa XX.XX.XXXX deklaruje prevod práv na riešenie k vynálezu vo výške 0,01% z prevodcu Y. R., s.r.o. na nadobúdateľa - žalobcu a v zmluve č. XXXXXX/ TS zo dňa XX.XX.XXXX sám žalobca deklaruje, že ku dňu 29.08.2007 prevodca mal spoluvlastnícky podiel na riešení 6,95% a v zmysle prílohy nadobúdateľ 19,50%. Z predložených dokladov vyplýva, že prihlášku podali osoby, ktoré deklarujú, že na nich pôvodcovia vynálezu pred podaním prihlášky previedli právo na riešenie, teda sú právnymi nástupcami pôvodcov, a preto sa na nich primerane použijú ustanovenia § 20 ods. 1 - 5 Patentového zákona, v zmysle ktorých každý zo spoluprihlasovateľov má právo využívať vynález ako celok bez ohľadu na veľkosť svojho podielu na riešení. K námietke týkajúcej sa neutrality DPH uviedol, že z článku 17 Smernice Rady EÚ č. 77/388/EHS (Šiesta smernica) vyplýva, že platiteľ dane je oprávnený odpočítať daň splatnú alebo zaplatenú pri tovaroch alebo službách, ktoré mu dodal iný platiteľ dane ak tieto tovary a služby použije na jeho vlastné zdaniteľné obchody. Avšak žalobca ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto fakturované plnenie prevod práva na to isté riešenie, nepoužije na účely svojho podnikania. Uviedol, že žalovaný ani vo svojom rozhodnutí nespochybnil, že prevod spolumajiteľského podielu k právu na riešenie je poskytnutím služby, ani v nadväznosti na zdaniteľný obchod podliehajúci DPH, pričom dňom dodania služby vniká daňová povinnosť, avšak vznik tejto daňovej povinnosti na strane dodávateľa z titulu uskutočnenia zdaniteľného obchodu podliehajúceho dani nezakladá automaticky nárok na priznanie práva na odpočítanie dane odberateľom. Odpočítanie dane možno priznať len v tom prípade, ak platiteľ splní zároveň ďalšie podmienky, ktoré sú stanovené zákonom o DPH. Pokiaľ žalobca poukazoval analogicky na obdobný prípad pri prevode obchodných podielov v obchodných spoločnostiach, žalovaný poukázal na to, že prevod obchodných podielov je činnosťou oslobodenou od dane z pridanej hodnoty, a teda kupujúcemu nevznikne právo na odpočítanie tejto dane, pretože u predávajúceho nevzniká predajom obchodných podielov daňová povinnosť. Preto považoval žalovaný za bezvýznamné zaoberať sa otázkou, či kupujúci použije alebo nepoužije túto službu na účely svojho podnikania. Čo sa týka procesnej námietky, že žalovaný sa pri rozhodovaní dopustil prieťahov v konaní, žalovaný uviedol, že išlo o zložitý prípad a závažné okolnosti (posudzovanie veci z hľadiska ustanovení patentového zákona ako aj z hľadiska zákona o DPH), preto správca dane považoval za potrebné požiadať o predĺženie lehoty na výkon kontroly, ktorú nadriadený orgán predĺžil. Daňová kontrola bola ukončená v zákonnej lehote pred uplynutím predĺženej lehoty na jej výkon. Rovnako predĺženie lehoty na rozhodnutie v odvolacom konaní žalovaný nepovažuje vzhľadom na predmet fakturovaného plnenia za postup v rozpore s ustanovením § 30a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 23 S/59/2009-102 zo dňa 17.02.2010 zamietol žalobu žalobcu, keď dospel k záveru, že dodávateľ Y. R., s.r.o., a ani odberateľ - žalobca nenadobudli právo na riešenie, na základe platnej zmluvy, keď nebol preukázaný platný prevod spolupôvodcov, a teda nemohlo dôjsť ani k platnému následnému odpredaju časti podielu práva na riešenie, keďže z nepráva nemôže vzniknúť právo. Navyše aj pokiaľ by táto dohoda bola platnou, a toto právo by prešlo spolu s právom na podanie prihlášky k predmetnému vynálezu na spoločnosť Y. R., s.r.o. a žalobcu, obidve tieto spoločnosti by už vlastnili právo na riešenie, ktoré by ich oprávňovalo využívať vynález ako celok, a preto fakturované plnenie za prevod práva na to isté riešenie už nemôže byť použité na účely podnikania žalobcu a teda nebola splnená podmienka podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH na odpočítanie dane. Žalobca ako jeden zo spoluprihlasovateľov už deklaroval vlastníctvo práva na riešenie, obsahom ktorého je aj oprávnenie využívať vynález ako celok, z čoho vyplýva, že fakturované plnenie, ktoré malo pre neho privodiť to isté oprávnenie nemožno považovať za plnenie, ktoré by použil na účely svojho podnikania. Proti rozsudku Krajského súdu zo dňa 17.02.2010 podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd SR, ako odvolací orgán uznesením sp. zn. 3 Sžf/20/2010-125 zo dňa 17.01.2012 zrušil rozsudok krajského súdu zo dňa 17.02.2010 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 504/10 z 27.10.2011, v zmysle ktorých preskúmal aj napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom konštatoval, že právny názor, že došlo k právnej konzumpcii nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom platiteľa na autonómne využívanie patentu už neobstojí, a to ani napriek uzneseniu Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 255/2010 z 29.06.2010, pretože zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu. Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a jeho nadobudnutie predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Poukázal na to, že z citovaného rozsudku súdneho dvora EÚ zároveň vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody a je úlohou súdu zistiť, či výlučným cieľom konania je získanie daňovej výhody, bez existencie iného hospodárskeho cieľa. Najvyšší súd SR odôvodnil potrebu zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu tým, že prvostupňový súd sa doposiaľ otázkou zneužitia práva náležite nezaoberal a napriek tomu, že sa u neho viedli konania v obdobných veciach sa s nimi neoboznámil. Žalovaný poukázal na podvodné konanie žalobcu až v pripomienkach z 02.03.2011 k prejudiciálnej otázke. Vymedzil povinnosť krajského súdu v ďalšom konaní sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú vo veci samej ide, došlo k zneužitiu práva (pokiaľ ide o právo na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe) alebo nie, a až v závislosti od ustálenia odpovede na nastolenú otázku mohol krajský súd opätovne o žalobe rozhodnúť. Krajský súd riadiac sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, pričom dospel k záveru, že žalobe nemožno priznať úspech, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol z nasledovných dôvodov: Primárne súd riešil námietku žalobcu, že krajský súd sa v danej veci nemôže zaoberať otázkou zneužitia práva, pretože zneužitie práva nebolo ako dôvod uvedený v rozhodnutí daňových orgánov a napadnuté v žalobe. Žalobca tvrdil, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia. S uvedenými tvrdeniami žalobcu možno v zásade súhlasiť, avšak podľa názoru súdu je potrebné rozlišovať skutočnosti, na ktoré súd musí prihliadať ex offo, pričom výnimku nepredstavuje ani súdne konanie podľa piatej časti O.s.p. Ak totiž ide o konanie odporujúce zákonu, zneužívajúce právo a súd o takomto závere má dostatok dôkazov vyplývajúcich zo správneho spisu, musí na to adekvátne reagovať a prihliadnuť na túto skutočnosť ex offo analogicky ako pri absolútne neplatnom právnom úkone v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Nejedná sa o nové tvrdenia žalobcu, ktorými sa súd odmieta zaoberať z dôvodu, že boli žalobcom uplatnené po zákonom stanovenej lehote, resp. že ich vôbec neuplatňoval v konaní pred správnym orgánom, v dôsledku čoho sa správny orgán nemal možnosť s nimi vyporiadať. Jedná sa o inú situáciu, a preto postupom súdu, pokiaľ sa zaoberá otázkou, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva, nedochádza k nahrádzaniu konania pred správnym orgánom. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj po oboznámení sa s obsahom spisov Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S/181/2004, 23 S/192/2004, 23 S/193/2004, 23 S/194/2004, 23 S/195/2004, 23 S/196/2004, 23 S/36/2008, 23 S/117/2008, 23 S/22/2009, 23 S/71/2009, 23 S/118/2009 dospel k záveru, že pokiaľ ide o plnenia v súvislosti s prevodom práva na riešenie, tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo v konečnom dôsledku predstavuje zneužitie práva. Nasvedčujú tomu nasledovné skutočnosti: Predmetom prevodu na základe zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX č. XXXXXX/V. uzavretej medzi prevodcom Y. R., s.r.o. a nadobúdateľom V. R., s.r.o. je odpredaj (prevod) spolumajiteľského podielu práva na riešenie k vynálezu č. XXXX-XXXX pod názvom: spôsob úpravy mastencového podielu s vysokým stupňom čistoty, v rozsahu 0,01%. Spoločnosť Y. R., s.r.o. zastupoval pri podpise zmluvy A.. F., osoba ktorá nebola v danom období oprávnená konať za túto spoločnosť. Vyplýva to jednak z príkaznej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX, v zmysle ktorej podľa článku III. bod 1 príkazca Y. R., s.r.o. (zast. H. Z. - konateľ) vydal všeobecné splnomocnenie pre príkazníka (A.. A. F.) na zastupovanie vo všetkých právnych úkonoch voči tretím osobám a orgánom štátnej správy v rozsahu práv konateľa. Toto splnomocnenie platí do 31.12.2001. Táto skutočnosť vyplýva tiež z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43 Cob 170/07 zo dňa 01.06.2007, ktorým uznesením krajský súd odmietol odvolanie A.. A. F. podané v mene obchodnej spoločnosti Y. R., s.r.o. ako neoprávnenej osoby, keď A.. A. F. nepreukázal, že by bol oprávnený konať v mene obchodnej spoločnosti Y. R., s.r.o. a v jej mene robiť právne úkony, a teda nebol ani oprávnený proti napadnutému uzneseniu súdu podať odvolanie dňa 17.03.2007. Súd zastáva názor, že A.. A. F. hodnoverným dôkazom nepreukázal oprávnenie konať v mene spoločnosti Y. R., ani v čase podpísania predmetnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX. V prípade, ak zmluvu nepodpísala oprávnená osoba, jedná sa o neplatnú zmluvu. Z článku IV. zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu vyplýva, že prevod práv na riešenie bol poskytnutý za odplatu, ktorá je splatná do XX.XX.XXXX v hotovosti alebo aj nepeňažnej forme, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak. Odplata za prevod spolumajiteľského podielu bola dohodnutá na základe hodnoty stanovenej znaleckým posudkom v sume 258.000.000,- Sk, pričom toto ocenenie bolo navýšené na trojnásobok, t.j. na sumu 774.000.000,- Sk s odôvodnením, že pôjde o trojsmennú prevádzku a s tým spojené aj trojnásobné výsledky. Za predpokladu, že žalobca nepreukázal prevádzkovanie trojsmennej prevádzky, súd považuje uzavretú dohodu ohľadom výšky odplaty prevodu za špekulaltívne. Súčasťou spisu nie je žiadny dôkaz o tom akou formou zaplatil nadobúdateľ práva na riešenie dohodnutú odplatu za prevod práva na riešenie. Súčasťou spisu nie je žiadny príjmový ani výdavkový doklad. Tak, ako nie je dôkaz o úhrade odplaty za prevod, nie je dôkaz ani o tom, že by došlo k zaplateniu dane na výstupe z prevodu práva na riešenie prevodcom. Naopak z postojov účastníkov konania vyplynulo, že táto daň nebola zaplatená, keď dodávateľ (prevodca) síce vykázal daňovú povinnosť, ale si ju nesplnil. Súd sa síce stotožňuje s tvrdením žalobcu, že zaplatenie dane na výstupe nie je podmienkou pre úspešné domáhanie sa odpočítania dane na vstupe nadobúdateľom, avšak túto skutočnosť súd považuje tiež za významnú z hľadiska celkového posudzovania nastolenej otázky a skutočností, či v konečnom dôsledku došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva v snahe získať daňovú výhodu. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu L. oddiel R., vložka č. XXXX/R. vyplýva, že medzi spoločníkmi obchodnej spoločnosti V. R., s.r.o., A. XX XXX XXX sú medzi inými zapísaní aj obchodná spoločnosť Y. R., s .r.o., A. XX XXX XXX, t.j. prevodca a A.. A. F., a to v období od 25.03.1999 do 10.07.2006, pričom A.. A. F. bol tiež zapísaný ako konateľ od 11.07.2006 do 10.07.2006. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Z., oddiel R., vložka č. XXXX/R. vyplýva, že medzi spoločníkmi spoločnosti Y. R., s.r.o., A. XX XXX XXX je zapísaný A.. A. F., ktorý bol zároveň konateľom v obdobiach od 01.08.1995 do 30.08.1999; 31.08.1999 do 13.07.2007; 14.07.2007 do 13.07.2007. Uznesením Okresného súdu v Z. č.k. 26 Cbr 164/2007-33 zo dňa 26.06.2008, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 07.08.2008, bola obchodná spoločnosť Y. R., s.r.o. zrušená bez likvidácie a z obchodného registra ex offo vymazaná ku dňu XX.XX.XXXX. Z výpisov obchodného registra vyplýva, že medzi prevodcom a nadobúdateľom bolo majetkové a personálne prepojenie, keď spoločnosť Y. R., s.r.o. bola spoločníkom nadobúdateľa V. R., s.r.o. Z obsahu vyššie citovaných pripojených spisov tunajšieho súdu, ako aj z výpisov z obchodného registra vyplýva aj personálne prepojenie medzi obchodnými spoločnosťami.. Dochádza k opakovaným prevodom práv na riešenie medzi spoluprihlasovateľmi, pri ktorých si tieto osoby uplatňujú nadmerné odpočty, resp. nárok na odpočítanie dane. Pri prevode spolupôvodcov na spoluprihlasovateľov si neuplatňovali spolupôvodcovia nárok na odmenu, avšak následne ho spoluprihlasovatelia medzi sebou, resp. aj na iné subjekty prevádzali za vysokú odplatu. Dôkazom toho je dohoda o prevode práv na riešenie zo spolupôvodcov na spoluprihlasovateľov, k platnosti ktorej sa súd vyjadril už v rozsudku č.k. 23 S/59/2009-102 zo dňa 17.02.2010. Súd tiež poukazuje na stanovisko senátu vyslovené v rozsudku 23 S/118/2009-76 zo dňa 17.08.2011, v zmysle ktorého pokiaľ ide o plnenia v súvislosti s prevodom práva na riešenie, tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje zneužitie práva. Tomuto nasvedčuje aj samotné konanie na úrade priemyselného vlastníctva SR o patentovej prihláške sp. zn. PP XXXX-XXXX s názvom „spôsob úpravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“ z XX.XX.XXXX . prihlasovateľa V. M., keď na základe rozhodnutia úradu priemyselného vlastníctva SR bolo konanie o patentovej prihláške zastavené. Žiadosť A.. A. F. o pokračovaní v konaní o patentovej prihláške bola zamietnutá. Súdne konanie vo veci preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia úradu, bolo zastavené. Súd vyhodnotením vyššie uvedených skutočností dospel k záveru o potrebe odmietnuť právo platiteľa DPH na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, pretože plnenie predstavujúce základ tohto práva predstavuje zneužitie práva. K takémuto záveru dospel z objektívnych dôkazov vymenovaných a vyhodnotených súdom, nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Naopak, v prospech žalobcu neboli k jeho tvrdeniam doložené, resp. označené také dôkazy, ktoré by preukazovali materiálne, personálne, priestorové a iné vybavenie pre možnosť využitia práva na riešenie v praxi, v ich výrobnej činnosti v budúcnosti. Žalobca nepreukázal, že nadobudnutie spolumajiteľského podielu týkajúce sa práva na riešenie sleduje hospodársku činnosť, pričom podľa názoru súdu hlavným cieľom zmluvnej transakcie bolo získanie daňovej výhody, t.j. jedná sa o zmluvu uzavretú účelovo v snahe získať daňovú výhodu. Súd konštatuje, že aj keď v zásade má žalobca právo na odpočet DPH v súvislosti s nadobudnutím spolumajiteľského podielu, aj keď ide o prípravný akt vedúci k využívaniu patentu v budúcnosti, a to v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ C- 504/10 z 27.10.2011, za rozhodujúcu skutočnosť pri posudzovaní otázky, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva, či prevod sledoval získanie daňovej výhody, súd považoval to, že žalobca nepreukázal svoj skutočný úmysel vykonávať hospodársku činnosť v budúcnosti, nepredložil o tom žiadne objektívne dôkazy. Preto súd neposkytol žalobcovi ochranu podľa vnútroštátneho práva, ani v zmysle smernice Rady 2006/112/ES. Súd poukazuje tiež na závery senátu a odôvodnenie rozsudku 23 S/84/2010-70 zo dňa 15.02.2012 , v ktorom súd v obdobnej veci (žalobca V., s.r.o., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR) konštatuje, že „Zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu (žalobcu), sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Zneužitie práva je trvalé a vedomé, úmyselné konanie v rozpore so zákonom. Konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, aj podľa súčasnej teórie práva, trpí absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.“ Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.