Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sp/7/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011200656 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011200656.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej veci navrhovateľa: MESTO B. B., ČSA 26, XXX XX B., v konaní zastúpené mandatárom Mestské lesy, s.r.o., so sídlom ČSA 26, XXX XX B., proti odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v B., Odbor starostlivosti o životné prostredie, Nám. Ľ. Štúra 1, XXX XX B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2011/00481-Ku zo dňa 25.05.2011, takto r o z h o d o l : I./ Krajský súd rozhodnutie odporcu č. 2011/00481-Ku zo dňa 25. mája 2011 p o t v r d z u j e . II./ Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva. III./ Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok 33,- EUR na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Odporca rozhodnutím č. 2011/00481-Ku zo dňa 25.05.2011 zamietol žiadosť žiadateľa Mesta B. B. podanú dňa 04.02.2011 o náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch, ktoré sú časťou parcely registra C. XXX V. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX Z. O., E. - O. v období platnosti lesného hospodárskeho plánu pre E., E. O. na roky 2009 - 2018. V odôvodnení rozhodnutia odporca poukázal na ustanovenie § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je vlastník pozemku povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada za obmedzenie vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania. Oprávnenou osobou na uplatnenie nároku je v zmysle § 61 ods. 4 zákona vlastník pozemku, ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené. Podľa § 61 ods. 7 zákona, nárok na náhradu podľa ods. 1 možno uplatniť v trojročnej lehote, ktorá ak ide o obmedzenie na lesných pozemkoch začína plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy (pred tým LHP), v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti. V rokoch 2007 - 2009 prebiehala obnova LHP na lesnom celku (LC) Mestské lesy B. - O.. Vyhotoviteľ LHP zohľadnil požiadavku krajského úradu, ktorý navrhol usmernenie lesohospodárskej činnosti „bez zásahu“. Zapracovaná bola do návrhu LHP, ktorý bol schválený Krajským lesným úradom v B. rozhodnutím č. XXXX/XXXXX A..-I. zo dňa XX.XX.XXXX. Vo všetkých JPRL patriacich do piateho stupňa ochrany bol schválený pokyn „bez zásahu“, čím došlo k obmedzeniu bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch a za toto obmedzenie patrí podľa § 61 ods. 1 zákona vlastníkovi náhrada. Užívateľ lesných pozemkov Mestské lesy, s.r.o., B. požiadal krajský úrad o povolenie výnimky zo zákazu ustanoveného v § 16 ods. 1 písm. b/ zákona. Krajský úrad rozhodnutím č. XXXX/XXXXX-A. zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.07.2009, žiadateľovi výnimku nepovolil. Nepovolením výnimky zo zákazu ustanoveného v § 16 ods. 1 písm. b/ zákona nedošlo k obmedzeniu bežného obhospodarovania dotknutých lesných porastov nad rámec stanovený na základe zákona a požiadaviek orgánu ochrany prírody v schválenom LHP. Konštatoval, že k obmedzeniu hospodárenia v predmetných JPRL v období platnosti LHP na roky 2009 - 2018 dochádza z dôvodu uplatňovania obmedzujúcej požiadavky orgánu ochrany prírody vyplývajúcej zo zákona, a nie z dôvodu nepovolenia výnimky zo zákazu ustanovenej zákonom. Za toto obmedzenie podľa § 61 ods. 7 zákona nárok na náhradu možno uplatniť v trojročnej lehote, ktorá začína plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, t.j. 01.01.2019. Uviedol, že pokiaľ ustanovenie § 61 ods. 7 písm. a/ upravuje, že možno uplatniť nárok na náhradu v trojročnej lehote jednak po skončení platnosti LHP, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody alebo jednak po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti; jedná sa o rovnocenné možnosti, pokiaľ ide o náhradu z nich vyplývajúcej ujmy, ale nie je možné žiadať náhradu ujmy vyplývajúcej zo zákona na základe nepovolenia výnimky, z ktorej žiadne obmedzenie nevyplýva, a teda nie je ňou spôsobená žiadna ujma. Program starostlivosti o lesy nesmie byť spracovaný a schválený v rozpore so zákonom. Zákaz zasiahnuť do lesného porastu premietnutý do programu starostlivosti o lesy vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 1 písm. b/ zákona, a nie z rozhodnutia krajského úradu o nepovolení výnimky. Rozhodnutie o nepovolení výnimky v podstate potvrdzuje existujúce obmedzenie ustanovené zákonom, nič vlastníkovi pozemku neprikazuje, ani nezakazuje, teda ničím vlastníka pozemku neobmedzuje. Uviedol, že nie je možné žiadať náhradu majetkovej ujmy na základe rozhodnutia, z ktorého žiadne obmedzenie nevyplýva, a teda nebola ním spôsobená žiadna majetková ujma. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie obchodná spoločnosť Mestské lesy, s.r.o. B., konajúca v správnom konaní za účastníka správneho konania: Mesto B. ako žiadateľa náhrady, a to na základe mandátnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Odvolateľ trval na tom, že žiadosť o náhradu spĺňa všetky zákonné náležitosti potrebné k uplatneniu si tohto nároku. Trval na tom, že rozhodnutím KÚŽP v B. XXXX/XXXXX-T.. z XX.XX.XXXX došlo k obmedzeniu obhospodarovania, a teda vznikol majiteľovi pozemku nárok na náhradu v zmysle § 61 ods. 1 zákona. Žiadosť užívateľa lesných pozemkov - Mestských lesov, s.r.o., B. o povolenie výnimky bola podaná v súlade so zákonom, pričom bol definovaný objem drevnej hmoty, lokalizácia pomocou ťažbovej mapy a podobne. Rozhodnutím o nepovolení výnimky došlo k obmedzeniu (zákazu) vykonávania obnovnej ťažby v konkrétnych JPRL a v presne stanovenom objeme. Namietal, že žiadosť o povolenie výnimky bola podaná dňa 23.01.2009, teda v dostatočnom časovom predstihu pred konaním o schválení programu starostlivosti o lesy (PSOL). Pokiaľ by bol orgán ochrany prírody dodržal lehoty ustanovené v § 85 zákona, vydal by rozhodnutie o nepovolení výnimky v predstihu pred schválením PSOL. Avšak aj po jeho schválení môže dôjsť k zmene plánu v zmysle zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. Preto nie je možné rozhodnutie krajského lesného úradu považovať v konaní o náhrade za obmedzenie obhospodarovania podľa zákona o ochrane prírody a krajiny za relevantný podklad. Tvrdil, že nárok na náhradu možno v zmysle § 61 ods. 7 písm. a/ zákona o ochrane prírody uplatniť v trojročnej lehote, ktorá začína plynúť buď po skončení platnosti lesného hospodárskeho plánu alebo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o nepovolení výnimky, pričom obe tieto možnosti uplatnenia nároku sú rovnocenné. Žiadosť o náhradu bola podaná v trojročnej lehote po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o nepovolení výnimky na vykonávanie úmyselnej ťažby, ktorým došlo k obmedzeniu vykonávania obnovnej ťažby. Vytýkal odporcovi, že v rozhodnutí neodôvodnene nadraďuje prvý prípad (podanie žiadosti po skončení platnosti LHP) a vylučuje druhú možnosť (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o nepovolení výnimky). Poukázal na precedens v podobnom prípade, keď Krajský úrad životného prostredia v I. rozhodnutím č. XXXX/XXXXX/P. z XX.XX.XXXX priznal náhradu za obmedzenie obhospodarovania pre majiteľa pozemkov po tom, čo rozhodnutím nebola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 16 ods. 1 písm. b/ zákona, a to na základe žiadostí, ktorá bola podaná v trojročnej lehote odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nepovolení výnimky. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o správnom konaní v zmysle ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že dôvodom na obmedzovanie bežného obhospodarovania podľa zákona o ochrane prírody sú obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody uplatnené v programe starostlivosti o lesy, s ktorým zákon spája nárok na náhradu, ktorý možno uplatniť v trojročnej lehote, plynúcej prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy. Druhý dôvod na obmedzovanie bežného obhospodarovania, predvídaný v ustanovení § 61 ods. 7 písm. a/ zákona o ochrane prírody dopadá na prípady, kedy obmedzenie bežného obhospodarovania je konštituované (založené) až rozhodnutím orgánu ochrany prírody bez toho, aby také obmedzenie vlastníka lesa zaťažovalo už predtým z programu starostlivosti o lesy. Typicky ide o prípady obmedzenia spracovania dreva pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a kalamít. Predmetom žiadosti o udelenie výnimky neboli činnosti spojené s odstraňovaním následkov mimoriadnych okolností a nepredvídaných škôd v lesoch, ale bežné obhospodarovanie lesných pozemkov. Rozhodnutie odporcu, ktorým žiadateľovi nebola povolená výnimka, nemôže byť takým rozhodnutím, s ktorým zákon o ochrane prírody spája vznik nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania. Rozhodnutím odporcu o nepovolení výnimky neboli navrhovateľovi založené žiadne nové obmedzenia. Navrhovateľovi neboli povolené len také činnosti, ktorých realizáciu mu zakazoval už schválený a platný LHP, ktorý je pre odporcu záväzný. I keby toto rozhodnutie neexistovalo, bolo by potrebné rešpektovať LHP vrátane všetkých obmedzení a v bežnom obhospodarovaní by bol obmedzený v rovnakom rozsahu, v akom bol obmedzený po vydaní rozhodnutia. Skutočným dôvodom obmedzenia bežného obhospodarovania v posudzovanom prípade nie je rozhodnutie odporcu o nepovolení výnimky, ale obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody uplatnené na základe zákona o ochrane prírody v LHP. Nesprávny výklad príslušných zákonných ustanovení viedol navrhovateľa k tomu, že uplatnil nárok na náhradu úhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania za celé obdobie platnosti LHP (decénium 2009 - 2018), teda domáhal sa náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania, ktoré v dobe podania žiadosti ešte neexistovalo, ale má vzniknúť až v budúcnosti. Navrhovateľ uplatnil svoj nárok predčasne, keďže tento bude môcť uplatniť najskôr prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy. Neboli preto splnené podmienky pre priznanie náhrady podľa § 61 zákona o ochrane prírody. Podľa § 250m ods. 3 O.s.p., účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. V danom prípade je účastníkom správneho konania žiadateľ o priznanie náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania, ktorým je Mesto B. ako vlastník lesných pozemkov. V správnom konaní za účastníka konania konala obchodná spoločnosť Mestské lesy, s.r.o., B. na základe Mandátnej zmluvy č. XXX/XXXX/H.-M. zo dňa XX.XX.XXXX. Mandatár - F. lesy, s.r.o. bol v zmysle čl. I. tejto zmluvy splnomocnený na všetky právne úkony, ktoré sú spojené so žiadosťou o úhradu finančnej náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch. Vzhľadom na rozsah dojednaného splnomocnenia (čl. I ods. 2 Mandátnej zmluvy), súd akceptoval zastúpenie navrhovateľa (mandanta) mandatárom aj v tomto súdnom preskúmavacom konaní. Zástupca navrhovateľa na pojednávaní poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Trval na tom, že navrhovateľ si mohol uplatniť náhradu už dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odporcu o nepovolení výnimky. O výnimku žiadal užívateľ pozemkov po tom, čo mali poznatok, že Krajský úrad životného prostredia v I. priznal subjektu, ktorý bol povinný strpieť obmedzenia nárok na náhradu, ktorý si uplatnil po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým tiež nebola priznaná výnimka, a nie až po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy. Zastával názor, že zákonná úprava navrhovateľovi umožňuje uplatniť nárok na náhradu a pokiaľ mu nebola priznaná, správny orgán rozhodol v rozpore so zákonom a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Zástupca odporcu na pojednávaní nad rámec argumentácie uvedenej v písomnom stanovisku uviedol, že uplatňovanie zásady v správnom konaní v zmysle § 3 ods. 5 správneho poriadku znamená, že ten istý správny orgán má prihliadať na to, aby v rovnakých, resp. obdobných veciach rozhodoval rovnako. Preto považoval za nesprávne poukazovanie navrhovateľa na rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v I., ktorý zastáva iný názor ako odporca. Nesúhlasil s tým, že navrhovateľ odvíja možnosť uplatniť nárok od rozhodnutia o nepovolení výnimky a zastával stanovisko, že aj keď by navrhovateľ nepožiadal o povolenie výnimky, bol by rovnako viazaný obmedzeniami podľa lesného hospodárskeho plánu, v ktorom boli zohľadnené požiadavky orgánu ochrany prírody. Zdôraznil, že priznanie nároku závisí od dôvodu, o ktorý sa tento nárok opiera, pričom v danom prípade dôvodom, o ktorý opiera navrhovateľ nárok nemôže byť rozhodnutie o nevyhovení výnimky, ale skutočným dôvodom sú obmedzenia vyplývajúce z programu starostlivosti o lesy. Ak by odporca pripustil argumentáciu navrhovateľa o rovnocennosti dôvodov pre požadovanie náhrady, pripustil by tým možnosť obchádzať zákon v tom zmysle, že by malo stačiť podať žiadosť o výnimku, a to aj celkom zjavne neopodstatnenú, ako to bolo v tomto prípade, pretože potom by v podstate nikto nemal dôvod čakať na skončenie platnosti programu starostlivosti o lesy. Poukázal na vzájomný vzťah obmedzení, ktoré vyplývajú jednak z programu starostlivosti o lesy a jednak z rozhodnutí, pričom tie, ktoré vyplývajú z rozhodnutí v podstate dopĺňajú tie, s ktorými nepočíta program starostlivosti o lesy. Žiadosť o udelenie výnimky sa dotýkala povolenia bežného hospodárenia v piatom stupni ochrany, teda jednalo sa o žiadosť zjavne neopodstatnenú, nebolo jej možné vyhovieť. Povolenie výnimky v piatom stupni ochrany by znamenalo popretie akýchkoľvek zákazov v zmysle zákona, čo nie je prípustné. Výnimky v piatom stupni ochrany by bolo možné žiadať len v prípade kalamitných situácií. Toto muselo byť známe aj žiadateľovi výnimky, t.j. skutočnosť, že jeho žiadosti nemôže byť vyhovené. Z postupu navrhovateľa sa javí, že tento sa snažil zabezpečiť si len formálne podklad pre to, aby mohol uplatniť nárok na náhradu skôr, t.j. aby nemusel čakať do skončenia platnosti programu starostlivosti o lesy. Krajský súd konajúc podľa § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu, ako aj postup v správnom konaní, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, a preto podľa § 250q ods. 2 preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu. Podľa § 61 ods. 2 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z., bežným obhospodarovaním sa rozumie hospodárenie na lesnom pozemku, 90) ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky priestorového rozdelenia lesa 91) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie postup podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídaných škôd v lesoch. Podľa § 61 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z., ak dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania na lesných pozemkoch počas platnosti programu starostlivosti o lesy, požiada vlastník dotknutých pozemkov o zmenu programu starostlivosti o lesy, ktorá vyjadruje obmedzenie bežného obhospodarovania. Po schválení zmeny programu starostlivosti o lesy patrí vlastníkovi náhrada podľa odseku 1 vrátane náhrady nákladov na vyhotovenie zmeneného predpisu programu starostlivosti o lesy. Podľa § 61 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z.z., osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku, ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát, je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi. Podľa § 61 ods. 7 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z., nárok na náhradu podľa odseku 1 možno uplatniť v trojročnej lehote, ktorá ak ide o obmedzenie na lesných pozemkoch, začína plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, alebo dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti. Preskúmaním veci v rozsahu odvolacích dôvodov, aplikujúc citovanú právnu úpravu, súd dospel k záveru, že odvolanie nebolo podané dôvodne. Pre posúdenie veci súd nepovažoval za relevantné rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v I., na ktoré sa odvolával navrhovateľ ako na precedens. Súd sa stotožňuje so stanoviskom odporcu, že zásada uplatňovaná v správnom konaní, aby správny orgán dbal na to, aby v obdobných veciach pri rozhodovaní nevznikali neodôvodnené rozdiely sa vzťahuje na rozhodovanie toho istého správneho orgánu. Niet zákonný rámec pre konštatovanie, že by mal byť správny orgán viazaný rozhodnutím vydaným iným správnym orgánom v tom istom stupni v obdobnej veci. V predmetnej veci navrhovateľ namietal nesprávny výklad ustanovenia § 61 ods. 7 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z. odporcom. Z postojov účastníkov konania je zrejmé, že je sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 7 citovaného zákona. Súd sa stotožňuje s právnym záverom odporcu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania z dôvodu jej predčasného uplatnenia, pred začatím plynutia trojročnej lehoty v zmysle § 61 ods. 7 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z.z., keď rovnako ako odporca zastáva názor, že navrhovateľovi začne táto lehota plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody. Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 7 písm. a/ vyplýva, že zákonodarca dal možnosť uplatniť nárok na náhradu podľa ods. 1 v trojročnej lehote, ktorá, ak ide o obmedzenia na lesných pozemkoch, začína plynúť 1.) prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody, alebo 2.) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia orgánu ochrany prírody o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami vykonávania činnosti. Súd poukazuje na to, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný s logickým výkladom tejto právnej normy, v súlade s účelom zákona, majúc súčasne na zreteli jeho súlad s Ústavou. Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody, ako aj s Ústavou, ak by správny orgán mal priznávať nárok na náhradu podľa § 61 ods. 1 zákona o ochrane prírody, ktorá sa poskytuje vlastníkovi zo štátneho rozpočtu (§ 61 ods. 10 citovaného zákona), ak by rozhodnutím o nepovolení výnimky neboli konštituované žiadne obmedzenia nad rámec obmedzení vyplývajúcich už zo schváleného programu starostlivosti o lesy. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom odporcu a s jeho výkladom ustanovenia § 61 ods. 7 v tom zmysle, že rozhodnutia orgánu ochrany prírody, ktoré sú relevantné pre počiatok plynutia trojročnej lehoty pre uplatnenie nároku na náhradu sú rozhodnutiami dopĺňajúcimi obmedzenia, s ktorými nepočíta program starostlivosti o lesy. Iný výklad by znamenal obchádzanie zákona v tom zmysle, že by stačilo formálne požiadať o udelenie výnimky, pričom by sa jednalo o zjavne neopodstatnenú žiadosť vzhľadom na stupeň ochrany, t.j. bolo by zjavné, že takejto žiadosti nemožno vyhovieť a samotná táto skutočnosť by znamenala, že by subjekt mohol uplatniť nárok na náhradu skôr a nemusel by čakať až do skončenia platnosti programu starostlivosti o lesy. Podľa názoru súdu takýto výklad a aplikácia právnej normy je neprípustná, obchádzajúca zákon. Priznanie náhrady v takomto prípade by znamenalo poskytnúť náhradu za obmedzenie, ktoré v dobe podania žiadosti ešte neexistovalo, ale má vzniknúť až v budúcnosti. Navyše súd dodáva, že vzhľadom na to, že ustanovenie § 61 ods. 7 písm. a/ zákona o ochrane prírody upravuje plynutie trojročnej lehoty na základe dvoch odlišných skutočností, t.j. lehoty môžu plynúť v dvoch rôznych časových úsekoch, pričom pre počiatok plynutia trojročnej lehoty môžu byť existentné obidve skutočnosti, t.j. jednak schválený program starostlivosti o lesy a jednak právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany prírody o nepovolení výnimky, je potrebné pri aplikácii tohto ustanovenia vylúčiť možnosť zániku nároku v prípade márneho uplynutia skoršej lehoty, v danom prípade lehoty odvíjajúcej sa od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o nepovolení výnimky s tým, že zánik nároku na náhradu môže nastať až márnym uplynutím neskoršej lehoty, ktorá začne v danom prípade plynúť prvým dňom po skončení platnosti programu starostlivosti o lesy, v ktorom boli uplatnené obmedzujúce požiadavky orgánu ochrany prírody. Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 O.s.p. Navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. Neúspešného navrhovateľa zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 33,- EUR na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici podľa § 2 ods. 4 posledná veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.