Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/102/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201085 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201085.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu H.. D. T., Y. J. - Real, s.r.o., „v konkurze", Ul. 13. januára 728/27, XXX XX R., Z.: XX XXX XXX, zast. advokátom JUDr. Františkom Vavračom, Y. F. XX, XXX XX U. U. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR č. I/221/18566-101351/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18504-101183/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18469-101024/2011/993424- r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18465-100924/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18468-101148/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18468-100963/2011/993424- r zo dňa 03.10.2011, č. I/221/18326-98623/2011/993424-r zo dňa 29.09.2011 a č. I/221/18473-101076/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žaloby žalobcu zamieta. II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18566-101351/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b odsek 1 písm. a) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len Zákon o správe daní) vyrubený daňovému subjektu H.. D. T., G. J. - Real, s.r.o., „v konkurze“, (v postavení žalobcu) sankčný úrok v sume 1.864,70 EUR za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2007 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18504-101183/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený žalobcovi sankčný úrok vo výške 28,50 EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2007 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18469-101024/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený žalobcovi sankčný úrok vo výške 71,50 EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2006 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18465-100924/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený žalobcovi sankčný úrok vo výške 160,- EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2006 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18468-101148/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený sankčný úrok 40,90 EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december 2006 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18468-100963/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní žalobcovi vyrubený sankčný úrok vo výške 45,50 EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2006 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18326-98623/2011/993424-r zo dňa 29.09.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený žalobcovi sankčný úrok vo výške 48,40 EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2006 v lehote splatnosti. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/18473-101076/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu S. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/H. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní vyrubený žalobcovi sankčný úrok vo výške 29,- EUR za nezaplatenie DPH priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie november 2006 v lehote splatnosti. Z rozhodnutí vyplýva, že sankčné úroky boli žalobcovi vyrubené v daňovom konaní s poukazom na ustanovenie § 95a ods. 1 v spojení s ods. 5 Zákona o správe daní, ktoré upravujú účinky vyhlásenia konkurzu na daňové konania a práva a povinnosti daňového subjektu v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu, keď správca sa stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu. V zmysle § 78 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznania, v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. Daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli podané v stanovenom termíne, avšak priznaná daňová povinnosť do zákonom stanoveného termínu, uhradená nebola. Správca dane preto s poukazom na § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní a § 35b ods. 2 tohto zákona, zároveň aplikujúc ustanovenie § 110j ods. 5, § 110h a § 96 tohto zákona, vyčíslil žalobcovi sankčné úroky za nezaplatenie v lehote splatnosti vlastnej daňovej povinnosti priznanej v daňovom priznaní. Pri výpočte sankčného úroku vychádzal z výšky dlžnej sumy dane, základnej úrokovej sadzby v danom období a počtu dní omeškania platby dane (odo dňa nasledujúceho po splatnosti dane do 07.06.2008). Odvolací správny orgán k odvolacím námietkám žalobcu uviedol, že v zmysle § 95a ods. 1 Zákona o správe daní, vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Po vyhlásení konkurzu až do jeho zrušenia však nemožno začať daňové exekučné konanie a pokiaľ bolo už začaté, vyhlásením konkurzu sa toto konanie zastavuje. Sankcia sa za daňovú pohľadávku považuje len vtedy, ak mohla byť správcom dane vyrubená do vyhlásenia konkurzu. V danom prípade sa vyrubené sankcie nebudú prihlasovať prihláškou, ani uplatňovať ako pohľadávka proti podstate a správca konkurznej podstaty ju nebude uhrádzať z dôvodu, že je z uspokojenia vylúčená podľa § 100 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Po skončení konkurzného konania si ju bude správca dane uplatňovať v rámci exekučného konania. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žaloby na preskúmanie rozhodnutí a postupu správneho orgánu, ktorými žiadal, aby súd rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napádané rozhodnutia, ako aj predchádzajúce im konania považuje za nezákonné, ak boli správcovi vyrubené sankčné úroky za to, že úpadca nezaplatil DPH vo výške priznanej v daňových priznaniach za jednotlivé zdaňovacie obdobia plynúce už po vyhlásení konkurzu, ktorý bol vyhlásený dňa 06.06.2006. Vytýkal odvolaciemu správnemu orgánu, že sa nevysporiadal s námietkou proti vyrubeniu sankčného úroku, ktorá spočívala v tom, že podľa § 95 ods. 1 posledná veta zákona č. 511/1992 Zb. možno sankčný úrok považovať za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohol byť správcom dane vyrubený do vyhlásenia konkurzu, čo v danom prípade nie je splnené. Právo na vyrubenie sankčného úroku by v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) v spojení s § 35b ods. 2 Zákona o správe daní vzniklo až po vyhlásení konkurzu a preto takáto pohľadávka, ktorou je sankčný úrok, nemôže byť považovaná za daňovú pohľadávku, lebo v zmysle zákona nemohla byť správcom dane vyrubená do vyhlásenia konkurzu, keďže splatnosť daní, od ktorých sa sankčné úroky odvíjajú, nastala až po vyhlásení konkurzu. Ďalej namietal, že neboli splnené zákonné podmienky pre možnosť vyrubenia sankčného úroku v zmysle § 35b ods. 2 Zákona o správe daní, keďže sankčný úrok sa vyrubí za každý deň omeškania, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti, až do dňa platby vrátane, pričom tvrdil, že deň platby ešte nenastal. Poukazoval na to, že zo skutkového stavu vyplýva, že daňové pohľadávky, od ktorých si žalovaný vyvodzuje právo na sankčné úroky neboli do dnešného dňa (pozn. do dňa podania žaloby) žalobcom uhradené a preto stále existujú a nezanikli ani iným zákonným spôsobom (započítaním, resp. kompenzáciou). Tieto daňové pohľadávky boli postúpené na Slovenskú konsolidačnú, a.s. a budú v rámci konkurzného konania uhrádzané v zmysle návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty, ktorý bol žalobcom vypracovaný a v súlade so zákonom zverejnený v Obchodnom vestníku č. OV 221/2011 zo dňa 18.11.2011. Žalovaný v stanovisku k žalobám trval na zákonnosti napadnutých rozhodnutí a žaloby navrhoval zamietnuť. Uviedol, že pokiaľ sa žalobca nestotožnil s postupom žalovaného a poukazoval pritom hlavne na ustanovenia § 95 ods. 1, 3 a 5 Zákona o správe daní, tieto ustanovenia riešia problematiku prihlasovania daňových pohľadávok pred a po vyhlásení konkurzu a reštrukturalizácie, avšak o takýto prípad sa v danej veci nejedná. Samostatným a nezávislým konaním je konanie, týkajúce sa uloženia sankcie podľa § 35b ods. 1 písm. a) Zákona o správe daní v nadväznosti na § 78 Zákona o DPH. Rozhodujúcou skutočnosťou pre uloženie sankcií bola skutočnosť, že daňový subjekt neuhradil daňovú povinnosť priznanú v daňových priznaniach v lehotách splatnosti a skutočnosť uvedená v § 95a ods. 1 Zákona o správe daní, podľa ktorej sa vyhlásením konkurzu daňové konanie neprerušuje. To, že sa daňové konanie neprerušuje oprávňuje správcu dane pokračovať v daňovom konaní a za nesplnenie si zákonom stanovených povinností, daňový subjekt sankcionovať. K námietke žalobcu týkajúcej sa dátumu platby uviedol, že § 35b ods. 2 Zákona o správe daní rieši udalosti, ktoré keď nastanú, tak dôjde k skončeniu počítania lehoty omeškania s platbou dane alebo rozdielu dane. Podľa § 65b ods. 4 Zákona o správe daní daňový úrad odpíše daňovú pohľadávku zo svojej evidencie ku dňu platnosti zmluvy o postúpení daňovej pohľadávky a teda správca dane v prípade počítania lehoty na vyrubenie sankčného úroku počítal sankčné úroky do dňa odpísania jednotlivých daňových pohľadávok, t.j. do dňa platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok 07.06.2008. Súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali podaním žalôb, nakoľko sa dotýkajú tých istých účastníkov konania a navyše skutkovo, ako aj právne spolu súvisia. Na spoločné konanie, ktoré sa ďalej vedie pod sp. zn. 23S/102/2011 boli spojené veci, ktoré začali pod sp. zn. 23S/102/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18566-101351/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/103/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18504-101183/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/104/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18469-101024/2011/993424- r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/105/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18465-100924/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/106/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18468-101148/2011/993424-r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/107/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18468-100963/2011/993424- r zo dňa 03.10.2011), sp. zn. 23S/108/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18326-98623/2011/993424-r zo dňa 29.09.2011), sp. zn. 23S/109/2011 (o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/18473-101076/2011/993424- r zo dňa 03.10.2011). Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalovaný ani v stanoviskách k žalobám neodstránil pochybnosť nastolenú v žalobách o tom, že napadnuté rozhodnutia o vyrubení sankčných úrokov, z dôvodov uvedených v žalobách, boli vydané nezákonne. Sankcie nemôžu byť uplatnené vzhľadom na znenie § 95 ods. 1 posledná veta Zákona č. 511/1992 Zb. Postúpenie pohľadávky nie je takou právnou skutočnosťou, s ktorou by zákon spájal zánik pohľadávky, preto má za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre vyčíslovanie sankčného úroku, keďže vlastná daňová povinnosť, od ktorej sa odvíja sankčný úrok, nebola uhradená. Jedná sa o pohľadávky proti podstate, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii konkrétne neustanovuje, kedy sa majú tieto pohľadávky proti podstate splatiť, avšak podstatné je to, kedy sa musia zaplatiť a tým okamihom je až schválenie návrhu konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty, kde sa uvádza ako budú pomerne uspokojení jednotliví veritelia. Tvrdil, že nie sú splnené podmienky pre možnosť vydať rozhodnutia o sankčných úrokoch, pretože to nevyplýva ani z ustanovenia § 95 ods. 1 posledná veta a ani z ustanovenia § 95a ods. 1 Zákona o správe daní. Uvádzal, že pokiaľ by správca zaplatil daňovú povinnosť v lehote, avšak skôr ako je schválený rozvrh výťažku, porušil by Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je pre správcu zákonom lex specialis a v podstate nemôže postupovať podľa iných zákonov, pokiaľ mu to lex specialis neumožňuje. Skutočnosť, že správca dane nemieni uplatňovať pohľadávku z titulu sankčného úroku proti podstate, ale až v prípade skončenia konkurzu proti dlžníkovi, považoval za irelevantnú. Zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na to, že správca dane vyrubil sankčné úroky aplikujúc ust. § 35b ods. 1, 2 Zákona o správe daní, keď mal preukázané splnenie zákonných podmienok, t.j. nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti v lehote. Pri rozhodovaní sa daňové orgány riadili Ústavou SR a Zákonom o správe daní. Viesť konanie a uložiť sankcie správcovi aj po vyhlásení konkurzu umožňovalo ust. § 95a ods. 1, 5 Zákona o správe daní. Uviedol, že ak daňový subjekt sám podal daňové priznanie, vychádzal z poznania situácie vo svojom účtovníctve, vedel o vzniknutej daňovej povinnosti a mal aj v lehote splatnosti vlastnú daňovú povinnosť splniť. Ak túto povinnosť nesplnil, dopúšťa sa porušenia zákona č. 511/1992 Zb. ako aj hmotnoprávneho zákona, pričom daňové orgány kontrolujú plnenie daňových povinností daňových subjektov a v prípade zistenia porušení týchto predpisov vydávajú rozhodnutia, ako aj v danom prípade, keď pristúpili k vyrubeniu sankčných úrokov. Súdy v správnom súdnictve (piata časť Občianskeho súdneho poriadku) poskytujú ochranu fyzickým a právnickým osobám, o ktorých právach sa rozhodovalo v správnom konaní v rozsahu, spôsobom a za podmienok ustanovených zákonom (§ 244 a nasl. O.s.p.). Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Krajský súd na základe podaných žalôb preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov vedených v žalobách (v medziach žaloby), pričom dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žaloby ako nedôvodné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o DPH; platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť. Podľa § 35b ods. 1 písm. a Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov; sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona. Podľa § 35b ods. 2 Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov; správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 63; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e). Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a pokuty. Podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní a poplatkov; na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. Podľa § 95 (označený názvom „prihlasovanie daňových pohľadávok“) ods. 1 ôsmej časti zákona o správe daní a poplatkov, v znení platnom od 01.09.2007; na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len sankcia) sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie. Podľa § 95 ods. 3, prvá veta zákona o správe daní a poplatkov; za daňovú pohľadávku vzniknutú pred vyhlásením konkurzu sa považuje daňová pohľadávka podľa odsekov 1 až 6 okrem daňovej pohľadávky podľa odseku 5. Podľa § 95 ods. 5 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov; daňová pohľadávka, ktorá bola splatná v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň povolenia reštrukturalizácie, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po povolení reštrukturalizácie sa považuje za daňovú pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu. Podľa § 95 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov; po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca daní prihlási daňovú pohľadávku podľa ods. 1, 3, 6 a 7 spôsobom v lehote ustanovenej v osobitnom predpise. Podľa § 95a (označený názvom „účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie“) ods. 1 ôsmej časti zákona o správe daní a poplatkov, v znení platnom od 01.09.2007; vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Na majetok daňového subjektu podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať daňové exekučné konanie alebo výkon daňovej exekúcie; už začaté daňové exekučné konanie alebo výkon daňovej exekúcie sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Podľa § 95a ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov; v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu nemožno začať daňové exekučné konanie na daňové nedoplatky vzniknuté po vyhlásení konkurzu. Podľa § 95a ods. 4 posledná veta zákona o správe daní a poplatkov; v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok a daňových záväzkov neplynú. Podľa § 95a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov; v daňovom konaní sa v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu správca v konkurznom konaní stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu; v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa správca v konkurznom konaní považuje za daňový subjekt. V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú všetky ustanovenia tohto zákona a osobitných zákonov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných fyzických osôb, alebo právnických osôb podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov, vystavené správcom v konkurznom konaní namiesto daňového subjektu sa považujú za doklady vystavené daňovým subjektom. Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48. Podľa § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v znení neskorších predpisov; pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku. Podľa § 87 ods. 3 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení platnom do 31.12.2011; pohľadávky proti podstate uspokojuje správca z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti; ak sú v rovnaký deň splatné viaceré pohľadávky proti dotknutej podstate, ktoré nie je možné uspokojiť v celom rozsahu, uspokoja sa pomerne. Správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas uspokojená v súlade s týmto ustanovením, ibaže preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou. Podľa § 100 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii; z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Z administratívneho spisu vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 1K X/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 07.06.2006 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka J. - Real, s.r.o., XXX XX R., Ul. 13. Januára 728/27, Z.: XX XXX XXX a za správcu konkurznej podstaty ustanovil H.. D. T.. Konkurz bol vyhlásený podľa § 20 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Zo žalobných námietok vyplývajú nastolené otázky: 1. či správca dane mohol vyrubiť sankčný úrok po vyhlásení konkurzu vzhľadom na znenie ust. § 95a ods. 1 zákona o správe daní (účinky vyhlásenia konkurzu na daňové konanie) a vzhľadom na § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, keď podľa žalobcu takto vyrubený sankčný úrok nie je daňovou pohľadávkou s poukazom na § 95 ods. 1 posledná veta zákona o správe daní; 2. či boli splnené podmienky na vyrubenie sankčného úroku v zmysle § 35b ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o správe daní, ak podľa žalobcu daňová povinnosť, od ktorej sa odvíja sankčný úrok nebola doteraz zaplatená, t.j. nie je daný konečný deň omeškania a preto nemožno vyčísliť sankčný úrok. Predmetný konkurz bol vyhlásený podľa zákona č. 7/2005 Z.z., v ktorom boli upravené účinky vyhlásenia konkurzu v § 47 ods. 2. V zmysle tohto ustanovenia sa daňové konania neprerušujú. Osobitne boli účinky vyhlásenia konkurzu pre daňové konania upravené aj v § 95a zákona č. 511/1992 Zb., avšak vo vzťahu ku konkurzom a vyrovnaniam podľa zákona č. 328/1991 Zb. v ôsmej časti a ustanovenie § 110f umožňovalo jeho aplikáciu len ak zákon č. 7/2005 Z.z. neupravoval inak. Vzhľadom na odlišnú právnu úpravu v čase vyhlásenia konkurzu, relevantnou bola právna úprava v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii. S účinnosťou od 01.09.2007 bolo novelizované ust. § 95a Zákona o správe daní a poplatkov tak, že upravuje účinky vyhlásenia konkurzu a reštrukturalizácie vo vzťahu k zákonu č. 7/2005 Z.z., ktorú právnu úpravu správne aplikoval správca dane a žalovaný. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje všeobecné účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k rôznym typom konaní, vrátane daňového konania, pričom osobitné účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k daňovým pohľadávkam a k daňovému konaniu upravuje Zákon o správe daní a poplatkov. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že nie je správne poukazovanie žalobcu na ust. § 95 ods. 1 Zákona o správe daní, v zmysle ktorého sankčný úrok nemôže byť daňovou pohľadávkou, ak by ho správca dane nemohol vyrubiť už pred vyhlásením konkurzu, ale za relevantné pre konanie, rovnako ako žalovaný aj súd považuje ustanovenia § 95a upravujúce účinky vyhlásenia konkurzu, v zmysle ktorých bolo možné viesť daňové konanie vo veci sankčného úroku aj po vyhlásení konkurzu a vydať rozhodnutie voči správcovi konkurznej podstaty, ktorý sa stal po vyhlásení konkurzu daňovým subjektom namiesto úpadcu. V konkurznom konaní je typická pluralita veriteľov. Súbeh veriteľov sa rieši pomerným uspokojovaním ich pohľadávok. Vo všeobecnosti platí, že vo väčšine prípadov pohľadávky veriteľov sú uspokojované len pomerne, čo je zabezpečované rozvrhom výťažku. Avšak priebeh konkurzu vyžaduje, aby niektoré pohľadávky boli uspokojované individuálne už počas konkurzu. Mimo rozvrhu výťažku sa uspokojujú aj pohľadávky proti podstate. Sú nimi ako individuálne určené aj dane, za predpokladu, že vznikli po vyhlásení konkurzu (§ 87 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z.). V danom prípade všetky daňové pohľadávky boli splatné po vyhlásení konkurzu (z titulu nezaplatenia vlastnej daňovej povinnosti), teda sa považujú za daňové pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu. Rovnako je nespornou skutočnosťou, že aj sankčné úroky odvíjajúce sa od nezaplatenia daní v lehote splatnosti mohli byť vyrubené najskôr po vyhlásení konkurzu, t.j. takéto sankčné úroky nespĺňajú požiadavky ustanovené zákonom pre to, aby mohli byť daňovými pohľadávky v zmysle § 95 ods. 1 posledná veta Zákona o správe daní a poplatkov. Ustanovenie § 95 Zákona o správe daní a poplatkov upravuje jednak pohľadávky proti podstate a jednak pohľadávky proti úpadcovi v zmysle § 95 ods. 1, 3, 6 (okrem ods. 5), ktoré sa uplatňujú prihláškou osobitným postupom. Právny režim prihlasovania daňových pohľadávok v zmysle § 95 Zákona o správe daní a poplatkov sa vzťahuje na tie sankcie, ktoré mohli byť vyrubené do vyhlásenia konkurzu. Z výkladu ustanovenia § 95 ods. 1 v spojení s ods. 3 a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov možno vyvodiť, že sankcia, na ktorú by sa vzťahoval režim prihlasovania pohľadávok, t.j. jednalo by sa o daňovú pohľadávku, ktorú by bolo potrebné prihlásiť spôsobom a v lehote ustanovenej v osobitnom predpise, by bolo možné považovať len takú sankciu, ktorá by bola splatná najneskôr v deň predchádzajúci dňu vyhlásenia konkurzu, inak by sa už považovala za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu. Ak predmetná sankcia nie je daňovou pohľadávkou, nevzťahuje sa na ňu režim prihlasovania pohľadávok (§ 28 a § 29 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na aplikáciu ktorého odkazoval § 95 ods.8 Zákona č. 511/1992 Zb.), čo ovšem neznamená, že by nebolo možné začať v priebehu konkurzného konania daňové konanie s cieľom vyrubenia sankcie, keďže v zmysle § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z., ako aj v zmysle § 95a ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, sa daňové konanie neprerušuje. Sankciu je možné uložiť v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú, preto ich uloženie rozhodnutím vydaným po vyhlásení konkurzu nie je právne neúčinné, na rozdiel od takých, ktoré by boli uložené rozhodnutiami v správnych konaniach (iných ako daňových), ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušujú a ktoré by po vyhlásení konkurzu ani nebolo možné začať. Z uvedeného vyplýva, že právny režim pohľadávok proti podstate je odlišný od právneho režimu daňových pohľadávok, ktoré sa uplatňujú prihláškou v zákonom stanovených lehotách a podľa osobitného postupu. Pohľadávky proti podstate sa uplatňujú priamo u správcu bez toho, aby zákon stanovoval pre ich uplatňovanie osobitné a prísne formálne náležitosti. Tieto pohľadávky správca konkurznej podstaty uspokojuje zásadne z výnosov získaných pri speňažovaní majetku podliehajúceho konkurzu, prípadne inej činnosti pri výkone jeho funkcie (napr. z nájmov majetku úpadcu, z uhradených pohľadávok veriteľmi úpadcu a podobne). Veritelia tieto pohľadávky proti podstate neuplatňujú prihláškou. Keďže v danom prípade ide o vlastnú daňovú povinnosť vyplývajúcu z daňového priznania, pohľadávky, vrátane ich splatnosti museli byť správcovi konkurznej podstaty známe. Splatnosť pohľadávok, ktoré vznikli na základe právnych predpisov verejného práva, ako je tomu v prípade daní, je určená právnym predpisom. Správca je potom povinný uspokojovať tieto pohľadávky podľa poradia ich splatnosti. Ak je splatných v jeden deň viac pohľadávok a výťažok do ich splatnosti nepostačuje na ich uspokojenie, uspokojí ich správca pomerne (podľa výšky) a ich zvyšok po získaní ďalšieho výťažku. Ustanovenie § 95 ods. 1 Zákona o správe daní upravuje čo možno na účely konkurzu a reštrukturalizácie považovať za daňovú pohľadávku. Z poslednej vety citovaného ustanovenia vyplýva, že sankčný úrok je daňovou pohľadávkou len vtedy, ak mohol byť vyrubený do vyhlásenia konkurzu. Z uvedeného možno vyvodiť, že daňovou pohľadávkou nemôže byť sankčný úrok, na vyrubenie ktorého nastali podmienky až po vyhlásení konkurzu, ako je tomu v danom prípade. Súd sa plne stotožňuje s tvrdením žalobcu, že sankčné úroky vyrubené napadnutými rozhodnutiami nie sú daňovými pohľadávkami v zmysle § 95 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov pre účely Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na ktoré by sa vzťahoval režim prihlasovania pohľadávok. Neznamená to ovšem, že by sankčný úrok nemohol byť vyrubený aj v období po vyhlásení konkurzu. Správca dane po skončení konkurzného konania si môže voči daňovému dlžníkovi pohľadávku vylúčenú z uspokojovania v konkurze (§ 100 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii) uplatňovať, prípadne začať ju vymáhať v daňovom exekučnom konaní v prípade, ak po skončení konkurzu zostane úpadcovi majetok, resp. ak úpadca nezanikne bez právneho nástupcu. Prihlasovanie pohľadávok v konkurze sa spravuje osobitným právnym režimom vyplývajúcim z ustanovenia § 28 a § 29 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Jedná sa o pohľadávky voči úpadcovi, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Ustanovenia § 95 ods. 1 upravuje, čo možno považovať za také daňové pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje režim prihlasovania pohľadávok podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V ustanovení § 95 ods. 5 Zákona o správe daní a poplatkov boli upravené aj daňové pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu, na ktoré sa vzťahoval iný právny režim uplatňovania a uspokojovania v priebehu konkurzného konania (§ 87 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení do 31.12.2011). Zákon o konkurze a reštrukturalizácii vychádza z predpokladu, že pohľadávky proti podstate by mali byť v zásade uhradené v plnej výške. Správca zodpovedá za škodu všetkým veriteľom, ktorým vznikli pohľadávky proti podstate, ak ich pohľadávky neboli riadne a včas uspokojené v zmysle § 87 ods. 3 citovaného zákona v relevantnom znení. Účinky vyhlásenia konkurzu boli vo vzťahu k daňovému konaniu špeciálne upravené v ustanovení § 95a Zákona o správe daní a poplatkov. Z odseku 1 citovaného ustanovenia vyplýva, že na rozdiel od iných typov konaní sa daňové konanie neprerušuje, taktiež nie je explicitne vylúčené jeho začatie v priebehu konkurzu, ako je tomu v prípade daňovej exekúcie. Z uvedeného tiež vyplýva, že je možné vyrubovať v rámci daňového konania sankcie za porušenie zákonných povinností vyplývajúcich z daňových predpisov, ktoré sa na rozdiel od iných správnych konaní neprerušuje, ani nezastavuje. Súd preto zastáva názor, že bolo možné vyrubiť sankčné úroky v samostatných daňových konaniach začatých po vyhlásení konkurzu, v ktorých bol riešený spor ohľadne príslušenstva pohľadávky proti podstate vzniknutého omeškaním správcu s jeho úhradou, ktorý nárok je v zásade oprávnený uplatniť veriteľ aj v priebehu konkurzného konania a to proti správcovi konkurznej podstaty. Rozhodovať o takýchto nárokoch patrilo do právomoci príslušných správnych orgánov, v danom prípade daňových orgánov, do právomoci ktorých patrí rozhodovať vo veciach daní, a to bez ohľadu na to, že veriteľ bol zároveň rozhodujúcim správnym orgánom. Takéto rozhodnutia následne podliehajú súdnemu prieskumu podľa piatej časti O.s.p. Veriteľ s pohľadávkou proti podstate nemôže byť ani v priebehu konkurzného konania zbavený práva zabezpečiť si túto pohľadávku aj pre prípad jej neskoršieho vymáhania (po zrušení konkurzu) exekučným titulom, z ktorého povinnosť plniť prechádza zo správcu konkurznej podstaty na dlžníka (predtým úpadcu), s výnimkou tých, za ktoré nesie správca konkurznej podstaty vlastnú zodpovednosť (napr. uloženie poriadkových pokút podľa § 53 O.s.p. a podobne). Nie je vylúčené, aby správcovi konkurznej podstaty bola uložená povinnosť na zaplatenie sankčného úroku za nedodržanie lehoty na zaplatenie daní v lehote splatnosti, čo má za následok jeho omeškanie, a to bez ohľadu na to, že plnenie nie je možné za trvania konkurzu vymáhať exekúciou. Ak právna teória pripúšťa možnosť vzniku omeškania v prípade, ak nebola správcom konkurznej podstaty uhradená pohľadávka proti podstate na základe rozhodnutia súdu, potom je potrebné pripustiť aj taký záver, že omeškanie môže nastať aj na základe skutočnosti, že pohľadávka proti podstate nebola správcom konkurznej podstaty uhradená v lehote splatnosti, ktorá v danom prípade vyplýva priamo zo zákona ako dôsledok nezaplatenia vlastnej daňovej povinnosti v určenej lehote. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd k prvej žalobnej námietke uvádza, že správca dane mohol začať konanie vo veciach sankčných úrokov a vydať rozhodnutia o vyrubení sankčných úrokov. Takýto postup bol v súlade s ustanovením § 95a ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov, ako aj § 47 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. To, že tieto sankčné úroky nie sú daňovými pohľadávkami (§ 95 ods. 1 posledná veta Zákona o správe daní a poplatkov, na ktoré sa vzťahoval osobitný právny režim prihlasovania pohľadávok) je irelevantnou skutočnosťou pri posudzovaní opodstatnenosti začať daňové konanie vo veci vyrubenia sankčných úrokov po vyhlásení konkurzu. Samotná skutočnosť, že sa vedie konkurzné konanie nezbavuje daňové orgány povinnosti konať a v prípade preukázania zákonných podmienok pre vyrubenie sankčného úroku (omeškanie s platbou), sankčný úrok aj vyrubiť. Avšak, ak by daňový subjekt v správnom konaní preukázal objektívnu nemožnosť plnenia daňovej povinnosti včas, vzhľadom na konkrétnu situáciu v tom-ktorom konkurze, t.j. preukázal by, že postupoval s odbornou starostlivosťou pri uspokojovaní pohľadávok proti podstate, t.j. že konal v súlade s § 87 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, bolo by povinnosťou daňových orgánov na túto skutočnosť prihliadnuť, vzhľadom na to, že Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je lex specialis vo vzťahu k Zákonu o správe daní a poplatkov. Nemôže byť totiž v omeškaní ten, kto by nemal možnosť objektívne plniť včas, o to viac, ak takáto nemožnosť vyplýva zo zákona, ktorý ukladá správcovi konkurznej podstaty postupovať určitým spôsobom, s nedodržaním ktorého zákon spája jeho zodpovednosť za škodu. Ak by ale správca konkurznej podstaty mal možnosť uspokojiť pohľadávky na daniach v lehote splatnosti, a napriek tomu by ich neuspokojil, zodpovedal by za neodvedenie daní a sankčný úrok by bol vyrubený dôvodne. Bolo by to v prípade, že správca konkurznej podstaty by mal dostatok finančných prostriedkov z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty, tak aby mohol predmetné pohľadávky proti podstate vzniknuté po vyhlásení konkurzu titulom daní uspokojovať priebežne podľa poradia ich splatnosti a zároveň v lehote splatnosti, t.j. nemusel ich uspokojiť len rozvrhom výťažku (platby k rozvrhu by odložil nedôvodne). V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/X/20XX zo dňa 25.11.XXXX, v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, že výkon oprávnenia správcu konkurznej podstaty, nemôže mať za následok sankcie podľa zákona č. 511/1992 Zb. proti daňovému subjektu. Konajúci súd dodáva, že je na žalobcovi dôkazné bremeno preukázať, že pri uspokojovaní pohľadávok proti podstate súd postupoval v súlade s ust. § 87 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (v znení platnom do 31.12.2011), že postupoval s odbornou starostlivosťou a napriek tomu nemohol dane v lehote splatnosti zaplatiť, že platby daní odložil opodstatnene v rozvrhu vzhľadom na konkrétnu situáciu v konkurze. Ani v konaní pred daňovými orgánmi, ani v konaní pred súdom žalobca takéto dôkazy neoznačil, ani nepredložil. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli splnené zákonné podmienky na vyčíslenie sankčných úrokov pretože ak nedošlo doposiaľ k zaplateniu daní od ktorých sa odvíjali sankčné úroky, a teda nebol známy konečný deň omeškania, ktorým je deň platby, súd zastáva názor, že sankčný úrok je možné vyrubiť aj pred zaplatením dane. Rozhodujúcou skutočnosťou je to, že omeškanie trvalo za taký počet dní, za aký bol sankčný úrok vyčíslený. Nie je vylúčené, aby sankčný úrok bol vyrubený aj viacerými rozhodnutiami, a to vždy za určité vymedzené časové obdobie (nie prelínajúce sa), najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou, resp. za kratšiu dobu v prípade, že by nastala niektorá zo skutočností, s ktorou zákon spája ukončenie omeškania (napr. podanie dodatočného daňového priznania...). V danom prípade súd posudzuje zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v konaní podľa piatej časti O.s.p., v rámci správneho súdnictva. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutia postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Žaloba musí v zmysle § 249 ods. 2 O.s.p. okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať aj označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie alebo postup napadá, uvedenie dôvodov v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu a aký konečný návrh robí. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že žalobca v žalobe vymedzuje rámec súdneho konania, rozsah prieskumu. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu „iudex ne eat petita partium“ (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú iba veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia nenamietala. S prihliadnutím na uvedenú dispozičnú zásadu a na princíp nestrannosti súdu, ktorá vyplýva z článku 36 Listiny základných práv a slobôd, súd v správnom súdnictve nemôže vyhľadávať nové skutočnosti v prospech, či neprospech niektorej zo strán súdneho sporu. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí. Súd posudzuje, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že súd koná v predmetnom type konania len v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, pričom rešpektuje žalobné námietky v tom zmysle, že preskúmava zákonosť napadnutých rozhodnutí a postupu správneho orgánu len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žaloby. Podľa ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Jedná sa len o nevyhnutné dôkazy, ktoré by mali verifikovať správnosť, resp. vylúčiť správnosť záveru správneho orgánu, avšak v žiadnom prípade by súdy v rámci preskúmavacej činnosti nemali nahrádzať činnosť správneho orgánu v tom zmysle, že by na základe v žalobe po prvýkrát namietaných skutočností vykonávali celý proces dokazovania nahrádzajúc správne konanie. Navyše súdna prax zaujala stanovisko, že žalobou nemožno namietať prvýkrát také skutočnosti, ktoré neboli namietané v odvolaní a s ktorými sa nemal možnosť vysporiadať odvolací správny orgán. V predmetnom konaní žalobca v podstate namietal dva žalobné dôvody, ktorými vymedzil rámec súdneho prieskumu. Namietal, že správca dane vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol konať a vyrubiť sankčné úroky a druhý žalobný dôvod bol ten, že neboli splnené zákonné podmienky pre vyrubenie sankčných úrokov, pretože neboli zaplatené dane, od ktorých sa odvíjajú sankčné úroky. Súd preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí a postup správnych orgánov oboch stupňov v rozsahu nastolených žalobných námietok a zistil, že tieto nie sú opodstatnené. Z dôvodov vyššie uvedených súd dospel k záveru, že správca dane mohol konať vo veciach sankčných úrokov a tieto aj žalobcovi po vyhlásení konkurzu vyrubiť. K druhej žalobnej námietke súd dodáva, že len to, že nie sú doteraz zaplatené dane a poukazovanie na rozvrh výťažku nevyvracia bez ďalšej argumentácie žalobcu (a preukázania jej pravdivosti) záver daňových orgánov o správnosti vyrubiť sankčné úroky. Keďže argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť záver o správnosti postupu daňových orgánov a zákonnosti napadnutých rozhodnutí, pričom súdy za žalobcu nevyhľadávajú dôvody nezákonnosti rozhodnutia; súd musel žaloby zamietnuť. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech súd náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.