Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/107/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201114 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201114.4 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu a JUDr. Jany Novotnej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu: Timba Slovakia, s.r.o. so sídlom Lúčna 1765/14, 962 05 Hriňová, IČO: 36 824 623, zast. Mgr. Filipom Osvaldom, advokátom so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, 815 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/221/16991-90155/2011/991909-r zo dňa 22. septembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Detva (ďalej „správca dane“) rozhodnutím - dodatočným platobným výmerom č. 683/230/19307/10/Sar zo dňa 19.11.2010 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcovi vyrubil rozdiel dane z priadnej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 11 430,45 eur s poukazom na § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 511/1992 Zb.“). Rozhodnutie odôvodnil tým, že u žalobcu vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 683/320/16140/2010/Pola zo dňa 20.09.2001, pričom daň zistená pri kontrole sa odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní. Žalobca deklaroval v rozhodnom zdaňovacom období prepravu drevnej hmoty do iného členského štátu EÚ ako plnenie oslobodené od dane s poukazom na § 43 ods. 1 a 5 zák.č. 222/2004 Z.z. (ďalej len „Zákon o DPH“), avšak nepreukázal splnenie podmienok oslobodenia od dane uvedených v ods. 1 až 4 cit. ustanovenia Zákona o DPH. Žalobca preukazoval dodávku dokladmi týkajúcimi sa odberateľa MURA GIOVANNI ANGELO Via Sibilla Aleramo 27, 250 11 Calcinato, Taliansko (ďalej aj „taliansky odberateľ“) - faktúrami č. 2008024 zo 06.05.2008, č. 2008025 z 09.05.2008, č. 2008026 zo 14.05.2008,č.2008027 zo dňa 20.05.2008 a č.2008031 z 29.05.2008, ktoré plnili súčasne funkciu dodacieho listu a prehláseniami kupujúceho (taliansky odberateľ) zo 06.05., 09.05, 14.05., 20.05. a 29.05.2008, že tovar deklarovaný vo vyššieuvedených faktúrach a dodacích listoch bol prepravený zo Slovenskej republiky do miesta určenia uvedenom na dodacích listoch. V prehláseniach a ani v predložených faktúrach nebol údaj o členskom štáte, do ktorého bol tovar prepravený (§ 43 ods. 5 písm. c/ Zákona o DPH) uvedený. Žalobca v daňovom konaní nepredložil žiadne iné dôkazy osvedčujúce splnenie podmienok podľa § 43 ods. 1 až 5 Zákona o DPH a na základe šetrenia formou medzinárodného dožiadania prostredníctvom Talianskej daňovej správy správca dane nemal z ich odpovede potvrdené, že dodanie tovaru pre tento daňový subjekt bolo uskutočnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správca dane neuznal dodanie tovarov s oslobodením od dane v zmysle § 43 ods. 1 až 5 Zákona o DPH vo výške 2 156 741,- Sk (71 590,68 eur) a žalobcovi dovyrubil DPH v súvislosti s predmetnými dodávkami tak, ako keby bol tovar dodaný v tuzemsku vo výške 11 430,45 eur. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. V odôvodnení uviedol, že podľa zisteného skutkového stavu si žalobca voči talianskemu odberateľovi v mesiaci máj 2008 na základe faktúr č. 2008024 zo 06.05.2008, č. 2008025 z 09.05.2008, č. 2008026 zo 14.05.2008, č. 2008027 z 20.05.2008 a č. 2008031 z 29.05.2008 fakturoval dodávku listnatého reziva v celkovej výške 2 156 741,- Sk (71 590,68 eur) a v súvislosti s ňou si uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 Zákona o DPH. Daňovou kontrolou sa nepreukázalo, že fakturovaný tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu EÚ, čím sa zároveň nepreukázalo oprávnenie žalobcu na uplatnenie oslobodenia dane pri tomto tovare. Správca dane preto v súlade s § 2, § 18, § 19 a § 69 Zákona o DPH posúdil dodanie tovaru ako dodanie, pri ktorom je povinnosť uplatniť DPH v tuzemsku. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru a služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal, alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, znížené o daň. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia zákona, ak dodávateľ fakturoval dodanie tovaru v cene bez dane neoprávnene, pričom dodanie tovaru malo podliehať zdaneniu, protihodnota, ktorú odberateľ mal zaplatiť, sa v zmysle § 22 ods. 2 Zákona o DPH považuje za cenu vrátane DPH a daň sa vypočíta z dohodnutej protihodnoty. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal reálne dodanie tovaru do iného členského štátu a ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by prepravu do iného členského štátu umožnili preskúmať. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom na neuznanie oslobodenia nebol samotný fakt, že odvolávajúcim sa predložený doklad v zmysle § 43 ods. 5 písm. c/ Zákona o DPH neobsahoval informáciu o členskom štáte určenia dodania tovaru (a neobsahovali to ani ním vystavené faktúry), ale skutočnosť, že preprava tovaru z tuzemska do iného členského štátu sa nepreukázala. Skutočnosť, že žalobca na vystavených faktúrach neuviedol členský štát, do ktorého deklarovaný tovar dodával a že v odvolaní tvrdí, že mu nevyplýva povinnosť mať vedomosť v čase dodania o tom, na územie ktorého členského štátu bude tovar fakticky prepravený, nasvedčuje tomu, že nemal vedomosť a istotu o tom, či tovar bude z tuzemska prepravený do iného členského štátu a napriek tomu predmetný tovar dodal ako oslobodený od DPH. Nezachoval sa teda opatrne, neuskutočnil všetky kroky na základe zásady opatrnosti ako sám tvrdí, neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že ním fakturovaný tovar sa prepraví z tuzemska do iného členského štátu, čo je podmienkou pri uplatnení oslobodenia od DPH (§ 43 ods. 1 Zákona o DPH). Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, vrátane náhrady trov konania. Tvrdil, že napadnutým rozhodnutím žalovaného i jeho postupom bol ukrátený na svojich právach. Poukázal na to, že správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu DPH za mesiac január až jún a august až december 2008, pričom preveroval skutočnosti pre správne určenie DPH so zameraním na preverenie dodaní tovarov a služieb s oslobodením od dane podľa § 51 Zákona o DPH. Žalobca tvrdil, že si splnil všetky povinnosti uložené v § 43 ods. 5 Zákona o DPH. Počas daňovej kontroly predložil daňové doklady vzťahujúce sa k zdaňovaciemu obdobiu máj 2008 - faktúry zo 06.05., 09.05., 14.05., 20.05. a 29.05.2008, ktoré zároveň plnili aj funkciu dodacích listov a prehlásenia s textom, že tovar deklarovaný na cit. faktúrach bol prepravený zo SR do miesta určenia na dodacom liste. Ako kupujúci bol uvedený subjekt: MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko, doklady boli opatrené pečiatkou a podpisom. Ako dátum vykládky bol na prehlásení zo 06.05.2008 uvedený dátum 07.05.2008, na prehlásení z 09.05.2008 uvedený dátum vykládky 10.05.2008, na prehlásení zo 14.05.2008 dátum vykládky 15.05.2008, na prehlásení z 20.05.2008 dátum vykládky 261.05.2008 a na prehlásení z 29.05.2008 dátum vykládky 30.05.2008. Žalobca tovar vydal s doložkou Ex Works (zo závodu). V zmysle Incoterms 2010 je Ex Works najkratšou dodacou paritou, u ktorej má dodávateľ jedinú povinnosť a to dať odberateľovi tovar k dispozícii vo svojom podniku. Všetky formality spojené s prepravou zo SR je povinný zabezpečiť odberateľ, ktorý nesie zodpovednosť, riziko a náklady spojené s prepravou a to od momentu, ako mu je tovar daný k dispozícii. Žalobca nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že nie je možné určiť miesto dodania predmetného tovaru. Poukázal na Smernicu Rady č. 2006/112 ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH, kde je uvedené: „Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl. 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. b/ bodu (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s čl. 40.“ Podľa čl. 40 za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi. Podľa žalobcu správca dane zrejme postupoval podľa predmetného ust. čl. 40, keďže zisťoval na území štátu, ktorý vydal identifikačné číslo DPH pre nadobúdateľa (Taliansko), skutočnosti ohľadne dodania tovaru s oslobodením od dane podľa Zákona o DPH. Skutočnosť, že na základe dožiadaní pomocou formulárov SCAC 2004 Talianska daňová správa správcovi dane oznámila, že uvedený daňový subjekt nie je možné kontaktovať, ešte nie je dôkazom o skutočnosti, že nedošlo k vývozu predmetného tovaru mimo územia SR do iného členského štátu EÚ, prípadne aj do samotného Talianska. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca síce mal dôkazné bremeno, avšak nemožno ho vykladať natoľko extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Ak platí, že daňový subjekt svoje dôkazné bremeno uniesol a správca dane napriek tomu vymeria daň v rozpore s predloženými dôkaznými prostriedkami, stíha podľa žalobcu dôkazné bremeno práve správcu dane. Vtedy dochádza k prenosu dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Žalobca v daňovom konaní jednoznačne a nezvratne, ako mu ukladá zákon (faktúrou a vyhlásením odberateľa), t.j. písomnými dokladmi, ktorých pravosť v daňovom konaní nebola správcom dane namietaná, preukázal splnenie podmienok a svoje tvrdenia. Správca dane však podľa žalobcu nepreukázal existenciu skutočností, na základe ktorých vychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia, resp. dodatočného platobného výmeru. Správca dane namiesto toho podľa žalobcu vychádzal z vlastnej fikcie, že k dodaniu predmetného tovaru mimo územia SR nedošlo a na podporu tejto fikcie použil len vyjadrenie Talianskej daňovej správy. Takéto vyjadrenie však nie je podľa žalobcu dôkazom skutočnosti, že by k dodávke tovaru mimo územia SR nedošlo. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na povinnosť správcu dane uvedený prípad podriadiť ustanoveniu bodu 2 výrokovej časti rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v prípade C-409/04 Teleos plc & Others, v zmysle ktorej čl. 28c A písm. a/ prvý odsek šiestej Smernice Rady 77/388/EHS zmenenej a doplnenej Smernicou 2000/65 sa má vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu, aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci Spoločenstva od dane, aby následne zaplatil DPH z tohto tovaru, keď sa zistí, že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávka v rámci Spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. V zmysle ust. bodu č. 50 odôvodnenia cit. rozhodnutia Súdneho dvora ES by „preto bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby členský štát, ktorý stanovil podmienky na uplatnenie oslobodenia dodávky tovaru v rámci Spoločenstva tým, že najmä stanovil zoznam dokumentov, ktoré je potrebné predložiť príslušným orgánom, pričom spočiatku dokumenty predložené dodávateľom prijal ako dôkazy odôvodňujúce nárok na oslobodenie od dane, mohol následne nútiť dodávateľa, aby zaplatil DPH prislúchajúcu na takúto dodávku, ak sa ukáže, že z dôvodu spáchania podvodu nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ nevedel, ani nemohol vedieť, dotknutý tovar v skutočnosti neopustil územie členského štátu dodania.“ Ďalej v zmysle bodu č. 67 odôvodnenia cit. rozhodnutia Súdneho dvora ES „akonáhle si dodávateľ splnil povinnosti týkajúce sa preukázania dodávky v rámci Spoločenstva napriek tomu, že nadobúdateľ si nesplnil zmluvnú povinnosť odoslať alebo prepraviť tovar mimo územia členského štátu dodania, je potrebné za dlžníka DPH v tomto členskom štáte považovať práve tohto nadobúdateľa.“ V prípade, že si odberateľ žalobcu z iného členského štátu MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko nesplnil svoju povinnosť dodať tovar do iného členského štátu z územia SR (pričom nesplnenie povinnosti správca dane podľa žalobcu nepreukázal), mal správca dane uskutočniť také konanie, v ktorom by boli ustanovenia príslušných smerníc uplatnené dôsledne a iniciovať také konanie, ktoré by viedlo k splneniu si povinností na strane odberateľa z iného členského štátu. Za nesplnenie si povinností iného daňového subjektu nemôže žiadnym spôsobom žalobca zodpovedať. Žalobca počas daňového konania preukázal, že uskutočnil všetky kroky na základe zásady opatrnosti a to tým, že si zabezpečil doklady preukazujúce riadnu registráciu odberateľa pre DPH v inom členskom štáte a predmetné doklady predložil k vyjadreniu k Protokolu z predmetnej daňovej kontroly. Žalobca napokon v žalobe namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúcu aj v tom, že v jeho odôvodnení nie je odkaz na žiadny predpis, ktorý by žalovaného oprávňoval zvoliť postup, ktorým dodanie tovaru do iného členského štátu dodaní tak, ako keby sa jednalo o dodávku tovaru v tuzemsku. Ak správca dane vyhodnotil dodanie tovaru ako dodanie v zmysle § 8 Zákona o DPH, bol podľa žalobcu povinný v odôvodnení uviesť skutočnosti preukazujúce, že boli splnené materiálne podmienky takéhoto zdaniteľného plnenia. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil spôsobom, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že u žalobcu vykonal daňové kontroly za zdaňovacie obdobie október a december 2007, ako aj za roky 2008 a 2010, pričom zistil, že žalobca si vo všetkých kontrolovaných obdobiach uplatnil oslobodenie od DPH pri deklarovanom dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ pre rôznych odberateľov. Prepravu v niektorých prípadoch zabezpečoval dodávateľ - žalobca, v niektorých prípadoch odberatelia. Na základe výsledkov zistení z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2008 vydal správca dane dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel DPH vo výške 11 430,45 eur. Na základe žalobcom podaného odvolania žalovaný predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdil. V daňovom konaní žalobca k deklarovanej dodávke listnatého reziva pre odberateľa MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko predložil faktúry zo 06.05., 09.05., 14.05., 20.05 a 29.05.2008, ktoré plnili aj funkciu dodacích listov a prehlásenia o tom, že tovar deklarovaný na dodacích listoch (vyššieuvedených faktúrach) bol prepravený zo SR do miesta určenia uvedenom na dodacom liste. Na faktúrach plniacich aj funkciu dodacích listov nebolo uvedené žiadne miesto určenia. Na týchto faktúrach bol ako kupujúci uvedený MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko. Predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte EÚ, do ktorého sa tovar dodával, nebolo teda preukázané, či a do ktorého členského štátu bol deklarovaný tovar z tuzemska prepravovaný. Žalobca bližšie informácie o preprave v tomto prípade nemal k dispozícii (neuviedol napr. typ a evidenčné číslo motorového vozidla, prepravnú spoločnosť, ktorá prepravu vykonala, meno šoféra a pod.), preto nebolo možné preveriť, či tento tovar bol prepravený do iného členského štátu. Žalovaný nesúhlasil s tým, že žalobca zvládol dôkazné bremeno, pretože ním predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte EÚ, do ktorého sa tovar dodával. Žalobca v daňovom konaní vyhlásil, že žiadne ďalšie doklady, ako tie, ktoré boli predložené v daňovom konaní, ktorými by bolo možné preukázať oslobodenie plnenia od DPH v súvislosti s touto dodávkou tovaru, nemá k dispozícii. Podľa § 43 Zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu EÚ. V daňovom konaní bolo preto správcom dane vedené dokazovanie na zistenia splnenia tejto skutočnosti. Žalovaný nesúhlasil so žalobnou námietkou, že žalobca v daňovom konaní preukázal, že všetky kroky na základe zásady opatrnosti vykonal tým, že si zabezpečil doklad preukazujúci riadnu registráciu odberateľa pre DPH v inom členskom štáte (Taliansko), ktoré predložil k vyjadreniu sa k Protokolu z predmetnej daňovej kontroly. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-409/04 Teleos plc žalovaný uviedol, že nárok a podmienky na oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ rieši ust. § 43 Zákona o DPH. Žalobca skutočnosť, že tovar bol prepravený do iného členského štátu EÚ predloženými dokladmi nepreukázal a ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by prepravu do iného členského štátu umožnili preskúmať. Žalovaný poukázal na vyjadrenie žalobcu v Zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 03.05.2010, v ktorej sa žalobca vyjadril nasledovne: „keď si dopravu zabezpečoval odberateľ sám, nezaujímalo ich, kam tovar predáva, či je to jeho vlastný kamión alebo patrí firme, ktorá mu potom prepravu účtuje, v takom prípade bol tovar len naložený a dôležité bolo len to, aby za tovar dostali zaplatené, preto pri väčšine obchodov došlo k platbe v hotovosti.“ Správca dane aj napriek tomu, že doklady predložené žalobcom nepreukazovali dodávku tovaru do iného členského štátu, vykonal preverovanie tejto skutočnosti prostredníctvom medzinárodného dožiadania v Rumunsku, ale ani týmto spôsobom sa preprava tovaru z tuzemska do iného členského štátu nepreukázala. Dôvodom na neuznanie oslobodenia od dane pri dodaní predmetného tovaru teda nebol len samotný fakt, že žalobcom predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte určenia dodania tovaru (a neobsahovali to ani ním vystavené faktúry), ale skutočnosť, že preprava tovaru z tuzemska do iného členského štátu sa nepreukázala. Skutočnosť, že samotný žalobca na vystavených faktúrach neuviedol členský štát, do ktorého deklarovaný tovar dodával a že tvrdil, že mu nevyplýva povinnosť mať vedomosť v čase dodania tovaru o tom, na územie ktorého členského štátu bude tovar fakticky prepravený nasvedčuje podľa žalovaného tomu, že nemal vedomosť a istotu o tom, či tovar bude z tuzemska prepravený do iného členského štátu. Napriek tomu predmetný tovar dodal tomuto odberateľovi ako tovar oslobodený od DPH a to opakovane aj za iné zdaňovacie obdobia. Nezachoval sa teda opatrne, neuskutočnil všetky kroky na základe zásady opatrnosti a neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že ním fakturovaný tovar sa prepraví z tuzemska do iného členského štátu, čo je podmienkou pri uplatnení oslobodenia od DPH. Doklad preukazujúci registráciu odberateľa (kupujúceho) pre DPH v inom členskom štáte (Taliansko), ktorý predložil žalobca k vyjadreniu k Protokolu o daňovej kontrole, sám o sebe nepreukazuje, že boli splnené podmienky na oslobodenie od dane, pretože okrem toho je dôležité, či tovar bol z tuzemska prepravený do iného členského štátu EÚ, čo sa v tomto prípade nepreukázalo. Podľa odpovede Talianskej daňovej správy na medzinárodné dožiadanie zaslané správcom dane k daňovej kontrole uvedený daňový subjekt nebol nájdený, a preto nebolo možné vykonať preverovanie. Doklady o rezervácii leteniek pre talianskeho partnera a o tom, že tento vložil finančné prostriedky na účet žalobcu nesvedčia o tom, že tovar, ktorý kúpil, vyviezol z územia SR. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ je potrebné poukázať na vplyv tohto oslobodenia na štátny rozpočet. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane na vstupe z nákupu reziva, čiže čerpal odpočet zo štátneho rozpočtu a následne deklaroval, že rezivo dodal do iného členského štátu EÚ, čím by pri splnení podmienok v ust. § 43 Zákona o DPH daň z pridanej hodnoty z dodania tohto tovaru do štátneho rozpočtu SR nemusel odviesť z titulu, že toto dodanie tovaru do iného členského štátu by bolo od DPH oslobodené (daň by bol povinný odviesť odberateľ - nadobúdateľ tovaru v inom členskom štáte EÚ do rozpočtu v členskom štáte EÚ, kde by bol tovar dodaný). Je preto nevyhnutné dôsledne skúmať a preukázať splnenie podmienok § 43 Zákona o DPH, t.j. že tovar skutočne opustil tuzemsko - SR, aby bolo možné priznať nárok na oslobodenie od dane, aby tovar, z ktorého na výstupe nebola odvedená daň, nebol dodaný (predaný a spotrebovaný) v tuzemsku, čím by došlo ku kráteniu štátneho rozpočtu SR a boli by narušené princípy fungovania DPH. Žalobca deklaroval dodanie reziva do členských krajín EÚ s oslobodením od DPH aj za iné kontrolované obdobia ( r.2007, r.2008 a r. 2010), ktoré boli predmetom samostatných odvolacích konaní a žalôb. Odberateľmi tovaru boli okrem talianskej spoločnosti MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko aj spoločnosti z Rumunska a Maďarska. Preverovaním týchto odberateľov sa dodanie tovaru z tuzemska do iných členských štátov EÚ tiež jednoznačne nepreukázalo. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že u žalobcu bola správcom dane vykonaná daňová kontrola na dodržiavanie Zákona o DPH za obdobie január až jún a august až december 2008. Výsledkom daňovej kontroly boli zistenia uvedené v Protokole č. 683/230/16140/2010/Pola z 20.09.2010. Na základe zistení za kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2008 správca dane vo vyrubovacom konaní žalobcovi dodatočným platobným výmerom č. 683/230/19274/10/Sar z 19.11.2010 vyrubil rozdiel dane v sume 14 723,32 eur. Rozhodnutie odôvodnil tak, ako je uvedené na č.l. 1 a 2 tohto rozsudku. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nevyhovel odvolaniu žalobcu a prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil z dôvodov uvedených na č.l. 2 a 3 tohto rozsudku. Medzi účastníkmi bolo sporné, či doklady predložené žalobcom v daňovom konaní sú dokladmi, ktoré preukazujú splnenie podmienok, za ktorých je možné dodávať tovar ako oslobodený od DPH, z tuzemska do iného členského štátu EÚ. Podľa § 43 ods. 1 zák.č. 222/2004 Z.z. (v znení úč. pre kontrolované zdaňovacie obdobie) oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa ods. 2 cit. zákona oslobodené od dane je dodanie nového dopravného prostriedku, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet. Podľa ods. 3 cit. zákona oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je predmetom spotrebnej dane, odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet, ak kupujúci je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná pre daň, alebo právnickou osobou, ktorá nie je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu a nie je identifikovaná pre daň, a ak povinnosť platiť spotrebnú daň vzniká kupujúcemu v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru. Podľa ods. 4 cit. zákona oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu na účely jej podnikania (§ 8 ods. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo oslobodené od dane podľa odseku 1. Podľa ods. 5 cit. zákona platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa ods. 6 cit. zákona oslobodené od dane je a/ dodanie tovaru a dodanie služby pre diplomatické misie, konzulárne úrady a medzinárodné organizácie zriadené na území iného členského štátu a ich pracovníkov okrem dodania nového dopravného prostriedku (§ 11 ods. 12), b/ dodanie tovaru a dodanie služby do iného členského štátu pre ozbrojené sily členského štátu, ktorý je stranou Severoatlantickej zmluvy, určené na použitie týmito ozbrojenými silami alebo civilnými zamestnancami, ktorí ich sprevádzajú, a na zásobenie ich stravovacích zariadení, ak tieto ozbrojené sily nie sú ozbrojenými silami štátu určenia dodávok a ak sa podieľajú na spoločnom obrannom úsilí. Podľa ods. 7 cit. zákona platiteľ je povinný preukázať oslobodenie od dane podľa odseku 6 potvrdením na úradnom tlačive na oslobodenie od dane, ktoré je vyhotovené príslušným štátnym orgánom iného členského štátu a ktoré odberateľ odovzdal platiteľovi. Podľa ods. 8 cit. zákona ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/ do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. a/ alebo c/ v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota. Podľa § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 zák.č. 511/1992 Zb. (1) dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, (2) správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov, (4) ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, (8) daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Žalobca v predmetnom prípade preukazoval splnenie podmienok na oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 5 písm. c/ Zákona o DPH. Z cit. právnej úpravy vyplýva, že zákon platiteľovi dane ukladá povinnosť preukázať splnenie všetkých podmienok cit. zákona, za ktorých je dodanie tovaru oslobodené od platenia DPH. Zákon zároveň určil aj dôkazné prostriedky, ktorými je daňovník tak povinný urobiť v prípade, keď prepravu tovaru vykonáva odberateľ s tým, že preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu môže aj inými dokladmi. Žalobca tvrdí, že ním predložené doklady (faktúry a prehlásenia odberateľa) sú takými dôkazmi, aké Zákon o DPH vyžaduje v § 43 ods. 5 písm. c/. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že v tých prípadoch, v ktorých daňovník koná v dobrej viere a predloží na preukázanie splnenia podmienok určených v zákone doklady, ktoré na takéto preukázanie sú zákonom vyžadované, nie je možné od neho požadovať ďalšie dôkazy (ibaže by bol účastníkom podvodu alebo účastníkom umelého vytvárania podmienok za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody). V tomto prípade žalobca tvrdí, že preukázal dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ tým, že k predmetným dodávkam v mesiaci máj 2008 odberateľovi MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko, ktorý bol registrovaným platiteľom dane v inom členskom štáte, predložil faktúry - dodacie listy a prehlásenia odberateľa. Faktúry podľa textu v nich obsiahnutom slúžili zároveň ako dodacie listy, boli opečiatkované a podpísané odberateľom. Faktúry - dodacie listy však neobsahujú žiadny údaj o mieste určenia dodávky. Obsahujú údaj o dodanom tovare, osobnom odobratí tovaru, vyplatení fakturovanej čiastky v hotovosti a označenie dodávateľa a odberateľa. Ďalej je v predložených písomných prehláseniach odberateľa zo dňa 06.05., 09.05., 14.05., 20.05. a 29.05.2008 uvedené, že tovar deklarovaný na dodacích listoch - faktúrach zo dňa 06.05., 09.05., 14.05., 20.05. a 29.05.2008 bol prepravený zo SR do miesta určenia uvedenom na dodacích listoch. Prehlásenia sú podpísané a opatrené pečiatkou predávajúceho s uvedením dátumu vykládky 07.05., 10.05., 15.05., 21.05. a 30.05.2008. Predmetom sporu v prejednávanom prípade je správnosť skutkových zistení, ku ktorým žalovaný dospel z dokazovania vykonaného v daňovom konaní. Žalobca v žalobe nekonkretizuje, v čom je hodnotenie predložených dôkazov žalovaným nesprávne, alebo nelogické. Súd v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nenahrádza činnosť správneho orgánu a je viazaný skutkovým stavom zisteným v správnom konaní, s výnimkou prípadov uvedených v § 250i ods. 2 O.s.p.. Keďže žalobca v žalobe namietal nesprávnosť hodnotenia predložených listín žalovaným, súd skúmal, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje úvahu, ktorou sa správny orgán pri ich hodnotení spravoval, či toto hodnotenie je v súlade s obsahom správneho spisu a tiež či nevybočilo z medzí logického uvažovania. Skúmal teda, či žalovaný pri zisťovaní skutkového stavu postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 3 a § 29 zák.č. 511/1992 Zb.. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, ktoré listiny hodnotil a aj úvahu, ktorou dospel k záveru, že predložené prehlásenia odberateľa nie sú dokladmi podľa § 43 ods. 5 písm. c/ Zákona o DPH, nakoľko neobsahujú údaj o tom, či a do ktorého členského štátu bol tovar vyvezený. Prehlásenia sú datované dňom osobného odobratia tovaru od žalobcu (06.05., 09.05, 14.05., 20.05. a 29.05.2008), pričom ako dátumy vykládky sú uvedené nasledujúce dni (07.05., 10.05., 15.05., 21.05. a 30.05.2008). Zákon o DPH ako dôkaz o dodaní tovaru do iného členského štátu však vyžaduje písomné vyhlásenie odberateľa o tom, že tovar prepravil do iného členského štátu. Logicky teda takéto písomné vyhlásenie môže urobiť až po vykonaní prepravy, t.j. po vývoze deklarovaného tovaru do iného členského štátu. Zistenie žalovaného, že z predložených prehlásení odberateľa nevyplýva, či a do ktorého členského štátu EÚ bol tovar vyvezený, je v súlade s obsahom týchto listín. Z uvedeného vyplýva, že záver žalovaného o tom, že neboli predložené doklady vyžadované Zákonom o DPH v § 43 ods. 5 písm. c/ nie je preto v rozpore ani s obsahom predložených listín (prehlásení) a nevybočuje ani z medzí logického uvažovania. Žalobca mal možnosť v daňovom konaní preukazovať dodanie tovaru do iného členského štátu aj inými dôkazmi, avšak túto možnosť nevyužil a naopak vyhlásil, že ďalšie dôkazy okrem tých, ktoré už v daňovom konaní predložil, nemá k dispozícii. Žalobca preto bezpredmetne poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade č. C-409/04 týkajúce sa prípadu, keď daňovník predložil zákonom požadované doklady. Žalobca v žalobe namieta aj skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má nedostatky spočívajúce v tom, že neuvádza odkaz na žiadny predpis, ktorý by ho oprávňoval zvoliť postup, ktorým správca dane dodanie tovaru do iného členského štátu dodaní tak, ako by sa jednalo o dodanie tovaru v tuzemsku podľa § 8 Zákona o DPH a v takom prípade buď musí uviesť ustanovenie, ktoré ho oprávňuje na takýto postup, alebo uviesť skutočnosti preukazujúce splnenie materiálnych podmienok takéhoto zdaniteľného plnenia. Na základe tejto žalobnej námietky súd posúdil napadnuté rozhodnutie žalovaného aj z hľadiska, či trpí nezákonnosťou spočívajúcou v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonnosťou z dôvodu nepreskúmateľnosti netrpí. Rozhodnutie je skutkovo dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nespočíva na dielčích nedostatkoch odôvodnenia, ale v absencii tých skutkových zistení, na základe ktorých bolo rozhodnuté. V tomto prípade bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré boli v daňovom konaní zistené dôkazmi získanými v súlade so zákonom, rozhodnutie obsahuje jasné a zrozumiteľné údaje o tom, ako správca dane k rozdielu základu dane oproti žalobcom uvedenému základu dane v daňovom priznaní dospel. Žalobca ani netvrdil, že by ním namietané nedostatky odôvodenia mohli spôsobovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z dôvodov uvedených v žalobe dospel na základe vyššieuvedených dôvodov k záveru, že toto rozhodnutie je z dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom. Súd preto žalobu v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.