Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/110/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201117 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201117.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu Timba Slovakia, s.r.o., IČO: 36 824 623, so sídlom Lúčna 1765/14, 962 05 Hriňová, zastúpeného advokátom Mgr. Filipom Osvaldom, so sídlom Trhová č. 1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Vazovova 2, 815 11 Bratislava o preskúmanie rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/221/16991-90157/2011/991909-r zo dňa 22. septembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu zamieta. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Detva č. 683/230/19316/10/Sar zo dňa 22. novembra 2010 dodatočný platobný výmer, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 17 843,82 Eur, keď daň uvedená v daňovom priznaní bola mínus 629 555,- Sk; daň zistená daňovým úradom mínus 91 992,- Sk a rozdiel dane predstavoval 537 563,- Sk. Rozdiel dane v sume 17 843,82 Eur bol žalobca zaviazaný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti dodatočného platobného výmeru na účet Daňového úradu Detva. Rozhodnutie odôvodnil tým, že u žalobcu vykonal daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 683/320/16140/2010/Pola zo dňa 29.09.2010. Daňovou kontrolou bolo zistené porušenie § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). Žalobca si v evidencii v kontrolovanom zdaňovacom období august 2008 uplatňoval oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Na predložených daňových dokladoch a ani v prehláseniach, ktoré boli priložené k faktúram nebolo uvedené miesto určenia dodávaného tovaru pre zahraničného odberateľa MURA GIOVANNI ANGELO Via Sibilla, Aleramo 27, 250 11 Calcinato, Taliansko. Miesto určenia dodávaného tovaru sa daňovému úradu nepodarilo zistiť ani prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií. Správca dane zistil, že neboli splnené podmienky pre dodanie tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH. Na základe takýchto skutočností správca dane dodávky tovaru dodanil tak, ako keby išlo o tovar dodaný v tuzemsku. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, čo odôvodnil tým, že podľa zisteného skutkového stavu žalobca si na základe faktúr voči odberateľovi MURA GIOVANNI ANGELO Via Sibilla, Aleramo 27, 250 11 Calcinato, Taliansko v celkovej hodnote za mesiac august 3 366 841,- Sk (111 758,64 Eur) fakturoval dodávku listnatého reziva a v súvislosti s ňou si uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Daňovou kontrolou sa nepreukázalo, že fakturovaný tovar bol prepravený z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. Predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte Európskej únie, do ktorého sa tovar dodával. Tým sa nepreukázalo oprávnenie na uplatnenie oslobodenia dane pri tomto tovare. Daňovník nepredložil také iné doklady, v ktorých by bolo možné zistiť, že predmetný tovar bol vyvezený do iného členského štátu Európskej únie. Preto správca dane v súlade s § 2, 18, 19 a 69 zákona o DPH posúdil dodanie tovaru za dodanie, pri ktorom je povinnosť uplatniť daň z pridanej hodnoty v tuzemsku. Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru a služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia zákona, ak dodávateľ fakturoval dodanie tovaru v cene bez dane neoprávnene, pričom dodanie tovaru malo podliehať zdaneniu, protihodnota, ktorú odberateľ zaplatil sa v zmysle § 22 ods. 2 zákona o DPH považuje za cenu vrátane dane z pridanej hodnoty a daň sa vypočíta z dohodnutej protihodnoty. Žalobca v daňovej kontrole nepreukázal reálne dodanie tovaru do iného členského štátu a ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by prepravu do iného členského štátu umožnili preskúmať. Žalovaný uviedol, že ďalší predložený doklad - kópia hotovostného vkladu MURA GIOVANNI ANGELO, Taliansko v sume 5 000,- Eur na účet žalobcu nesúvisí s dodávkou tovaru za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2008, pretože ku kontrole boli predložené pokladničné doklady, ktoré deklarujú, že platby k uvedeným faktúram boli vykonané v hotovosti v plnej výške. Ďalšie predložené doklady - e-mail o potvrdení objednávky leteniek pre odberateľa vyhodnotil ako také, ktoré nepreukazujú prepravu fakturovaného tovaru do iného členského štátu Európskej únie. Žalovaný uviedol, že dôvodom na neuznanie oslobodenia od dane pri dodaní predmetného tovaru nebol len samotný fakt, že žalobcom predložený doklad na preukázanie splnenia podmienky podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH neobsahoval informáciu o členskom štáte určenia dodania tovaru a neobsahovala to ani ním vystavená faktúra ale tiež skutočnosť, že preprava tovaru z tuzemska do iného členského štátu sa v daňovom konaní nepreukázala. Skutočnosť, že žalobca neuviedol na vystavenej faktúre - dodacom liste členský štát, do ktorého deklarovaný tovar dodával a že v odvolaní tvrdí, že mu nevyplýva povinnosť mať vedomosť v čase dodania tovaru o tom, na územie ktorého členského štátu bude tovar fakticky prepravený nasvedčuje tomu, že žalobca nemal vedomosť a istotu o tom, či tovar bude z tuzemska prepravený do iného členského štátu Európskej únie. Napriek tomu tovar dodal ako oslobodený od dane z pridanej hodnoty. Takýmto konaním sa nezachoval opatrne, nakoľko neuskutočnil všetky kroky na základe zásady opatrnosti. Neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že ním fakturovaný tovar sa prepraví z tuzemska do iného členského štátu, čo je podmienkou pri uplatnení oslobodenia od dane z pridanej hodnoty (§ 43 ods. 1 zákona o DPH). Žalovaný k predloženej kópii dokladu o hotovostnom vklade odberateľa na účet žalobcu uviedol, že sa netýka dodávok v mesiaci august, pretože tieto boli vyplatené hotovosťou v plnej výške. K potvrdeniu objednávky lepeniek pre odberateľa uviedol, že v prvostupňovom konaní nebola spochybnená existencia súkromnej osoby MURA GIOVANNI ANGELO a ani existencia kontaktu žalobcu s touto osobou, ale podstatné je, že predložené dôkazy nie sú relevantnými dôkazmi o tom, že v rámci obchodnozáväzkového vzťahu došlo k dodaniu predmetného fakturovaného tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 07. decembra 2011 v zákonom stanovenej lehote domáha, aby súd napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil. V žalobe tvrdil, že napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom žalovaného bol ukrátený na svojich právach. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za mesiac august 2008. Žalobca si povinnosti, ktoré mu ukladá § 43 ods. 5 zákona o DPH splnil. Daňovej kontrole predložil daňové doklady faktúry, ktoré zároveň plnili funkciu dodacieho listu. K faktúram boli predložené prehlásenia kupujúceho s textom, že tovar deklarovaný na faktúrach bol prepravený zo Slovenskej republiky do miesta určenia. Za kupujúceho bolo uvedené: MURA GIOVANNI ANGELO Via Sibilla, Aleramo 27, 250 11 Calcinato, Taliansko pečiatka a podpis. Tovar žalobca dodal s doložkou Ex Works (zo závodu). V zmysle Incoterms 2010 je Ex Works najkratšou dodacou paritou, u ktorej má dodávateľ jedinú povinnosť a to dať odberateľovi tovar k dispozícii vo svojom podniku. Všetky formality spojené s prepravou tovaru zo Slovenskej republiky je povinný zabezpečiť odberateľ, ktorý nesie zodpovednosť, riziko a náklady spojené s prepravou a to od momentu ako mu je tovar daný k dispozicii. Nesúhlasil s tvrdením správcu dane, že nie je možné určiť miesto dodania predmetného tovaru. Poukázal na smernicu Rady č. 2006/112 ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, kde je uvedené „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva v zmysle článku 2 odsek 1 písm. b) bodu (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40“. Článok 40 hovorí: „Za miesto nadobudnutia tovaru v rámci spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi“. Podľa žalobcu správca dane postupoval podľa článku 41 uvedenej smernice, pretože zisťoval skutočnosti ohľadne dodania tovaru prostredníctvom dožiadaní od talianskej daňovej správy. Avšak to, že talianska daňová správa žalovanému oznámila, že daňový subjekt nie je možné kontaktovať, nie je dôkazom o tom, že nedošlo k vývozu tovaru mimo územia Slovenskej republiky. V súvislosti s tým poukázal na to, že žalobca síce mal dôkazné bremeno, avšak nie je možné vykladať ho tak extenzívne, že žalobca je povinný preukazovať akékoľvek skutočnosti, teda i také ohľadne ktorých táto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Ak platí, že daňový subjekt svoje dôkazné bremeno uniesol a správca dane napriek tomu vymeria daň v rozpore s predloženými dôkaznými prostriedkami, stíha dôkazné bremeno práve správcu dane. Vtedy dochádza k prenosu dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane. Žalobca v daňovom konaní jednoznačne a nezvratne preukázal splnenie podmienok a svoje tvrdenia. Naopak správca dane nepreukázal existenciu skutočností, na základe ktorých vydal napadnuté rozhodnutie, resp. dodatočný platobný výmer. Správca dane namiesto toho vychádzal z vlastnej fikcie, že k dodaniu predmetného tovaru mimo územia Slovenskej republiky nedošlo a na podporu použil vyjadrenie talianskej daňovej správy. Ďalej v žalobe poukázal na povinnosť správcu dane uvedený prípad podriadiť bodu č. 2 výrokovej časti rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v prípade C-409/04 Teleos - plc and Others. V zmysle bodu 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia článok 28c A písm. a) prvý odsek šiestej smernice rady 77/388/EHS zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, sa má vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu, aby príslušné orgány členského štátu dodania nútili dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere a predložil dôkazy, ktoré na prvý pohľad odôvodňovali jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru v rámci spoločenstva od dane, aby následne zaplatil daň z pridanej hodnoty z tohto tovaru, keď sa zistí, že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na takomto podvode, pokiaľ však tento dodávateľ prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že dodávku v rámci spoločenstva, ktorú uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. V zmysle bodu č. 50 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia: „preto by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby členský štát, ktorý stanovil podmienky na uplatnenie oslobodenia dodávky tovaru v rámci spoločenstva tým, že najmä stanovil zoznam dokumentov, ktoré je potrebné predložiť príslušným orgánom, pričom spočiatku dokumenty predložené dodávateľom prijal ako dôkazy odôvodňujúce nárok na oslobodenie od dane, mohol následne nútiť dodávateľa, aby zaplatil DPH prislúchajúcu na takúto dodávku, ak sa ukáže, že z dôvodu spáchania podvodu nadobúdateľom, o ktorom dodávateľ nevedel a ani nemohol vedieť, dotknutý tovar v skutočnosti neopustil územie členského štátu dodania.“ Ďalej v zmysle bodu 67 odôvodnenia tohto rozhodnutia, „akonáhle si dodávateľ splnil povinnosti týkajúce sa preukázania dodávky v rámci spoločenstva napriek tomu, že nadobúdateľ si nesplnil zmluvnú povinnosť odoslať alebo prepraviť tovar mimo územia členského štátu dodania, je potrebné za dlžníka DPH v tomto členskom štáte považovať práve tohto nadobúdateľa“. V prípade, že si odberateľ žalobcu nesplnil svoju povinnosť dodať tovar do iného členského štátu z územia Slovenskej republiky, čo nebolo správcom v daňovom konaní preukázané mal správca dane uskutočniť také konanie, v ktorom by boli ustanovenia príslušných smerníc uplatnené dôsledne a iniciovať také konanie, ktoré by viedlo k splneniu si povinností na strane odberateľa z iného členského štátu. Za nesplnenie povinností daňového subjektu odberateľa nemôže žalobca žiadnym spôsobom zodpovedať. Žalobca postupoval s opatrnosťou tým, že si zabezpečil doklady preukazujúce riadnu registráciu odberateľa pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte. Tieto doklady predložil k vyjadreniu sa k protokolu z predmetnej daňovej kontroly. Žalobca v žalobe namietal nesprávnosť rozhodnutia spočívajúcu aj v tom, že v odôvodnení rozhodnutia nie je odkaz na žiaden predpis, ktorý by žalovaného oprávňoval zvoliť postup, ktorým dodanie tovaru do iného členského štátu dodaní tak, ako keby sa jednalo o dodávku tovaru v tuzemsku. Ak správca dane vyhodnotil dodanie tovaru ako dodanie v zmysle § 8 zákona o DPH bol povinný v odôvodnení uviesť ustanovenie, ktoré ho oprávnilo na takýto postup alebo uviesť skutočnosti, ktoré preukazujú, že boli splnené materiálne podmienky takéhoto zdaniteľného plnenia. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Skonštatoval, že v daňovom konaní boli žalobcom predložené faktúry, (ktoré boli súčasne dodacími listami), ktorými žalobca fakturoval dodávku listnatého reziva pre MURA GIOVANNI ANGELO, Calcinato, Taliansko a ku každej faktúre bolo predložené prehlásenie o tom, že tovar deklarovaný na jednotlivých faktúrach bol prepravený zo Slovenskej republiky do miesta určenia uvedenom na dodacom liste. Na faktúrach, ktoré plnili funkciu dodacieho listu nebolo uvedené žiadne miesto určenia. Na faktúrach bol určený ako kupujúci MURA GIOVANNI ANGELO, Calcinato, Taliansko. Predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte EÚ, do ktorého sa tovar z tuzemska dodával. V daňovom konaní sa nepodarilo preukázať, že išlo o tovar prepravený do iného členského štátu EÚ. Daňový subjekt ďalšie bližšie informácie nemal k dispozícii, a preto nebolo možné preveriť, či bol tovar prepravený do iného členského štátu. Nesúhlasil s tým, že žalobca zvládol dôkazné bremeno, pretože predložené doklady neobsahovali informáciu o členskom štáte EÚ do ktorého sa tovar dodával. Žalobca ďalšie bližšie informácie k preprave tovaru neuviedol, napríklad typ a EČV vozidla, prepravnú spoločnosť, ktorá prepravu vykonala, miesto kam mal byť tovar prepravený. Nedisponoval teda informáciami, ktoré by svedčili o tom, že v súlade so zásadou opatrnosti sa ubezpečil, že tovar ktorý fakturoval ako oslobodený od dane bude v skutočnosti prepravený z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. Žalobca v daňovom konaní vyhlásil, že neexistujú iné doklady, ako tie ktoré boli predložené k daňovej kontrole. Podľa § 43 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu EÚ. Preto bolo v daňovom konaní vedené dokazovanie na zistenie splnenia tejto skutočnosti. Nesúhlasil so žalobnou námietkou, že žalobca v daňovom konaní preukázal, že všetky kroky na základe zásady opatrnosti vykonal tým, že si zabezpečil doklady preukazujúce riadnu registráciu odberateľa pre daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte, ktoré predložil k vyjadreniu sa k protokolu z predmetnej daňovej kontroly. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-409/04 Teleos plc uviedol, že nárok a podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ rieši § 43 zákona o DPH. Žalobca skutočnosť, že tovar bol prepravený do iného členského štátu predloženými dokladmi nepreukázal a ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by prepravu do iného členského štátu umožnili preskúmať. Poukázal na vyjadrenie žalobcu zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 03.05.2010, keď tento sa vyjadril tak, „keď si dopravu zabezpečoval odberateľ sám nezaujímalo ich ďalej kam tovar predáva, či je to jeho vlastný kamión alebo patrí firme, ktorá mu potom prepravu účtuje, v takom prípade bol tovar len naložený a dôležité bolo len, aby za tovar dostali zaplatené, preto pri väčšine obchodov došlo k platbe v hotovosti. Správca dane, aj keď doklady nepreukazovali dodávku tovaru do iného členského štátu, vykonal preverovanie, ale ani týmto preverovaním sa to nepotvrdilo. Dôvodom na neuznanie oslobodenia od dane pri dodaní predmetného tovaru, teda nebol len samotný fakt, že žalobcom predložený doklad neobsahoval informáciu o členskom štáte určenia dodania tovaru ale aj skutočnosť, že preprava z tuzemska do iného členského štátu sa nepreukázala inak. Vyjadrenia žalobcu o tom, že kupujúci v momente kúpy nie je povinný vedieť, akým spôsobom vykoná právo disponovať s predmetom kúpy, že mu nevyplýva povinnosť mať vedomosť v čase dodania tovaru o tom, na územie ktorého členského štátu bude tovar fakticky prepravený, ako aj skôr citované vyjadrenie do zápisnice zo dňa 03.05.2010 svedčí o tom, že žalobca nemal vedomosť a istotu o tom, či tovar bude z tuzemska prepravený do iného členského štátu Európskej únie a napriek tomu predmetný tovar dodal ako oslobodený od dane z pridanej hodnoty. Teda sa nezachoval opatrne a neuskutočnil všetky kroky na základe zásady opatrnosti. Neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby sa uistil, že ním fakturovaný tovar sa prepraví z tuzemska do iného členského štátu, čo je podmienkou pri uplatnení oslobodenia od dane z pridanej hodnoty. Doklady o rezervácii leteniek pre talianskeho partnera a o tom, že tento vložil finančné čiastky na účet žalobcu nesvedčia o tom, že tovar ktorý kúpil vyviezol z územia Slovenskej republiky. Žalovaný ďalej poukázal na to, že pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ je potrebné poukázať na vplyv tohto oslobodenia na štátny rozpočet. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane na vstupe z nákupu reziva, čiže čerpal odpočet zo štátneho rozpočtu a následne deklaroval, že rezivo dodal do iného členského štátu EÚ, čím by pri splnení podmienok ustanovení § 43 zákona o DPH daň z pridanej hodnoty z dodania tohto tovaru do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky nemusel odviesť z titulu, že toto dodanie tovaru do iného členského štátu by bolo od dane z pridanej hodnoty oslobodené (daň by bol povinný odviesť odberateľ - nadobúdateľ tovaru v inom členskom štáte EÚ do rozpočtu v členskom štáte EÚ, kde by bol tovar dodaný). Preto podľa žalovaného je nevyhnutné dôsledné skúmať a preukázať splnenie podmienok § 43 zákona o DPH - že tovar skutočne opustil tuzemsko, aby tovar z ktorého na výstupe nebola odvedená daň nebol dodaný v tuzemsku, čím by došlo ku kráteniu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a boli by narušené princípy fungovania DPH. Žalobca deklaroval dodanie reziva do členských krajín EÚ s oslobodením od dane z pridanej hodnoty aj za iné kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2007, 2008 a 2010, ktoré boli predmetom samostatných odvolacích konaní a žalôb. Odberateľmi tovaru boli okrem talianskej spoločnosti MURA GIOVANNI ANGELO aj spoločnosti z Rumunska a Maďarska. Preverovaním týchto odberateľov sa dodanie tovaru z tuzemska do iných členských štátov tiež jednoznačne nepreukázalo. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po preskúmaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Súd z obsahu správneho spisu zistil, že u žalobcu bola správcom dane - Daňový úrad Detva vykonaná daňová kontrola na dodržiavanie zákona o DPH za obdobie august 2008. Výsledkom daňovej kontroly boli zistenia uvedené v protokole č. 683/320/16140/2010/Pola zo dňa 20.09.2010. Na základe zistení za kontrolované obdobie august 2008 správca dane vo vyrubovacom konaní žalobcovi dodatočným platobným výmerom č. 683/230/9316/10- Sar zo dňa 22.11.2010 vyrubil rozdiel dane v sume 17 843,82 Eur. Rozhodnutie odôvodnil tak, ako je uvedené na č.l. 2 tohto rozsudku. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nevyhovel odvolaniu žalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil z dôvodov tak ako je uvedené na č.l. 2, 3 tohto rozsudku. Medzi účastníkmi bolo sporné, či doklady predložené žalobcom v daňovom konaní sú dokladmi, ktoré preukazujú splnenie podmienok, za ktorých je možné dodávať tovar, ako oslobodený od dane z pridanej hodnoty, z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. Podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. (v znení účinnom pre kontrolované zdaňovacie obdobie), (1) oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, (2) oslobodené od dane je dodanie nového dopravného prostriedku, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet, (3) oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je predmetom spotrebnej dane, odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet, ak kupujúci je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná pre daň, alebo právnickou osobou, ktorá nie je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu a nie je identifikovaná pre daň, a ak povinnosť platiť spotrebnú daň vzniká kupujúcemu v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, (4) oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu na účely jej podnikania ( § 8ods. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo oslobodené od dane podľa odseku 1, (5) platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, (6) oslobodené od dane je a) dodanie tovaru a dodanie služby pre diplomatické misie, konzulárne úrady a medzinárodné organizácie zriadené na území iného členského štátu a ich pracovníkov okrem dodania nového dopravného prostriedku (§ 11 ods. 12), b) dodanie tovaru a dodanie služby do iného členského štátu pre ozbrojené sily členského štátu, ktorý je stranou Severoatlantickej zmluvy, určené na použitie týmito ozbrojenými silami alebo civilnými zamestnancami, ktorí ich sprevádzajú, a na zásobenie ich stravovacích zariadení, ak tieto ozbrojené sily nie sú ozbrojenými silami štátu určenia dodávok a ak sa podieľajú na spoločnom obrannom úsilí, (7) platiteľ je povinný preukázať oslobodenie od dane podľa odseku 6 potvrdením na úradnom tlačive na oslobodenie od dane, ktoré je vyhotovené príslušným štátnym orgánom iného členského štátu a ktoré odberateľ odovzdal platiteľovi, (8) ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. a) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. a) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., (1) dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, (2) správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov, (4) ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, (8) daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Žalobca preukazoval splnenie podmienok dokladmi podľa ods. 5 písm. c) citovaného § 43 zákona o DPH. Z citovanej úpravy je zrejmé, že zákon ukladá platiteľovi dane preukázať splnenie všetkých podmienok zákona, za ktorých je dodanie tovaru oslobodené od platenia dane z pridanej hodnoty. Zároveň zákon určil aj dôkazné prostriedky, ktorými je daňovník tak povinný urobiť v prípade, že prepravu tovaru vykoná odberateľ s tým, že preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu môže aj inými dokladmi. Žalobca tvrdí, že ním predložené doklady faktúra a prehlásenie odberateľa sú takými dôkazmi, aké zákon o DPH vyžaduje v § 43 ods. 5 písm. c). Treba súhlasiť so žalobcom, že v tých prípadoch, v ktorých daňovník koná v dobrej viere a predloží na preukázanie splnenia podmienok určených v zákone doklady, ktoré na takéto preukázanie sú vyžadované zákonom, nie je možné od neho požadovať ďalšie dôkazy. (Ibaže by bol účastníkom podvodu, alebo účastníkom umelého vytvárania podmienok za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody.) V tomto prípade žalobca tvrdí, že preukázal dodanie tovaru do iného členského štátu Európskej únie tým, že ku každej dodávke v mesiaci august 2008 odberateľovi MURA GIOVANNI ANGELO so sídlom v Taliansku, ktorý bol registrovaným platiteľom dane v inom členskom štáte, predložil faktúru - dodací list a prehlásenie odberateľa. Faktúry podľa textu v nich obsiahnutom slúžili zároveň ako dodacie listy. Boli opečiatkované a aj podpísané odberateľom. Faktúry - dodacie listy neobsahujú žiadny údaj o mieste určenia dodávky. Obsahujú údaj o dodanom tovare, osobnom odobratí tovaru, vyplatení fakturovanej čiastky hotovosťou a označenie dodávateľa a odberateľa. Ďalej predložené písomné prehlásenia odberateľa sú o tom, že tovar bol prepravený zo Slovenskej republiky do miesta určenia uvedenom na dodacom liste. Z uvedeného vyplýva, že predmetom sporu je správnosť skutkových zistení, ku ktorým žalovaný dospel z vykonaného dokazovania v daňovom konaní. Žalobca v žalobe nekonkretizuje, v čom je hodnotenie predložených dôkazov žalovaným nesprávne či nelogické. Súd v rámci prieskumu zákonnosti správneho rozhodnutia nenahrádza činnosť správneho orgánu. Je viazaný skutkovým stavom zisteným v správnom konaní s výnimkou prípadov uvedených v § 250i ods. 2 O.s.p. Keďže žalobca namietal nesprávnosť hodnotenia predložených listín žalovaným, súd skúmal, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje úvahu, ktorou sa správny orgán pri ich hodnotení spravoval, či toto hodnotenie je v súlade s obsahom správneho spisu a tiež či nevybočilo z medzí logického uvažovania. To znamená, či žalovaný pri zisťovaní skutkového stavu postupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 3 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný v rozhodnutí uviedol ako predložené listiny hodnotil a tiež aj úvahu, ktorou dospel k záveru, že predložené prehlásenia odberateľa nie sú dokladmi podľa § 43 ods. 5 písm. c), nakoľko neobsahujú údaj o tom, či a do ktorého členského štátu bol tovar vyvezený. Prehlásenia sú datované dňom osobného odobratia tovaru od žalobcu, pričom ako dátum vykládky je uvedený nasledujúci deň. Zákon ako dôkaz o dodaní tovaru do iného členského štátu, však vyžaduje písomné vyhlásenie odberateľa o tom, že tovar prepravil do iného členského štátu. Logicky tak môže urobiť až po vykonaní prepravy. Aj zistenie žalovaného, že z predložených prehlásení odberateľa nevyplýva, či a do ktorého členského štátu Európskej únie bol tovar vyvezený, je v súlade s obsahom týchto listín. Z uvedeného vyplýva, že záver žalovaného o tom, že neboli predložené doklady vyžadované zákonom o DPH v § 43 ods. 5 písm. c) nie je v rozpore ani s obsahom predložených listín - prehlásení a nevybočuje ani z medzí logického uvažovania. Žalobca mal možnosť v daňovom konaní preukazovať inými dôkazmi dodanie tovaru do iného členského štátu. Túto možnosť nevyužil. Žalobca preto bezpredmetne poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade č. C-409/04 týkajúce sa prípadu, keď daňovník predložil zákonom požadované doklady. Žalobca v žalobe namieta aj to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má nedostatky spočívajúce v tom, že neuvádza odkaz na žiaden predpis, ktorý by ho oprávňoval zvoliť postup, ktorým dodanie tovaru do iného členského štátu dodaní tak, ako by sa jednalo o dodanie tovaru v tuzemsku podľa § 8 zákona o DPH a v takom prípade buď musí uviesť ustanovenie, ktoré ho oprávňuje na postup alebo uviesť skutočnosti, ktoré preukazujú, že boli splnené materiálne podmienky takéhoto zdaniteľného plnenia. Súd na základe tohto žalobného dôvodu posúdil napadnuté rozhodnutie aj z hľadiska, či trpí nezákonnosťou spočívajúcou v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie netrpí nezákonnosťou z dôvodu nepreskúmateľnosti. Rozhodnutie je skutkovo dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov nespočíva na dielčích nedostatkoch odôvodnenia, ale na absencii tých skutkových zistení, na základe ktorých bolo rozhodnuté. V tomto prípade bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré boli v danom konaní zistené dôkazmi získanými v súlade so zákonom. Rozhodnutie obsahuje jasné a zrozumiteľné údaje o tom, ako správca dane k rozdielu základu dane oproti žalobcom uvedenému základu dane v daňovom priznaní dospel. Žalobca ani netvrdí, že by namietané podľa neho nedostatky odôvodnenia mohli spôsobovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, z dôvodov uvedených v žalobe dospel na základe vyššie uvedených dôvodov k záveru, že toto rozhodnutie je z dôvodov uvedených v žalobe v súlade so zákonom. Súd preto žalobu v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodoval na návrh žalobcu. Žalobca má v správnom súdnictve právo na náhradu trov konania len v prípade, že je celkom alebo čiastočne úspešný. V tomto prípade žalobca úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov konania v zmysle § 250k O.s.p. nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.