Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/116/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201208 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201208.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Home Service Slovakia, s.r.o., so sídlom Schillerova 3, 811 04 Bratislava, IČO: 35 884 169, zast. advokátom JUDr. Martin Buzinger, PhD., so sídlom Sekurisova 16, 841 02 Bratislava, IČO: 36 060 585, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so sídlom Jána Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti účastníka konania: DANA - HOME SERVICE, s.r.o., so sídlom Seberíniho 366/13, 821 03 Bratislava, IČO: 35 936 312, zast. Advokátka kancelária JUDr. Simona Dobiašová, Šoltésovej 18, 811 08 Bratislava, IČO: 30 797 683, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 5210-2006 II/117-2011 z 26. septembra 2011, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. III. Účastník konania DANA - HOME SERVICE, s.r.o. nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Úrad priemyselného vlastníctva SR rozhodnutím sp.zn. POZ 5210-2006 N/77-2010/St zo dňa 30.06.2010 podľa § 32 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach zamietol námietky namietateľa (v súdnom konaní v postavení žalobcu) proti zápisu slovného označenia „M. - D. K.“ č.sp. POZ 5210-2006 do registra ochranných známok prihlasovateľa M. - D. K., s.r.o. (v súdnom konaní v postavení pribratého účastníka konania). Namietateľ uplatnil námietky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach jednak z dôvodu existencie prihlášky slovnej ochrannej známky „D. K.“ č.sp. POZ 36-2002 so skorším právom prednosti a jednak z dôvodu zameniteľnosti prihláseného označenia s podstatnou časťou jeho obchodného mena „D. K.“, pod ktorým namietateľ podnikal s rovnakými alebo podobnými tovarmi a službami pred podaním prihlášky ochrannej známky POZ 5210-2006. Rozhodnutie bolo odôvodnené v podstate tým, že dôvod uplatnenia prvého námietkového titulu zanikol, pretože prihláška ochrannej známky POZ 36-2002 bola právoplatným rozhodnutím úradu zamietnutá a vo vzťahu k druhému námietkovému dôvodu uplatnenému podľa § 7 písm. f/ zákona č. 506/2009 Z.z. (predtým § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 55/1997 Z.z.) uviedol, že namietateľ nepreukázal splnenie všetkých podmienok tohto uplatneného námietkového titulu. Preukázal len používanie obchodného mena namietateľa pred dňom podania prihlášky napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k rovnakým alebo podobným tovarom a službám ako sú tovary a služby prihláseného označenia, pričom naplnenie ostatných podmienok nepreukázal (podmienka nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti obchodného mena a podmienka zhodnosti alebo podobnosti prihláseného označenia s obchodným menom namietateľa). Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote rozklad. Rozhodnutím predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva SR sp.zn. POZ 5210-2006 II/117-2011 zo dňa 26.09.2011 bol rozklad žalobcu zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že správny orgán rozhodujúci o rozklade sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom vysloveným v prvostupňovom rozhodnutí, v zmysle ktorého namietateľ neuniesol dôkazné bremeno a prostredníctvom predložených dokladov predovšetkým nepreukázal používanie svojho obchodného mena v rozsahu dostatočnom na konštatovanie nadobudnutia jeho rozlišovacej spôsobilosti pre jeho tovary a služby tak, ako to vyžaduje uplatnený námietkový dôvod. Uzatvoril, že prvostupňový orgán nepochybil, keď konštatoval, že namietateľ nepredložil také doklady, ktoré by boli dostatočné na preukázanie súčasného, kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných podmienok uplatneného námietkového titulu, a preto namietateľ nemohol byť vo veci úspešný a podaným námietkam nebolo možné vyhovieť. Záverom žalovaný konštatoval, že nezistil dôvody, pre ktoré by bolo nutné napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Napadnuté prvostupňové rozhodnutie bolo podľa žalovaného výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozhodnutiu žalovaného žalobu žalobca, ktorou sa domáhal zrušenia druhostupňového rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca považuje rozhodnutia žalovaného, vydané v oboch stupňoch, za nezákonné z dôvodov, že žalovaný: 1. neúplne zistil skutkový stav veci; 2. na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; 3. vec nesprávne právne posúdil; 4. svojím postupom porušil rovnosť účastníkov správneho konania v spojení s princípom rovnosti zbraní a s princípom kontradiktórnosti konania. V dôvodoch žaloby uvádzal, že k úspešnému uplatneniu námietkového titulu podľa § 7 písm. f/ zákona o ochranných známkach musia byť kumulatívne splnené nasledujúce podmienky: 1. namietateľka používala nezapísané označenie v obchodnom styku už pred dňom podania prihlášky; 2. označenie v prihláške je zhodné alebo podobné s nezapísaným označením; 3. nezapísané označenie namietateľka používala na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky; 4. nezapísané označenie týmto používaním nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby; 5. nezapísané označenie nemá iba miestny dosah. Nesúhlasil so záverom správneho orgánu, podľa ktorého žalobca v konaní preukázal splnenie len prvej uvedenej podmienky. K vyhodnoteniu otázky zhodnosti alebo podobnosti označení a k vizuálnej podobnosti uviedol, že záver úradu, podľa ktorého sa spotrebiteľ bude na trhu tovarov a služieb orientovať podľa ďalších slovných prvkov v označení, v tomto prípade slov „M.“ a „K.“, pretože slovné spojenie '. K.' je na trhu bežne používaným, odporuje základom racionálneho a logického uvažovania, pričom argumentoval, že práve slovné spojenie '. K.'.., keďže ide o termín z anglického slova, má oveľa vyšší stupeň rozlíšenia ako bežné slovenské meno „M.“, či slovo „K.“, ktoré je mimoriadne populárne a často používané, keďže tvorí súčasť obchodných mien okolo 8700 subjektov zapísaných v obchodnom registri. K fonetickému hľadisku konštatoval, že umiestnenie slovného spojenia '. K. na iných pozíciách v predmetných označeniach vytvára iný zvukový vnem u spotrebiteľa. Tvrdil, že správny orgán si sám vytvoril názor o odbornej otázke (zákonitostiach zmyslového vnímania spotrebiteľom) a týmto názorom (nepodloženou domnienkou) odôvodnil svoje rozhodnutie, hoci na odborné posúdenie uvedenej skutočnosti nie je spôsobilý. K princípu objektivity poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 9/00. Konštatovanie úradu, že porovnávané označenia nie sú podobné zo sémantického hľadiska, a to z dôvodu rozdielneho významu slovných prvkov „M.“ a „K.“ považoval za nelogické a rozporné so skutkovým a právnym stavom veci. K otázke používania nezapísaného označenia namietateľkou na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky vytýkal žalovanému názor, že namietateľka neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala používanie nezapísaného označenia v dostatočnom rozsahu a argumentoval, že ustanovenie § 7 písm. f/ zákona o ochranných známkach ani iné ustanovenie tohto zákona, či iného právneho predpisu neukladá namietateľke právnu povinnosť preukázať používanie nezapísaného označenia v dostatočnom rozsahu, pričom za postačujúce považoval to, že namietateľka faktúrami predloženými úradu preukázala skutočnosť, že predmetné služby reálne poskytovala v rozhodnom období. K otázke, či nezapísané označenie používaním nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby, poukázal na judikatúru súdov SR, z ktorej je zrejmé, že nezapísané označenie používaním v obchodnom styku na území SR, nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby ako sú prihlásené služby. Odmietal záver žalovaného, že podmienka viac ako miestneho dosahu nebola splnená, ak namietateľka poskytla služby trom subjektom, všetkým so sídlom v Bratislave. Tvrdil, že bolo povinnosťou úradu vyzvať namietateľku, aby úradu predložila dôkazy, že svoje nezapísané označenie používala v obchodnom styku v rozhodnom období aj mimo územia Bratislavy. Namietal, že adresy uvedené na faktúrach nepreukazujú miesto realizácie predmetných služieb, len sídlo objednávateľa služby. V súvislosti s mestom Bratislava považuje za správny taký výklad pojmu „Z. M.“, ktorý nezahŕňa mesto Bratislava ako celok, ale jeho mestské časti, a to vzhľadom na celkovú rozlohu a počet obyvateľov hlavného mesta SR. Vytýkal žalovanému nesprávny postup, ak mu nebolo doručené vyjadrenie prihlasovateľa k rozkladu, v ktorom prihlasovateľ uviedol rozsiahlu argumentáciu spochybňujúc jednotlivé dôvody žalobcu uvedené v rozklade, pričom z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že toto rozhodnutie bolo vo svojich podstatných častiach odôvodnené práve argumentáciou použitou prihlasovateľom vo svojom vyjadrení k rozkladu. Postup žalovaného považoval za rozporný s princípom rovnosti zbraní a princípom kontradiktórnosti konania, čím bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred orgánom verejnej moci SR za rovnakých podmienok ako prihlasovateľovi. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS-231/03, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Komanický vs. Slovenská republika, rozsudok zo 04. júna 2002), z ktorých vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca a právo na kontradiktórne konanie zasa znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim. Uviedol, že požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne: z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu, keďže samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho protistrany právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Tým, že žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia prihlasovateľa k jeho rozkladu, došlo k zrejmému porušeniu rovnosti účastníkov konania garantovanej v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj k porušeniu uvedeného princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti konania v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP. Uvedené princípy spravodlivého súdneho procesu sú v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aplikovateľné aj v správnom konaní. Žalovaný v stanovisku k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. K námietke správneho posúdenia kolíznych označení z jednotlivých hľadísk žalovaný zdôraznil, že posúdenie bolo vykonané v súlade s praxou úradu a zásadami posudzovania podobnosti označení. Poukazovanie žalobcu na to, že slovné spojenie '. K.', vzhľadom na anglický pôvod dáva označeniu oveľa vyšší stupeň rozlíšenia, považuje z hľadiska známkového za nesprávne, pretože význam tohto slovného spojenia je priemernému slovenskému spotrebiteľovi známy (domáci servis, servis pre domácnosť, služby pre domácnosť), a preto slovenský spotrebiteľ bude toto slovné spojenie vnímať ako opisné označenie vo vzťahu k dotknutým službám (rôzne čistiace a upratovacie služby). Slovné spojenie '. K.' je vo vzťahu k službám, ktoré boli prihlásené pre napadnuté označenie (resp. vo vzťahu k službám, pre ktoré bolo používané namietané označenie), nedištinktívne. Rozlišovaciu spôsobilosť dáva napadnutému označeniu slovo '.'., ktoré je vo vzťahu k prihláseným službám fantazijným. Žalovaný v minulosti zamietol prihlášku slovnej ochrannej známky „D. K.“, ktorá bola prihlásená pre služby v triede 35, 37 a 42 (čistiace a upratovacie služby a iné služby s nimi súvisiace) z dôvodu nedostatku rozlišovacej spôsobilosti. Podľa žalovaného je úvaha pri posúdení podobnosti kolíznych označení uvedená v druhostupňovom rozhodnutí plne dôvodná, logická a racionálna, na základe ktorej po komplexnom posúdení kolíznych označení z jednotlivých hľadísk a z hľadiska celkového dojmu, dospel správny orgán k záveru, že spotrebiteľská verejnosť bude schopná kolízne označenia od seba navzájom odlíšiť. Žalovaný nesúhlasil so stanoviskom žalobcu, podľa ktorého žalovaný rozhodol v rozpore s princípom objektivity, ak si sám vytvoril názor o odbornej otázke, na čo nie je spôsobilý. Pokiaľ žalobca poukazoval v tejto súvislosti na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 9/00, žalovaný uviedol, že z uvedeného nálezu jednoznačne vyplýva povinnosť správneho orgánu obrátiť sa na príslušný orgán so žiadosťou o zabezpečenie odborného stanoviska iba v tých prípadoch, kde nie je správny orgán sám schopný určitú skutočnosť posúdiť. V predmetnom náleze sa tiež poukazuje na ustanovenie § 36 (znalci) Správneho poriadku, ktorý posudzujú otázky vyžadujúce odborné posúdenie skutočností, na posúdenie ktorých je nevyhnutná odborná spôsobilosť iného druhu, než má konajúci správny orgán, pričom o takýto prípad nemôže ísť vtedy, keď zákonné ustanovenie výslovne zveruje správnemu orgánu právomoc odborne posúdiť konkrétnu skutočnosť. V tejto súvislosti poukázal na § 32 ods. 2 zákona č. 575/2001 Z.z. a § 32 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z., na základe ktorého úrad ako príslušný ústredný orgán štátnej správy vykonáva správu aj v oblasti ochrannej známky, pričom úrad preskúma, či zápisu označenia do registra nebráni niektorý z uplatnených dôvodov podľa § 7. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžh 1/2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že znalca v administratívnom konaní nie je možné ustanoviť na posúdenie tých skutočností, ktoré patria do správnej úvahy správneho orgánu. Vzhľadom na uvedené tvrdil, že na posúdenie podobnosti kolíznych označení je žalovaný nielen spôsobilý, ale toto posúdenie je plne v jeho kompetencii v súlade s platnou právnou úpravou. K názoru žalobcu, že v námietkovom konaní v zmysle § 7 písm. f/ zákona č. 506/2009 Z.z sa neukladá povinnosť preukázať používanie námietkového označenia v dostatočnom rozsahu, žalovaný uviedol, že napriek tomu, že pojem „M. Q.“ nie je v § 7 písm. f/ výslovne uvedený, je tento pojem súčasťou hodnotenia podmienky, či namietané označenie nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby. Predložené doklady preukazujú len podmienku používania namietaného označenia (obchodného mena) v obchodnom styku na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, avšak nepreukazujú, že toto namietané označenie nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby pred dňom podania prihlášky, a to vzhľadom na rozsah dôkazov. K výkladu pojmu „miestny dosah“ žalovaný uviedol, že výkladom tohto pojmu sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo veci T-318/06 až T-321/06. Výklad, ktorý urobil žalobca so zohľadnením mesta Bratislava ako celku a jeho jednotlivých mestských častí, nezohľadňuje jeden zo základných princípov používaných v známkovom práve, tzv. W. S.. Ochranná známka zapísaná do registra podľa zákona č. 506/2009 Z.z. používa ochranu na celom území SR, preto posúdenie, či sa nezapísané označenie používa vo väčšom ako miestnom rozsahu, je potrebné urobiť so zohľadnením celého územia SR. Jedným zo špecifík konania pred úradom vo veciach ochranných známok je zisťovanie podkladov pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa odseku 3 tohto paragrafu úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Vyzývať jedného účastníka na doplnenie ďalších dôkazov by znamenalo porušenie zásady rovnosti účastníkov. Vo vzťahu k dokazovaniu pred úradom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžh 1/2010, z ktorého vyplýva, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie pravdivosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti môže mať za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania. Tiež poukázal na rozsudok sp.zn. 3Sžhuv/3/2011, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že výrok rozhodnutia žalovaného zodpovedá skutkovému stavu zisteného z vykonaných dôkazov označených účastníkmi konania. Ide o rozhodnutie v administratívnom konaní, ktoré zodpovedá spôsobu dokazovania podľa § 52 zákona č. 506/2009 Z.z.. V rámci správnej úvahy má žalovaný možnosť vytvárať si úsudok na vec v tolerančnom pásme. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že druhostupňové rozhodnutie bolo založené na argumentácii prihlasovateľa vo vyjadrení k rozkladu, ktoré nebolo zaslané na vyjadrenie žalobcovi. Poukázal na to, že vyjadrenia k rozkladom nie sú automaticky zasielané podávateľovi rozkladu. Žalobca mohol požiadať úrad o zaslanie vyjadrenia protistrany a taktiež mu nič nebránilo v tom, aby využil oprávnenie nahliadnutia do spisu, čo neuplatnil. Poukázal na to, že z Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 230/03 z 31. marca 2004 vyplývajú aj ďalšie závery, ktoré do určitej miery modifikujú jednoznačné závery žalobcu uvedené v žalobe. Rozhodnutie súdu, u ktorého bolo namietané porušenie princípu rovnosti zbraní, bolo založené na takých skutočnostiach a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať a reagovať na ne vo svojich stanoviskách. Podľa názoru žalovaného vyjadrenie účastníka konania nie je potrebné zasielať druhej strane vždy, ale len v tých prípadoch, keď obsahuje také skutočnosti a dôvody, ktoré ovplyvnia rozhodnutie správneho orgánu. Na podporu svojho názoru poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. októbra 2011, v zmysle ktorého vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania by malo byť predložené odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka, oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany, by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom možnosť poznať obsah príslušného vyjadrenia je zabezpečovaná aj právom účastníka konania na nahliadnutie do spisu. Podľa názoru žalovaného, ak by aj nezaslanie vyjadrenia prihlasovateľa žalobcovi bolo vadou konania pred žalovaným, nejde o takú vadu, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže v predmetnom konaní je rozhodné, či boli alebo neboli naplnené podmienky námietkového dôvodu podľa § 7 písm. f/ zákona č. 506/2009 Z.z., pričom poukázal na ustanovenie § 250i ods. 3 O.s.p.. Žalovaný tiež poukázal na judikatúru Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 1As 41/2009-145 a sp.zn. 7Afs 205/2006-60, z ktorých v podstate vyplýva, že procesné pochybenie spočívajúce v nedoručení písomnosti druhej strane síce predstavuje vadu konania, avšak posúdenie otázky, či takáto vada spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia bude vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Táto vada však nemôže mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej, ak účastník konania zásadným spôsobom nezmenil argumentáciu. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p., na ktoré predvolal všetkých účastníkov konania. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle § 250g ods. 2 O.s.p. a akceptoval ospravedlnenie ich neúčasti. Na pojednávaní súd oboznámil prítomných účastníkov konania s doplnením žaloby žalobcu zo dňa 24.10.2012. Zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na to, že napriek tomu, že žalobca mal možnosť doložiť dôkazy na svoje tvrdenia, doložil len tri faktúry, čo úrad považuje za nedostatočné. Vzhľadom na nedostatok dôkazov žalobca nepreukázal naplnenie podmienok k uplatnenému námietkovému titulu. Zdôraznil, že posúdenie podobnosti patrí do kompetencie žalovaného a princíp objektivity nebol porušený. K podaniu žalobcu zo dňa 24.10.2012 uviedol, že žalovaný by všetky aspekty týkajúce sa geografického a hospodárskeho rozmeru pri posudzovaní miestneho dosahu zohľadnil, pokiaľ by žalobca predložil dôkazy, na základe ktorých by toto bolo možné posúdiť. K odkazu na internetovú stránku uviedol, že toto úrad nepovažoval za relevantné na preukázanie dostatočného používania obchodného mena vzhľadom na to, že posudzoval podmienky pred podaním prihlášky, a nie je zrejmé, aké údaje boli na internetovej stránke v tomto období. Právna zástupkyňa pribratého účastníka konania na pojednávaní navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu, že považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné. Zdôraznila, že rozlišovacím prvkom v kolidujúcich označeniach nie je časť „D. K.“, ale v prípade prihláseného označenia slovo „M.“, ktoré má dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť odlíšiť sa od obchodného mena žalobcu D. K. K., s.r.o.. Poukázala na to, že slovné spojenie „home service“ má opisnú povahu, jedná sa o všeobecné slovné spojenie podobne ako napr. slovo „travel“. Odkaz na internetovú stránku žalobcu v snahe preukázať rozsah používania obchodného mena a poskytovania služieb považuje za nedostatočný dôkaz. Vzhľadom na len tri predložené faktúry, z ktorých vyplýva, že žalobca poskytol služby v rámci Bratislavy, toto má iba miestny dosah, ktorý nebol presiahnutý. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. Z obsahu administratívneho spisu, súdneho spisu, ako aj stanovísk účastníkov konania vyplývajú nasledovné skutočnosti: Úradu boli dňa 06.07.2006 doručené námietky proti zápisu slovného označenia „M. D. K.“ číslo spisu POZ 5210-2006 do registra ochranných známok prihláseného 07.02.2006 prihlasovateľom M. - D. K., s.r.o., zverejneného 06.04.2006 vo Vestníku ÚPV SR, ktoré boli podané v zmysle ustanovenia § 9 v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach namietateľom D. K. K., s.r.o.. Namietateľ tvrdil, že zverejnené označenie je zameniteľné s podstatnou časťou jeho obchodného mena zapísaného do obchodného registra dňa 23.04.2004. Tiež namietal, že pod týmto obchodným menom podnikal a podniká s tovarmi, ktoré sú rovnaké alebo podobné s tovarmi alebo službami zverejneného označenia. Je majiteľom prihlášky ochrannej známky POZ 36-2002 „D. K.“, ktorá bola k známkovej ochrane prihlásená 09.01.2002 pre služby v triede 37 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Rozhodnutím úradu POZ 5210-2006 N/371-2006/Sp z 20.11.2006 boli námietky zamietnuté. Odvolací orgán rozhodnutím POZ 5210-2006 II/86-2007 z 29.06.2007 potvrdil prvostupňové rozhodnutie a rozklad, ktorý bol podaný namietateľom, zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu z 29.06.2007 rozsudkom č.k. 23S/264/2007-70 zo dňa 19.03.2008 zamietol. Namietateľ (žalobca) proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR rozhodnutím 3Sžhúv/4/2008 z 05.03.2009 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že druhostupňové rozhodnutie úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že v ustanovení § 9 zákona č. 55/1997 Z.z. nie je výslovne uvedená koncentračná zásada, a preto v predmetnej veci je potrebné vziať do úvahy aj dôkazné prostriedky predložené namietateľom spolu s rozkladom, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie námietok. Odvolací správny orgán rozhodnutím POZ 5210-2006 II/5-2010 z 25.02.2010 zrušil prvostupňové rozhodnutie úradu z 20.11.2006 a vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán vo veci opätovne rozhodol vydaním rozhodnutia POZ 5210-2007 N/77-2010/Sp zo dňa 30.06.2010, ktorým zamietol námietky. Predmetné rozhodnutie bolo rozhodnutím odvolacieho orgánu POZ 5210-2006 II/117-2011 zo dňa 26.09.2011 potvrdené. Posledne uvedené rozhodnutie žalovaného je napadnuté žalobou, na základe ktorého súd vedie predmetné preskúmavacie konanie. Zákon č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach bol s účinnosťou od 01.01.2010 zrušený zákonom č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach. V zmysle ustanovenia § 54 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. sa konania o prihláškach, ktoré neboli právoplatne skončené do účinnosti tohto zákona, dokončia podľa tohto zákona, preto postupoval úrad správne, keď uplatnené námietkové dôvody v zmysle § 9 v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona č. 55/1997 Z.z. posudzoval podľa § 7 písm. a/ a f/ zákona č. 506/2009 Z.z.. Zo spisu správneho orgánu vyplýva, že prihláška slovnej ochrannej známky „D. K.“ sp.zn. POZ-36-2002 pre služby v triede 37 medzinárodného triedenia tovarov a služieb podaná namietateľom bola rozhodnutím úradu z 09.08.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18.09.2006, zamietnutá. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť správne prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nie je splnená jedna z podmienok § 7 písm. a/ zákona o ochranných známkach, a preto je nutné považovať námietky v tejto časti za bezpredmetné. K povahe rozhodnutia k tomuto námietkovému titulu súd nezaujíma stanovisko, nakoľko nie je predmetom žaloby. Z odôvodnenia rozkladu vyplýva, že namietateľ nesúhlasil s rozhodnutím v časti uplatneného námietkového titulu podľa § 7 písm. f/ zákona o ochranných známkach, ktorý námietkový titul sa stal tiež predmetom posúdenia odvolacím orgánom, následne súdom na základe podanej žaloby. Podľa § 7 písm. f/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach sa označenie nezapíše do registra na základe námietok podaných podľa § 30 užívateľmi nezapísaného označenia alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ak je označenie zhodné alebo podobné s nezapísaným označením, alebo iným označením používaným v obchodnom styku, ktoré týmto používaním na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby používateľa pred dňom podania prihlášky a takéto označenie nemá iba miestny dosah. Podľa § 30 zákona č. 506/2009 Z.z. po zverejnení prihlášky vo vestníku môže osoba uvedená v § 7 (ďalej len namietateľ) v lehote troch mesiacov od tohto zverejnenia podať námietky z dôvodov podľa § 7. Námietky musia byť odôvodnené a doložené dôkazmi. Na doplnenie a rozšírenie námietok a na dôkazy predložené po uplynutí tejto lehoty sa neprihliada. Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., ak úrad v konaní o námietkach nezistí existenciu dôvodov uplatnených podľa § 7, námietky zamietne. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Po preskúmaní veci, zohľadniac rozsah žaloby (t.j. stanovené medze žalobcom, v ktorých súd preskúmaval a posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a postupu žalovaného), skutkový stav veci, súvisiacu právnu úpravu, judikatúru súdov, dospel súd k záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech a to z nasledovných dôvodov: Súd neakceptoval tvrdenie žalobcu o neúplnom zistení skutkového stavu veci a tvrdenie, že na základe vykonaných dôkazov dospel správny orgán k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca nekonkretizuje, v čom spočíva neúplne zistený skutkový stav veci a nesprávne skutkové zistenia, t.j. čo relevantné malo byť zistené pre iný záver, k akému dospel správny orgán. Súd poznamenáva, že v námietkovom konaní ako špecifickom druhu konania úradu v známkovom práve, neplatí absolútne zásada materiálnej pravdy, ktorá je modifikovaná, oslabená tým, že úrad vykonáva dokazovanie a rozhoduje na základe odôvodnenia podaní a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené a ktorým zároveň zákon ukladá povinnosť na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť a predložiť dôkazy. Z dôkazov, ktoré mal úrad k dispozícii, bol náležite objasnený skutkový stav veci. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že vec bola nesprávne právne posúdená. Úrad sa pri rozhodovaní dôsledne riadil príslušnými procesnými a hmotnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na vec. Súd sa plne stotožnil so závermi žalovaného vo veci vyhodnotenia otázky zhodnosti alebo podobnosti kolidujúcich označení a služieb. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni, sú zrozumiteľné a náležite odôvodnené. Súd poukazuje na to, že vo veci posudzovania zhodnosti alebo podobnosti označení, ide o rozhodnutie správneho orgánu vydané na základe povolanej správnej úvahy (správne uváženie). Pri rozhodnutiach, ktoré správny orgán vydal na základe povolanej voľnej úvahy, preskúmava súd v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Zákonom je teda založené voľné uváženie orgánu aj vo veciach rozhodovania o námietkach proti prihlásenému označeniu podľa zákona o ochranných známkach a toto uváženie súd nemôže nahradiť svojim vlastným uvážením, ani skúmať účelnosť vydaného rozhodnutia. Súd posudzuje len to, či právny následok založený rozhodnutím, nie je v rozpore so zákonom, či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej normy správne, logické a úplné, vyplývajúce z vyhodnoteného dokazovania. Posudzovanie otázky zhodnosti alebo podobnosti označení je otázka skutková, o ktorej prináleží rozhodovať správnemu orgánu na základe správneho uváženia. Súdy v rámci preskúmavacieho konania nie sú oprávnené vlastnou úvahou nahradzovať hodnotenie týchto otázok vykonané správnym orgánom. Súd má za to, že správna úvaha je v danom prípade náležite odôvodnená, vychádza z podkladov rozhodnutia za aplikácie správnych právnych noriem. Správny orgán podrobne argumentačne vyhodnotil jednotlivé aspekty posudzovania otázky zhodnosti alebo podobnosti kolidujúcich označení. Keďže sa súd stotožnil so záverom žalovaného, nepovažuje za účelné opätovne vyhodnocovať skutkové otázky a argumentačne odôvodňovať vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia s poukazom na vizuálne, fonetické, sémantické podobnosti porovnávaných označení vrátane celkového dojmu, ktoré označenia vyvolávajú. Napriek uvedenému súd považuje za vhodné reagovať na tvrdenia žalobcu v žalobe o tom, že odporuje základom racionálneho a logického uvažovania záver úradu, podľa ktorého sa spotrebiteľ bude na trhu orientovať podľa ďalších slovných prvkov v označeniach „M.“ a „K.“ a súd zastáva názor, že argumentácia úradu je udržateľná a zodpovedajúca základom racionálneho a logického uvažovania s prihliadnutím na skutočnosť, že práve slovné spojenie „D. K.“ nemá rozlišovaciu spôsobilosť, je slovným spojeným popisným, bežne používaným. K namietanému porušeniu princípu objektivity súd konštatuje, že úrad je spôsobilý a je v jeho kompetencii posudzovať odbornú otázku vo veci podobnosti označení z fonetického hľadiska s prihliadnutím na zákonitosti zmyslového vnímania spotrebiteľa. Ani podľa názoru súdu, rovnako ako podľa stanoviska žalovaného, sa nejedná o vysoko odbornú otázku, pre vyriešenie ktorej by úrad mal nariaďovať znalecké dokazovanie, navyše, ak disponuje odborníkmi, ktorí si vedia o predmetnej otázke vytvoriť názor. Žalobca vytýkal žalovanému, že vyžadoval preukázanie používania nezapísaného označenia v dostatočnom rozsahu, hoci zákon takúto podmienku nestanovuje. Súd nepovažuje túto žalobnú námietku za dôvodnú. Preukázanie dostatočného rozsahu totiž súvisí s nadobudnutím rozlišovacej spôsobilosti, preto úrad nepochybil, ak vyhodnotil predložené dôkazy z hľadiska, či namietateľ preukázal používanie označenia v takom rozsahu (dostatočnom), že sa s ním mohla oboznámiť rozhodná spotrebiteľská verejnosť. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že predložené doklady - faktúry preukazujú len podmienku používania namietaného označenia (obchodného mena) v obchodnom styku na území Slovenskej republiky, avšak nemajú vypovedaciu schopnosť v tom, že toto namietané označenie nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby pred dňom podania prihlášky, a to práve na rozsah predložených dokladov. Žalobca k svojmu stanovisku k výkladu pojmu „Z. M.“, kde navrhol zohľadniť rozlohu mesta Bratislavy a počet obyvateľov mesta Bratislavy, označil aj rozhodnutie - rozsudok Súdu prvého stupňa v spojených veciach T-318/06 až T-321/06 Alberto Jorge Moreira da Fonseca, L proti Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu z 24.03.2009, v ktorom rozhodnutí bol zohľadnený geografický a hospodársky rozmer, ktoré aspekty žalovaný vo svojom rozhodnutí opomenul. K uvedenej žalobnej námietke súd zastáva stanovisko, že každé konanie je samostatným konaním so špecifickými osobitosťami, ktoré je potrebné samostatne vyhodnotiť v každom konkrétnom prípade. Aj keď rozhodnutie Súdu prvého stupňa vykazuje určitú analogickú podobnosť s posudzovanou vecou ohľadom „Z. M.“, nejedná sa o totožné prípady. Súd má za to, že v danom prípade je potrebné zohľadniť charakter poskytovaných služieb, zároveň rozsah, v akom boli poskytnuté. Vzhľadom na tieto aspekty, ani súd nepovažuje za splnenú podmienku „N. B. P. Z. M.“, ak tieto služby boli poskytnuté výlučne na území mesta Bratislavy. Navyše sa súd stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že výklad žalobcu nezohľadňuje územný princíp používaný v známkovom práve, v zmysle ktorého sa poskytuje známková ochrana na celom území SR, preto je namieste posúdenie, či sa nezapísané označenie používa vo väčšom ako miestnom dosahu z hľadiska celého územia SR. Súd sa tiež stotožnil so stanoviskom žalovaného, že pokiaľ by žalobca predložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možné posúdiť aspekty týkajúce geografického a hospodárskeho rozmeru pri posudzovaní miestneho dosahu používania obchodného mena, úrad by ich zohľadnil. Súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku, že úrad svojim postupom porušil rovnosť účastníkov správneho konania v spojení s princípom rovnosti zbraní a s princípom kontradiktórnosti konania. Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené, z čoho možno vyvodiť, že vyzývať jedného účastníka na doplnenie ďalších dôkazov, by znamenalo porušenie zásady rovnosti účastníkov, na čo správne poukázal vo svojom stanovisku žalovaný. Súd sa preto nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že bolo povinnosťou úradu vyzvať namietateľa, aby úradu predložil dôkazy, že svoje nezapísané označenie používal v obchodnom styku v rozhodnom období aj mimo územia Bratislavy. Je zrejmé, že v súlade s ustanovením § 54 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. úrad postupoval v konaní podľa tohto zákona. Na rozdiel od zákona č. 55/1997 Z.z., ustanovenie § 30 posledná veta zákona č. 506/2009 Z.z., výslovne zakotvuje koncentračnú zásadu vyjadrenú tým, že na dôkazy predložené po uplynutí lehoty na podanie námietok sa neprihliada. Vzhľadom na záver rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžhúv/4/2008 zo dňa 05.03.2009 postupoval správny orgán správne (v súlade s § 250ja ods. 4 O.s.p.), ak zohľadnil dôkazy predložené namietateľom v rozklade proti pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu a tieto vyhodnocoval. Avšak vzhľadom na prijatie novej právnej úpravy, už nebol dôvod pripustiť ďalšie dopĺňanie dôkazov okrem tých, ktoré boli namietateľom predložené a označené v súvislosti s podaným prvým rozkladom. Súd nepovažoval za dôvodnú žalobnú námietku o porušení kontradiktórnosti konania v dôsledku toho, že mu nebolo doručené vyjadrenie protistrany (prihlasovateľa) k jeho rozkladu. Je zrejmé, že žiadny právny predpis výslovne neukladá úradu povinnosť doručiť podávateľovi rozkladu stanovisko protistrany k jeho rozkladu. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval skutočnosť, že v judikatúre ESĽP sa požiadavka „kontradiktórnosti“ chápe čisto formálne, a to z dôvodov, ktoré uviedol v žalobe, súd poukazuje na to, že od tejto judikatúry sa odklonil aj samotný Európsky súd pre ľudské práva, keď v prípade Verdu Verdu vs. Švajčiarsko - rozsudok z 15.02.2007 dospel k záveru o neporušení čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že sťažovateľ neuviedol, v čom mu nedoručenie stanoviska protistrany spôsobilo ujmu. Z uvedeného vyplýva záver, že ani rozhodovacia prax ESĽP nie je jednotná a je potrebné prihliadať na špecifiká toho ktorého prípadu. Predmetným rozhodnutím sa ESĽP v podstate odklonil od svojho príliš formálneho výkladu kontradiktórnosti, pokiaľ predtým nepovažoval za potrebné zisťovať, či sťažovateľovi v dôsledku opomenutia príslušného súdu doručiť mu vyjadrenie protistrany alebo ňou predložené dokumenty, vznikla ujma. V danom prípade, po oboznámení sa s obsahom stanoviska, s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná o stanovisko k rozkladu, t.j. v odvolacom konaní, pričom odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie (nedošlo k zmene rozhodnutia s prihliadnutím na stanovisko účastníka, ktoré by nebolo doručené protistrane), nemožno postup úradu považovať za nesprávny, vyústiaci do nejakej ujmy účastníka konania. Súd si zároveň pri rozhodovaní osvojil aj závery rozhodnutí, na ktoré vo svojom stanovisku poukázal žalovaný a zastáva stanovisko, že je na úvahe správneho orgánu (ak mu zákon výslovne neukladá povinnosť doručiť stanovisko protistrany ďalším účastníkom konania), aby podľa povahy veci, podľa obsahu podania (stanoviska) sám vyhodnotil, či je potrebné toto doručovať ostatným účastníkom konania tak, aby nedoručenie stanoviska protistrany nespôsobilo účastníkom ujmu. Pokiaľ by v dôsledku nedoručenia stanoviska bola preukázaná účastníkom spôsobená konkrétna ujma, a táto skutočnosť by bola namietaná v žalobe s tým, že by uvedené pochybenie spôsobovalo nezákonnosť rozhodnutia, na túto skutočnosť by súd prihliadol v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., čo ovšem v danom prípade nebolo preukázané. Nestačí len poukazovať na vadu v konaní pred správnym orgánom, ale v spojení s ňou je potrebné aj tvrdiť a preukázať ukrátenie na právach účastníka konania (nielen procesných), pretože len v takom prípade by bolo možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia v súvislosti s vadou v konaní. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Pribratému účastníkovi súd nepriznal právo na náhradu trov konania, a to vzhľadom na osobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p.. Ustanovenie § 250k O.s.p. upravuje možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi. Súd nemá zákonný podklad pre priznanie náhrady trov konania žalovanému, resp. pribratému účastníkovi konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p.. Nie je možné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za použitia § 246c O.s.p.) v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, nakoľko konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým v zmysle tretej časti O.s.p.. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov, a výsledok kauzy závisí od toho, či správny orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto skutočnosti, ktorú musí súd zistiť v súlade s dispozičnou a koncentračnou zásadou vo vzťahu k žalobe a žalobcovi, nemôže nič zmeniť argumentácia pribratého účastníka konania a § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka, byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením rozhodnutia správneho orgánu. Z uvedeného dôvodu súd ani nepožadoval od pribratého účastníka písomné stanovisko k veci, toto bolo podané z jeho vlastnej iniciatívy a v podstate argumentáciu v ňom obsiahnutú ani nezohľadňoval pri rozhodnutí. Účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania podľa § 250 ods. 1 O.s.p. nie je zo zákona povinný byť právne zastúpený, avšak toto právo samozrejme môže realizovať, avšak v takom prípade je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám, keďže v zmysle vyššie uvedeného nemá právo na náhradu trov konania. (K povahe postavenia pribratého účastníka konania v súdnom konaní a k otázke jeho náhrady trov konania porovnaj závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/3/2012 z 29.02.2012, ktoré si súd osvojil pri rozhodovaní. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.