Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2Scud/2/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200172 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200172.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu: Der Grüne Punkt Duales System Deutschland GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Köln, Nemecko, zast. JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, Čapkova 2, 811 04 Bratislava proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, so sídlom J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Halston Properties, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 36 363 171, zast. LEGAL ADVISORY GROUP, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 35 967 081 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 585713/II/141-2011 zo dňa 21.decembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „Úrad“) o návrhu na výmaz obrazovej medzinárodnej ochrannej známky č. 585713 podanom ďalším účastníkom konania dňa 06. 12. 2007 rozhodnutím č. MOZ 585713-I/81-2009 zo dňa 08. 10. 2009 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) s poukazom na § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z. z.“) v spojení s čl. 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok (ďalej „Madridská dohoda“) rozhodol tak, že medzinárodný zápis ochrannej známky č. XXXXXX na území SR vyhlásil za čiastočne neúčinný pre všetky tovary v triedach 01, 02, 03, 05, 06, 07, 08, 09, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34, pre všetky služby v triedach 35, 36 a pre služby poradenstvo v oblasti rozvoja, výberu a použitia obalov a ekologických obalových materiálov a úsporných obalov rovnako ako aj ich označovania v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Medzinárodný zápis napadnutej ochrannej známky zostal na území SR v platnosti pre všetky služby v triedach 39, 40 a pre služby triedenie odpadu a surovín za účelom opätovného využitia rovnako ako ich roztriedenie chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou pre tretie osoby, poradenstvo a elimináciu v otázkach zameraných na životné prostredie odpadu v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Vyhlásenie neúčinnosti nadobudlo účinnosť 06.12.2007. Vo výmazovom konaní bolo zistené, že napadnutá kombinovaná ochranná známka č. XXXXXX majiteľa-žalobcu bola s právom prednosti od 11.05.1991 medzinárodne zapísaná s platnosťou na území SR 02.11.1991 pre tovary a služby 1-3, 5-9, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34-36, 39, 40, 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Navrhovateľ v návrhu na výmaz napadnutej medzinárodnej ochrannej známky v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z. z. uviedol, že napadnutá ochranná známka nie je v SR používaná jej majiteľom nepretržite najmenej 5 po sebe idúcich rokov pred podaním návrhu na výmaz a nie je majiteľom používaná ani v čase podania návrhu. V registri WIPO je pre územie SR zapísaná licencia pre spoločnosti ENVI - PAK a.s., avšak táto spoločnosť podľa zistenia navrhovateľa napadnutú ochrannú známku nepoužíva kvalifikovaným spôsobom, t. j. ochrannú známku vo forme, v akej je zapísaná v registri, nepoužíva sám priamo na žiadnych tovaroch alebo službách. Označenie, ktoré je predmetom ochrannej známky, sa podľa navrhovateľa na území SR používa výhradne pre obaly a to osobami odlišnými od osoby majiteľa alebo nadobúdateľa licencie k napadnutej ochrannej známke a bez ich súhlasu. K návrhu na výmaz sa písomne vyjadril majiteľ ochrannej známky a tvrdil, že napadnutá ochranná známka sa používa a na svoje tvrdenie predložil dôkazy podrobne špecifikované v prvostupňovom rozhodnutí. Ďalej odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje vyhodnotenie každého predloženého dôkazu jednotlivo a posúdenie všetkých dokladov vo vzájomných súvislostiach, na základe ktorého prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že označenie „T. C.“ sa nepopierateľne používalo na obaloch tovarov rôznych výrobcov, či predajcov, ktorí získali súhlas na používanie ochranných známok „T. C.“. Toto označenie na základe predložených dokladov je určené na označenie skutočností, že výrobcovia sú zapojení do určitého systému zhodnocovania obalov. Preto konštatoval, že napadnutá ochranná známka sa používala v rozhodnom časovom období iba v súvislosti so zberom, zhodnocovaním a recykláciou obalov, prípadne na určitú osvetu zameranú na podporu separovaného zberu. I keď je ochranná známka „T. C.“ umiestnená na obale tovaru, toto označenie sa na konkrétny tovar nevzťahuje a neoznačuje pôvod tovaru, pretože poukazuje iba na poskytnutie služby, t.j. že majiteľ participuje v určitom systéme zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov a že daný obal môže byť určitým systémom zhodnotený. Úrad zdôraznil, že v súvislosti s uplatnením návrhu na výmaz v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z. z. je dôležité pojem používania vykladať ako používanie vo vzťahu k tovarom či službám, pre ktoré bola zapísaná. Poukázal na vzťah daného označenia k službám a tovarom, na ktoré poukazuje. Podľa Úradu v tomto prípade nie je možné hovoriť o tom, že by ochranná známka „T. C.“ označovala samotné tovary a ich výrobcov. Nepopiera to ani samotný majiteľ, ktorý uviedol, že ochranná známka „T. C.“ nevyjadruje ani nenaznačuje spotrebiteľskej verejnosti, kto je výrobcom predmetných tovarov, alebo kto nesie zodpovednosť za tovary ako také a ich umiestnenie na trh, naopak jej úlohou je informovať spotrebiteľa, že osoba zodpovedná za umiestnenie daného výrobku alebo obalu označeného ochrannou známkou „T. C.“ na trh je členom a finančne sa podieľa na prevádzkovaní systému zberu a zhodnotenia predajných obalov „T. C.“. Z majiteľom predložených zmlúv vyplýva, že objednávateľ je oprávnený používať toto označenie ako znak toho, že je zapojený v integrovanom systéme spätného zberu obalov a odpadov z obalov a že platí príspevky do tohto systému. Úrad dospel preto k záveru, že napadnutá ochranná známka bola majiteľom, resp. tretími osobami na základe súhlasu majiteľa (5 po sebe idúcich rokov predchádzajúcich začatiu konania o výmaze napadnutej ochrannej známky) používaná iba pre zabezpečenie recyklácie (zhodnotenie odpadov), zber odpadov z obalov, pričom samotný majiteľ podporoval aj určitú osvetu medzi obyvateľmi týkajúcej sa separácie odpadu. Vzhľadom na zoznam tovarov a služieb, pre ktorý je napadnutá ochranná známka zapísaná v registri, je podľa úradu zrejmé, že majiteľ nepreukázal používanie napadnutej ochrannej známky pre všetky tovary a služby, pričom preukázanie používania napadnutej ochrannej známky Úrad uznal iba pre služby zber a doprava odpadu a surovín za účelom opätovného využitia pre tretie osoby v triede 39, pre služby recyklácia odpadu a surovín za účelom opätovného využitia pre tretie osoby v triede 40 a pre služby triedenie odpadu a surovín za účelom opätovného využitia rovnako, ako ich roztriedenie chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou pre tretie osoby, poradenstvo v otázkach zameraných na životné prostredie a elimináciu odpadu v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Vzhľadom na to, že majiteľovi sa nepodarilo preukázať používanie napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k všetkým tovarom a niektorým službám tak, ako je vyššie uvedené, pre ktoré je táto platná na území SR počas piatich po sebe idúcich rokoch predchádzajúcich začatiu konania o jej výmaze a majiteľ používanie napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k týmto tovarom a službám ani neodôvodnil, Úrad konštatoval, že sú splnené podmienky pre čiastočný výmaz napadnutej ochrannej známky. Z uvedeného dôvodu návrhu na výmaz napadnutej ochrannej známky čiastočne vyhovel a napadnutú ochrannú známku čiastočne vymazal z registra ochranných známok. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ výmazu (ďalší účastník konania) rozklad, v ktorom vyjadril nesúhlas s tým, že prvostupňový správny orgán pre časť zapísaných služieb uznal doklady pochádzajúce od osôb odlišných od majiteľa. Poukázal na skutočnosť, že napadnutá ochranná známka je zapísaná ako kolektívna, a preto licenčné zmluvy predložené majiteľom nemohli nadobudnúť účinky vzhľadom na ust. § 22 zákona č. 55/1997 Z. z.. Úrad mal preto do úvahy brať len také používanie napadnutej ochrannej známky, ktoré priamo pochádza od jej majiteľa, prípadne od iných členov združenia určený v zmluve o používaní kolektívnej ochrannej známky. Keďže takéto doklady neboli predložené, majiteľ nepreukázal relevantné používanie ochrannej známky v relevantnom období, a preto navrhol, aby bolo návrhu na vyhlásenie neúčinnosti napadnutej ochrannej známky vyhovené v celom rozsahu a aby bola napadnutá ochranná známka vyhlásená za neúčinnú na území SR pre všetky tovary a služby. Proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote rozklad aj majiteľ (žalobca). V rozklade namietal, že prvostupňový správny orgán nesprávne posúdil predložené doklady o používaní napadnutej ochrannej známky, na základe čoho dospel k mylnému záveru, že nebolo preukázané kvalifikované používanie napadnutej ochrannej známky pre všetky tovary v triedach 1-3, 5-9, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34, všetky služby v triedach 35 a 36 a niektoré služby v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Navrhol, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a návrh na vyhlásenie neúčinnosti napadnutej ochrannej známky na území SR bol zamietnutý v plnom rozsahu. O podanom rozklade navrhovateľa i majiteľa napadnutej ochrannej známky žalovaný rozhodol vzhľadom na nadobudnutie účinnosti nového zákona o ochranných známkach č. 506/2009 Z. z. a potrebu formálneho zosúladenia výroku s novou právnou úpravou tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie a platnosť medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX pre územie SR čiastočne zrušil pre všetky tovary v triedach 1 až 3, 5 až 9, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34 a pre všetky služby v triede 36 a pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 medzinárodného triedenia tovarov a služieb, pričom súčasne zmenil rozsah zrušených služieb a služieb, ktoré zostali v platnosti pre územie SR tak, že oproti prvostupňovému rozhodnutiu zrušil platnosť medzinárodnej ochrannej známky v triede 35 len pre služby vzťahy s verejnosťou, ostatné služby v triede 35 a všetky služby v triedach 39, 40, 42 zostali v platnosti. Vo vzťahu k navrhovateľovej námietke uvedenej v rozklade, ktorou spochybnil preukázanie a uznanie používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k niektorým službám, pre ktoré v prvostupňovom rozhodnutí nebola vyhlásená neúčinnosť napadnutej ochrannej známky, keďže úrad bral do úvahy aj doklady predložené od spoločnosti ENVI - PAK a.s. používajúcej napadnutú ochrannú známku na základe licencie udelenej podľa navrhovateľa v rozpore so zákonom, žalovaný uviedol, že predložené doklady o používaní napadnutej ochrannej známky, ako aj právomoci vyplývajúce z licenčných zmlúv v konaní akceptoval (zhodne s prvostupňovým správnym orgánom) ako dôkazy o používaní napadnutej ochrannej známky treťou osobou so súhlasom majiteľa. Poukázal pritom na postupy úradu pri zisťovaní „skutočného používania“ ochrannej známky vo vzťahu k triedam a službám, pre ktoré je zapísaná a to s prihliadnutím na funkciu ochrannej známky, t.j. schopnosť odlíšiť tovary a služby jej majiteľa od tovarov a služieb iných osôb. V prípade podľa § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. dôkazné bremeno nesie majiteľ ochrannej známky, ktorý musí predložiť dôkazné prostriedky svedčiace o tom, že svoju ochrannú známku v rozhodnom období používal sám, alebo poskytol súhlas jej používaním tretej osobe. Používanie ochrannej známky musí majiteľ preukázať v súvislosti s tovarmi alebo službami, pre ktoré je zapísaná, pritom jej používanie sa posudzuje s ohľadom na teritoriálny princíp a musí byť viazané na územie SR. Žalovaný poukázal na judikatúru súdneho dvora EÚ (rozsudok C-40/01 ANSUL). Žalovaný sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa ohľadne dokladov predložených spoločnosťou ENVI - PAK a.s. a ich zohľadnenia v konaní. Poukázal na platnú právnu úpravu (zákona č. 506/2009 Z. z.), v ktorej je zohľadnená Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22.10.2008 a Nariadenie Rady ES č. 207/2009 o ochranných známkach Spoločenstva a na posudzovanie pojmu „používanie ochrannej známky treťou osobou“, pričom postačuje súhlas majiteľa k používaniu ochrannej známky treťou osobou. Súhlas majiteľa s používaním ochrannej známky inou osobou môže vyplývať aj z praktického jednania vlastníka ochrannej známky vo vzťahu k subjektu, ktorý ju používa. Podľa európskej judikatúry súhlas majiteľa ochrannej známky s jej užívaním treťou osobou pre účely udržania zápisu vyplýva aj z toho, že sa majiteľ ochrannej známky na toto užívanie v konaní odvoláva (napr. rozsudok súdu prvého stupňa ES č. T-203/2 vo veci „Vitafruit“). Námietku navrhovateľa ohľadne nedodržania ust. § 19 Správneho poriadku majiteľom pri podaní rozkladu žalovaný považoval za nerelevantnú a podaný rozklad vyhodnotil ako podaný v súlade s § 42 ods. 1 a 3 zákona č. 55/1997 Z. z. s tým, že ust. § 19 Správneho poriadku je z konania o ochranných známkach vylúčené. Vo vzťahu k námietkam majiteľa ochrannej známky uvedeným v rozklade sa žalovaný stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu, pokiaľ konštatoval, že predloženými dokladmi bolo preukázané používanie napadnutej ochrannej známky len vo vzťahu k niektorým službám týkajúcim sa likvidácie obalov. Stotožnil sa so závermi prvostupňového správneho orgánu, že i keď je napadnutá ochranná známka umiestnená na obale tovaru, toto označenie sa na konkrétny tovar nevzťahuje a neoznačuje jeho pôvod, poukazuje len na poskytnutie služby a to, že majiteľ participuje v určitom systéme zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov a daný obal môže byť v tomto systéme zhodnotený. Keďže majiteľom napadnutej ochrannej známky citované rozsudky Súdneho dvora neriešia používanie napadnutej ochrannej známky na území SR s ohľadom na podmienky § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z., výsledky vyplývajúce z predmetných rozsudkov žalovaný považoval pre účely tohto konania za neaplikovateľné. Pokiaľ majiteľ napadnutej ochrannej známky v rozklade namietal nesprávne posúdenie predložených dokladov o používaní napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k prijatému záveru prvostupňového správneho orgánu o nepreukázaní používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k všetkým tovarom zapísaným pre ochrannú známku, žalovaný sa s týmto záverom stotožnil. Argumentoval, že napadnutá ochranná známka nachádzajúca sa podľa predložených dokladov na obaloch výrobkov a tovarov neplní vo vzťahu k týmto výrobkom a tovarom rozlišovaciu funkciu ochrannej známky, informuje len o poskytovanej službe (systéme nakladania s odpadom). Z predložených dôkazov preto vyplýva, že napadnutá ochranná známka nebola majiteľom používaná pre všetky tovary v zapísaných triedach. Žalovaný opätovne vyhodnotil všetky majiteľom predložené doklady špecifikované podrobne v napadnutom rozhodnutí a vo vzťahu k službám v triede 35 (okrem služby vzťahy s verejnosťou) a v triede 42 dospel na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu k záveru, že majiteľ dostatočne preukázal používanie napadnutej ochrannej známky aj vo vzťahu k týmto službám. Pre služby „vzťahy s verejnosťou v triede 35 nebolo používanie napadnutej ochrannej známky preukázané, pretože majiteľ nepreukázal poskytovanie tejto služby pre tretie osoby. Žalobca sa žalobou podanou 29.02.2012 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného a žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo, je v rozpore s obsahom spisu a je nedostačujúce na správne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie sa podľa žalobcu nezakladá na „správnom uvážení“ daného príslušnými ustanoveniami zákona č. 506/2009 Z. z.. S poukazom na § 249 ods. 2 O. s. p. napadol predmetné rozhodnutie žalovaného v rozsahu, v ktorom bola platnosť MOZ č. 585713 čiastočne zrušená, t. j. predmetnou žalobou napadol tie výroky rozhodnutia žalovaného, ktorými sa platnosť medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX pre územie SR čiastočne zrušuje pre všetky tovary v triedach, ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia, ako aj pre všetky služby v triede 36 a pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 medzinárodného triedenia tovarov a služieb s účinnosťou od 06.12.2007. Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je založené na posúdení žalovaného, že majiteľ napadnutej ochrannej známky (žalobca) nepreukázal skutočné - kvalifikované používanie napadnutej ochrannej známky pre všetky zapísané tovary v triedach a službách uvedených vo výroku napadnutého rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal z právneho výkladu ust. § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. a v rozhodnutí poukázal aj na právny výklad skutočného - kvalifikovaného používania ochrannej známky odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-10/01 „Ansul“. Podľa žalobcu však žalovaný nezohľadnil v plnej miere vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora, pričom nezohľadnil všetky skutočnosti a okolnosti daného prípadu na posúdenie, že obchodné používanie napadnutej ochrannej známky najmä vo vzťahu k zapísaným tovarom je skutočné a či používanie napadnutej ochrannej známky na zapísaných tovaroch je takého druhu, že zabezpečuje udržanie alebo získanie podielu na trhu pre výrobky a služby chránené napadnutou ochrannou známkou. Nesúhlasil so záverom žalovaného, v ktorom konštatoval, že i keď je napadnutá ochranná známka umiestnená na obale tovaru, toto označenie sa na konkrétny tovar nevzťahuje a neoznačuje pôvod tovaru, pretože poukazuje iba na poskytnutie služby, a takto umiestnená ochranná známka na obale má informačnú a identifikačnú funkciu ohľadom poskytovanej služby, avšak neplní rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nie je odlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Takýto záver žalovaného nezodpovedá rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-17/06 „Celine“, ktorým žalobca argumentoval už v podanom rozklade. Žalovaný pochybil v tom, že v plnej miere nezohľadnil osobitné skutkové a právne okolnosti prípadu, špecifiká vyplývajúce z existujúceho právneho prostredia a okolností daných platnou legislatívou v oblasti obalového hospodárstva (najmä zákona č. 520/2002 Z. z. o obaloch a Smernice č. 94/62/ES, ktoré stanovujú záväzné limity pre rozsah zhodnocovania a recykláciu odpadov z obalov pre rôzne materiály). „Obalová legislatíva“ predpisuje pod hrozbou finančnej sankcie záväzné minimálne množstvo obalových materiálov, ktoré sú povinné osoby zhodnotiť individuálne, alebo spoločne s inými povinnými osobami. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, podľa žalobcu pri posudzovaní skutočného používania napadnutej ochrannej známky umelo rozlišoval medzi samotným tovarom a obalom takéhoto tovaru, ktorý sa stáva odpadom až potom, ako je daný tovar spotrebovaný. Z pohľadu výrobcu je rozlišovanie medzi samotným výrobkom a jeho obalom dôvodné iba vo výrobnom procese a na zabezpečenie splnenia minimálnych limitov zhodnocovania, resp. recyklácie odpadov z obalov. Z toho vyplýva, že služba zberu a zhodnocovania odpadov a obalov je úzko spätá s výrobou a spotrebovaním veľkého množstva druhov tovarov a predmetná služba by neexistovala bez existencie samotných výrobkov. Existencia výrobkov uvádzaných na trh je preto nutnou podmienkou a nevyhnutným predpokladom pre existenciu služby zberu a zhodnocovania odpadov z obalov pochádzajúcich zo samotných výrobkov. Podľa názoru žalobcu predmetná služba je úzko spojená s vyrábaným a distribuovaným tovarom v tom zmysle, že daný výrobok predstavuje samotný predmet poskytovanej služby a nepredstavuje iba médium na umiestnenie napadnutej ochrannej známky. Žalobca v žalobe pripustil, že napadnutá ochranná známka neplní v plnom rozsahu rozlišovaciu funkciu ochrannej známky vo vzťahu k tovarom, na ktorých je umiestnená, ktorou je odlíšiť jednotlivých výrobcov týchto tovarov, avšak napadnutá ochranná známka jednoznačne napomáha a podporuje predaj výrobkov označených napadnutou ochrannou známkou a vytvára väzby medzi výrobkami označenými napadnutou ochrannou známkou a skupinou výrobcov alebo distribútorov, ktorí používajú rovnaký kolektívny systém zberu a zhodnocovania odpadov z obalov. Žalovaný pri posúdení skutočného používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k zapísaným tovarom nevzal do úvahy motiváciu a preferencie spotrebiteľov pri výbere a kúpe výrobkov označených napadnutou ochrannou známkou a tiež motiváciu výrobcov a distribútorov umiestniť napadnutú ochrannú známku na ich výrobky alebo na obaly ich výrobkov. Žalovaný v tejto súvislosti vôbec nevyhodnotil výsledky kvantitatívneho reprezentatívneho celoslovenského marketingového prieskumu, ktorý realizovala agentúra AKO s.r.o. v decembri 2009, ktoré predložil majiteľ napadnutej ochrannej známky počas konania o zrušení napadnutej ochrannej známky. Pre majiteľa ochrannej známky pozitívny výsledok tohto prieskumu potvrdil skutočnosť uvádzanú žalobcom počas celého konania o zrušení napadnutej ochrannej známky, že umiestňovanie napadnutej ochrannej známky na obaloch výrobkov je treba považovať za skutočné kvalifikované používanie ochrannej známky, nakoľko takéto používanie napomáha vytvárať a zachovávať odbytištia takto označených výrobkov. Preferovanie výrobkov označených napadnutou ochrannou známkou pred výrobkami, ktoré nie sú takto označené podstatnou časťou spotrebiteľskej verejnosti je podľa názoru žalobcu dôkazom toho, že umiestnením napadnutej ochrannej známky na obaloch výrobkov plní táto funkciu ochrannej známky, nakoľko napadnutá ochranná známka sa používa v súlade s jej základnou funkciou. Používanie tejto ochrannej známky na obaloch tovarov preto podľa žalobcu nemožno považovať za symbolické používanie, alebo za používanie ochrannej známky bez vzťahu k tovarom, na ktoré poukazuje. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí posudzoval aplikovateľnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-385/07 a rozhodnutia Všeobecného súdu vo veci T 151/01 žalobca namietal záver žalovaného, v ktorom vyslovil, že výsledky predmetných rozsudkov pre účely tohto konania o zrušení ochrannej známky sú neaplikovateľné s ohľadom na podmienky stanovené v § 34 ods. 1 písm. a/ Zákona o ochranných známkach. Žalobca namietal, že žalovaný neporovnal skutkové okolnosti a legislatívnu situáciu na území Nemecka a SR a napriek tomu konštatoval, že uvedené rozsudky riešia iné skutkové podstaty a odvolávajú sa na odlišné právne predpisy. Žalobca v žalobe poukázal na historické súvislosti a charakteristiky systému zberu a zhodnocovania odpadov z obalov „T. C.“, ako aj na účinky prijatia Smernice č. 94/62/ES o obaloch a odpadoch z obalov. Povinné osoby môžu plniť svoje povinnosti vyplývajúce z platnej legislatívy buď samostatne, alebo spoločne s inými osobami (kolektívny systém). Na území SR pôsobí na trhu viacero systémov kolektívneho plnenia a tak existuje možnosť poskytnutia špeciálnych sublicencií, ktoré nie sú viazané na využívanie služieb spojených s plnením záväzkov vyplývajúcich z „obalovej legislatívy“, ale sa vzťahujú len na používanie ochrannej známky. V SR môžu oprávnene používať ochrannú známku „T. C.“ klienti spoločnosti ENVI - PAK a.s., resp. žalobcu, ktorí získali súhlas na používanie ochrannej známky „T. C.“ ako súčasť zmluvy o poskytnutí služieb, ako aj iné povinné osoby, ktoré túto ochrannú známku používajú na obaloch svojich výrobkov na základe špeciálnej sub-licenčnej zmluvy bez toho, aby využívali a platili za služby spojené so zberom a spätným odberom odpadov z obalov spoločnosti ENVI - PAK. K záveru žalovaného, že vyššie citované rozsudky Súdneho dvora EÚ sa netýkajú používania ochrannej známky s ohľadom na ust. § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. žalobca uviedol, že v nich bolo posudzované aj používanie napadnutej ochrannej známky na tovaroch v zmysle ustanovení čl. 5 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Smernice č. 89/104/EHS, ktoré boli implementované do zákona č. 506/2009 Z. z.. Z uvedeného vyvodil, že závery vyplývajúce z citovaných rozsudkov ohľadne používania ochrannej známky, naplnenia základnej funkcie napadnutej ochrannej známky a možnosť žalobcu účtovať licenčný poplatok za umiestňovanie napadnutej ochrannej známky na tovary alebo obaly sú aplikovateľné aj na posúdenie skutočného používania napadnutej ochrannej známky aj na území SR. Žalobca v tejto súvislosti podrobne citoval jednotlivé ustanovenia rozsudku Súdneho dvora EÚ č. C-385/07. Zo záveru uvedeného v citovanom rozsudku, v ktorom bola potvrdená možnosť pre žalobcu (majiteľa napadnutej ochrannej známky) účtovať, resp. vyberať poplatok za umiestňovanie napadnutej ochrannej známky „T. C.“ na obaloch podľa žalobcu vyplýva, že Súdny dvor EÚ považuje umiestnenie napadnutej ochrannej známky „T. C.“ na obaloch výrobkov za skutočné používanie tejto ochrannej známky. Takéto umiestnenie napadnutej ochrannej známky na tovaroch alebo obaloch tovarov nie je voľným používaním napadnutej ochrannej známky a žalobca je oprávnený kontrolovať a obmedzovať takéto používanie ochrannej známky tretími osobami. Formuloval preto záver, že používanie napadnutej ochrannej známky „ZELENÝ BOD“ vo vzťahu k zapísaným tovarom, má podstatnú marketingovú hodnotu a podporuje predaj napadnutou ochrannou známkou označených tovarov. Žalovaný preto pochybil, keď na základe posúdenia predložených dokladov konštatoval, že napadnutá ochranná známka nebola jej majiteľom používaná pre všetky tovary v triedach uvedených v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Žalobca v žalobe vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného týkajúcimi sa posúdenia otázky preukázania, resp. nepreukázania skutočného používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k službám vzťahy s verejnosťou v triede 35 a vo vzťahu k službám v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Pokiaľ ide o služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 žalovaný síce potvrdil, že žalobca poskytoval/ používal danú službu vo vzťahu k svojim klientom, no zároveň uviedol, že išlo o internú potrebu žalobcu. Uvedený záver je vnútorne nekonzistentný a žalobca má za to, že preukázal poskytovanie týchto služieb svojim klientom v rámci poskytovania komplexných služieb v oblasti obalového a odpadového hospodárstva. Pokiaľ sa týka používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k zapísaným službám v triede 36, žalovaný rovnako potvrdil po posúdení predložených dokladov, že žalobca preukázal používanie napadnutej ochrannej známky v rámci poskytovania komplexného poradenstva pre tretie osoby v oblasti životného prostredia, odpadov, obalov a obalových materiálov. Z predložených dokladov je zrejmé, že otázky a problematika týkajúca sa financovania potrieb podnikateľských subjektov pri zabezpečení plnenia požiadaviek vyplývajúcich z obalovej legislatívy úzko súvisia s poskytovanými službami v oblasti životného prostredia odpadov, obalov a obalových materiálov. Z predložených dokladov ďalej vyplýva, že žalobca počas rozhodného obdobia poskytoval komplexné služby v oblasti obalového a odpadového hospodárstva pre tretie osoby. Aj napriek skutočnosti, že žalobca neposkytoval (nefakturoval) finančné služby tretím osobám samostatne, nemožno podľa žalobcu dospieť k záveru, že finančné služby žalobca neposkytoval vôbec tak, ako to uvádza žalovaný. Žalovaný preto pochybil, keď na základe posúdenia predložených dokladov konštatoval, že napadnutá ochranná známka nebola jej majiteľom používaná pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 a pre všetky služby v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Žalobca napokon v žalobe namietal správnosť postupu žalovaného pri posúdení zákonnosti navrhovateľom podaného rozkladu v správnom konaní, pretože podľa žalobcu neboli splnené podmienky na podanie rozkladu. Podanie žalobcu zo 16.11.2009 označeného ako „rozklad“ neobsahuje návrh (petit), čoho sa podávateľ rozkladu domáha, t.j. nemá predpísané náležitosti rozkladu v zmysle § 42 ods. 1 a 3 zákona č. 55/1997 Z. z.. Doplnenie petitu v podaní zo 16.12.2009 je preto vzhľadom na zákonnú lehotu na podanie rozkladu 30 dní (§ 42 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z.) podľa žalobcu právne bezvýznamné. Žalovaný preto pochybil, ak považoval podanie rozkladu navrhovateľom za uskutočnené v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca v žalobe tvrdil, že napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného bol na svojich právach ukrátený, pretože pri rozhodovaní o podanom návrhu na zrušenie napadnutej ochrannej známky z dôvodu nepoužívania boli porušené právne predpisy citované v podanom odvolaní a tým aj zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo 17.04.2012 uviedol, že sa nestotožňuje so žalobnými dôvodmi, ani s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe a považuje ich za nesprávne a účelové. Svoje rozhodnutie považuje za správne, náležite a zrozumiteľne odôvodnené a vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Podrobne sa vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, pričom poukázal na to, že predmetom posúdenia v tejto veci nebolo „neoprávnené používanie ochrannej známky“, ale „skutočné používanie ochrannej známky“ v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z.. Používanie ochrannej známky tak, ako to má na mysli zákon, je podmienkou pre udržanie si zápisu ochrannej známky a toto používanie musí vykazovať určitú kvalitu. Pojem „skutočné používanie ochrannej známky“ je pojmom komunitárneho práva, ktorý sa v rámci celej Európskej únie musí vykladať autonómne a jednotne. Upozornil na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (napr. vo veciach G 40/01 ANSUL, G 259/02 La Mer Technology, atď.). Kritériá nevyhnuté na kvalifikované používanie ochrannej známky ako používania skutočného vymedzuje ustanovenie § 9 zákona č. 506/2009 Z. z., ktorý je transpozíciou čl. 10 Smernice 2008/95/ES. Tieto kritériá je potrebné vykladať eurokonformne, pri zohľadnení relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Žalovaný podrobne špecifikoval kritériá potrebné na naplnenie skutočného používania ochrannej známky pri zohľadnení všetkých okolností konkrétneho prejednávaného prípadu. Vo vzťahu k argumentácii v súvislosti s neoprávneným používaním ochrannej známky uviedol, že o takéto neoprávnené použitie ide vtedy, ak tretia osoba použije označenie zhodné alebo podobné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby zhodné alebo podobné s tovarmi a službami, pre ktoré je ochranná známka zapísaná a ak sú splnené podmienky pre používanie označenia treťou osobou v obchodnom styku, používanie označenia treťou osobou bez súhlasu majiteľa ochrannej známky, poškodzuje alebo je spôsobilé poškodiť funkciu ochrannej známky (najmä jej základnú funkciu). Z tohto dôvodu žalovaný považoval závery žalobcu ohľadom jeho interpretácie rozsudkov Súdneho dvora EÚ označených ako G 385/07, T 151/01 a čl. 5 ods. 1 a 8 ods. 1 Smernice 89/104/ES za absolútne nesprávne, neprípustné, zavádzajúce a svedčiace o nepochopení inštitútu skutočného používania žalobcom. Len samotné porovnanie príslušných právnych noriem § 8 ods. 2 a § 9 ods. 1 a 4 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach upravujúcich neoprávnené použitie ochrannej známky a skutočné používanie ochrannej známky nasvedčuje, že závery žalobcu sú vnútorne rozporné. Žalovaný zdôraznil, že obsah, resp. výklad pojmu „skutočné používanie“ ako pojmu komunitárneho práva je daný judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej je ochranná známka predmetom skutočného používania vtedy, ak sa používa v súlade so svojou základnou funkciou (t.j. rozlišovacou funkciou), ktorej podstatou je zaručiť identitu pôvodu tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná. Žalovaný zotrval na stanovisku, že aj keď sa na tovare alebo na jeho obale nachádza napadnutá ochranná známka, má táto informačnú a identifikačnú funkciu ohľadne poskytovanej služby, avšak neplní rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nie je odlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Spotrebiteľ sa na trhoch neorientuje podľa napadnutej ochrannej známky, táto len interpretuje informáciu o likvidácii odpadu z obalu, ale neprezentuje informáciu o tovare ako takom, na základe ktorej by si spotrebiteľ tovar vyberal podľa svojich predchádzajúcich skúseností. Napadnutá ochranná známka je zapísaná pre veľmi širokú škálu rozličných tovarov medzinárodného triedenia tovarov a služieb a podľa dokladov predložených v správnom konaní pred žalovaným sa aj na obaloch takýchto tovarov vyskytuje. Neplní však vo vzťahu k týmto tovarom rozlišovaciu funkciu ochrannej známky tak, aby si spotrebiteľ dokázal vytvoriť väzbu medzi tovarom a jeho pôvodcom. Sám žalobca pripustil, že napadnutá ochranná známka neplní v plnom rozsahu rozlišovaciu funkciu ochrannej známky vo vzťahu k tovarom. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezohľadnil všetky skutočnosti a okolnosti daného prípadu tak, ako to ukladá rozhodnutie C-10/01 „ANSUL“, konkrétne osobitné skutkové a právne okolnosti prípadu vyplývajúce najmä z platnej legislatívy v oblasti obalového hospodárstva a z rozsudkov Súdneho dvora EÚ T-151/01 a C-385/07, výsledky marketingového prieskumu a ani rozsudok C-17/06 „Celine“ žalovaný uviedol, že túto argumentáciu považuje za nesprávnu, pretože oblasť ochranných známok patrí medzi práva priemyselného vlastníctva a nie do oblasti odpadového hospodárstva a legislatívy upravujúcej toto odpadové hospodárstvo a jeho likvidáciu. Rovnako príslušnú legislatívu nemožno zamieňať, či dávať do súvisu s legislatívou týkajúcou sa recyklácie odpadov z obalov a toto nemožno aplikovať v známkovo právnej oblasti tak, ako to robí žalobca. Poukazovanie na legislatívu v oblasti obalového hospodárstva nie je preto podľa žalovaného vo vzťahu ku konaniu o zrušenie ochrannej známky právne relevantné. Pokiaľ žalobca argumentoval výsledkami celoslovenského marketingového prieskumu, žalovaný uviedol, že napadnutá ochranná známka len sprostredkováva dodatočnú informáciu o obale daného výrobku, resp. o jeho zhotovení, pričom viaceré tovary rovnakého druhu môžu byť nositeľom tejto informácie na obale a spotrebiteľ hľadajúc väzbu medzi tovarom a jeho pôvodcom sa zorientuje podľa označenia konkrétneho tovaru, nie však podľa informácie ohľadom recyklovania príslušného tovaru. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-17/06 „Celine“ je preto v tomto smere neaplikovateľné. Pokiaľ žalobca namietal závery žalovaného v otázkach preukázania skutočného používania napadnutej ochrannej známky vo vzťahu k zapísaným službám, keď bolo rozhodnuté o zrušení napadnutej ochrannej známky pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 a pre všetky služby v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb, žalovaný taktiež zotrval na svojich argumentoch uvedených v druhostupňovom rozhodnutí. Poukázal na to, že žalobca v správnom konaní dokladoval vo vzťahu k svojim zákazníkom služby v triede 35 týkajúce sa poradenstva pre tretie osoby v otázkach súvisiacich so životným prostredím a odpadom, pričom tieto služby ostali v platnosti. Podľa žalovaného však nejde o službu vzťahy s verejnosťou, kedy podnikateľský subjekt pre tretie osoby vyvíja aktivity s cieľom presvedčiť verejnosť o kvalitách činnosti tretích osôb, napomáha pri zavádzaní ich nových výrobkov na trh, propaguje výrobky, o ktoré prestáva byť záujem, zverejňuje informácie pre masmédiá, tvorí spravodajstvo v pozitívnom hodnotení a pod.. Používanie napadnutej ochrannej známky pre takéto služby nebolo v predmetnom konaní preukázané žiadnymi dokladmi. K podobnému záveru žalovaný dospel aj v prípade zapísaných služieb v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb pomoc pri vyhľadávaní finančných prostriedkov na investovanie do podnikov, zariadení a poskytovaní služieb zameraných na zber, prepravu, triedenie, recykláciu a odstraňovanie odpadov a surovín za účelom opätovného využitia, poradenstvo vo financovaní služieb alebo projektov uvedených v triedach 35, 39, 40-42. Ide o odborné služby v oblasti financovania a investícií, ponúkané finančnými inštitúciami alebo inými odbornými subjektami na to oprávnenými, pričom odborníci v oblasti životného prostredia, konkrétne likvidácia zhodnocovania odpadov, väčšinou nie sú zároveň aj odborníkmi v oblasti financií a najmä v prípade financovania väčších projektov vyhľadávajú finančné prostriedky za pomoci oprávnených inštitúcií. Poskytovanie takýchto služieb vo vzťahu k tretím osobám nebolo preto žalobcom v priebehu konania podľa žalovaného preukázané, a preto žalovaný rozhodol aj o zrušení napadnutej ochrannej známky pre všetky služby zapísané v triede 36 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. K námietke o nesprávnom postupe žalovaného pri posúdení včasnosti podania rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu zo strany navrhovateľa zrušenia ochrannej známky, žalovaný zotrval na závere, že rozklad podaný navrhovateľom bol podaný v súlade s platnými právnymi predpismi rešpektujúc ust. § 42 ods. 1 a 3 zákona č. 55/1997 Z. z.. Žalovaný napokon uviedol, že v konaniach na oboch stupňoch náležite a logicky v rámci svojej voľnej úvahy odôvodnil, ktoré skutočnosti boli podstatné a ktoré viedli k záveru o čiastočnom zrušení medzinárodnej ochrannej známky č. 585714 pre územie SR. Vzhľadom na § 250 ods. 1 O. s. p. súd uznesením č.k. 2Scud/2/2012-38 zo dňa 12.06.2012 pribral do konania ďalšieho účastníka Halston Properties, s.r.o., Bratislava - navrhovateľa výmazu napadnutej ochrannej známky z registra ochranných známok, ktorého práva a povinnosti ako účastníka správneho konania by mohli byť v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného dotknuté. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 585713 II/141-2011 zo dňa 21.decembra 2011, ktorým bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. MOZ 585713-I/81-2009 zo dňa 08.10.2009 vo veci návrhu na výmaz, resp. na zrušenie platnosti obrazovej medzinárodnej ochrannej známky č. 585713 na území SR, ako aj zákonnosti postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal. Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní poukázala na obsah svojho písomného vyjadrenia k žalobe a navrhla, aby súd žalobu zamietol. Zástupca ďalšieho účastníka sa vo svojom vyjadrení na pojednávaní stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Argumenty žalobcu, pokiaľ namietal neaplikovanie konkrétnych rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v napadnutom rozhodnutí, považoval za nepodstatné vo vzťahu k prejednávanej veci. Pre úspešnosť žalobcu v konaní by tento musel preukázať, že používal ochrannú známku na tovaroch, pre ktoré bola zrušená, pričom toto používanie by muselo byť preukázané v určitej intenzite. Žalobcom predložené doklady osvedčujú len to, že ochranná známka bola umiestňovaná na obaloch ako informácia o možnom znehodnotení (ekologicky vhodným spôsobom) výrobku, alebo jeho obalu. Spotrebiteľ však z používania ochrannej známky na obaloch tak, ako to bolo preukazované, nemohol získať žiadnu väzbu na výrobok a nemeckého majiteľa ochrannej známky. Obaly výrobkov slúžili len ako nosič informácie, že tento obal je ekologicky vhodným spôsobom recyklovateľný, resp. znehodnotiteľný. Žalobca podľa ďalšieho účastníka nepreukázal používanie ochrannej známky preto, že doklady boli predkladané osobami, ktoré mali byť oprávnenými na základe sublicencií, hoci právna úprava neumožňovala pri kolektívnej ochrannej známke ani licenciu, ani sublicenciu poskytnúť. Nebolo teda preukázané, že napadnutú ochrannú známku používal majiteľ alebo osoba, ktorú na to splnomocnil. Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v platnom znení (ďalej len „zákon“) majiteľ ochrannej známky má výlučné právo používať ochrannú známku v spojení s tovarmi alebo so službami, pre ktoré je zapísaná. Majiteľ ochrannej známky je oprávnený používať spolu s ochrannou známkou značku r. Podľa § 8 ods. 2 toho istého zákona ak tento zákon neustanovuje inak, bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nesmú tretie osoby v obchodnom styku používať označenie a/ zhodné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré sú zhodné s tými, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, b/ ak z dôvodu jeho zhodnosti alebo podobnosti s ochrannou známkou a zhodnosti alebo podobnosti tovarov alebo služieb existuje pravdepodobnosť zámeny na strane verejnosti; za pravdepodobnosť zámeny sa považuje aj pravdepodobnosť asociácie medzi ochrannou známkou a označením, c/ zhodné alebo podobné s ochrannou známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky dobré meno a ktorá nie je zapísaná pre zhodné alebo podobné tovary alebo služby, ak by používanie tohto označenia bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Podľa § 8 ods. 8 toho istého zákona spory z ochranných známok prerokúvajú a rozhodujú súdy. Podľa § 9 ods. 2 toho istého zákona používanie ochrannej známky podľa odseku 1 je najmä a/ umiestňovanie ochrannej známky na tovaroch prípadne na ich obaloch, b/ ponuka alebo uvádzanie na trh takto označených tovarov alebo skladovanie na tieto účely, alebo ponuka či poskytovanie takto označených služieb, c/ dovoz alebo vývoz takto označených tovarov, d/ používanie ochrannej známky v obchodnej korešpondencii alebo v reklame. Podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona za používanie ochrannej známky podľa odseku 1 sa považuje aj a/ používanie ochrannej známky v podobe, ktorá sa od podoby, v ktorej bola ochranná známka zapísaná, odlišuje len v prvkoch nemeniacich jej rozlišovaciu spôsobilosť, b/ umiestňovanie ochrannej známky na tovaroch alebo ich obaloch na území SR výlučne na účel vývozu. Podľa § 9 ods. 4 toho istého zákona používanie ochrannej známky so súhlasom majiteľa a používanie kolektívnej ochrannej známky (§ 43) osobou, ktorá má oprávnenie ju používať, sa považuje za používanie majiteľom. Podľa § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v platnom znení úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku, ak na území SR nebola skutočne používaná pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná počas nepretržitého obdobia najmenej piatich rokov; ak majiteľ ochrannej známky nepreukáže opak alebo nemá na jej nepoužívanie oprávnené dôvody, platí, že ochranná známka sa na území SR nepoužívala počas piatich po sebe idúcich rokov. Úrad ochrannú známku nezruší, ak sa ochranná známka medzi uplynutím tohto päťročného obdobia a podaním návrhu na jej zrušenie začala skutočne používať alebo sa jej používanie obnovilo; na používanie ochrannej známky, ktoré sa začalo alebo obnovilo v lehote troch mesiacov pred podaním návrhu na zrušenie ochrannej známky, pričom táto lehota začala plynúť až po uplynutí nepretržitého päťročného obdobia nepoužívania, sa však neprihliada, ak prípravy na toto používanie začali až potom, ako sa majiteľ ochrannej známky dozvedel, že môže byť podaný návrh na jej zrušenie. Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 506/2009 Z. z. vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z. z., ktorý sa považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. platí domnienka, že ochranná známka sa na území SR nepoužívala v rozhodnom období a dôkazné bremeno na preukázanie opaku leží na majiteľovi napadnutej ochrannej známky. Tento musí relevantným spôsobom preukázať, že zapísaná ochranná známka bola skutočne v rozhodnom období (počas nepretržitého obdobia najmenej piatich rokov) používaná, pričom v prípade neunesenia dôkazného bremena hrozí, že Úrad na návrh tretej osoby napadnutú ochrannú známku zruší a toto zrušenie je účinné odo dňa podania návrhu na jej zrušenie. Žalobca s poukazom na § 249 ods. 2 O. s. p. určil rozsah, v akom rozhodnutie žalovaného napáda a to v rozsahu, v ktorom bola platnosť medzinárodnej ochrannej známky č. 585713 čiastočne zrušená, t.j. napadol tie výroky rozhodnutia žalovaného, ktorým sa platnosť medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX pre územie SR čiastočne zrušila pre všetky tovary v triedach 1-3, 5-9, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34 a pre všetky služby v triede 36 a pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu je založené na posúdení, že majiteľ napadnutej ochrannej známky (žalobca) v správnom konaní nepreukázal skutočné - kvalifikované používanie napadnutej ochrannej známky pre vyššie uvedené tovary a služby počas rozhodného obdobia. Žalobca v žalobe namietal, že posúdenie skutočného používania napadnutej ochrannej známky vychádzalo z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom rozhodnutie sa „nezakladá na správnom uvážení“. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaného, i jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správne orgány sa pri posúdení splnenia podmienok na výmaz v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 55/997 Zb. v prvostupňovom konaní, resp. na zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. v druhostupňovom konaní riadili ustanoveniami Zákona o ochranných známkach. Tak napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, obsahujú opis vykonaných dôkazov, ako aj ich hodnotenie a skutkové závery, ku ktorým správne orgány po vyhodnotení dokazovania dospeli. Z predmetných rozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti a z ktorých dôkazov mali správne orgány za preukázané, ako i skutočnosti, ktoré v konaní preukázané neboli a dôkazy, ku ktorým správne orgány neprihliadli. Súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom žalovaného, ktorý vyhodnotil predložené dôkazy v súlade s § 52 zákona č. 506/2009 Z. z. a na základe dôkazov predložených účastníkmi konania rozhodol o čiastočnom zrušení ochrannej známky s poukazom na § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. v rozsahu uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia, pretože majiteľ ochrannej známky (žalobca) nepreukázal skutočné používanie ochrannej známky pre tovary a služby špecifikované v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru súdu sa žalovaný, ako i prvostupňový správny orgán dostatočne zaoberali a vysporiadali s otázkou „skutočného resp. kvalifikovaného používania“ napadnutej ochrannej známky pre zapísané tovary a služby a to tak z hľadiska kritérií stanovených v § 9 zák.č.506/2009 Z. z., ktorý je transpozíciou čl. 10 Smernice 2008/95/ES, ako aj s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Žalovaný posudzoval naplnenie požiadavky používania ochrannej známky pri zohľadnení všetkých okolností prípadu. Správne konštatoval, že základným predpokladom zachovania existencie ochrannej známky ako predmetu práva je jej používanie vo vzťahu k tovarom alebo službám, pre ktoré je zapísaná, pričom jej používanie musí byť v súlade s jej základnou funkciou, ktorou je schopnosť odlíšiť tovary a služby jej majiteľa od tovarov a služieb iných osôb. Na to je potrebné, aby spotrebiteľ mal možnosť prísť do kontaktu s tovarmi alebo službami označenými ochrannou známkou v takom rozsahu, aby si vytvoril väzbu medzi ochrannou známkou a jej majiteľom a na základe toho odlíšil tovary a služby majiteľa od iných subjektov na trhu. V konaní o zrušení ochrannej známky podľa § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. musí majiteľ predložiť dôkazné prostriedky svedčiace o tom, že svoju ochrannú známku v rozhodnom období používal sám, alebo poskytol súhlas s jej používaním tretej osobe (čo sa podľa § 9 ods. 4 zákona č. 506/2009 Z. z. považuje za riadne používanie ochrannej známky majiteľom). Majiteľ musí preukázať používanie ochrannej známky v súvislosti s tovarmi a službami, pre ktoré je zapísaná, vo forme v akej je zapísaná v registri ochranných známok, prípadne odlišnej len v prvkoch nemeniacich jej rozlišovaciu spôsobilosť. Používanie ochrannej známky sa posudzuje s ohľadom na teritoriálny princíp a musí byť viazané k územiu SR, pričom predloženými dôkazmi musí byť preukázané, že spotrebiteľ na území SR mal možnosť prísť s napadnutou ochrannou známkou do kontaktu. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok C-40/01 ANSUL) je ochranná známka skutočne používaná vtedy, pokiaľ je užívaná v súlade so svojou hlavnou funkciou, ktorou je zaručiť totožnosť pôvodu tovarov a služieb, pre ktoré bola zapísaná a je používaná za účelom vytvorenia alebo zachovania odbytištia daných tovarov alebo služieb, s výnimkou používania symbolickej povahy. Posúdenie, či je používanie ochrannej známky skutočné, je potrebné vykonať na základe všetkých skutočností a okolností, ktoré sú spôsobilé preukázať jej skutočné obchodné využívanie v obchodnom styku, najmä používanie, ktoré je v dotyčnom hospodárskom odvetví považované za odôvodnené za účelom udržania alebo získania podielu na trhu pre výrobky a služby chránené príslušnou ochrannou známkou, pričom sa skúma rozsah a početnosť používania danej ochrannej známky. Žalovaný (i prvostupňový správny orgán) vyhodnotil doklady predložené za účelom preukázania používania napadnutej ochrannej známky majiteľom, ktoré boli jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach vyhodnotené a konštatoval, že napadnutá ochranná známka sa používala na obaloch tovarov rôznych výrobcov či predajcov, ktorí získali súhlas na používanie ochrannej známky „T. C.“, pričom toto označenie podľa predložených dôkazov je určené na označenie skutočností, že výrobcovia sú zapojení do určitého systému zhodnocovania odpadov. Žalovaný konštatoval, že aj keď sa na tovare alebo jeho obale nachádza napadnutá ochranná známka, má táto informačnú a identifikačnú funkciu ohľadom poskytovanej služby, avšak neplní rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nie je odlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Príslušný spotrebiteľ sa na trhu neorientuje podľa napadnutej ochrannej známky, keďže táto interpretuje len informáciu o likvidácii odpadu z obalu, ale neprezentuje informáciu o tovare ako takom, na základe ktorej by si spotrebiteľ vyberal tovar podľa svojich predchádzajúcich skúseností. Napadnutá ochranná známka je zapísaná pre veľmi širokú škálu rozličných tovarov vo vyššie uvedených triedach a podľa dokladov predložených v rámci predmetného konania sa aj na obaloch týchto tovarov vyskytuje. Podľa žalovaného však neplní vo vzťahu k týmto tovarom rozlišovaciu funkciu ochrannej známky, ktorou je odlíšenie jednotlivých výrobcov, či predajcov tovarov tak, aby si spotrebiteľ dokázal vytvoriť väzbu medzi tovarom a jeho pôvodcom. Napadnutá ochranná známka môže byť umiestnená na akomkoľvek tovare alebo jeho obale, ale vždy len informuje o poskytovanej službe - systéme nakladania s odpadom, neumožňuje však spotrebiteľovi patrične sa zorientovať na príslušnom trhu. Na základe predložených dôkazov preto žalovaný vyvodil, že napadnutá ochranná známka nebola majiteľom používaná pre všetky zapísané tovary v triedach 1-3, 5-9, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32 a 34 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Z kritérií nevyhnutných na kvalifikované používanie ochrannej známky ako skutočného používania daných v citovanom §-e 9 zákona o ochranných známkach jednoznačne vyplýva, že v konaní žalobca nepreukázal skutočné používanie. Ochranná známka je predmetom skutočného používania vtedy, ak sa používa v súlade so svojou zákonnou funkciou, to znamená, že si plní svoju rozlišovaciu funkciu, ktorej podstatou je zaručenie identity pôvodu tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná. Ako bolo konštatované v danom prípade, aj keď sa na tovare alebo jeho obaloch nachádzala napadnutá ochranná známka, plnila si táto v podstate iba informačnú a identifikačnú funkciu ohľadom poskytovanej služby, avšak neplnila si rozlišovaciu funkciu vo vzťahu k tovarom, pretože jej účelom nebolo rozlíšiť rovnaké tovary rôznych subjektov. Všetka argumentácia žalobcu smerujúca k preklenutiu k tomuto zásadnému a podstatnému konštatovaniu nemohla byť, preto ako žalovaným, tak ani súdom akceptovaná. K tomu je potrebné uviesť, že sám žalobca pripustil, že napadnutá ochranná známka si neplnila v plnom rozsahu svoju rozlišovaciu funkciu a platí preto, tak ako uviedol i žalovaný, že nie je možné uvažovať, či si ochranná známka plní základnú funkciu iba čiastočne, alebo v akom rozsahu, pretože v zmysle platného práva ochranná známka sa buď používa v súlade so svojou základnou funkciou, alebo nie. Preto potom ani súd nemohol považovať požiadavku žalobcu na náležité zhodnotenie a aplikáciu citovaných rozhodnutí Súdneho dvora za právne relevantnú lebo tak, ako konštatoval žalovaný vo vzťahu k prejednávanej veci, je možné považovať tieto rozhodnutia za neaplikovateľné. To platí i v otázke zohľadňovania tých skutočností a okolností prípadu, na ktoré poukazoval žalobca vzťahujúcich sa k obalovému a odpadovému hospodárstvu. Táto argumentácia žalobcu a na základe nej právny vývod neobstojí vo vzťahu ku konaniu o zrušení ochrannej známky, a preto v tomto smere nemôže byť ani smerodajné porovnávanie skutkových okolností a legislatívnej situácie medzi Nemeckom a SR. Nevidel preto ani krajský súd zvláštny dôvod sa touto časťou argumentácie bližšie zaoberať. Ani uvádzané rozhodnutia Súdneho dvora EÚ T-151/01 a C-385/07 neriešia používanie, resp. skutočné používanie ochrannej známky na území SR v zmysle §-u 34 ods. 1 písm. a) zákona o ochranných známkach. Záver žalovaného, že z majiteľom ochrannej známky predložených dôkazov vyplynulo, že napadnutá ochranná známka nebola pre všetky zapísané tovary v triedach, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia, majiteľom používaná, logicky vyplýva z vykonaného dokazovania. Súd pritom poukazuje na to, že v danom prípade sa jedná o rozhodnutie správneho orgánu vydaného na základe povolenej správnej úvahy (správne uváženie). Pri takýchto rozhodnutiach, ktoré správny orgán vydal na základe správnej úvahy súd preskúmava v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. iba, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Zákonom založené uváženie orgánu je aj vo veciach rozhodovania o ochranných známkach a toto uváženie súd nemôže nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť vydaného rozhodnutia. Súd preskúmava iba to, či skutkové okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal, boli zistené správnym procesným postupom a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej normy logické a úplné z hľadiska hodnotenia dôkazov. Žalovaný sa vzhľadom na námietky žalobcu v rozklade v napadnutom rozhodnutí zaoberal otázkou preukázania používania napadnutej ochrannej známky pre služby vzťahy s verejnosťou v triede 35, pričom konštatoval, že žalobcom predložené materiály nepreukazujú poskytovanie tejto služby pre tretie osoby. Žalobca s takýmto záverom žalovaného nesúhlasil a v rámci žalobných námietok poukázal na to, že v rámci správneho konania deklaroval vo vzťahu k svojim zákazníkom služby v triede 35 medzinárodného triedenia tovarov a služieb týkajúce sa poradenstva pre tretie osoby v otázkach súvisiacich so životným prostredím a odpadom, pričom pre tieto služby napadnuté ochranné známky ostali v platnosti. Súd sa však stotožnil s argumentáciou žalovaného, že nejde o službu vzťahy s verejnosťou, kedy podnikateľský subjekt pre tretie osoby vyvíja aktivity s cieľom presvedčiť verejnosť o kvalitách činnosti tretích osôb, napomáha pri zavádzaní ich nových výrobkov na trh, propaguje výrobky, o ktoré prestáva byť záujem, zverejňuje informácie pre masmédiá, tvorí spravodajstvo v pozitívnom hodnotení a pod.. Používanie napadnutej ochrannej známky pre takéto služby nebolo v predmetnom konaní preukázané žiadnymi dokladmi. Súd preto túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na argumentáciu žalovaného v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k službám pomoc pri vyhľadávaní finančných prostriedkov na investovanie do podnikov, zariadení a poskytovania služieb zameraných na zber, prepravu, triedenie, recykláciu a odstraňovanie odpadu a surovín za účelom opätovného využitia poradenstva vo financovaní služieb alebo projektov uvedených v triedach 35, 39, 40 a 42, v triede 36 súd poukazuje na to, že citovaná argumentácia týkajúca sa vyššie uvedených služieb zapísaných v triede 36 sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza, a preto súd považoval uvedenú námietku za irelevantnú, resp. zmätočnú. Žalobca v žalobe namietal nesprávnosť skutkových zistení a nesprávne posúdenie (vyhodnotenie dôkazov), ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Tieto skutkové zistenia sú však výsledkom správnej úvahy. Pri takýchto rozhodnutiach súd skúma, či predložené dôkazy boli vyhodnotené v súlade s ich obsahom a v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ochranných známkach, či výsledky ich vyhodnotenia sú logické a nevybočujú z medzí logického uvažovania. Ak žalovaný dospel po vyhodnotení účastníkmi konania predložených dôkazov k záveru, že napadnutá ochranná známka nebola majiteľom kvalifikovane používaná v rozhodnom období pre zapísané tovary a služby, zistený skutkový stav správne podriadil pod citované ust. § 34 ods. 1 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z. a pokiaľ čiastočne zrušil napadnutú ochrannú známku v rozsahu uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia, takéto rozhodnutie je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené súd nepovažoval žalobné námietky uvedené v žalobe za také, ktoré by boli spôsobilé napadnúť zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Súd napokon považoval za nedôvodnú aj žalobnú námietku týkajúcu sa nesprávneho postupu žalovaného pri posúdení zákonnosti rozkladu podaného navrhovateľom (ďalším účastníkom konania). Podľa žalobcu rozklad podaný navrhovateľom 16.11.2009 nespĺňal podmienky stanovené v § 42 ods. 1 a 3 zákona č. 55/1997 Z. z. platného v čase podania rozkladu, keďže neobsahoval petit. Podľa § 37 zákona č. 55/1997 Z. z. na konanie vo veciach ochranných známok sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou o. i. § 19 Správneho poriadku. Podľa § 42 ods. 1 cit. zákona č. 55/1997 Z. z. proti rozhodnutiu úradu možno podať rozklad v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Citované ustanovenie teda upravuje zákonnú lehotu, v ktorej môže účastník konania podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým je rozklad. Toto ustanovenie neupravuje náležitosti opravného prostriedku (rozkladu), t.j. neustanovuje, že uvedenie petitu by bolo podstatnou náležitosťou formálne podaného rozkladu. Podľa § 42 ods. 3 cit. zákona vecné odôvodnenie rozkladu musí byť Úradu predložené v lehote 1 mesiaca odo dňa podania rozkladu, pričom lehotu na podanie odôvodnenia rozkladu nemožno predĺžiť a jej zmeškanie odpustiť. Z cit. ustanovení vyplýva, že pokiaľ navrhovateľ (ďalší účastník konania) podal v zákonom stanovenej lehote (16.11.2009) rozklad, t.j. opravný prostriedok proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ktorý predstavuje vyjadrenie nesúhlasu účastníka konania s daným rozhodnutím a následne v zákonom stanovenej lehote (16.12.2009) tento rozklad (opravný prostriedok) doplnil o vecné odôvodnenie, predmetný rozklad žalovaný správne posúdil ako riadne a včas podaný a to v súlade s ust. § 42 ods. 1 a 3 zákona č. 55/1997 Z. z.. Zákon o ochranných známkach neurčuje náležitosti podaného rozkladu, stanovuje len lehotu na podanie rozkladu a lehotu na predloženie jeho vecného odôvodnenia. O podanom rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2 Správneho poriadku), pričom preskúma, či vecné dôvody uvedené v rozklade, sú spôsobilé napadnúť vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia. Až z výsledkov preskúmania vyplynie, či napadnuté rozhodnutie bude na základe podaného rozkladu zmenené, zrušené alebo bude rozklad zamietnutý a rozhodnutie bude potvrdené (§ 61 ods. 3 v spojení s § 59 ods. 2 Správneho poriadku). Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Občiansky súdny poriadok v správnom súdnictve obsahuje osobitnú úpravu náhrady trov konania v §-e 250k, podľa ktorej v správnom súdnictve má z účastníkov konania právo na náhradu trov len žalobca a to len v prípade, že je v konaní úspešný. Súd o náhrade trov konania rozhodoval v tejto veci na návrh, ktorý podal žalobca. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: P O U Č E N I E: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.