Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/23/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200186 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200186.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu Halston Properties, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, zastúpený LEGAL ADVISORY GROUP, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, proti žalovanému Úrad priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu 43, Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Der Grüne Punkt Duales System, Deuschland, GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, Köln, Nemecko, zastúpeného advokátom: JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 653450 II/148-2011 zo dňa 21. decembra 2011 takto r o z h o d o l : Žalobu žalobcu zamieta. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva SR č. MOZ 653450-I/76/2009 zo dňa 08. októbra 2009, ktorý podľa § 16 ods. 1, 3 a 9 a § 23 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v platnom znení v nadväznosti na § 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení v platnom rozhodnom čase v spojení s článkom 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok zamietol návrh na vyhlásenie neúčinnosti medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX pre územie Slovenskej republiky, ktorý návrh podala spoločnosť žalobcu. Žalovaný vzhľadom na to, že od 1. januára 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, ktorý nahradil zákon č. 55/1997 Z.z. postupoval podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., keď podmienky pre vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú posudzoval v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. a podmienky pre zrušenie napadnutej ochrannej známky posudzoval v zmysle § 34 ods. 1 písm. b) zákona č. 506/2009 Z.z. Tiež v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nebolo preukázané ani naplnenie podmienok pre zrušenie napadnutej ochrannej známky uvedených v § 45 ods. 3 uvedeného zákona. V zákonom stanovenej lehote napadol toto rozhodnutie žalobou žalobca. Žiadal ho zrušiť, vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, nové rozhodnutie a taktiež si uplatnil náhradu všetkých trov konania. V dôvodoch žaloby uviedol, že napadnutým rozhodnutím bolo významným spôsobom zasiahnuté do jeho práv. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vidí v tom, že toto rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov; zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci a taktiež aj v konaní správnym orgánom bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie sa týka medzinárodne zapísanej kolektívnej ochrannej známky, pričom kolektívne ochranné známky sú v porovnaní s individuálnymi veľmi zriedkavé. Predmetná ochranná známka bola do medzinárodného registra na Medzinárodnom úrade WIPO s platnosťou pre SR zapísaná v roku 1995, teda za platnosti zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach a za platnosti vyhlášky č. 187/1988 Zb. o konaní vo veciach ochranných známok. V tom čase platný zákon v § 7 definoval pre kolektívnu ochrannú známku nutnosť predložiť úradu písomnú zmluvu o prihláške a o používaní kolektívnej ochrannej známky, pričom v nadväznosti na ustanovenie § 8 zákona mohla prihlášku kolektívnej ochrannej známky podať len osoba oprávnená na to podľa zmluvy. Má za to, že úrad si nepovšimol skutočnosť, že Medzinárodný úrad WIPO zapísal ochrannú známku ako kolektívnu, keďže takýto druh známok je vskutku výnimočný a následne teda nežiadal od majiteľa, aby preukázal splnenie národných požiadaviek. Pritom je evidentné, že úrad často a pravidelne odmietal ochranu medzinárodne zapísaným ochranným známkam. Podľa jeho názoru úrad mal podľa článku 5 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok zo 14. apríla 1891 v znení neskorších revidovaní zverejnenej ako vyhláška Ministerstva zahraničných vecí z 13. januára 1975 zo zmenou podľa zverejnenia 78/1985 Zb. vyhlásiť, že napadnutej známke sa nemôže na území SR poskytnúť ochrana bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku. Podľa Madridskej dohody je odmietnutie ochrany možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva platila pre známku prihlásenú na národný zápis. V čase zápisu by úrad nepochybne od prihlasovateľa národnej kolektívnej ochrannej známky žiadal, aby preukázal svoje oprávnenie na podanie prihlášky a príslušnú písomnú zmluvu o používaní kolektívnej ochrannej známky, teda majú za to, že úrad mal povinnosti v tom čase podmieniť rozšírenie územnej platnosti napadnutej kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy. Keďže sa tak nestalo, považuje územné rozšírenie napadnutej ochrannej známky za rozporné s národnou legislatívou. Napriek tomu, že to namietali, úrad sa s touto skutočnosťou vysporiadal tak, že argumentoval článkom 7 BIS ods. 3 Parížskej dohody, ktorý znie, že ochrany týchto známok nemôže sa však odmietnuť žiadnemu združeniu, ktorého existencia neodporuje zákonu krajiny pôvodu z dôvodu, že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa požaduje ochrana alebo že nie je ustanovené podľa zákonodarstva tejto krajiny. V tomto zmysle však úrad nesprávne právne vec posúdil a aplikoval nevhodné zákonné ustanovenie. Majiteľ napadnutej ochrannej známky nie je združením, ale spoločnosť s ručením obmedzeným a svojím návrhom úrad nebol žiadaný o výmaz z dôvodu, že majiteľ napadnutej ochrannej známky je združením, ktorého existencia nie je v súlade s národným právom. V napadnutom rozhodnutí uviedol, že predmetná legislatíva v súčasnosti ako aj v čase územného rozšírenia sa nezaoberá presnou úpravou problému v režime medzinárodných ochranných známok a z toho potom usúdil, že nedošlo k porušeniu zákona. S týmto záverom nie je možné súhlasiť. Zákon v čase zápisu ochrannej známky, ako aj v súčasnosti platný, presne definuje nutné podmienky platnosti kolektívnej ochrany. Medzinárodná ochranná známka s vyznačením pre Slovenskú republiku má ten istý účinok, ako národná prihláška a podlieha prieskumu podľa národného práva aj neskoršie konanie medzinárodnej ochrannej známke, ako napr. aj toto výmazové konanie sa riadi národným právom a prebieha na pôde národného úradu. Má teda za to, že úrad si jednoducho nevšimol údaj o kolektívnom charaktere a svoj postoj prezentuje v napadnutom rozhodnutí v podstate len účelovou obranou, čo ho nezbavuje zodpovednosti za nesprávne posúdenie a nezákonné rozhodnutie. V ďalšom uviedol, že majiteľ medzinárodnej ochrannej známky nie je združením a jeho kolektívna ochranná známka nemôže plniť rozlišovaciu funkciu podľa ustanovenia § 43 zákona, keď kolektívna ochranná známka má rozlišovať tovary alebo služby pochádzajúce od členov združenia od tovarov alebo služieb iných osôb v predmetnej ochrannej známke zapísaná licencia v prospech spoločnosti ENVI-PAK, a.s. V čase zápise licencie do registra v roku 2005 vtedy platný zákon podľa § 22 explicitne zakazoval poskytnutie licencie na kolektívnu ochrannú známku, preto poskytnutú licenciu napadnutej ochrannej známke pre územie SR považuje za neplatnú. Aktuálne platný zákon vylučuje možnosť poskytovať na kolektívnu ochrannú známku licenciu v § 45 ods. 2 zákona. Taktiež žalobca uviedol, že úrad nesprávne právne posúdil uplatnený výmazový dôvod podľa § 34 ods. 1 písm. b) zákona č. 506/2009 Z.z. tým, že sa nezaoberal nevyhnutnou a zároveň postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich obaly a to že pomenováva ich ekologickosť, prípadne vhodnosť na recyklovanie. Úrad ako nevyhnutnú podmienku výmazu, resp. zrušenie ochrannej známky určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň aj zdruhovenie ochrannej známky. Druhovosť pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je podmienkou. Je len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Podľa žalobcu nedostatok rozlišovacej spôsobilosti alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Okrem toho úrad nedostatočne vyhodnotil výsledky prieskumu verejnej mienky a doklady predložené žalobcom. Z tohto dôvodu žalobca považoval zistený skutkový stav za stav v rozpore s obsahom spisu. Podľa žalobcu predložené doklady svedčia o tom, že ochrannú známku používajú stovky osôb bez súhlasu majiteľa. Výskum verejnej mienky je dôkazom o strate rozlišovacej spôsobilosti preto, že 85 % respondentov uviedlo, že označenie je symbolom obalu z recyklovanej ekologickej suroviny. To znamená, že ochranná známka stratila rozlišovaciu spôsobilosť, nakoľko sa označenie stalo pomenovaním vlastnosti tovarov a to že sú opatrené obalom z ekologickej suroviny. Respondenti z predmetného výskumu predstavujú relevantnú spotrebiteľskú verejnosť, pretože tovary označované ochrannou známkou sú určené na bežnú spotrebu a preto námietka žalovaného, že nešlo o odbornú verejnosť, neobstojí. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobnej námietke, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu uviedol, že okrem zákona č. 174/1988 Zb. sa na zápis medzinárodnej ochrannej známky v danom čase vzťahovali medzinárodné zmluvy a to Madridská dohoda o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok a Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva, ktorým je SR viazaná, a ktoré stanovujú podmienky pre zápis medzinárodných ochranných známok. Poukázal na článok 5 Madridskej dohody a článok 6 quinquies písm. A), ods. 1 Parížskeho dohovoru. Podľa žalovaného národné ochranné známky a medzinárodné ochranné známky predstavujú dva odlišného systémy podliehajúce odlišným právnym predpisom, pričom nie je možné všetky ustanovenie týkajúce sa národných ochranných známok aplikovať automaticky na medzinárodné ochranné známky a naopak, ako to v preskúmavanom prípade urobil žalobca. V prípade medzinárodne zapísaných ochranných známok národné úrady vykonávajú podľa vnútroštátnych predpisov ich prieskum v súlade s článkom 6 quinquies písm. B) Parížskeho dohovoru a teda skúmajú absolútne dôvody odmietnutia ochrany, zhodnosť so staršou ochrannou známkou pri súčasnej zhode tovarov a služieb, posudzujú dôvodnosť uplatnených námietok. Splnenie podmienok pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky posudzuje úrad krajiny, v ktorej bola známka prihlásená, tzv. úrad pôvodu. Z toho žalovaný vyvodil, že slovenskú právnu úpravu o kolektívnej ochrannej známke, ktorá pre zápis obligatórne vyžadovala písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, nebolo možné vztiahnuť na poskytnutie ochrany medzinárodnej kolektívnej ochrannej známke pre územie SR. Poukázal na to, že napriek tomu, že § 8 ods. 1 zákona č. 174/1988 Zb. určil, ktoré právnické alebo fyzické osoby môžu podať prihlášku ochrannej známky neskúmal, či táto podmienka bola splnená pri medzinárodných ochranných známkach. Podľa neho je rozhodné, aké sú podmienky pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky v krajine pôvodu a tieto skúma úrad pôvodu vo vzťahu k svojej vnútroštátnej úprave. Odsek 2 ustanovuje, že úrad v krajine ktorého sa žiada o poskytnutie ochrany, si môže stanoviť zvláštne podmienky pre odmietnutie ochrany, ak takéto medzinárodné známky odporujú verejným záujmom. Slovenskému úradu však žiadne takéto zvláštne podmienky pre odmietnutie ochrany medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky legislatíva v rozhodnom čase neustanovovala. Pokiaľ žalobca ako ďalší dôvod žaloby namieta, že dokazovanie bolo vykonané z dôkazov, ktoré nemali byť pripustené, žalovaný uviedol, že takýto dôvod nemôže v žalobe uplatniť, nakoľko námietku nevzniesol v správnom konaní a súdny prieskum nenahrádza konanie o rozklade. Žalovaný k dôvodom žaloby týkajúcim sa uplatneného návrhu na zrušenie ochrannej známky podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z. uviedol, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky z tohto dôvodu je práve to, že ochranná známka sa stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. zdruhovenie ochrannej známky. Ak ochranná známka zdruhovie, zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Rozhodnutie úradu, na ktoré v žalobe odkazuje žalobca sú pre tento prípad právne bezvýznamné, pretože sa týkajú absolútnych zápisných prekážok v súčasnosti upravených v §-e 5 ods. 1, písm. b) a c) zákona č. 506/2009 Z. z. a nie zrušenia ochrannej známky pre jej zdruhovenie. Argumentoval, že je práve potrebné rozlišovať medzi pojmami druhovosť označenia a zdruhovenie ochrannej známky. Druhovosť označenia skúma úrad v rámci zápisného konania o ochranných známkach ako absolútnu zápisnú výluku, zatiaľ čo zdruhovenie ochrannej známky sa týka zapísanej ochrannej známky, ktorá sa v dôsledku činnosti alebo nečinnosti jej majiteľa stane bežným označením pre určitý druh tovarov alebo služieb. Žalobca v konaní nepreukázal, že napadnutá ochranná známka zdruhovela. Nepreukázal, že by si spotrebiteľská verejnosť pod napadnutou ochrannou známkou vedela predstaviť obvyklé pomenovanie tovarov alebo služieb, pre ktoré je táto ochranná známka zapísaná. V konaní tak nebola preukázaná jedna z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z.z.. Zdôraznil, že ochranná známka musí byť vnímaná ako bežné pomenovanie väčšinou relevantnej spotrebiteľskej verejnosti. Nestačí ak je známka používaná ako synonymum pre určité tovary alebo služby, ak ju relevantná spotrebiteľská verejnosť naďalej rozoznáva ako ochrannú známku. V tomto prípade relevantnou spotrebiteľskou verejnosťou je nielen laická verejnosť ale najmä odborná verejnosť, ktorou sú výrobcovia, producenti a predajcovia spotrebných obalov. Táto verejnosť je zapojená buď priamo alebo nepriamo so systémom „Q. R.“, v rámci ktorého sa používa napadnutá ochranná známka. Táto spotrebiteľská verejnosť je dostatočne vzdelaná a informovaná o tomto systéme a napadnutú ochrannú známku tak nevníma ako bežné pomenovanie. Okrem toho, že zdruhovie ochranná známka musí byť splnená aj ďalšia podmienka a to, že k zdruhoveniu došlo v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa ochrannej známky. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti nesie navrhovateľ. Majiteľ na druhej strane má možnosť preukázať, že urobil opatrenia, ktoré boli spôsobilé zdruhoveniu zabrániť. Ak majiteľ urobil všetko, čo od neho možno rozumne očakávať, aby zabránil zdruhoveniu, úrad ochrannú známku nezruší. V tomto konkrétnom prípade majiteľ pre prípad, že by úrad uznal argumenty žalobcu, predložil množstvo dôkazov, ktoré preukazujú, že vyvíjal činnosť prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI-PAK a. s. a to k ochrane práv z napadnutej ochrannej známky ako aj k ochrane práv z ďalších ochranných známkach patriacich do systému „Q. R.“. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že trvá na svojich stanoviská, ktoré vyjadril v správnom konaní. Zdôraznil, že zdruhovenie ako dôvod na zrušenie ochrannej známky sa vzťahuje na situácie, kedy ochranná známka, ktorá pôvodne mala rozlišovaciu spôsobilosť sa vývojom stala pomenovaním konkrétnej kategórie, druhu tovarov alebo služieb. Je to veľmi ojedinelý dôvod na zrušenie ochrannej známky. Posúdenie musí byť veľmi komplexné, inak by známky, ktoré sú veľmi úspešné, boli v nebezpečenstve výmazu len na základe sklonu spotrebiteľskej verejnosti zovšeobecňovať. Inými slovami, nadobudnutý goodwill známky by bol na ich závadu. Ďalej § 34 ods. 1, písm. b) zákona o ochranných známkach vyžaduje preukázanie súvislosti medzi zdruhovením ochrannej známky a činnosťou alebo nečinnosťou majiteľa. Činnosť majiteľa ochrannej známky je zameraná na dve rôzne cieľové skupiny a to na povinné osoby, ktorými sú špecializovaná odborná verejnosť a na spotrebiteľov, ktorí sú laická verejnosť. Žalobca predložil ako hlavný dôkaz o zdruhovení ochrannej známky prieskum verejnej mienky realizovaný agentúrou MVK, ktorý vykazuje zásadné nedostatky. Podľa prieskumu iba 14,4% respondentov uviedlo, že ochrannú známku pozná veľmi dobre, ostatní až 85,6% respondentov uviedli, že predmetnú ochrannú známku nepoznajú, alebo nie sú si celkom istí, či ju niekedy videli. Výsledky anketovej otázky č. 3 svedčia o opaku, ako tvrdí žalobca. Ak podstatná väčšina respondentov nepozná, alebo iba zbežne pozná napadnutú ochrannú známku, nie je možné takýto výsledok interpretovať, že predmetná ochranná známka je druhovým popisným označením, ktoré malo byť presvedčivo vžité medzi verejnosťou. V prieskume chýbali porovnávacie príklady. Takisto chýbala identifikácia objednávateľa. Takýto prieskum nie je možné považovať za nestranný dôkaz. Ďalej uviedol, že relatívne veľké množstvo poskytnutých licencií k ochranným známkam „Q. R.“ naznačuje, že odborná verejnosť považuje ochranné známky za registrované v majiteľstve jednej osoby. K ďalším dôvodom žaloby uviedol, že sa plne stotožnil so stanoviskom žalovaného. Navyše, ak by aj žalovaný pochybil pri priznaní ochrany napadnutým medzinárodne zapísaným ochranným známkam „Q. R.“, nemôže byť majiteľ za takéto údajné procesné pochybenie zo strany zápisného orgánu, zodpovedný, a preto nemôže byť takéto pochybenie dôvodom na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú. Okrem toho návrh na výmaz bol podaný viac ako 10 rokov od registrácie ochranných známok „Q. R.“. Navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a aby žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal vec podľa prvej a druhej hlavy piatej časti O.s.p. a z dôvodov uvedených v žalobe po prejednaní veci na pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd po preskúmaní veci zistil, že žalobca napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu to znamená, že žalobca napadol rozhodnutie vo vzťahu ku všetkým tovarom a službám, pre ktoré bola napadnutá ochranná známka zapísaná. Z rozhodnutia úradu vydaného pod č. MOZ 653450 II/147-2011 však vyplýva, že táto ochranná známka č. 653450 bola právoplatným rozhodnutím čiastočne zrušená podľa § 34 ods. 1 písm. a) pre tovary a služby v triedach 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34 pre všetky služby v triede 35 a 39 a pre službu počítačové programovanie v triede 42 medzinárodného triedenia tovaru a služieb. Predmetná ochranná známka zostáva v platnosti pre územie Slovenskej republiky len pre všetky služby v triede 40 a pre služby roztriedenie odpadu chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Čiastočné zrušenie platnosti napadnutej ochrannej známky pre územie Slovenskej republiky je účinné od 06. decembra 2007. Podľa § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku, ak sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. okrem prípadov uvedených v § 34 úrad zruší kolektívnu ochrannú známku aj vtedy, ak členovia združenia zásadným spôsobom porušujú zmluvu o používaní alebo ak združenie zanikne. Podľa § 51 ods. 5 zák.č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60. Podľa § 52 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Podľa § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Zb. kolektívna ochranná známka slúži na označovanie výrobkov alebo služieb právnických alebo fyzických osôb, ktoré sú hospodársky, organizačne alebo právne späté s určitou hospodárskou činnosťou. Ich práva a povinnosti ustanoví písomná zmluva o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, ktorá musí byť prílohou prihlášky kolektívnej ochrannej známky. Na zmenu zmluvy je potrebný súhlas Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "Úrad"); inak je zmena zmluvy neplatná. Podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Madridského dohovoru (1) úrady krajín, ktorých zákony ich na to splnomocňujú, a ktorým Medzinárodný úrad oznámi zápis niektorej známky alebo žiadosť o rozšírenie ochrany uplatnenej v zmysle článku 3 ter, môžu vyhlásiť, že tejto známke sa nemôže na ich území poskytnúť ochrana. Také odmietnutie bude však možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva platili pre známku prihlásenú na národný zápis. (2) Úrady, ktoré budú chcieť použiť toto oprávnenie, musia svoje odmietnutie s uvedením všetkých dôvodov oznámiť Medzinárodnému úradu, a to v lehote ustanovenej svojím národným zákonom, najneskoršie však pred uplynutím jedného roka, počítajúc od medzinárodného zápisu známky alebo od žiadosti o rozšírenie ochrany predloženej v zmysle článku 3 ter. (5) Úrady, ktoré v uvedenej lehote, najdlhšie do jedného roka neoznámia Medzinárodnému úradu žiadne dočasné alebo konečné rozhodnutie o odmietnutí zápisu alebo o rozšírení ochrany, stratia vo veci príslušnej známky oprávnenie obsiahnuté v odseku 1 tohto článku. Podľa čl. 6 quinquies A. - (1) každá továrenská a obchodná známka riadne zapísaná v krajine pôvodu bude tak ako je pripustená na prihlásenie a chránená v ostatných únijných krajinách s výhradami uvedenými v tomto článku. Tieto krajiny môžu pred vykonaním konečného zápisu požadovať, aby bolo predložené osvedčenie o zápise v krajine pôvodu vydané príslušným úradom. Pre toto osvedčenie nebude sa požadovať žiadne overenie. Podľa čl. 6 quinquies B. - Továrenské a obchodné známky, o ktorých hovorí tento článok, môžu sa odmietnuť na zápis alebo zrušiť len v týchto prípadoch: 1. ak môžu porušiť práva, ktoré nadobudli tretie osoby v krajine, kde sa žiada o ochranu; 2. ak nemajú rozlišovaciu spôsobilosť alebo ak sú zložené výhradne zo značiek alebo údajov, ktoré môžu v obchode slúžiť na označovanie druhu, akosti, množstva, určenia, ceny, miesta pôvodu výrobkov alebo doby výroby, alebo sa stali obvyklými v bežnej reči alebo v lojálnych a stálych obchodných zvyklostiach krajiny, kde sa požaduje ochrana; 3. ak odporujú dobrým mravom alebo verejnému poriadku, a najmä ak môžu klamať verejnosť. Rozumie sa, že známka sa nemôže pokladať za odporujúcu verejnému poriadku iba z toho dôvodu, že sa nezhoduje s niektorým ustanovením známkového práva, vyjmúc prípad, keď sa toto ustanovenie samo týka verejného poriadku. Použitie ustanovenia článku 10 bis je jednako vyhradené. Podľa čl. 7 bis 1, 2 a 3 únijné krajiny sa zaväzujú pripustiť na prihlásenie a chrániť známky sväzové, patriace združeniam, existencia ktorých neodporuje zákonu krajiny pôvodu, a to aj vtedy, keď tieto združenia nemajú priemyslový alebo obchodný závod. (2) Každá krajina však môže podľa svojej vôle posúdiť, za ktorých zvláštnych podmienok bude sväzová známka chránená, a môže odmietnuť ochranu, ak táto známka odporuje verejným záujmom. (3) Ochrana týchto známok nemôže sa však odmietnuť žiadnemu združeniu, existencia ktorého neodporuje zákonu krajiny pôvodu, z dôvodu, že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa požaduje ochrana, alebo že nie je ustanovené podľa zákonodarstva tejto krajiny. Z citovaného ust. § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa s poukazom na § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. Úrad skúma, či boli alebo neboli splnené podmienky na zápis napadnutej ochrannej známky do registra ochranných známok podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Žalovaný argumentoval, že Úrad pri medzinárodných ochranných známkach vykonával a vykonáva iba vecný prieskum a rozhoduje o námietkach proti priznaniu ochrany, pričom právny titul kolektívnej ochrannej známky skúma príslušný úrad pôvodu takejto známky a oznámenie medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje pre slovenský úrad právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia všetkých uvedených skutočností, pokiaľ nie je preukázané inak. Uzavrel, že navrhovateľom predložené dôkazy nemožno považovať za dôkazy preukazujúce, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom, pričom Úrad vzhľadom na rozsah vecného prieskumu porušil pri zápise medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky zákon, a tak dospel k záveru, že nebolo preukázané naplnenie uplatneného dôvodu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Z.z. platného v čase územného rozšírenia napadnutej ochrannej známky na území SR. Žalobca v žalobe namietal, že napadnutá medzinárodná ochranná známka bola zapísaná ako kolektívna a bola územne rozšírená na území SR v r. 1995, t.j. za účinnosti zák.č. 174/1988 Zb., t.j. v zmysle § 7 ods. 3 citovaného zákona bolo obligatórne vyžiadať predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, čo Úrad neurobil, a teda nežiadal od majiteľa, aby preukázal splnenie národných požiadaviek. Úrad mal podľa čl. 5 Madridského dohovoru vyhlásiť, že napadnutej ochrannej známke sa nemôže na území SR poskytnúť ochrana bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku. Podľa Madridského dohovoru je odmietnutie ochrany možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru platili pre známku prihlásenú na národný zápis. Jednou z takýchto podmienok bolo preukázanie oprávnenia na podanie prihlášky a predloženie príslušnej písomnej zmluvy o používaní kolektívnej ochrannej známky. Čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru umožňuje, aby každá krajina mala osobitné podmienky pre zväzové, t.j. kolektívne známky. Uplatnenie špecifických národných požiadaviek bolo teda v čase zápisu napadnutej ochrannej známky vyžadované národným právom a bolo pritom v súlade s Madridskou dohodou aj Parížskym dohovorom. Žalobca tvrdil, že pokiaľ úrad nepodmienil rozšírenie územnej platnosti napadnutej kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy, jej zápis resp. územné rozšírenie bolo v rozpore s národnou legislatívou. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uplatnil výmazový dôvod porušenia zákona pri zápise. Podľa neho nezákonnosť zápisu mala spočívať v tom, že Úrad nesplnil svoju povinnosť trvať na tom, aby medzinárodná ochranná známka ako kolektívna ochranná známka dostala na našom území ochranu len za podmienky, že majiteľ preukáže, že spĺňa osobitné podmienky, ktoré sú na ochranu kolektívnej ochrannej známky stanovené v zákone. Žalobca v žalobe ani netvrdí, že neboli splnené osobitné podmienky, za ktorých možno priznať ochranu kolektívnej ochrannej známke, t.j. že absentuje písomná zmluva o jej používaní, tvrdí len to, že Úrad pochybil, keď zmluvu od majiteľa nevyžadoval. Z tohto dôvodu považuje územné rozšírenie kolektívnej ochrannej známky za rozporné s národnou legislatívou. Ako vyplýva z citovaného § 7 zák.č. 174/1988 Zb., kolektívna ochranná známka mala podľa vtedajšej úpravy osobitné podmienky ochrany stanovené zákonom. Hmotnoprávnou podmienkou ochrany kolektívnej ochrannej známky bolo, aby príslušné subjekty uzatvorili písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanom prípade išlo o medzinárodnú kolektívnu ochrannú známku, ktorej podmienky územného rozšírenia ochrany na území SR boli upravené medzinárodnými zmluvami. Pri zápise územného rozšírenia takejto kolektívnej ochrannej známky je Úrad povinný vykonať zápis vždy, s výnimkou prípadov, keď sú splnené podmienky na odmietnutie ochrany. Pokiaľ Úrad oprávnenie na odmietnutie ochrany dané mu citovaným čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody v lehote stanovenej v čl. 5 ods. 5 Madridskej dohody nevyužije, toto oprávnenie mu zanikne. Z toho vyplýva, že v takom prípade sú splnené všetky podmienky na zápis medzinárodnej ochrannej známky do registra. Z uvedeného dôvodu je správny záver žalovaného, že žalobca nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. a takýto záver teda nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie citovaných ustanovení zák.č. 506/2009 Z.z. ďalej vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 9 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad skúma, či sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, je založené na posúdení, že navrhovateľ v správnom konaní predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na zrušenie napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z., keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky a jej vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru alebo služby ako takej. Žalobca v žalobe namietal skutočnosť, že pokiaľ úrad ako nevyhnutú podmienku výmazu, resp. zrušenia ochrannej známky, určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň zdruhovenie ochrannej známky, a teda sa nezaoberal len postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich služby a že pomenováva ich ekologickosť, resp. vhodnosť na recyklovanie, takýto záver vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je podľa žalobcu druhovosť podmienkou a táto je len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Žalobca tvrdil, že nedostatok rozlišovacej spôsobilosti, alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Skutočnosť, že sa Úrad neuspokojil s výsledkami zisťovania o obvyklom pomenovávaní, ako o prejave absencie rozlišovacej spôsobilosti a skúmal aj druhovosť napadnutej ochrannej známky, je podľa žalobcu nesprávnym postupom žalovaného, ktorý viedol k nesprávnym záverom a následne nezákonnému rozhodnutiu. Súd považoval uvedenú námietku žalobcu za nedôvodnú a zhodne s argumentáciou žalovaného konštatuje, že zo znenia ust. § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky z tohto dôvodu je práve to, že sa ochranná známka stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. „zdruhovenie ochrannej známky“. V takomto prípade totiž ochranná známka nie je schopná plniť svoju základnú funkciu a nie je ju možné považovať za takú, na základe ktorej spotrebiteľ dokáže identifikovať tovary alebo služby jej majiteľa a odlíšiť ich od tovarov a služieb iných subjektov pôsobiacich na trhu. Pokiaľ spotrebiteľ prestane ochrannú známku vnímať vo vzťahu k tovarom a službám konkrétneho subjektu, možno hovoriť o strate rozlišovacej spôsobilosti, ktorá je základnou funkciou ochrannej známky. Možno preto súhlasiť so záverom žalovaného, že v prípade zdruhovenia ochrannej známky táto zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Úrad preto správne v konaní skúmal, resp. zisťoval, či sa napadnutá ochranná známka stala obvyklým pomenovaním pre tovary a služby, pre ktoré je zapísaná, t.j. či ochranná známka zdruhovela a či stratila rozlišovaciu spôsobilosť, t.j. postupoval v súlade s citovaným ustanovením Zákona o ochranných známkach. Pokiaľ Úrad nazval „obvyklosť“ pomenovania „zdruhovením“, podľa názoru súdu ide len o synonymum k obvyklosti pomenovania. Žalobca v žalobe ani netvrdil, že by napadnutá ochranná známka bola synonymom pre pomenovanie určitých tovarov, pre ktorá bola zapísaná, alebo služieb, pre ktoré je zapísaná. Naopak, žalobca odvodzuje naplnenie zrušovacieho dôvodu podľa §35 ods.1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. z toho, že predmetná OZ sa stala synonymom ekologickosti obalov a tovarov. Takéto tvrdenie nestačí, nakoľko dôvodom zrušenia OZ nie je „ zdruhovenie“ OZ pre pomenovanie určitej charakteristiky, či vlastnosti tovaru, alebo služby, ale je potrebné, aby zdruhovela, t.j. stala sa obvyklým pomenovaním pre pomenovanie tovaru, alebo služby ako takých. Aj v tom prípade, ak by sa OZ stala obvyklým pomenovaním pre určité tovary alebo služby, musela by byť táto skutočnosť v konaní z dôvodov predložených navrhovateľom preukázaná. Keďže táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, je právne bezvýznamné skúmať, či majiteľ OZ vykonáva činnosti smerujúce k tomu, aby jeho OZ nezdruhovela ( nestala sa obvyklým pomenovaním). Z tohto dôvodu súd nemohol ani dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu zisteného z listín, ktoré podľa žalobcu nemohli byť dôkazmi pre neplatnosť licenčných zmlúv. Keďže Žalobca navrhol dôkaz Prieskumom verejnej mienky, na svoje tvrdenie, že OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre vlastnosť výrobkov, alebo obalov, na ktorých je umiestnená, konkrétne, že ide o ekologické výrobky a obaly, nešlo o dôkaz, ktorého hodnotenie by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše súd k tomu udáva, že skutkové závery, ku ktorým správny orgán dospel zo skutočností zistených z vykonaného dokazovania sú výsledkom správneho uváženia. Súd skúmal, či ide o úvahu, ktorá je v súlade so základnými pravidlami vykonávania dokazovania, a súčasne, či nevybočuje z medzí logického uvažovania. V tomto prípade skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel a to, že ani z Prieskumu verejnej mienky nebolo zistené, že napadnutá OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre niektoré tovary, pre ktoré bola zapísaná, resp. niektoré služby, pre ktoré je zapísaná, je výsledkom logického uvažovania pri hodnotení jednotlivých skutkových zistení, pričom tieto vychádzajú z vykonaných dôkazov obsiahnutých v spise. Samotný nesúhlas žalobcu s takýmto hodnotením dôkazov nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobcovo stanovisko k uplatnenému dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. uvedené v žalobe nerozporuje záver žalovaného o neexistencii tohto dôvodu. Z uplatneného návrh na výmaz predloženého navrhovateľom vyplýva, že k tomuto dôvodu absentujú tak skutkové tvrdenia ako aj dôkazy o jeho naplnení. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Občiansky súdny poriadok v správnom súdnictve obsahuje osobitnú úpravu náhrady trov konania v §-e 250k, podľa ktorej v správnom súdnictve má z účastníkov konania právo na náhradu trov len žalobca, a to len v prípade, že je v konaní úspešný. Súd o náhrade trov konania rozhodoval v tejto veci na základe návrhov, ktoré podali žalobca a ďalší účastník konania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/, f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.