Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/96/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6100899250 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6100899250.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného ŽDB GROUP a.s., 735 93 Bohumín, Bezručova 300, Česká republika, IČO: 268 77 091, proti povinnému toho času neexistujúcemu právnemu subjektu MONDSEE s.r.o., so sídlom Krivánska 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 571 336, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, so sídlom Exekútorského úradu Dolný Val 30, 010 01 Žilina, pod sp. zn. EX 859/2000, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 52,94 Eur, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/1202/2000-47 zo 14. 07. 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že v priebehu exekučného konania povinný zanikol podľa § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. ku dňu 27. 09. 2005. Výmazom z obchodného registra a stratou spôsobilosti mať práva a povinnosti stratil povinný spôsobilosť byť účastníkom konania. Aj v zmysle príkazu vyplývajúceho z § 107 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“) musí súd v prípade, ak právnická osoba zanikne bez právneho nástupcu, konanie zastaviť. Exekučné konanie začalo do 01. 02. 2002. Otázku, či vznikla oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, skúmal podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 a dospel k záveru, že oprávnenému nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie z dôvodu, že nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie v dôsledku výmazu povinného z obchodného registra. Neuspokojenie nárokov súdneho exekútora na náhrade trov exekúcie nepovažoval za protiústavné. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 27/08 z 24. 01. 2008 vyslovil rovnaký názor, že riziko (neuspokojenia nárokov na náhradu trov konania), ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním súdny exekútor vo výroku, ktorým mu súd náhradu trov exekúcie nepriznal. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. a okresnému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku odkazuje súd v exekučných konaniach, ktoré začali do 01. 02. 2002 dokončiť konanie podľa dovtedy účinného právneho predpisu. Povinnosťou súdu pri zastavení exekúcie je rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Povinný bol uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 29Cbr/80/2002-44 zo 14. 06. 2005 zrušený bez likvidácie a spoločnosť bola ku dňu 27. 09. 2005 ex offo vymazaná z obchodného registra. Zániku spoločnosti predchádza jej zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie, ak jej imanie prechádza na právneho nástupcu. Spoločnosť povinného zanikla bez právneho nástupcu, dôvodom jej zrušenia a následného zániku bola nemajetnosť spoločnosti. Okresný súd mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, nie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Prvostupňový súd si nesprávne vyložil ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002. Skúmal iba to, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Neskúmal ale, ktoré trovy boli vynaložené na účelné vymáhanie nároku. Súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí nemôže znášať hotové výdavky, ktoré vynaložil v prospech iného za účelom uspokojenia jeho pohľadávky. Zákon nedovoľuje súdnemu exekútorovi odmietnuť vykonanie exekúcie. Súdny exekútor má právo na úhradu hotových výdavkov vynaložených v prospech oprávneného. Navrhol, aby odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, že súdnemu exekútorovi prizná trovy exekúcie vo výške 86,97 Eur alebo uznesenie okresného súdu zrušil. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. V referáte pre kanceláriu o doručovaní uviedla vyššia súdna úradníčka JUDr. Zuzana Janšová poznámku, že súdny exekútor podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 nebol účastníkom konania. Až od 01. 02. 2002 na základe zákona č. 32/2002 Z. z. došlo k zmene ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že sa pripojila veta: „Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor“. Zákonodarca v § 235 ods. 2 Exekučného poriadku stanovil, že exekučné konania, ktoré sa začali do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov, preto prípadné odvolanie súdneho exekútora je potrebné odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou v zmysle záverov vyslovených Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo/126/2009 a 1 Cdo/14/2010. Súdny exekútor odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia proti výroku o trovách konania podal a sudkyňa okresného súdu po obstaraní uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 29Cbr/80/2002-44 zo 14. 06. 2005 o výmaze povinného z obchodného registra predložila vec na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora Krajskému súdu v Banskej Bystrici s vyjadrením, že odvolaniu nemieni v celom rozsahu vyhovieť (§ 374 ods. 4 O. s. p.). Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Poznámka prvostupňového súdu v spise, že podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 nebol súdny exekútor označený za účastníka exekučného konania, je v súlade so znením tohto zákonného ustanovenia (účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný). Prípustnosť odvolania proti uzneseniu v exekučnom konaní upravoval Občiansky súdny poriadok v znení účinnom ku dňu 31. 01. 2002 v § 202 ods. 2 tak, že odvolanie bolo prípustné len ak Exekučný poriadok prípustnosť odvolania výslovne ustanovoval. Súčasťou Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 nebolo ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku o prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu o trovách konania v uzneseniach podľa § 57. Paragraf 58 sa o odsek 5 (proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné) rozšíril až na základe novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01. 09. 2005. Pre rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora musel odvolací súd skúmať nielen to, či súdny exekútor je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania, ale aj či je odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu prípustné, ak Exekučný poriadok v § 235 ods. 2 odkazuje súd na rozhodovanie v konaniach začatých do 01. 02. 2002 na predpisy účinné do 31. 01. 2002. V § 238 ods. 1, 2 Prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01. 09. 2005 je ustanovené, že konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak odsek neustanovuje inak a v odseku 2 je inak ustanovené, že § 58 ods. 5 Exekučného poriadku sa použije aj na konania začaté pred 01. 09. 2005. V Dôvodovej správe k návrhu zákona, ktorým sa zmenil Exekučný poriadok v § 58 o nový odsek 5 je uvedené len to, že navrhované znenie pripúšťa možnosť odvolania proti rozhodnutiu o trovách konania; účastníkom konania, aj súdnemu exekútorovi sa umožní, aby bolo možné preskúmať toto rozhodnutie. V Prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 01. 09. 2005 nie je v Dôvodovej správe uvedené, na ktoré konania začaté pred 01. 09. 2005 sa ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vzťahuje, či na všetky začaté od účinnosti Exekučného poriadku od 01. 12. 1995 alebo len na tie, ktoré začali po 01. 02. 2002 vzhľadom na ďalší odkaz v Prechodnom ustanovení v § 235 ods. 2 na použitie zákona v znení účinnom do 31. 01. 2002. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje Ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi. Kto a akým spôsobom sa môže domáhať súdnej ochrany v exekučnom konaní, vymedzuje nielen Exekučný poriadok (lex specialis), ale aj Občiansky súdny poriadok (lex generalis). Aplikácia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj na konanie podľa Exekučného poriadku je zakotvená v § 251 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučného poriadku) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Znamená to, že ak Exekučný poriadok neobsahuje osobitnú úpravu procesného postupu súdu exekútora a účastníkov, je potrebné na práva a povinnosti účastníkov exekučného konania, činnosť súdneho exekútora a činnosť súdu aplikovať Občiansky súdny poriadok. V prípade, ak určitý procesný postup nerieši ani Exekučný poriadok, ani Občiansky súdny poriadok, bude sa táto právna situácia riešiť analógiou zákona alebo analógiou podľa všeobecných právnych zásad. V zmysle § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 2 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Odvolanie proti rozhodnutiu súdu (aj exekučného súdu) môže podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku podať účastník konania, pokiaľ to zákon nevylučuje. Účastníkom konania podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002, na ktoré § 235 ods. 2 Exekučného poriadku odkazuje, boli len oprávnený a povinný. Ak by súd vychádzal iba z doslovného znenia zákona, musel by odvolanie súdneho exekútora proti rozhodnutiam vydaným v exekučných konaniach začatých do 01. 02. 2002 odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Takýto výklad zákona prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach 2 Cdo/126/2009 z 20. 05. 2009 aj 1 Cdo/14/2010 z 27. 01. 2010, na ktoré vyššia súdna úradníčka na č. l. 51 sudcu oprávneného rozhodnúť o prípadnom odvolaní súdneho exekútora upozornila. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach konštatoval, že súdnemu exekútorovi, ktorému v konaniach začatých do 01. 02. 2002 Exekučný poriadok postavenie účastníka exekučného konania bez zreteľa na to, či súd rozhoduje o trovách exekúcie alebo nie, nepriznával, nemohla byť rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd ale v názoroch na postavenie súdneho exekútora v konaniach začatých do 31. 01. 2002 nie je jednotný. Uznesením z 20. 07. 2007 sp. zn. 1 Cdo/10/2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 27. 04. 2005 sp. zn. 3CoE/14/2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu, ktorý odmietol odvolanie súdneho exekútora, proti rozhodnutiu o trovách exekúcie v konaní začatom v roku 1999 s odôvodnením, že nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania, odvolací súd odňal účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné práva. Súdneho exekútora v zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom po 01. 02. 2002 aj keď konanie začalo pred 01. 02. 2002) považoval za účastníka exekučného konania a osobu oprávnenú na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu o trovách exekúcie. O dovolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, ktorým na odvolanie oprávneného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách exekúcie Krajský súd v Prešove zmenil uznesenie okresného súdu tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 09. 2008 sp. zn. 2 Cdo/139/2008 tak, že uznesenie Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to len z toho dôvodu, že súdnemu exekútorovi ako účastníkovi konania podľa § 37 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku nebolo doručené odvolanie oprávneného a týmto postupom odvolacieho súdu bola súdnemu exekútorovi odňatá možnosť vyjadriť sa k odvolaniu oprávneného. Dovolací súd súdneho exekútora považoval za účastníka exekučného konania napriek tomu, že exekučné konanie v danej veci začalo 09. 02. 2001, kedy ešte Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania nepriznával. V exekučnom konaní začatom na Okresnom súde Bardejov v roku 2000 podal súdny exekútor odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o trovách exekúcie. Krajský súd v Prešove odvolanie súdneho exekútora odmietol ako podané neoprávnenou osobou. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove odmietol konštatujúc, že dovolateľom vytýkané vady uvedené v § 237 O. s. p. (súdy nesprávne posúdili právne postavenie súdneho exekútora, keď ho vylúčili ako účastníka pre určitý úsek konania, t.j. pre konanie vo veci trov exekúcie), nezistil. V tejto veci Najvyšší súd Slovenskej republiky súdneho exekútora v konaní začatom do 31. 01. 2002 súdneho exekútora za účastníka nepovažoval. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení z 24. 02. 2012 č. k. 2CoE/55/2012-31 si osvojil názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení z 27. 01. 2010 sp. zn. 1 Cdo/14/2010, že súdny exekútor nie je v konaniach začatých do 01. 02. 2002 účastníkom exekučného konania a odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Revúca, ktorým pri zastavení exekúcie rozhodol okresný súd o trovách exekúcie, odmietol. O sťažnosti súdneho exekútora v súvislosti s konaním začatým v roku 1999 u Okresného súdu Prešov, v ktorom súdny exekútor namietal porušenie jeho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „len ústavný súd“) v uznesení z 10. 11. 2010 sp. zn. II. ÚS 475/2010 tým, že krajský súd bez ďalšieho potvrdil uznesenie okresného súdu v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie tak, že ho odmietol (v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní sťažovateľovi trov konania) ako zjavne neopodstatnenú. Za podstatné z rozhodnutia II. ÚS 475/2010 odvolací súd považuje, že v konaní začatom pred 01. 02. 2002 ústavný súd považoval súdneho exekútora za účastníka konania, ktorý mohol a aj využil svoje právo účastníka podať odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o trovách exekúcie. Kto je účastníkom konania vymedzuje Občiansky súdny poriadok v § 90 tak, že účastníkom konania sú: navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje. Osobitná definícia účastníkov je vymedzená v § 94 O. s. p. v konaniach, ktoré je možné začať aj bez návrhu. Všetky tri definície účastníka (1. navrhovateľ a odporca, 2. ten, koho zákon za účastníka označuje, 3. tí, o právach a povinnostiach, ktorých má byť v konaní, ktoré môže začať aj bez návrhu konané) označujú osoby, ktoré sú účastníkom konania od jeho začatia až do jeho skončenia. Týmito definíciami účastníkov konania nie je vylúčené, aby niekto bol účastníkom konania len pre určitý úsek. Za účastníkov konania len pre určitý úsek označuje Občiansky súdny poriadok napr. svedkov a znalcov v prípade, ak sa rozhoduje o ich nárokoch. Rovnako Exekučný poriadok rozlišuje účastníkov exekučného konania, ktorým toto postavenie priznáva pre konanie ako celok a ktorým sa takéto postavenie priznáva len pre určitú časť konania. Oprávnený a povinný sú účastníkom exekučného konania pre celé konanie, súdny exekútor, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, ale aj pre časť konania o schválení rozvrhu výťažku dražby nehnuteľnosti, napriek tomu, že zákon osobitne takéto postavenie súdneho exekútora v § 164 Exekučného poriadku nedefinuje, pretože rozvrhom výťažku súd nepriamo rozhoduje aj o výške odmeny súdneho exekútora (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 13/2007, aj 3 Cdo 161/2005). Ak Exekučný poriadok v niektorých ustanoveniach ukladá súdu doručiť čiastkové rozhodnutia súdu aj iným osobám ako účastníkom exekučného konania vymenovaným v § 37 ods. 1, stávajú sa tieto osoby pre ten konkrétny úsek konania účastníkmi konania, pretože sa rozhoduje o právach a povinnostiach, ktoré sa ich týkajú. Odvolaním súdneho exekútora napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka okresného súdu. Súdni úradníci sú podľa § 2 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch štátnymi zamestnancami. Štátny zamestnanec nespĺňa kritériá nezávislosti ustanovené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pred ktorými sa môže „každý“ domáhať svojho práva na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej záležitosti a práve z tohto dôvodu článok 142 ústavy v odseku 2 zakotvuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 26. 03. 2008 sp. zn. IV. ÚS 200/2007 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 13. 10. 2008 sp. zn. 3 Cdo 204/2008 vyslovili zhodný názor, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť vzhľadom na účel sledovaný v článku 142 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikdy konečným rozhodnutím vo veci, lebo zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle Ústavy Slovenskej republiky minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná možnosť domáhať sa prerokovania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením opravného prostriedku. Túto požiadavku treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov). Ak § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam o trovách konania v uzneseniach o zastavení exekúcie a každý má podľa článku 46 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru právo na to, aby sa jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednala na nezávislom a nestrannom súde, je podľa názoru odvolacieho súdu namieste extenzívny výklad účastníctva v exekučnom konaní a v zmysle všeobecného predpisu Občianskeho súdneho poriadku je potrebné za účastníka konania v časti, v ktorej rozhodol súd o trovách exekúcie s právami podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu považovať aj súdneho exekútora najmä, keď článok 142 ods. 2 Ústavy vylučuje, aby rozhodnutie štátneho zamestnanca bolo konečným rozhodnutím. Po tejto analýze pristúpil odvolací súd k vecnému prejednaniu odvolania súdneho exekútora bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Náhradu trov exekúcie okresný súd súdnemu exekútorovi nepriznal z dôvodu, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 neumožňuje oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie, keď zastavenie exekúcie ani pri náležitej opatrnosti predvídať nemohol. Je pravdou, že obchodná spoločnosť povinného bola uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 29Cbr/80/2002-44 zo 14. 06. 2005 zrušená bez likvidácie z dôvodu, že nevlastnila majetok a za súčasne platného a účinného Exekučného poriadku by táto skutočnosť (zrušenie obchodnej spoločnosti bez likvidácie z dôvodu, že nemá žiadny majetok) bola vecným dôvodom pre záver, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a súd by exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a následne by podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku znášal trovy exekúcie oprávnený. Žiadne z týchto ustanovení umožňujúcich zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinného a uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie pri tomto dôvode zastavenia exekúcie v čase ku dňu 31. 01. 2002 účinné neboli. V zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku mohol súd o zastavení exekúcie rozhodnúť len spôsobom, aký uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu súladným aj s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným vo viacerých jeho rozhodnutiach, že nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi v konkrétnych odôvodnených prípadoch nie je možné považovať za porušenie základného práva súdneho exekútora podľa článku 20 ods. 1 Ústavy vlastniť majetok a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 475/2010-20 z 10. 11. 2010 a iné). Toto riziko neuhradenia trov môže súdny exekútor eliminovať tým, že od oprávneného bude požadovať preddavok na trovy exekúcie. V Náleze II. ÚS 314/2011-37 z 20. 10. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na pojmový a aj významový rozdiel medzi platením trov konania a náhradou trov konania. Aj v exekučnom konaní platí, že si každý účastník konania platí trovy konania zo svojho a následne po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady trov konania. Trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny exekútor v zmysle § 197 ods. 2 Exekučného poriadku požadovať preddavok na svoje trovy a až následne má oprávnený aj exekútor nárok na „náhradu“ trov, ktoré už boli vynaložené na účelné vymáhanie nároku a tieto náklady podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku uhrádza povinný. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.