Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/217/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105205235 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6105205235.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava, IČO:36 864 421 proti povinnému: O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. S. XXXX/XX, XXX XX X. X., zast. ustanovenou opatrovníčkou P. W., pracovníčkou Okresného súdu Banská Bystrica, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 468,23 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 392/2005, o návrhu na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/360/2005-63 zo dňa 31. januára 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Návrh na prerušenie konania zamieta. II. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/360/2005-63 zo dňa 31. januára 2011 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 2Er/360/2005-63 zo dňa 31. januára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dospel k záveru o absolútnej neplatnosti dohody o plnomocenstve uzavretej medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom v predmetnej zmluve o úvere, v dôsledku ktorej notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie predmetné exekučné konanie, nie je spôsobilým exekučným titulom. Podľa exekučného súdu nevyhnutným predpokladom notárskej zápisnice ako spôsobilého exekučného titulu je jej formálna a materiálna vykonateľnosť. Po preštudovaní predmetného spisového materiálu však exekučný súd dospel k záveru, že v danom prípade tieto podmienky nie sú splnené. Exekučný súd tiež uviedol, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok a je s ním spojená vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania v uznanom rozsahu existoval. Podstatnou náležitosťou uznania záväzku je jeho určitosť. Zmluvné zastúpenie povinného vzniklo zároveň v deň uzavretia predmetnej Zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh neexistoval a kedy bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške. Predmetné splnomocnenie je obsiahnuté v Zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15. apríla 2004, ktorá má podobu formulárovej zmluvy, preto ak oprávnený postupoval tak, že vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, došlo tým k spochybneniu základného predpokladu pre udelenie plnej moci, a to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože v danom prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače Zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Podľa exekučného súdu absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd na ňu prihliada aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje. Na základe uvedených skutočností exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a aj bez návrhu ju zastavil. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu sa oprávnený v podaní zo dňa 07. marca 2011 odvolal. V odvolaní uviedol, že s odôvodnením napadnutého uznesenia sa nestotožňuje, pretože okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď udelil súdnemu exekútorovi na základe jeho žiadosti poverenie na vykonanie exekúcie, notárska zápisnica vyhotovená notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou bola už predmetom skúmania pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, predmetné plnomocenstvo preskúmal notár JUDr. Jarmila Kováčová pri spísaní notárskej zápisnice a rovnako sa ním zaoberal aj Okresný súd Banská Bystrica pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom pre účely vydania poverenia súdnemu exekútorovi, povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v r. 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) v znení neskorších predpisov odvolať, čo neurobil. Ďalej namietal, že preskúmanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu okresným súdom bolo nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Odvolateľ napokon namietal, že vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením exekučného konania napriek tomu, že nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu v priebehu celého trvania exekučného konania, si oprávnený nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná. Na základe uvedených skutočností oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica v zmysle § 221 O.s.p. zrušil. Dňa 10. septembra 2012 bolo doručené odvolaciemu súdu podanie oprávneného zo dňa 03. septembra 2012 označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Súdny exekútor k podanému odvolaniu uviedol, že nemôže zaujať stanovisko k obsahu odvolania oprávneného. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. Viliama Königa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej exekučnému súdu dňa 23. marca 2005 na základe exekučného titulu notárskej zápisnice N 4396/2004, Nz 80456/2004 zo dňa 06. novembra 2004 spísanej notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou, so sídlom Gajova 13, Bratislava udelil exekučný súd exekútorovi poverenie č. 5601 007129 dňa 29. marca 2005 na vymoženie uloženej povinnosti 14 106,- Sk s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 8 440,- Sk od 19. augusta 2004 do zaplatenia a trov exekúcie. Uznesením č.k. 2Er/360/2005-23 zo dňa 12. marca 2009 exekučný súd vyhovel žiadosti oprávneného a vedením predmetnej exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava. Následne súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, tak ako je vyššie uvedené. Notár v predmetnej notárskej zápisnici osvedčil, že prítomný advokát Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 468,23 Eur (14 106,- Sk). Ďalej, že celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Ďalej notárska zápisnica obsahuje osvedčenie o tom, že povinná osoba, zastúpená ako je vyššie uvedené, vyhlásila, že v prípade neuhradenia dlhu do 16. novembra 2004 súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia. Ako príloha notárskej zápisnice je priložená listina - Zmluva o úvere č. XXXXXXX uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 15. apríla 2004, keď podpis povinného, resp. jeho pravosť bola osvedčená notárom JUDr. Pavlom Jombíkom dňa 15. apríla 2004. Zmluva o úvere v strede textu obsahuje časť označenú ako „Splnomocnenie“. Podľa tohto splnomocnenia dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta v predtlači priamo uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra, Advokátska kancelária Bratislava, na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v jeho mene uznal záväzok z úveru uvedeného v predmetnej zmluve o úvere tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia jeho dlhu) a jej príslušenstva. Notárska zápisnica bude obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet, dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžník sa zaväzuje uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri tomto právnom úkone a iné). Potom nasleduje poistenie dlžníka a vyhlásenie dlžníka o súhlase so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a potvrdenie prevzatia Zmluvy. Zmluva je datovaná a podpísaná. Na druhej strane listiny sa nachádzajú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v časti 19 obsahujú vyhlásenie zmluvných strán o prečítaní zmluvy a v časti 21 o tom, že Zmluva je vyhotovená v 4 exemplároch, pričom jeden ostáva dlžníkovi, dva prislúchajú veriteľovi a jeden advokátovi Mgr. T. Kušnírovi. Odvolací súd k dôvodu odvolania, že v tomto prípade exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, poukazuje na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3Cdo/164/1996, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Ďalšie dôvody odvolania sa týkali nesúhlasu odvolateľa s právnym záverom prvostupňového súdu o neplatnosti plnomocenstva. Možno sa stotožniť s tým, že hoci notárska zápisnica podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotno- právny základ, teda na ustanovenie občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho, musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Tieto náležitosti v tomto prípade neboli splnené. Súd je povinný preskúmavať materiálnu a formálnu vykonateľnosť notárskej zápisnice tak, ako to vymedzil Exekučný poriadok, podľa ktorého exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Odvolací súd poukazuje na časť argumentácie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 5/2000: „Práve súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako je účelom a cieľom každého občiansko-právneho súdneho konania zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu, ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie, obsiahnuté v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným na nepochybným spôsobom, teda v tom zmysle exekučná notárska zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že preto záver o ich splnení alebo nesplnení sa v prípadne exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, tak ako už bolo uvedené vyššie, zákonodarca hlavný dôraz položil na výslovný „súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Ponechal teda rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu v prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá samozrejme nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami, najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu. Pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil práve tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia uplatniť podobu jeho platnosti na základe svojho práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon účastníkom hmotno-právneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Ak by sa mal exekučný súd zmocniť takéhoto preskúmavania veci v rámci exekučného konania, muselo to byť v zákone výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to práve z ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať. Len v takomto prípade na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu napriek splneniu predpísaných náležitostí vykonateľnosti, by nebolo možné podľa názoru Ústavného súdu priznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu“. Je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej ako aj materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Podstatnou náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil ani sa nezaoberal preskúmavaním hmotno-právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným. Skúmal, či je predložený exekučný titul materiálne vykonateľný. Jeho záver o tom, že nie je, je výsledkom správneho právneho posúdenia predloženého splnomocnenia. Inak povedané, v tomto prípade predložená notárska zápisnica nie je prejavom vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska zápisnica je prejavom vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve. Podľa § 31 ods.1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 43a) ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je urobený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzatvorenie zmluvy (ďalej len návrh), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Podľa § 43a) ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom. Podľa § 43b) ods. 1 Občianskeho zákonníka návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi. Podľa § 43c) ods. 2 Občianskeho zákonníka Včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Odvolací súd poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom, pokiaľ by došlo k dohode o plnomocenstve, nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože je nesporné, že Zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní zmlúv a už obsahovala meno splnomocnenca advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka, spochybnil samotný predpoklad, že splnomocnenec nemá s oprávneným žiadny bližší vzťah. V danom prípade ekonomického charakteru, ktorý by mohol spôsobovať jeho jednostranne smerovaný záujem, ktorý v konečnom dôsledku smeruje proti splnomocniteľovi, teda vlastnému mandantovi. Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého splnomocnenia, ktoré je začlenené do Zmluvy o úvere, vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení určite nebola medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia. Z prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinným v zastúpení, vyplýva, že v Zmluve o úvere je na tej istej listine, jednak zmluva o úvere a jednak dve plnomocenstvá, pričom druhé z nich podľa obsahu možno posúdiť zároveň aj ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnej strane. Podľa § 45 Občianskeho zákona prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobený v neprítomnosti druhej strany, nestačí písomná forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane adresoval. To znamená, odoslal, resp. urobil úkony, ktoré sú nevyhnutne nutné k tomu, aby mohla byť táto prejavená vôľa doručená, či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane, resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžník podpísal Zmluvu o úvere a súhlas s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa 15. apríla 2004 v neprítomnosti advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ďalej z predmetnej Zmluvy o úvere vyplýva, že dlžník dostal a teda disponoval len jedným vyhotovením predmetnej listiny. Z uvedeného je nepochybné, že dlžník neodoslal návrh dohody o plnomocenstve druhej zmluvnej strane vybranému advokátovi. Predloženou listinou nie je prezentované ani prijatie návrhu advokátom a už vôbec nie doručenie prijatia návrhu v čase, keď navrhovateľ bol svojim návrhom viazaný. Z uvedeného vyplýva, že odvolaniu oprávneného z dôvodov v ňom uvedených nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd preto s poukazom na § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.