Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/143/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6105219940 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6105219940.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom Advokátska kancelária 821 02 Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému : P. A., narodený XX.XX.XXXX, hlásený pobyt bezdomovca v meste K. K., toho času u p. C. B., bytom XXX XX O., K. XX, Y. P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, so sídlom Exekútorský úrad 927 01 Šaľa, P. Pázmaňa 49/3 pod spisovou značkou Ex 3268/2005, o odvolaní oprávneného zo dňa 19.04.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 2Er/1193/2005-26 zo dňa 28.03.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . Vo zvyšnej časti zostáva uznesenie nedotknuté. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 3268/2005 súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Súd konštatoval, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnému, nie je spôsobilým exekučným titulom, nakoľko odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 22 ods. 2 a § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica, ako exekučný titul, bola spísaná len so zástupcom povinného M.. E. C.. Splnomocnenie advokátovi M.. E. C. bolo povinným udelené priamo v zmluve o úvere, ktorou oprávnený poskytol povinnému úver za dohodnutých podmienok. Zmluvné zastúpenie povinného vzniklo zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh neexistoval a keby bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité, v akej výške. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že takéto splnomocnenie je absolútne neplatné, pretože pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal povinný možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca, čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, ako aj slobodnú voľbu pri výbere svojho splnomocnenca. Rovnako uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnenec urobil v rozpore so záujmami povinného, pretože v danom prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Súd potom konštatoval, že pokiaľ je udelené plnomocenstvo dlžníka absolútne neplatné, je aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s jej vykonateľnosťou a s exekúciou takisto neplatná, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu vyplýva priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd na ňu prihliada aj bez návrhu. Súd následne, vzhľadom na takýto právny záver vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V nadväznosti na tento výrok následne súd zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súd taktiež rozhodol o trovách zastavenej exekúcie, keď s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávneného povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 160,04 eur, keďže k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a žiadal ho zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Oprávnený namieta takisto tvrdenia exekučného súdu o „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice, pretože sa domnieva, že v danom prípade ide o hmotnoprávne zastúpenie a povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo odvolať, avšak tak neurobil. Pri konštatovaní, že išlo o neplatné plnomocenstvo, súd podľa mienky oprávneného posudzoval samotný hmotnoprávny vzťah a konal tak nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. V nadväznosti na dôvody odvolania potom oprávnený nesúhlasil ani s výrokom o trovách exekúcie, na ktorých náhradu súd zaviazal oprávneného. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods.1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorými exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku o trovách exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. V dôsledku odvolania smerujúceho aj voči výroku uznesenia, voči ktorému odvolanie inak prípustné nie je (§ 202 ods. 2 O.s.p.), ktorým súd podľa ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného poriadku rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, došlo ex lege v tejto časti k zrušeniu odvolaním napadnutého uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom (§ 374 ods. 4 O.s.p.) a vo veci bolo nanovo rozhodnuté zákonným sudcom uznesením č.k. 2Er/1193/2005-52 zo dňa 03.10.2011. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol, pričom nad rámec odôvodnenia prvostupňovým súdom uvádza i ďalšie skutočnosti. Podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu, neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli povinného pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak v odvolaním napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neobstojí. Povinnosťou súdu je počas celého exekučného konania dohliadať na zákonnosť vedenia exekúcie, teda prihliadať na to, či existujú formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní) skúma exekučný titul v každom štádiu vedenia exekúcie a pokiaľ zistí formálne či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno viesť. Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy súdneho exekútora s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie odvolateľom namietaná nebola. Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.