Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/48/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107222832 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6107222832.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľa W.. I. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, J. J., právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná ul. č. 35, 974 01 Banská Bystrica, proti odporcovi I. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. ul. č. X., J. J., právne zastúpenému JUDr. Jánom Smetanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná ul. č. 51, 974 01 Banská Bystrica, o náhradu škody, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16C/135/2007-251 zo dňa 30. 11. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy tohto odvolacieho konania vo výške 94,80,- Eur, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Smetanu, advokáta, Advokátska kancelária so sídlom Horná ul. č. 35, 974 01 Banská Bystrica, vedený v G. J. D., a.s., pobočka J. J., číslo účtu: XXXXXXXXXX/ XXXX, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom zo dňa 30. 11. 2011 návrh navrhovateľa na náhradu škody zamietol. Zároveň uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku nahradil odporcovi trovy konania v sume 1.310,23 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi náhrady škody (ktorú okresný súd bližšie nešpecifikoval) na tom skutkovom základe, že dňa 31. 10. 2005 okolo 11.00 hod bol odporcom napadnutý tým spôsobom, že ho sotil do steny trafostanice, čím mu spôsobil otras mozgu s dobou liečenia 9 dní. Navrhovateľovi uvedeným konaním odporcu vznikla škoda pozostávajúca z bolestného, ušlého zárobku a účelných nákladov spojených s liečením v celkovej výške 48.000 Sk (1.593,31 Eur). Okresný súd pôvodne medzitýmnym rozsudkom č.k. 16C/135/2007-163 zo dňa 14. 04. 2010 rozhodol, že základ nároku navrhovateľa je daný. Mal za preukázané, že predmetný skutok sa stal tak, ako ho opísal navrhovateľ. Vychádzal pritom z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č.k. 1Pv 852/06-47 zo dňa 27. 05. 2009, ktorým bolo síce trestné stíhanie voči obvinenému (v tomto konaní - odporcovi) I. Y. zastavené, pretože skutok nie je trestným činom, ale v odôvodnení tohto rozhodnutia okresná prokurátorka uviedla, že aj keď konanie obvineného nenapĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, podľa jej názoru sa skutok stal. Uvedený medzitýmny rozsudok okresného súdu č.k. 16C/135/2007-163 zo dňa 14. 04. 2010 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/135/2010-175 zo dňa 30. 09. 2010 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd pritom zaujal právny názor, že na základe odôvodnenia uznesenia okresnej prokurátorky nie je možné dospieť k záveru, že k žalovanému skutku došlo, súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný odôvodnením rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní a v konaní pred súdom zatiaľ nebolo spoľahlivo zistené, že škoda, ktorú si navrhovateľ uplatnil skutočne vznikla, a že za túto zodpovedá (eventuálne nezodpovedá) odporca. Po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd doplnil dokazovanie najmä výsluchmi svedkov O. E., E. X. a S. N., ktorí však nepotvrdili tvrdenia navrhovateľa, že odporca sa mal dopustiť skutku, ktorý by bol skutkovým základom zodpovednosti odporcu za uplatňovanú škodu. Na základe toho okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že navrhovateľ „neuniesol dôkazné bremeno v tom zmysle, že by ho odporca napadol“ a preto jeho návrh zamietol. Pretože odporca bol v konaní úspešný, okresný súd mu v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku priznal náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania (ktoré v odôvodnení špecifikoval) v sume 1.310,23 Eur, voči navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný. Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok „zrušil“ (čím pravdepodobne myslel „zmenil“) a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel, a aby odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť mu trovy celého konania, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s hodnotením skutkového stavu tak, ako ho uskutočnil okresný súd. Vo vyšetrovacom spise sa nachádza výpoveď C.. R. K., ktorá v ambulantnom vyšetrení popísala zranenia navrhovateľa po konflikte. Tiež v knihe stálej služby OO PZ Banská Bystrica je v čase o 11.07 hod (dňa 31. 10. 2005) zaznamenané oznámenie poškodeného, že bol fyzicky napadnutý a toto oznámenie časovo a vecne korešponduje so skutkom uvedeným v spise polície a s tvrdeniami navrhovateľa. Tiež aj znalec C.. K. sa vyjadril k mechanizmu vzniku zranenia navrhovateľa a z lekárskych posudkov jednoznačne vyplýva, aké zranenia navrhovateľ utrpel. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a aby navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť mu trovy tohto odvolacieho konania (ktoré presne vyčíslil). Uviedol, že v konaní nebol predložený jediný dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenie navrhovateľa o jeho údajnom fyzickom napadnutí zo jeho strany. Ani jeden zo svedkov tvrdenie navrhovateľa o fyzickom napadnutí nepotvrdil. Práve naopak, svedok E. na pojednávaní dňa 15. 05. 2011 uviedol, že mu navrhovateľ povedal, že nikto nikoho fyzicky nenapádal. Uvedené potvrdzujú aj časové odstupy medzi údajným napadnutím, návštevou obvodnej lekárky navrhovateľom, hospitalizáciou navrhovateľa a následným podaním trestného oznámenia. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pretože bol vo výroku vecne správny. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí porušením právnej povinnosti. Podľa § 120 ods. 1 prvá veta O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa § 125 prvá veta O.s.p., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Odvolací súd po oboznámení sa s prejednávanou vecou zistil, že okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol, pretože dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia, že odporca ho fyzicky napadol, teda, že sa skutočne dopustil skutku, ktorý by bol skutkovým základom zodpovednosti za uplatňovanú škodu, a teda nepreukázal, že by mu konaním odporcu vznikla škoda. Navrhovateľ svoje odvolanie formuloval tak, že okresný súd prejednávanú vec zle skutkovo zhodnotil, keď najmä z lekárskej správy a výpovede C.. K. a z výpovede a znaleckého posudku C.. K. vyplýva, že navrhovateľ zranenie hlavy utrpel. Z knihy stálej služby OO PZ Banská Bystrica potom vyplýva, že navrhovateľ útok odporcu hneď po čine nahlásil a toto jeho oznámenie časovo a vecne korešponduje so skutkom uvedeným v spise polície a aj s tvrdeniami navrhovateľa. Povinnosť účastníkov tvrdiť potrebné skutočnosti v sporovom konaní sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu účastníka v spore. Pri hodnotení dôkazov Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz. V ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka je zakotvená tzv. všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb sa škodu. V odseku 1 tohto ustanovenia je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovo-právneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia, ktoré je potrebné v konaní preukázať. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore existujú dve základné verzie priebehu udalostí dňa 31. 10. 2005. Prvá, prezentovaná navrhovateľom, vychádza z toho, že zo strany odporcu došlo k ničím nevyprovokovanému fyzickému útoku, následkom ktorého navrhovateľ utrpel zranenie hlavy - ľahký otras mozgu bez povrchových zranení. Druhá verzia, prezentovaná odporcom, kategoricky vylučuje použitie fyzického násilia a vzájomný konflikt medzi účastníkmi stavia len do roviny verbálnej. Spoločnými črtami oboch verzií prezentovaných účastníkmi konania je skutočnosť, že k vzájomnému konfliktu došlo a pri incidente boli prítomní len navrhovateľ a odporca. S názormi navrhovateľa prezentovanými v odvolaní možno súhlasiť potiaľ, pokiaľ poukazuje na skutočnosť, že skutočne utrpel úraz hlavy. Uvedené je potvrdené neurologickým nálezom, kde bol navrhovateľovi diagnostikovaný paleocerebrálny syndróm, výpoveďou C.. K. a znaleckým posudkom C.. K.. Svedecké výpovede, ale ani ďalšie účastníkmi predložené alebo súdom a orgánmi činnými v trestnom konaní zadovážené dôkazy, však nepreukázali, že by bol úraz hlavy navrhovateľa spôsobený fyzickým útokom odporcu (resp. v priamej príčinnej súvislosti s jeho fyzickým útokom), prípadne, že by k úrazu došlo dňa 31. 10. 2005. Predvolaní svedkovia neboli pri údajnom napadnutí navrhovateľa odporcom, o údajnom útoku majú len informácie sprostredkované navrhovateľom alebo odporcom. Navyše svedok E., ktorý bol na miesto údajného útoku privolaný navrhovateľom, na pojednávaní dňa 15. 06. 2011 uviedol, že po privolaní policajnej hliadky mu navrhovateľ povedal, že „k žiadnemu fyzickému útoku nedošlo“. Svedok nebadal žiadne poranenia účastníkov konania, títo sa správali normálne a živo komunikovali o udalosti. Napriek existencii škodovej udalosti na zdraví navrhovateľa sa teda navrhovateľovi nepodarilo preukázať príčinu tejto škodovej udalosti a tým pádom ani existenciu príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom v podobe poškodenia zdravia. Zo záverov znaleckého posudku a lekárskych vyšetrení nemožno jednoznačne (teda bez akýchkoľvek pochybností) vyvodiť, že poškodenie zdravia navrhovateľa bolo spôsobené útokom odporcu a tento útok nebol preukázaný ani iným dôkazom. Preto je rovnako ako útok odporcu pravdepodobná aj akékoľvek iná udalosť vedúca ku kontaktu hlavy navrhovateľa s pevnou prekážkou, napr. jeho nezavinený pád, buchnutie si hlavy a pod. Z tohto dôvodu je potrebné súhlasiť so záverom formulovaným v napadnutom rozsudku, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, čoho nevyhnutným následkom bolo zamietnutie jeho návrhu. Rozsudok okresného súdu vo veci samej je teda vo výroku vecne správny. Navrhovateľ napadol odvolaním rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, teda de facto i v súvisiacom výroku o trovách konania. Pretože odvolací súd je (podľa § 212 ods. 1 O.s.p.) rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný i v prípade odvolania do výroku o trovách konania a navrhovateľ v odvolaní nenamietal, resp. nespochybnil správnosť výpočtu odporcovi priznaných trov dovtedajšieho konania, odvolací súd sa týmto aspektom (výškou priznaných trov konania) nezaoberal. Skúmal len to, či na strane odporcu existoval procesnoprávny dôvodu (základ) na priznanie trov konania, vzniknutých do predmetného prvostupňového rozhodnutia. Z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto prípade je nesporné, že odporca bol v konaní plne úspešný (okresný súd žalobu navrhovateľa v celom rozsahu zamietol) a preto okresný súd postupoval vecne správne, keď mu v súlade s citovaným ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu účelne vynaložených trov konania (medzi ktoré nesporne patrí i náhrada trov právneho zastúpenia). Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že navrhovateľ neuviedol žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli relevantným dôvodom na to, aby úspešnému odporcovi náhrada trov konania nebola výnimočne priznaná (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Odporca bol v tomto odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnil riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v tomto odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti uhradiť odporcovi trovy tohto odvolacieho konania v celkovej sume 94,80,- Eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby a to za podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa v sume 71,37,- Eur (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty sporu podľa § 10 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení zmien a doplnkov, ďalej len „vyhláška“), z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon právnej služby v sume 7,63,- Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Keďže právny zástupca odporcu je platiteľom DPH, uvedené položky sa zvyšujú (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, v znení vyhl. č. 209/2009 Z.z., účinnej od 01. 06. 2009) o 20 % DPH, teda o celkovú sumu 15,80,- Eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný zaplatiť trovy tohto odvolacieho konania na účet právneho zástupcu odporcu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.