Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108220566 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6108220566.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnej I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Z. XXXX/ XX, XXX XX F. F. na vymoženie pohľadávky vo výške 705,70 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 6868/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 2Er/1425/2008-45, IČS: 6108220566 zo dňa 08.09.2011 takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 2Er/1425/2008-45, IČS: 6108220566 zo dňa 08.09.2011 z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur. V odôvodnení uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený na základe rozhodnutia JUDr. Michala Rašlu, rozhodcu Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 04974/08 zo dňa 04.06.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Poverením č. 5601 041810* zo dňa 21.10.2008 poveril okresný súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad v Bratislave (ďalej len „súdny exekútor“). Ďalej súd uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2Er/1425/2008-20 zo dňa 25.03.2011 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní vychádzajúc z ust. § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.. Okresný súd ďalej v napadnutom uznesení s poukazom na ust. § 103 O.s.p., ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) uviedol, že v každom štádiu exekučného konania je súd povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekučného konania. Ak zistí, že podmienky núteného výkonu rozhodnutia nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorým bol oprávnenému priznaný nárok vzniknutý na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 03.05.2007 (ďalej len „Zmluva“), ktorú uzavrel oprávnený s povinnou. Na základe tejto zmluvy oprávnený poskytol povinnej pôžičku vo výške 531,10 Eur a povinná sa zaviazala splatiť ho v mesačných splátkach po 86,97 Eur. Okresný súd zmluvu subsumoval pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (,ktorým bol zrušený zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Uviedol, že na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Tiež zdôraznil, že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkaznú povinnosť veriteľ, teda oprávnený. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal aj na rozhodcovskú doložku upravenú v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), obsahom ktorej je dohoda upravujúca riešenie sporov, ktoré vzniknú medzi účastníkmi zmluvy zo zmluvy a v súvislosti s ňou. Pri skúmaní rozhodcovskej doložky zobral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky teda zisťoval, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za základný právny akt ochrany spotrebiteľa označil Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho uviedol, že Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa). V tejto súvislosti okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009. Podporne poukázal na bod 1 písm. q), čl. 3 ods. 1 Smernice a § 53 Občianskeho zákonníka a judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozhodnutie vo veci Pohotovosť s. r. o. proti K. V., C-76/10, bod 37 a 38 odôvodnenia, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25). Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Tiež uviedol, že v záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (článok 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako prijať záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru okresného súdu je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere okresný súd poukázal aj na neskoršie prijatú novelu Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do Občianskeho zákonníka ust. § 53 ods. 4 písm. r) v tom znení, že za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V závere uviedol, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, pretože nikoho nezaväzuje. S poukazom na uvedené skutočnosti uviedol, že z dôvodu absencie vykonateľnosti exekučného titulu, v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd podľa ust. § 200, §203 a § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ustanoveniami § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“) tak, že súdnemu exekútorovi určil výšku účelne vynaložených trov exekúcie na 39,83 Eur, z čoho 6,64 Eur predstavuje 20% DPH uplatnená exekútorom. Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že okresný súd len kopíruje odôvodnenia vydávaných uznesení o zastavení konania bez ohľadu na to, že v tomto prípade bol povinnej poskytnutý úver na účel povolania. Okresnému súdu vytkol, že rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú podmienku napriek tomu, že zmluvné strany sa dohodli na alternatívnom riešení sporov pred rozhodcovským súdom. Odvolateľ tiež poukázal na to, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme, teda rozhodcovský súd na základe písomného návrhu na začatie rozhodcovského konania zaslal povinnej výzvu na žalobnú odpoveď, na čo povinná nereagovala, preto rozhodcovský súd následne vydal rozhodcovský rozsudok. Uviedol, že povinná bola počas celého rozhodcovského konania nečinná. Odvolateľ poukázal aj na to, že rozhodcovské konanie malo písomný charakter, z čoho je zrejmé, že podmienky prípravy na proces boli pre obidve strany rovnaké. V závere uviedol, že jeho pohľadávka bola povinnou uhradená v celom rozsahu platbou zo dňa 06.06.2011. Tiež vyjadril nesúhlas s rozhodnutím súdu v časti výroku o náhrade trov exekúcie, na ktorú zaviazal oprávneného. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolateľ v závere navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. a napadnuté uznesenie podľa § 221 ods.1 písm. h) O.s.p. zrušil. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili dňa 03.05.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 531,10 Eur za poplatok vo výške 512,51 Eur. Povinná sa zaviazala splatiť oprávnenému čiastku vo výške 1.043,61 Eur v 12-ich mesačných splátkach po 86,97 Eur. V bode 17 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky vyplývajúce alebo súvisiace so zmluvou, s jej porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej tomto bode. Predmetná zmluva, resp. rozhodcovská doložka ako jej súčasť, bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 705,70 Eur spolu so 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 695,74 Eur od 25.02.2008 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 215,36 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že dňa 25.03.2011 vyšší súdny úradník okresného súdu vydal uznesenie č.k. 2Er/1425/2008-20, ktorým zastavil exekúciu podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Zároveň súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur, na zaplatenie ktorých zaviazal oprávneného s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie a dňa 06.05.2011 bolo okresnému súdu doručené aj podanie súdneho exekútora, s ktorým vrátil súdu poverenie s odôvodnením, že exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky oprávneného, ako aj príslušenstva pohľadávky a trov exekučného konania. Vzhľadom na to, že sudkyňa podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom nemienila vyhovieť, spis bol predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ako odvolaciemu súdu, na rozhodnutie o podanom odvolaní. Odvolací súd listom zo dňa 21.06.2011 vrátil vec okresnému súdu na rozhodnutie s odôvodnením, že napadnuté uznesenie je rozhodnutie, proti ktorému nie je možné podať odvolanie, a preto v zmysle ust. § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p. podaním odvolania došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia zo zákona a vo veci musí opätovne rozhodnúť sudca. Dňa 08.09.2011 sudkyňa okresného súdu vydala uznesenie č.k. 2Er/1425/2008-45, ktorým vyhlásila exekúciu za neprípustnú a zastavila podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávneného zaviazala na náhradu trov exekúcie vo výške súdnemu exekútorovi 39,83 Eur. Podľa ust. § 60 písm. e) Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že podľa oznámenia súdneho exekútora zo dňa 06.05.2011, ako aj tvrdenia oprávneného uvedeného v odvolaní, pohľadávka oprávneného bola vymožená v celom rozsahu aj s príslušenstvom. Súdny exekútor poukázal vymoženú sumu oprávnenému spolu s jej príslušenstvom dňa 06.06.2011. Súdny exekútor uviedol, že vymožené boli aj trovy exekúcie, a preto vrátil súdu poverenie na vykonanie exekúcie. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že v čase, keď sudca okresného súdu vydal napadnuté uznesenie, v septembri 2011, exekučné konanie skončilo zo zákona vymožením pohľadávky s príslušenstvom aj spolu s vymožením trov exekúcie. Vzhľadom na to, že vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie skončilo exekučné konanie vedené proti povinnej, pominuli zákonné dôvody a predpoklady na vykonávanie procesných úkonov exekúcie, na základe čoho exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie súdu. Po skončení exekučného konania nemožno rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastaviť ukončené exekučné konanie a zohľadnením daných okolností nemožno v časti rozhodovania o trovách exekúcie aplikovať ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Túto skutočnosť okresný súd opomenul napriek tomu, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia. Keďže ide o exekučné konanie skončené zo zákona (vymožením nároku), je zrejmé, že vec nesprávne právne posúdil, preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil podľa § 221 ods.1 písm. h) O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.