Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/232/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108223545 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6108223545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD., členovia senátu, v právnej veci navrhovateľov 1/ K.. K. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. č. XXX, 2/ K.. R. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. Y. č. XX, 3/ H.. Y. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. A. X, Y., všetci zastúpení JUDr. Petrom Dobrovockým, advokátom, so sídlom S. X, F. X, proti odporcovi Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobené pri výkone verejnej moci, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/50/2009 zo dňa 27. 05. 2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku I./ , III./, V./, VII./, VIII./, IX./, X./,XI./, XII./, XIII./, XIV./, XV./. Rozsudok okresného súdu vo výroku II./, IV./, VI./ z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 1.393,60 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok), návrh navrhovateľa 1/ o zaplatenie úrokov vo výške 9% zo sumy 1.393,60 € od 03. 09. 2004 do zaplatenia zamietol (II. výrok), odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 2/ sumu 1.841,91 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (III. výrok), návrh navrhovateľa 2/ o zaplatenie úrokov vo výške 9% zo sumy 1.841,91 € od 03. 09. 2004 zamietol (IV. výrok). Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 3/ sumu 7.285,09 € v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok V.), návrh navrhovateľa 3/ o zaplatenie úroku vo výške 9% zo sumy 7.285,09 € od 03. 09. 2004 do zaplatenia zamietol (VI. výrok), návrh navrhovateľa 1/ o zaplatenie 9.958,18 € s úrokmi vo výške 9% od 21. 09. 2004 do zaplatenia, návrh navrhovateľa 2/ o zaplatenie 8.467,77 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% od 21. 09. 2004 do zaplatenia a návrh navrhovateľa 3/ o zaplatenie 6.638,78 € s ročnými úrokmi z omeškania 9% od 21. 09. 2004 do zaplatenia zamietol (VII. výrok), návrh navrhovateľa 1/ o náhradu ušlého zisku vo výške 9.520,02 €, navrhovateľa 2/ o náhradu ušlého zisku vo výške 9.520,05 € a navrhovateľa 3/ o náhradu ušlého zisku vo výške 9.520,05 € zamietol (výrok VIII.), odporca je povinný uhradiť navrhovateľom 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,- € každému zvlášť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (IX. výrok), v prevyšujúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy súd návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ zamietol (X. výrok), návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ o zaplatenie 365,96 € každému zvlášť zamietol (XI. výrok), návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ o zaplatenie 3.860,01 € každému zvlášť zamietol (XII. výrok), návrh navrhovateľa 3/ o zaplatenie 66,39 € zamietol (XIII. výrok), návrh navrhovateľa 3/ zaplatenie 28,- € a 5,15 € zamietol (XIV. výrok), o trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (XV. výrok). Okresný súd uvedené rozhodnutie opierajúc sa o § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“ alebo „zákon o zodpovednosti za škodu“) dôvodil tým, že navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sa domáhali náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004 - 133, Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005, ktorým boli námietky navrhovateľov l/, 2/ a 3/ ako povinných 2/, 3/, 4/ v exekučnom konaní proti exekúcii, ktorá začala pred súdnym exekútorom Stanislavom Sklenářom, Piešťany, pod sp. zn. Ex 115/04, na základe návrhu oprávneného (spoločnosti Kadop, a.s., Nové Mesto nad Váhom) zo dňa 12. 08. 2004 a poverenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 08. 2004 pod č. 5601007409, zamietnuté. Rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí námietok bolo vydané vyšším súdnym úradníkom s poučením tak, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Z listinných dôkazov, ako aj z exekučného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/04, Ex 115/04, vyplynulo, že exekučným titulom bola notárska zápisnica z 10. 07. 1998 č. N 810/98, Nz 807/08, ktorou notárka JUDr. Helena Hrušovská spísala osvedčenie o uznaní a vyhlásení povinnej osoby podľa § 41 Exekučného poriadku a § 274 OSP. Uvedená notárska zápisnica má zákonné náležitosti, je spôsobilá byť exekučným titulom z hľadiska podmienok formálnej i materiálnej vykonateľnosti, pričom ako povinní sú v nej označení Polychema, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici a Polymat, a. s., so sídlom v Banskej Bystrici. V návrhu na začatie exekúcie i poverenia na jej vykonanie vydané exekučným súdom (Okresným súdom v Banskej Bystrici) dňa 17. 08. 2004 sú ako povinní označení 1/ Polychema, s. r. o., 2/ K.. K. G., 3/ K.. R. U., 4/ H.. Y. G., pričom povinní 2/, 3/, 4/ však nie sú uvedení v exekučnom titule (notárska zápisnica z 10. 07. 1998 N 810/98, Nz 807/98). Keď preto exekučný súd vydal poverenie na začatie exekučného konania aj proti povinným 2/, 3/, 4/, konal v rozpore s ustanovením Exekučného poriadku (§ 37 ods. 1, 3) ktoré nesprávne právne interpretoval, ktorý záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 4Mcdo 22/2005 zo dňa 28. 03. 2007 na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici z 11. 05. 2005 č. k. 3Er/1077/04 - 133, Ex 115/04, ktorým rozsudkom bolo citované rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súdu SR považoval za opodstatnený názor generálneho prokurátora SR, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c) OSP). S odvolaním sa na uvedené okresný súd uviedol, že v zmysle § 243 ods. 1 OSP, takéto právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bol porušený zákon, možno považovať za nezákonné rozhodnutie, a preto neobstojí obrana odporcu, že rozhodnutie vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie. Okresný súd pri posudzovaní podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu (podanie riadneho opravného prostriedku) mal za to, že jej splnenie sa nevyžaduje, lebo ide o prípad hodný osobitného zreteľa dôvodiac tou skutočnosťou, že uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/04 - 133, Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005 obsahovalo nesprávne poučenie, ktoré zrejme vychádzalo z ust. § 202 ods. 2 OSP avšak nekorešpondovalo a nenadväzovalo na ust. § 374 ods. 3 v súčasnosti ods. 4 OSP a pokiaľ boli účastníci exekučného konania nesprávne poučení, nebolo by spravodlivé, ak by nepodanie riadneho opravného prostriedku účastníkom v exekučnom konaní malo mať za následok nemožnosť uplatnenia si práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len z toho dôvodu, že účastník konania o neprípustnosti odvolania bol nesprávne poučený. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu voči nároku navrhovateľov, prvostupňový súd poukázal na § 19 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu a z neho vyplývajúcu 3-ročnú subjektívnu lehotu na uplatnenie práva odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode alebo odo dňa doručenia oznámenia rozhodnutia (§19 ods. l) a 10-ročnú objektívnu lehotu odo dňa, keď bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda (§ 19 ods. 2), keď k zrušeniu uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/04 - 133, Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005 došlo rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4Mcdo/22/2005 zo dňa 28. 03. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 04. 2007 (rozsudok NS SR bol doručený právnemu zástupcovi navrhovateľov 1/, 2/, 3/ dňa 23. 04. 2007), potom právo na náhradu škody by sa premlčalo dňa 23. 04. 2010 a navrhovatelia svoj návrh podali na súd už 02. 12. 2008. Okresný súd mal za to, že premlčanie nároku navrhovateľov by prichádzalo do úvahy len v rozsahu pripustenej zmeny návrhu v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy u navrhovateľa 1/ zo sumy 6.638,78 € (200.000,- Sk) na sumu 10.000,- €, u navrhovateľa 2/ zo sumy 6.638,78 € (200.000,- Sk) na sumu 10.000,- € a u navrhovateľa 3/ zo sumy 6.638,78 € (200.000,- Sk) na sumu 15.000,- €, keď navrhovatelia až na pojednávaní dňa 14. 05. 2010 zmenili návrh na začatie konania v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy a požadovali uvedené zvýšenie sumy, preto v tejto časti nemajetkovej ujmy u navrhovateľov 1/, 2/ 3/ prevyšujúcej u každého zvlášť sumu 6.638,78 € (200.000,- Sk) návrh zamietol, a to nielen s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania odporcom, ale aj vzhľadom na nesplnenie podmienky potreby vopred predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štátu. Podľa názoru okresného súdu v prípade uplatňovaného nároku na náhradu skutočnej škody navrhovateľ 1/ vo výške 41.983,68 Sk( 1.393,60 €) spolu s 9% úrokom od 03. 09. 2004 do zaplatenia, navrhovateľ 2/ zaplatenia sumy 22.489,40 Sk (746,51 € ) a 33.000,- Sk (1.095,40 €) spolu 1.841,91 €, taktiež s 9% úrokom od 03. 09. 2004 do zaplatenia a navrhovateľ 3/ zaplatenia súm 219.382,30 Sk (7.282,16€) a sumy 88,26 Sk (2,93 €) spolu 7.286,09 € taktiež spolu s 19% úrokom od 03.09. 2004 do zaplatenia, táto požadovaná výška čo do istiny korešponduje s nárokom uplatneným v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku len, úrok z uvedených súm nebol predmetom tejto žiadosti. Prvostupňový súd mal za to, že na základe upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 31. 08. 2004 pod sp. zn. Ex 115/04 prikázaním pohľadávky z účtu v banke u navrhovateľov 1/, 2/, 3/ (ako povinných v exekučnom konaní 2/, 3/, 4/) došlo k zablokovaniu účtu v rámci exekučného konania EX 115/04 a zrealizovaniu platieb v prospech účtu oprávneného vo výške 31.047,62 Sk, 7.197,- Sk a k vzniku poplatkov v rámci vedenia účtu a transakcií pre exekučné konanie vo výške 3.738,28 Sk (ako súčet poplatkov 2.912,- Sk a debetu 826,- Sk), čím navrhovateľ 1/ vznikla škoda v celkovej výške 41.983,68 Sk čo je 1.393,60 €. U navrhovateľa 2/ v rámci exekučného konania Ex 115/04 došlo k zrealizovaniu platieb vo výške 13.675,75 Sk, 2.090,55 Sk, čo je 15.766,30 Sk, súm 3.170,45 Sk a 484,65 Sk, čo je 3.655,10 Sk a vzniku poplatkov v rámci vedenia účtov ohľadne exekúcie vo výške 3.068,- Sk, čo je spolu suma 22.489,40 Sk (746,51 €), tiež poukázanie sumy v prospech oprávneného 26.730,- Sk, úhrady v zmysle exekučného príkazu Ex 115/04 na sumu 6.270,- Sk a 26.730,- Sk, spolu v celkovej výške 33.000,- Sk, čo predstavuje 1.095,40 €, preto súd navrhovateľovi 2/ priznal sumu v celkovej výške 1.841,91 €. U navrhovateľa 3/ v rámci exekučného konania Ex 115/04 na ťarchu jeho účtu v prospech oprávneného boli pripísané sumy 173.359,65 Sk, 40.190,65 Sk a v rámci exekúcii boli bankou vymerané poplatky vo výške 5.832,- Sk, čo je 219.382,30 Sk, spolu so sumou 88,26 Sk ako rozdielu v debetnom zostatku v čase zablokovania účtov a ich zrušenia, čím navrhovateľovi 3/ vznikla škoda v celkovom rozsahu 7.285,09 €, ktorú mu súd priznal. Prvostupňový súd mal za dostatočne preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a touto škodou, ktorá škoda vyplynula aj z listinných dôkazov predložených navrhovateľom 1/, 2/, 3/ a bola im spôsobená v dôsledku začatého a vedeného exekučného konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 3Er/1077/04, Ex 115/04 voči ním (ako povinným 2/, 3/, 4/), pričom ani na základe vznesených námietok proti nezákonnému rozhodnutiu - uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici, č. k. 3Er/1077/04 - 133, Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005, nedošlo k zastaveniu exekúcie, práve naopak, námietky povinných boli zamietnuté a v exekúcii sa pokračovalo. Zamietajúci nárok navrhovateľov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie 9.958,18 € (755.100,- Sk) s úrokmi vo výške 9% od 21. 09. 2004 do zaplatenia okresný súd dôvodil, že z exekučného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004, Ex 115/04 vyplýva, že dlžník Polychema, s. r. o. (povinný l/), čiastočne plnil svoj dlh a uhradil na účet súdneho exekútora čiastku 755.100,- Sk (aj doklad - vklad v hotovosti č. l. 123 exekučného spisu na účet súdneho exekútora Stanislava Sklenářa vložená hotovosť 755.100,- Sk dňa 20. 09. 2004, popis: POLYchema - ÚZ 28/98 istina a vkladateľom je vedená fyzická osoba K.. R. U., ako aj ďalšie dôkazy - viď rozsudok okresného súdu s. ), pričom navrhovatelia 1/, 2/, 3/ neposkytli žiadny dôkaz, ktorý by uvedené dôkazy vyvracal a ktorý by podporoval ich tvrdenie, že z ich vlastných účtov, vlastných súkromných peňazí bola suma 755.100,- Sk uhradená súdnemu exekútorovi. Zamietajúci nárok navrhovateľov 1/, 2/, 3/ na zaplatenie ušlého zisku v dôsledku obmedzeného nakladania s nehnuteľnosťami v ich osobnom vlastníctve z dôvodu vedenej exekúcie okresný súd dôvodil neunesením dôkazného bremena a jeho nepreukázaním ani čo do základu ani čo do výšky. Z predložených listinných dôkazov (najmä LV č. XXX, LV č. XXX, k.ú. N.) súd mal pochybnosti o tom, čo je reálne predmetom nájmu podľa zmluvy o nájme nehnuteľností č. zv. 01/2005 uzatvorenej medzi spoločnosťou Technostav - Zvolen, a.s., ako prenajímateľom a spoločnosťou DHL Express (Slovakia spol. s. r.o.) Bratislava ako nájomcom, ktorá zmluva zo strany navrhovateľov 1/, 2/, 3/ predložená nebola, ktorý subjekt ako prenajímateľ je reálne vlastníkom prenajatej budovy. Prvostupňový súd priznal navrhovateľom 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v rovnakej výške po 2.000,- €, ktorú mal za preukázanú zo strany navrhovateľov, že došlo k zásahu do ich súkromného majetku, a to upovedomením o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu navrhovateľov 1/, 2/, 3/ v bankách zo dňa 31. 08. 2004, ako aj upovedomením o spôsobe exekúcie predajom spoluvlastníckych podielov a zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnostiach zapísaných v katastri nehnuteľností ohľadne nehnuteľností uvádzaných na LV č. XXXX, XXX, XXXX a takýto zásah musel mať vplyv aj na samotné rodiny navrhovateľov. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prihliadol nielen na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy a následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, ako aj následkov v rámci spoločenského uplatnenia, ale najmä okolností, za ktorých k nim došlo, ale aj na skutočnosť, že pôvodný dlžník Polychema s. r. o. mal spoločníkov Polyinstav s. r. o. Zvolen a Polymat a.s. Banská Bystrica, pričom konateľom Polychema s. r. o. Banská Bystrica bol K.. R. U. a štatutárnymi zástupcami Polymat, a.s., ako ručiteľ v rámci notárskej zápisnice napísanej 10. 07. 1998 N 810/98, Nz 807/98, boli K.. R. U. a K.. K. G.. Pokiaľ by Polychema s. r. o. splácala svoj dlh veriteľovi riadne a včas nemuselo vôbec dôjsť k spísaniu notárskej zápisnice ako exekučného titulu a následne exekučnému konaniu. Tým, že navrhovatelia 1/, 2/ figurujú v rámci spoločníkov, resp. štatutárov uvedených v spoločnosti, sami nesú určitý podiel na tom, že k exekučnému konaniu vôbec došlo, preto aj z morálneho hľadiska nemajetkovú ujmu nie je možné priznať v rozsahu požadovanom navrhovateľmi 1/, 2/, 3/. V súvislosti s uplatňovanými trovami konania svoj zamietajúci výrok vo výške 365,96€ každému z navrhovateľov zvlášť ako náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 nákladov na zastupovanie JUDr. Kubincom prvostupňový súd dôvodil, že dohoda s JUDr. Martinom Kubincom a na tom základe vystavená faktúra č. 28306, ktorú navrhovatelia zaplatili a uplatňovali v konaní, bola spísaná ohľadom podania žiadosti na Ministerstvo spravodlivosti SR ohľadne predbežného prejednania nároku, z ktorého dôvodu nie je možné ju posúdiť ako škodu, pretože tento nárok ako trovy konania je možné zahrnúť v zmysle § 137 OSP do trov súdneho konania. V súvislosti s uplatňovanou náhradou trov právneho zastúpenia vo výške 1/3 na zastupovanie JUDr. Dobrovockým, t. j. 116.286,80 Sk, v prepočte 3.860,01 € na každého z navrhovateľov zvlášť, súd poukázal na to, že ide o uplatnenie trov exekúcie v rámci exekučného konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004, teda nejde o nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004 - 133, Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005. Tiež o tomto nároku navrhovateľov bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3Er/1077/2004 - 363 zo dňa 06. 10. 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 04. 2009, podľa ktorého uznesenia oprávnený (Kadop, a.s. Nové Mesto nad Váhom) je povinný zaplatiť povinnému 2/ trovy exekúcie vo výške 116.286,80 Sk (ide o navrhovateľa 1/) povinnému 3/ trovy exekúcie vo výške 116.286,80 Sk (ide o navrhovateľa 2/) a povinnému 4/ trovy trovy exekúcie vo výške 118.286,80 Sk (ide o navrhovateľa 3/)., a to všetko na účet právneho zástupcu povinných JUDr. Petra Dobrovockého, tiež z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva aj to, že exekučný súd priznal povinnému 4/ (navrhovateľovi 3/) trovy vo výške 2.000,- Sk predstavujúcej trovy právnej služby za konzultáciu poskytnutú advokátskou kanceláriou so sídlom v Košiciach, advokátkou Adriánou Krajnikovou dňa 06. 02. 2007. Z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľov 1/, 2/, 3/ o zaplatenie 3.860,01 € každému zvlášť zamietol. Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa 3/ o zaplatenie hotových výdavkov 28,- € (843,50 Sk) a 5,15 € (155,- Sk) z dôvodov, že nejde o náhradu škody, ale o trovy exekúcie, keď si ich navrhovateľ 3/ uplatňoval duplicitne dvakrát, prvýkrát v rámci sumy 843,50 Sk, t. j. 28,- € a druhý krát samostatne. Proti rozsudku okresného súdu čo do výrokov I., III., V., IX. podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol poukazujúc na § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, že v danom prípade uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3Er/1077/2004 - 133 a Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005 bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/22/2005 zo dňa 28. 03. 2007, ale nie pre jeho nezákonnosť, ale pre nesprávne právne posúdenie, čím nebola podľa jeho názoru naplnená základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody. Poukázal, že právna úprava (§ 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu) striktne vyžaduje podanie riadneho opravného prostriedku a nesprávne poučenie o tom, či je alebo nie je možné podať voči rozhodnutiu odvolanie, nie je možné považovať za dôvod osobitného zreteľa, ako konštatoval súd prvého stupňa, nakoľko nesprávne poučenie súdu o možnosti, resp. nemožnosti podať odvolanie má za následok, že účastníkovi konania plynie nie 15 dňová lehota na jeho podanie, ale v zmysle § 204 ods. 2 druhá veta OSP, je možné podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia, preto mali navrhovatelia 1/, 2/, 3/, ktorí boli navyše zastúpení advokátom, právo podať odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí námietok, a to i napriek tomu, že predmetné uznesenie obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti podať odvolanie, nakoľko predmetné uznesenie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a v takom prípade v zmysle § 374 ods. 3 (v súčasnosti ods. 4) OSP, ako i v zmysle § 142 ods. 2 Ústavy SR, je voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ktorý je zamestnancom súdu, vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Navrhovatelia toto právo podať riadny opravný prostriedok nevyužili, čím nie je splnená základná podmienka na priznanie nároku na náhradu škody. Odporca má za to, že neboli splnené základné zákonné podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ako aj podmienky na priznanie nároku a to podanie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. Odporca namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ priznal navrhovateľovi v 1/ rade sumu vo výške 1.393,60 €, navrhovateľovi 2/ sumu 1.841, 91 € a navrhovateľovi v 3/ rade sumu 7.285,09 € (na základe potvrdenia z bánk) podľa názoru odporcu z odôvodnenia súdu nie je zrejmé z čoho priznané sumy pozostávajú, či boli poukázané oprávnenému v exekučnom konaní, resp. exekútorovi. V tomto zmysle odporca namieta, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou, že navrhovatelia mali možnosť sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, t. j. majú určitú pohľadávku, a preto považuje uplatnený nárok za predčasne uplatnený. Opierajúc sa o judikatúru podľa odporcu nárok na náhradu škody vzniká až v prípade nemožnosti vymôcť bezdôvodne obohatenie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cz 110/84 publikovaný pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Mcdo/8/2007, judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 1208/2000), právo na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť pred uplatnením nároku na náhradu škody, pretože v prípade, ak by sa navrhovateľom priznal nárok na náhradu škody, zostáva im i právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a mohlo by dôjsť k situácii, že navrhovatelia by si mohli duplicitne uplatniť i nárok na vydanie plnenia voči oprávnenému, resp. exekútorovi, a došlo by k dvojitému plneniu. Odporca namieta, že prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že navrhovatelia podali návrh voči súdnemu exekútorovi o zaplatenie 242.000,- Sk titulom priznaných trov exekúcie, výsledok tohto konania nie je odporcovi známy, ale v prípade úspechu by navrhovateľom boli vrátené trovy exekúcie 2-krát. Odporca poukazuje na § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a má za to, že ak v prípade navrhovateľov došlo k poukázaniu finančných prostriedkov osobám, ktoré ich získali bez právneho dôvodu, majú navrhovatelia právo domáhať sa ich vydania priamo voči uvedeným osobám, nakoľko získali finančné prostriedky od osôb, ktoré neboli voči nim povinné. Odporca má za to, že navrhovatelia tak voči oprávnenému z exekučného konania disponujú pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa môžu domáhať mimosúdne i súdnou cestou a oprávnený má záväzok toto obohatenie vydať. Na strane navrhovateľov teda nedošlo k vzniku škody. Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane navrhovateľov, ktorej náhrady je možné sa v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánu verejnej moci domáhať od štátu. V majetkovo právnych vzťahov fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Podľa názoru odporcu primárnym cieľom je predchádzanie existencie dvoch súčasných nárokov od rôznych subjektov, pretože úspešné uplatnenie oboch nárokov by viedlo k možnosti legálneho dvojnásobného uspokojenia totožných nárokov. Má za to, že bolo potrebné identifikovať prioritný nárok, ktorým sa stal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého zmysel spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný) na podklade pochybenia iného subjektu obohatil. Pretože hoci by bol poškodený subjekt uspokojený titulom náhrady škody od štátu, bolo by v rozpore so zásadami spravodlivosti, aby na tomto pochybení bol prospešný iný subjekt. Vzhľadom na to, že zodpovednosť štátu za škodu, ktorá by mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím môže nastúpiť až vtedy, ak by nemohla byť uspokojená inak. Odporca tiež namieta, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď každému z navrhovateľov priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,- €, podľa jeho názoru, priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do postavenia fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odporca namieta, že súd na jednej strane konštatuje, že z morálneho hľadiska nemajetkovú ujmu nie je možné priznať z titulu, že sami navrhovatelia boli konateľmi, resp. štatutármi spoločností, ktoré boli povinnými v exekučnom konaní, t. j. svojím pôsobením v spoločnostiach prispeli k tomu, že vôbec k exekučnému konaniu došlo a na druhej strane im priznáva nemajetkovú ujmu, bez toho, aby bolo z rozhodnutia zrejmé, v čom došlo k jej vzniku. Poukazuje na požiadavku riadneho odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 OSP a akcentuje, že súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, keď štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odporca odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nepovažuje za presvedčivé, keď súd prvého stupňa na jednej strane konštatuje, že by bolo nemorálne priznať nemajetkovú ujmu navrhovateľom a na druhej strane im ju priznáva. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku rozhodnutia I., III., V. a IX. zmenil tak, že návrh navrhovateľov zamieta v celom rozsahu a žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Tiež žiada, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku rozhodnutia II., IV., VI., VII., VIII., X, XI., XII., XIII. XIV. a XV. potvrdil ako vecne správne. Proti rozhodnutiu okresného súdu čo do výrokov II., IV., VI., IX. a X. podali navrhovatelia v zákonom stanovenej lehote odvolanie dôvodiac, že na základe predmetnej exekúcie došlo k zablokovaniu finančných prostriedkov na ich účtoch v banke, tiež došlo k zásadnému obmedzeniu oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra v F. F. pre k. ú. F. F., na LV. č. XXXX, k. ú. vedené Správou katastra Y., pre k. ú. R. na LV č. XXXX, v k. ú. vedenom Správou katastra vo A., pre k. ú. N. na LV č. XXX, ktorých celková hodnota predstavuje 44.621.352,50 Sk, čo je hodnota výrazne prekračujúca sumu vymáhanú v exekúcii vo výške 755.100,- Sk. Okrem toho vedením exekúcie na majetok navrhovateľov došlo k poškodeniu dobrého mena navrhovateľov, v dôsledku ktorého boli ako fyzické osoby zapísané do negatívneho registra banky, pričom v ňom budú vedení počas trvania zápisu o exekučnom konaní vedenom na ich majetok, ako aj ďalších 5 rokov po jeho skončení. Navrhovateľom bola zamietnutá ich žiadosť o poskytnutie úveru z dôvodu nedostatku ručenia vlastným majetkom, ktorý už bol neprimerane zaťažený exekučným titulom. Z týchto skutočností vyplýva, že nezákonným rozhodnutím okresného súdu bola navrhovateľom spôsobená zásadná nemajetková ujma, ktorá mala dopad na ich spoločenskú a zamestnaneckú aktivitu, do značnej miery ovplyvnila ich rodinné vzťahy, keďže došlo k neúnosnému finančnému zaťaženiu rodinných rozpočtov. Navrhovatelia sa stali pre banku absolútne nedôveryhodní, došlo k spochybňovaniu nielen ich finančných operácií, ale aj finančných operácii ich rodinných príslušníkov. V dôsledku uvedených skutočností došlo k ohrozeniu bežnej prevádzky obchodných spoločností s účasťou navrhovateľov a ich podnikateľskej činnosti. Navrhovateľovi v 3/ rade sa zhoršil zdravotný stav, prekonal tri operácie spôsobené stresmi. Navrhovatelia s poukazom na § 17 ods. 2 a 3 zákona o zodpovednosti za škodu uviedli, že im skutočne vznikla zásadná nemajetková ujma a sú splnené predpoklady pre jej náhradu v peniazoch. Navrhovatelia viedli a do dnešného dňa aj vedú usporiadaný život, a to tak po pracovnej a aj rodinnej stránke. Nezákonné rozhodnutie okresného súdu zasiahlo výrazným spôsobom tak do ich pracovného života (ohrozenie podnikateľskej činnosti, zablokovaním účtov a zhoršením povesti v obchodných kruhoch), ako aj do ich spoločenského života (vedenie v negatívnom bankovom registri, zhoršenie finančnej situácie) a súkromného života (zníženie životnej úrovne, krízy v rodinách, zhoršenie rodinných rozpočtov, zdravotné problémy). Navrhovatelia namietajú skutočnosť, že navrhovatelia v 1/ a 2/ rade ako členovia štatutárneho orgánu, resp. spoločníci spoločnosti povinnej z exekučného titulu sa pričinili o samotné začatie exekúcie, tento názor považujú za nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci. Samotná exekúcia totiž nie je dôvodom vzniku škody a ujmy navrhovateľom, vznik nemajetkovej ujmy, ako aj škody ako takej, nie je v príčinnej súvislosti so začatím exekúcie, ale s nezákonným priznaním postavenia účastníka exekučného konania navrhovateľom, hoci im toto postavenie nevyplýva z exekučného titulu, a to aj napriek uplatneniu opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu. Navrhovatelia neporušili svoje povinnosti a záväzky, tieto si riadne a včas splnili a v exekúcii vymáhaný záväzok nebol ich záväzkom. Napriek účasti navrhovateľov na povinnej spoločnosti ( v ktorej neboli jedinými spoločníkmi a konateľmi) navrhovatelia nedali žiaden podnet na začatie exekúcie voči ich osobám a svojím správaním neodôvodnili vznik exekučného titulu a začatie exekučného konania voči nim. Obvinenie, že navrhovatelia majú podiel na vzniku ujmy, ktorá im bola spôsobená, považujú za nepravdivé a ohrozujúce právnu istotu navrhovateľov a ich právnych vzťahov. Navrhovatelia sú právnymi subjektami odlišnými od obchodných spoločností s ich majetkovou účasťou, ich práva, povinnosti a záväzky nie sú nijak prepojené. Ich konanie bolo čestné, v súlade s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. V zmysle občiansko-právnych zásad navrhovatelia nemôžu inak, ako dobrovoľne prevziať na seba záväzky tretej osoby, podotýkajú, že sa tak nestalo a napriek tomu, bol ich majetok predmetom exekúcie pre záväzky tretej osoby. Majú za to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v plnej uplatnenej výške je daný a akceptujú, že časť nároku bola uplatnená po uplynutí premlčacej lehoty a bez predbežného prerokovania nároku v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu č. 514/2003. Čo sa týka napadnutých výrokov týkajúcich sa úrokov z omeškania, prvostupňový súd konštatoval, že tieto úroky vo výške 9% ročne zo sumy 41.983,68 Sk, 22.489,40 Sk, 33.000,- Sk a 19.382,30 Sk a 88,26 Sk boli po prvýkrát uplatnené až v doplnení žaloby zo dňa 06. 07. 2009. V tejto súvislosti poukazujú na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku predloženú Ministerstvu spravodlivosti SR, v ktorej boli na strane 8 uplatnené úroky vo výške 9% ročne z celkovej sumy 316.943,64 Sk od 03. 09. 2004 do času podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Rovnako boli úroky vo výške 9% ročne uplatnené aj v žalobe na strane 8 a k ich špecifikácii a rozdeleniu na jednotlivých žalobcov došlo v doplnení žaloby zo dňa 06. 07. 2009. Majú za to, že úroky boli uplatnené riadne a včas v rámci zákonnej premlčacej lehoty a nie je dôvod na ich nepriznanie spoločne s istinou. Navrhujú, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že vyhovie žalobnému návrhu a prizná navrhovateľovi v 1/ rade úrok vo výške 9% ročne zo sumy 1.393,60 € od 03. 09. 2004 až do zaplatenia, navrhovateľovi v 2/ rade úrok vo výške 9% ročne zo sumy 1.841,91 € od 03. 09. 2004 do zaplatenia a navrhovateľovi v 3/ rade úrok vo výške 9% ročne zo sumy 7.285,09 € od 03. 09. 2004 až do zaplatenia, tiež prizná navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 € každému zvlášť a vo zvyšnej časti uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietne. Tiež navrhovatelia navrhujú, aby odvolací súd vo zvyšnej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a uplatňujú si nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote navrhovatelia podali odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom k zamietnutia nároku v sume 755.100,- Sk uviedli, že uvedenú sumu na účet súdneho exekútora vložili z vlastných finančných prostriedkov, keď prvostupňový súd úplne opomenul právny stav spoločnosti Polychema, s. r. o., ktorá bola voči pôvodnému veriteľovi v postavení dlžníka, t. j. že voči tejto spoločnosti bolo už rok pred vykonaním úhrady sumy vedené pod sp. zn. 27K/13/2003 konkurzné konanie, v ktorom bolo uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 05. 2005 návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý z dôvodov nedostatku majetku úpadcu, z čoho vyplýva, že samotný dlžník - spoločnosť Polychema, s. r. o., sama nemala a ani nemohla mať finančné prostriedky vo výške požadovanej veriteľom a splniť svoj záväzok súdnemu exekútorovi. Navrhovatelia považujú predloženie dôkazu preukazujúceho zaplatenie sumy 755.100,- Sk na účet súdneho exekútora z ich vlastných prostriedkov za nevykonateľné - navrhovatelia v dobrej viere v ukončenie exekučného konania a v záujme predídenia ďalším nákladom a škodám, pozháňali si uvedené finančné prostriedky po častiach od rôznych rodinných známych a takto ich vložili na účet súdneho exekútora. Čo sa týka zamietnutia nároku na náhradu ušlého zisku, navrhovatelia poukázali, že boli personálne, vlastnícky a ekonomicky úzko prepojení so spoločnosťou Technostav Zvolen, a.s., ktorá vlastne vykonávala správu ich majetku a k ich ujme - ušlému zisku - došlo sprostredkovane tým, že zásahom exekútora došlo k strate zisku spoločnosti Technostav Zvolen, a. s., ktorá tak nemohla vytvoriť a vyplatiť zisk svojím akcionárom a súčasne sa jej znemožnilo z dôvodu zaknihovanej blokácie majetku, ktorá odrádzala nájomcom - uzavrieť bonitnejšie nájomné vzťahy. Podľa názoru navrhovateľov je protirečivé odôvodnenie prvostupňového súdu, keď v prvej časti odôvodnenia je posudzovaná zmluva o nájme s DHL Express a v závere toho istého odseku sa uvádza, že napriek výzve navrhovateľmi do spisu doložená nebola, sú presvedčení, že predmetná zmluva do spisu založená bola. K nemajetkovej ujme navrhovatelia uviedli, že pokiaľ prvostupňový súd mal za to, že navrhovatelia v 1/ a 2/ rade boli štatutárnymi zástupcami pôvodného dlžníka, resp. jedného z jeho dlžníkov a pokiaľ by tento pôvodný dlžník plnil svoj dlh riadne a včas, nemuselo by vôbec dôjsť k exekučnému konaniu, ide o pospájanie týchto súvislostí bez toho, aby si súd prvého stupňa aspoň verbálne preveril dôvody vzniku vymáhaného dlhu. Podľa tvrdenia navrhovateľov prvým dôvodom nesplácania úveru, ktorý bol exekúciou vymáhaným záväzkom bola skutočnosť, že pôvodným veriteľom spoločnosti Polychema, s. r. o., bola T. F., a.s. V., ktorá skrachovala a v rámci jej konkurzného konania sa stal celý dlh voči nej zročný okamžite a nie po dohodnutých mesačných splátkach, ktoré boli dovtedy dlžníkom riadne a včas splácané. Predmetná pohľadávka voči dlžníkovi bola prevzatá ďalším peňažným ústavom - L. L., a. s., ktorá ju v rámci svojho oddlžovania postúpila na štátnu Slovenskú konsolidačnú, a.s. tak, že pohľadávka sa nenachádza na zozname postúpených pohľadávok a štátna Slovenská konsolidačná, a. s. túto pohľadávku postúpila na spoločnosť Kadop, a.s., ktorá začala exekučné konanie v dvoch verziách, v jednej oficiálnej bez sankčných úrokov a v druhej neoficiálnej, použitej k exekučnému konaniu, so sankčnými úrokmi vo výške 47,5% p. a.. Navrhovatelia nemajú záujem na poškodení štátu, ktorý ich už vyše sedem rokov opakovane poškodzuje a svojim návrhom žiadali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške, ktorá ani v prípade jej plného priznania by nemohla nahradiť stratu ich cti a dôstojnosti. K náhrade trov konania a právneho zastúpenia navrhovatelia poukázali, že ak si tieto majú vymáhať od spoločnosti Kadop, a.s., keby súd nahliadol do obchodného registra, zistil by, že táto spoločnosť za päť rokov bola vytunelovaná a dnes nemá žiaden majetok, ale ani štatutárny orgán. Navrhovatelia majú za to, že súd v tomto konaní ako súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto navrhujú, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec súdu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu odporcu zaslali navrhovatelia svoje písomné vyjadrenie podaním doručeným na súd dňa 22.06.2011, navrhovateľ v 3/ rade aj podaním doručeným na súd 12.01.2012 a navrhovatelia v 1/ a 2/ rade aj podaním doručeným na súd dňa 17. 01. 2012. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol čo sa týka výrokov I., III., V., VII., VIII., XI., X., XI., XII., XIII., XIV., XV., s čím sa odvolací súd plne stotožnil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V súdenej veci uplatňovaného nároku na náhradu škody navrhovateľov voči odporcovi odvolací súd po preskúmaní spisu Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/50/2009 nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výrokoch I., III., V., VII., VIII., XI., X., XI., XII., XIII., XIV., XV., súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a v tomto smere sú aj správne vyššie uvádzané výroky napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v potvrdzujúcich výrokoch, ako aj k odvolacím dôvodom navrhovateľov a odporcu odvolací súdu uvádza, že zákon o zodpovednosti za škodu v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú medzi iným aj podľa písm. a) nezákonným rozhodnutím. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom a podľa § 6 ods. 2 možno právo priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, pričom splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Právna úprava explicitne nezakotvuje, čo považuje za nezákonné rozhodnutie štátu, je tomu tak najmä preto, že nezákonnosť rozhodnutia môže vyplývať z tak rozmanitej škály okolnosti, že jeho všeobecné zákonné vymedzenie by mohlo spôsobovať ťažko prekonateľné formulačné problémy. Právna úprava nedefinuje ani prípady hodné osobitného zreteľa a túto kategóriu prípadov tiež bližšie nevymedzuje a ani len orientačne sa nezmieňuje o tom, aké okolnosti možno považovať za takéto prípady. Bude preto na posúdení v konkrétnej situácii, či je účelné a potrebné výnimku prípadu hodného osobitného zreteľa povoliť a absenciu zákonnej definície vyššie uvádzaných pojmov preklenúť správnou interpretáciou citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 a 2. Pre správnu interpretáciu uvádzaného ustanovenia (§ 6 ods. l a 2) nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Najmä z hľadiska toho posledného teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade zákona č. 514/2003 Z.z. ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno striktne lipnúť na formálnostiach požadovaných v uvedenom ustanovení, ale ich splnenie treba vykladať extenzívne. V tomto zmysle niet pochýb, že v danom prípade navrhovatelia sa domáhali náhrady škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004 - 133 a Ex 115/04 zo dňa 11. 05. 2005, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 22/2005 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia na podnet generálneho prokurátora SR, ktorý zistil, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici bol porušený zákon (§ 243 f/ ods. l O.s.p.), teda išlo o nezákonné rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici, pretože nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, prípadne so záväzkami, ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Prvostupňový súd v tomto smere postupoval zákonne a aj ústavne konformne, keď v danom prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím tento posúdil ako prípad hodný osobitného zreteľa z dôvodov uvádzaných v tomto rozhodnutí, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje, navyše dodáva, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody voči štátu z dôvodu nezákonného rozhodnutia treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako základného zákona štátu, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup štátnych orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, poukazom na formálnosti požadované zákonom (§ 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu), ktoré v danom prípade účastníci konania nevyužili v dôsledku ďalšieho pochybenia štátneho orgánu. V tomto zmysle odvolacie dôvody odporu neobstoja, pretože odvolací súd má za to, že boli splnené základné zákonné podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. l a 2 zákona o zodpovednosti za škodu a v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla navrhovateľom skutočná škoda spočívajúca v zmenšení ich majetku - finančných prostriedkoch na ich účtoch v peňažných ústavoch preukázaná u navrhovateľovi 1/ vo výške 1.393,60 €, u navrhovateľovi 2/ vo výške 1.841, 91 € a navrhovateľa 3/ vo výške 7.285,09 €. V súvislosti s námietkou odporcu o preferencii, resp. priorite bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu, resp. v tomto smere jeho hypotetických úvahách a možnosti dvojnásobného uspokojenia totožných nárokov navrhovateľov, odvolací súd uvádza, že takáto argumentácia nemá zákonný podklad a nevyplýva zo zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako špeciálneho právneho predpisu, ani z Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu vzťahujúceho sa na prípady uplatňovanej zodpovednosti za škodu voči štátu (§ 25 ods. l zákona o zodpovednosti za škodu). Pokiaľ odporca v tomto smere poukazuje na judikatúru z roku 1984, je zjavné, že táto je jednak zmenou spoločenských vzťahov po roku 1989, ako aj novou právnou úpravou (zák. č. 514/2003 Z. z.) prekonaná. Podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie odporcu, že navrhovatelia ako poškodené osoby môžu byť legálne dvojnásobne uspokojení, a to titulom náhrady škody aj titulom bezdôvodného obohatenia, je len teoretickou konštrukciou, pretože je nepochybné, že navrhovateľom ako poškodeným osobám v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla škoda, ktorú si v rámci zákonnej možnosti uplatňujú, takéto uplatnenie nároku na náhradu škody automaticky neznamená ich uspokojenie a podmieňovanie uplatnenia nároku na náhradu škody až po bezúspešnom uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemá zákonný podklad a hraničí so spoločensky neprípustným a zároveň nežiaducim odopieraním spravodlivosti (denegatio iusstitiae), ktorá je v rozpore s atribútmi právneho štátu. Je výsostnou vecou navrhovateľov uplatnenie ich nároku a jeho skutkové a právne zdôvodnenie vrátane voľby právneho titulu. Napokon novou právnou úpravou reprezentovanou zákonom č. 514/2003 Z.z. mali byť vytvorené všetky predpoklady na to, aby poškodené subjekty mohli svoje nároky na náhradu škody uplatňovať voči zodpovedným subjektom čo najtransparentnejšie a najrýchlejšie tak, aby bola zabezpečená účinná ochrana ich práv a aby príslušné orgány verejnej moci kvalifikovane a zodpovedne pristupovali k rozhodovaciemu procesu vrátane procesnému postupu, ktorého zavŕšením je často práve vydanie nezákonného rozhodnutia. Tiež uvedená platná právna úprava zakotvuje, že zodpovednosti za škodu nie je možné sa zbaviť, to znamená, že uprednostňuje princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za predpokladu naplneniu podmienok stanovených v zákone č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na zásadu akceptovanú súdnou praxou aj právnou teóriou pri riešení kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 155/2011, sp. zn. 2 Cdo 48/2010, tiež J. Fiala - M. Kindl a kol. Občanské právo hmotné, A. Čeněk, Plzeň, 2007, s 654 a pod.) . V súvislosti s nemajetkovou ujmou a námietkami odporcu aj navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu a rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že navrhovatelia si uplatnili nemajetkovú ujmu vo forme peňažnej náhrady, pri určení ktorej výšky prvostupňový súd rešpektoval a zisťoval splnenie zákonných kritérií v zmysle § 17 ods. 2 a 3 zákona, a pokiaľ z takéhoto zisťovania prvostupňový súd dospel k záveru, že primeraná peňažná náhrada je vo výške 2.000,- eur pre každého z navrhovateľov osobitne, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia, resp. jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože priznanie nemajetkovej ujmy, ako aj jej výška v peniazoch zodpovedá zistenému skutkovému stavu vo veci a zákonnej úprave (§ 17 ods. 2 a 3), ktorú prvostupňový súd správne na danú vec aplikoval a sleduje cieľ kompenzovať navrhovateľom ujmy spôsobené najmä poškodením dobrého mena, spoločenského, súkromného i pracovného života. V rozpore s týmto cieľom nie je ani konštatovanie súdu o vzťahoch navrhovateľov l/ a 2/ ako štatutárnych orgánov pôvodného dlžníka Polychema, s.r.o., resp. ručiteľa Polymat, a.s. v rámci notárskej zápisnice N 810/98, Nz807/98 zo dňa 10.07.1998 a ich určitý podiel na tom, že k exekučnému konaniu vôbec došlo, a z ktorého hľadiska ako morálneho prvostupňový súd dôvodil nepriznanie nemajetkovej ujmy vo finančnej výške požadovanej navrhovateľmi. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že je potrebné prisvedčiť navrhovateľom, že sú právnymi subjektami odlišnými od obchodných spoločností, ale pokiaľ v týchto obchodných spoločnostiach zastávali funkciu štatutárneho, resp. dozorného orgánu (navrhovateľ 3/ člen dozornej rady Polymat, a.s.), keď povinnosťou štatutárneho orgánu je najmä vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov, resp. akcionárov (§§ 135a ods. 1, 194 ods. 5 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „Obchod. zák.“) a povinnosťou zriadenej dozornej rady je najmä dohliadať na činnosť štatutárneho orgánu a uskutočňovanie podnikateľskej činnosti spoločnosti (§§ 138 ods. l, 197 ods. 1 Obchod. zák.), na základe toho je možné vyvodiť ich právnu zodpovednosť za porušenie týchto povinností (§§ 135a ods. 2. 3, 194 ods. 6, 7 Obchod. zák.) a toto porušenie sa môže negatívne prejaviť aj na stave obchodného majetku spoločnosti, ktorým táto zodpovedá za svoje záväzky, potom obrana navrhovateľov, že svojím správaním neodôvodnili začatie exekučného konania nie je na mieste. Vo väzbe na uvedené nie je možné sa stotožniť s tvrdením navrhovateľov, že ich práva, povinnosti a záväzky nie sú nijak prepojené s pôvodným dlžníkom Polychema, s.r.o., resp. ručiteľa Polymat, a.s. a navyše ich spoluzodpovednosť za splnenie záväzkov dlžníka Polychema, s.r.o., vzniknutých na základe úverovej zmluvy č. 28/98 zo dňa 10.08.1998 voči veriteľovi T. F., a.s. V. vyplýva aj z ručiteľských listín č. 2/99 (ručiteľ K.. R. U., č.l. 34 exekučného spisu), č. 3/99 (ručiteľ K. K. G., č.l. 37 exekučného spisu), č. 4/99 (ručiteľ H.. Y. G., č.l. 40 exekučného spisu), ktoré boli súčasťou notárskej zápisnice N 107/99, Nz 99/99 napísanej dňa 08.02.1999 notárom JUDr. Ivanom Macákom (č.l. 31 - 33 exekučného spisu), podľa ktorej bodu 5. ako ručitelia súhlasili s exekúciou aj podľa zák. č. 233/1995 Z. z. na základe uvedenej notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Zhrnúc uvedené podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa napadnutý rozsudok v časti priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj požiadavku jeho riadneho a presvedčivého odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 OSP a nie je v rozpore so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ prvostupňový súd zamietol nárok navrhovateľov na zaplatenie sumy 9.958,18 € (755.100,- Sk) s príslušenstvom vychádzajúc najmä z listinných dôkazov vyplývajúcich z exekučného spisu Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 3Er/1077/2004, Ex 115/04 a osvedčujúcich, že dlžník Polychema, s. r. o. (povinný l/) čiastočne plnil svoj dlh a uhradil na účet súdneho exekútora čiastku 755.100,- Sk, konštatujúc, že navrhovatelia 1/, 2/, 3/ súdu neposkytli žiadny dôkaz, ktorý by uvedené dôkazy vyvracal a ktorý by podporoval ich tvrdenie, že z ich vlastných účtov, vlastných súkromných peňazí bola suma 755.100,- Sk uhradená súdnemu exekútorovi, aj tento výrok nie je nesprávny a vecne neodôvodnený a na jeho ťarchu nie je ani navrhovateľmi uvádzaná skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27K/13/2003 zo dňa 20. 05. 2005 bol návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti Polychema, s. r. o. zamietnutý z dôvodov nedostatku majetku úpadcu, z čoho vyvodzujú, že samotný dlžník - spoločnosť Polychema, s. r. o., nemal a ani nemohol mať finančné prostriedky vo výške požadovanej veriteľom a splniť svoj záväzok súdnemu exekútorovi, pretože hotovosť 755.100,- Sk bola na účet súdneho exekútora vložená dňa 20. 09. 2004 (č. l. 123 exekučného spisu), čo je skôr o 8 mesiacov ako bol návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti Polychema, s. r. o. zamietnutý z dôvodov jeho nemajetnosti. Odvolací súd však za dôležité a rozhodujúce z hľadiska posúdenia správnosti uvedeného výroku napadnutého rozsudku považuje to, že ani táto navrhovateľmi namietaná skutočnosť nepreukazuje ich tvrdenie, že sumu 755.100,- Sk zaplatili z vlastných účtov a súkromných peňazí, a teda navrhovatelia tak súdu nepreukázali vznik škody v zmenšení ich majetku zaplatením sumy 755.000,- Sk. Neunesenie bremena tvrdenia vyústilo do procesného neúspechu navrhovateľov, pretože na nich spočívalo dôkazné bremeno preukázania svojho tvrdenia o zaplatení sumy 755.100,- Sk na účet súdneho exekútora z ich osobných prostriedkov. Navrhovatelia sa tak dostali do dôkaznej núdze, pretože neoznačili alebo nevedeli označiť súdu také dôkazné prostriedky, ktorým by preukázali vyššie uvedenú skutočnosť a dôsledkom tohto stavu je pre nich nepriaznivý výsledok sporu. V súvislosti so zamietnutím nároku navrhovateľov na náhradu ušlého zisku, odvolací súd konštatuje, že nedá sa nestotožniť so záverom prvostupňového súdu, že navrhovatelia tento nárok nepreukázali čo do základu ani čo do výšky, teda tiež neuniesli dôkazné bremeno, pretože aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázali takú majetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch spočívajúcu v tom, že nedošlo k rozmnoženiu (zväčšeniu) ich majetkových hodnôt, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod (priebeh) veci. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli prehľadné vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam a tým jednoznačné a prehľadné majetkové hodnoty navrhovateľov, od ktorých odvodzujú nárok na ušlý zisk. Samotní navrhovatelia aj v odvolaní len abstraktne poukazujú na personálne, vlastnícke a ekonomické prepojenie so spoločnosťou Technostav Zvolen, a.s., ktorá mala vykonávať správu ich majetku a k ich ujme - ušlému zisku malo dôjsť sprostredkovane zásahom exekútora v dôsledku čoho došlo k strate zisku spoločnosti Technostav Zvolen, a. s., ktorá tak nemohla vytvoriť a vyplatiť zisk svojím akcionárom. Možno sa len domnievať, že akcionármi Technostav Zvolen, a.s. sú aj navrhovatelia, súdu však táto skutočnosť preukázaná nebola, ako aj nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľov o zisku Technostavu, a.s. v období predchádzajúcom nezákonnému súdnemu rozhodnutiu a jeho dôvodné očakávanie za obvyklého chodu veci v období nasledujúcom, príp. znemožnenie Technostav Zvolen, a.s. uzavrieť bonitnejšie nájomné vzťahy z dôvodu zaknihovanej blokácie majetku. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára správnosť výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí nároku navrhovateľov na náhradu ušlého zisku a už len poznamenáva k vzhľadom na vyššie uvedené k nepodstatnej námietke navrhovateľov údajného protirečivého odôvodnenia prvostupňového súdu v súvislosti so zmluvou o nájme s DHL Express, že pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že túto zmluvu založili do spisu, takéto tvrdenie je v rozpore so súdnym spisom, ako aj z č. l. 124 vyplýva, že zmluva uzatvorená nebola. Záverom odvolací súd k odvolacím námietkam navrhovateľov ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď podľa navrhovateľov prvostupňový súd nepreveril dôvody vzniku vymáhaného dlhu v exekučnom konaní a na tieto dôvody navrhovatelia chronologicky poukazujú a objasňujú v odvolaní, poukazuje na § 153 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. Skutkový základ rozhodnutia sa teda obmedzuje uvedeným ustanovením OSP na skutkový stav, ktorý sa tvorí v sporovom konaní podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti. Odvolací súd akcentuje, že v sporovom konaní na rozdiel od nesporového konania, sa neuplatňuje vyšetrovacia procesná zásada, ktorej obsah v celom rozsahu realizuje súd. Podľa § 120 ods. l OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná a len výnimočne môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci konania, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd v tomto smere nepovažoval za nevyhnutné pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody zisťovanie dôvodov vzniku vymáhaného dlhu v exekučnom konaní a navrhovatelia nevyhnutnosť uvedeného zisťovania neakcentovali a v tomto smere neurobili žiadne návrhy. Tiež je relevantným, že súd prvého stupňa splnil vo vzťahu k účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 OSP a navrhovatelia, ako aj samotný odporca uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na dokazovanie. Ak teda účastník mal možnosť súdu predložiť dôkaz a toto neurobil, nemôže byť táto jeho pasivita hodnotená na ujmu toho, aby súd nemohol z vykonaných dôkazov urobiť skutkový záver. Za takéhoto stavu odvolaciu námietku navrhovateľov týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu hodnotil odvolací súd ako nedôvodnú a nekvalifikovaný odvolací dôvod. Odvolací súd vyhodnotiac dôvody odvolania navrhovateľov a odporcu nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia vo výrokoch I., III., V., VII., VIII., XI., X., XI., XII., XIII., XIV., XV, prípade ich zrušenie, preto rozsudok súdu prvého stupňa v týchto výrokoch ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol nárok navrhovateľov na uplatnené úroky vo výške 9% z priznaných istín a v odôvodnení poukázal, že tieto neboli predmetom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, odvolací súd sa s týmto nestotožňuje, pretože uvedené odôvodnenie nevyplýva zo skutkového stavu a predložených dôkazov, najmä jednak z predbežného prerokovania nároku žiadosti (č. l. 78 - 90), ako aj zo samotnej žaloby (č.l. 10), vyplýva uplatnený nárok navrhovateľov na úroky vo výške 9% zo sumy 316.943,64 Sk (súčet skutočnej škody navrhovateľa l/ 41.983,68 Sk + navrhovateľa 2/ 55.489,40 Sk + navrhovateľa 3/ 219.470,56 Sk) od 03.09.2004 do 01.03.2008. Taktiež na pojednávaní dňa 19.02.2010 bolo navrhovateľmi uvádzané, že si uplatňujú úrok z omeškania zo sumy 316.943,64 Sk vo výške 9% ročne od 03.09.2004 do 01.03.2008, nie úrok z vkladu (č.l. 383). Na tomto pojednávaní prvostupňový súd aj pripustil zmenu žalobného návrhu podľa návrhu navrhovateľov zo 06.07.2009, v ktorom je uplatnený nárok na úroky vo výške 9% (č.l. 128), čo navrhovatelia nenamietali, na základe čoho je nesprávne odôvodnenie napadnutého rozsudku, že tento nárok si navrhovatelia neuplatnili a v tomto smere je nesprávne aj rozhodnutie prvostupňového súdu v zamietajúcich výrokoch II., IV. a VI., pretože odôvodnenie, ako aj uvedené výroky prvostupňového rozsudku nevyplývajú z predložených dôkazov. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou námietkou navrhovateľov, že úroky boli uplatnené. Na základe uvedeného považuje odvolací súd rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a zrozumiteľný, čo znamená porušenie základného práva občana na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a je dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní. Účastník konania môže len v prípade riadneho odôvodnenia rozhodnutia posúdiť, ako súd jeho vec posúdil, ako aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní spravoval. Právo účastníka konania na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou spravodlivého súdneho procesu a nemôže byť degradované záverom súdu, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V ďalšom konaní bude teda úlohou prvostupňového súdu pokiaľ navrhovatelia zotrvajú na úroku vo výške 9% z uplatnených súm, a to u navrhovateľa 1/ 1.393,60 eur, u navrhovateľa 2/ 1.841,91 eur, u navrhovateľa 3/ 7.285,09 eur, od 03.09.2004 do zaplatenia vykonať k tomuto adekvátne dokazovanie, keď dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku je na navrhovateľoch a na základe takto zisteného skutkového stavu súd vec môže právne posúdiť a potom môže vo veci rozhodnúť. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia vo výrokoch II., IV. a VI., preto rozsudok súdu prvého stupňa v týchto výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval vzhľadom na § 224 ods. 4 OSP. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.