Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/24/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108223976 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6108223976.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému U. R., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom U. XX, S. S., zastúpenému ustanovenou opatrovníčkou L. B., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 2447/08 na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 979,22 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1663/2008-50, IČS: 6108223976 zo dňa 30.09.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1663/2008-50, IČS: 6108223976 zo dňa 30.09.2011 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň rozhodol, že oprávnenému ani súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva. V odôvodnení uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený na základe rozhodnutia Mgr. Zsolta Vargu, rozhodcu rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., so sídlom Mlynská 2, 040 01 Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. TP 3410/08 zo dňa 22.07.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 979,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 979,22 Eur od 12.07.2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 97,92 Eur a trovy konania vo výške 317,15 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Bol vydaný na základe zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.12.2004 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Poverením č. 5601 042796* zo dňa 10.12.2008 poveril okresný súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad v Bratislave (ďalej len „súdny exekútor“). Ďalej súd uviedol, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 1Er/1663/2008-19 zo dňa 11.01.2011 exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní vychádzajúc z ust. § 202 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.. Okresný súd ďalej s poukazom na ust. § 103 O.s.p., ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) uviedol, že v každom štádiu exekučného konania je súd povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekučného konania. Ak zistí, že podmienky núteného výkonu rozhodnutia nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorým bol oprávnenému priznaný nárok vzniknutý na základe Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.12.2004 (ďalej len „Zmluva“), ktorú uzavrel právny predchodca oprávneného- spoločnosť QUATRO, a.s., Kežmarok s povinným. Na základe tejto zmluvy oprávnený poskytol povinnému pôžičku vo výške 597,15 Eur a povinný sa zaviazal splatiť ho v mesačných splátkach po 16,60 Eur. Okresný súd zmluvu subsumoval pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (, ktorým bol zrušený zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Uviedol, že úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal aj na rozhodcovskú doložku upravenú v článku VIII. písm. p) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., Kežmarok (ďalej len „VOP“), obsahom ktorej je dohoda upravujúca riešenie sporov, ktoré vzniknú medzi účastníkmi zmluvy zo zmluvy a v súvislosti s ňou. Pri skúmaní rozhodcovskej doložky zobral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda zisťoval, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za základný právny akt ochrany spotrebiteľa označil Smernicu Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho uviedol, že Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa). V tejto súvislosti okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009. Podporne poukázal na bod 1 písm. q), čl. 3 ods. 1 Smernice a § 53 Občianskeho zákonníka a judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozhodnutie vo veci Pohotovosť s. r. o. proti Y. I., C-76/10, bod 37 a 38 odôvodnenia, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25). Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Tiež uviedol, že v záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (článok 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako prijať záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru okresného súdu je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V tomto smere okresný súd poukázal aj na neskoršie prijatú novelu Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008 zaviedla do Občianskeho zákonníka ust. § 53 ods. 4 písm. r) v tom znení, že za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V závere uviedol, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, pretože nikoho nezaväzuje. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, pretože tento si ich neuplatnil. Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu z dôvodov, že okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké vlastnosti a účinky ako právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu , teda po uplynutí lehoty je vykonateľný a teda je aj spôsobilým podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje len formálnu a materiálnu stránku exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. Exekučný súd posudzuje predložené dokumenty, ale nepreskúmava ich po stránke hmotnoprávnej ani procedurálnej. Ak by súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, predstavuje to bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Ani z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nie je možné vyvodiť príkaz adresovaný vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Ak neexistuje právna úprava Spoločenstva v predmetnej oblasti, podmienky právnej sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny právny poriadok. Ani z práva Európskej únie nie je možné vyvodiť záver, že by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý vedel o svojich právach, ale ich neuplatnil. Postupom súdu, ktorý v štádiu exekučného konania preskúmava právoplatný rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho obsahu, sa zasahuje do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a znemožňuje sa mu efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní prebiehajúcom na podklade právom uznaného exekučného titulu a právam povinného sa poskytuje ochrana na úkor práv oprávneného. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka bola do Občianskeho zákonníka zakotvená až novelou č. 568/2007 Z.z. účinnou od 01.01.2008. Z uvedeného dôvodu ak bola úverová zmluva, ktorej dlžníkom je subjekt spĺňajúci podmienky pre jeho označenie za spotrebiteľa, uzavretá pred účinnosťou citovanej novely Občianskeho zákonníka, nie je možné práva a povinnosti z takejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až §54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na prechodné ustanovenia upravené v § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhol uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie tak, ako je uvedené v jeho žiadosti o udelenie poverenia. V závere uviedol, že ak by aj ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní takéto ustanovenie nemá za následok neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, preto navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolateľ si uplatnil aj trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 45,74 Eur. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca) a povinný uzatvorili dňa 22.12.2004 Zmluvu o pôžičke so spoločnosťou QUATRO, a.s., Kežmarok, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému pôžičku vo výške 597,15 Eur a povinný sa zaviazal splatiť ho v mesačných splátkach po 16,60 Eur. V článku VIII. písm. p) VOP sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, budú riešené dohodou strán a v prípade rozporu prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom v súlade so Štatútom s Rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. V závere rozhodcovskej doložky je uvedené, že podpisom Zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V tomto smere odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že na toto konanie sa vzťahuje právny režim Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007. S poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah, v súlade so zásadou nepriameho účinku, daná aj pôsobnosť ustanovení Smernice a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Vzhľadom na to, že aj Obchodný zákonník je súčasťou vnútroštátneho práva, na zmluvy podľa neho uzatvorené medzi osobou konajúcou s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a spotrebiteľom, je daná pôsobnosť Smernice. Z uvedeného dôvodu je bezpredmetné, či zmluva bola uzavretá podľa obchodného alebo občianskeho práva, pretože obsahom záväzku nie sú len zmluvné dojednania majúce povahu všeobecných zmluvných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Z okolností uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán Zmluvy (kde oprávnený vystupuje ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ) ako aj predmet činnosti oprávneného uvedený v Obchodnom registri SR je zrejmé, že oprávnený- veriteľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetnú zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Z formy Zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia Smernice a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), čl. 169 ods. 1 a čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice. V súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv je potrebné uviesť, že aj keď sa neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 písm. k), r) Občianskeho zákonníka) v príkladnom výpočte v čase uzatvárania zmluvy nenachádzali, ide o podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pri posudzovaní neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone, pretože tento je aj tak len exemplifikatívny. Rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Súd pri posudzovaní takýchto vzťahov nie je viazaný len Občianskym zákonníkom, ale aj Smernicou. Jej použitie sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, t.j. výkladu prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho Smernicu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 Sabine von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že Smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri takomto výklade súd vychádza z prameňa ako celku s prihliadnutím na jeho ciele a zmysel. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej do všeobecných obchodných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podmienky v bode VIII. VOP vydaných spoločnosťou Quatro, a.s., Kežmarok stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené menovaným rozhodcovským súdom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Povinnosť obsiahnutá v rozhodcovskom rozsudku smeruje výlučne voči osobe povinného. Vychádzajúc z uvedeného ako aj povahy samotnej Zmluvy (viď aj ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Posledná veta dojednania rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej: „podpisom tejto zmluvy dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív“ je zrejmé, že spôsob rozhodovania sporov medzi účastníkmi vyberá vždy veriteľ. 2/ Obsahom rozhodcovskej doložky bolo aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa postup v rozhodcovskom konaní riadi ZoRK a vnútornými predpismi vybraného rozhodcovského súdu, ktoré sú k dispozícii v sídle oprávneného a zvolených rozhodcovských súdoch ako aj na internetovej stránke. Tieto však dlžník s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznal, pretože neboli súčasťou zmluvy, naopak veriteľ mal vopred výhodu znalosti týchto podmienok a keďže neboli súčasťou zmluvy, ich obsah sa mohol meniť bez toho, aby sa povinný o tom dozvedel. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi oprávneným a povinným. 3/ Rozhodcovský súd v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného) v súlade s jednotlivými ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Touto otázkou sa však rozhodcovský súd vôbec nezaoberal. Odvolateľ v tejto súvislosti namietol, že pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia skúma súd vlastnosti predložených dokumentov a pri zastavení exekúcie exekučný súd skúma len vlastnosti uloženej povinnosti. Nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o ktorej už rozhodol rozhodcovský súd. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka), preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.