Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/108/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109207549 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109207549.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci navrhovateľa: Y. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX O., H. D. XXXX/XX, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a nemajetkovú ujmu, o odvolaní odporcu zo dňa 26. 10. 2009 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/81/2009-116 zo dňa 17. 09. 2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na nemajetkovej ujme 33 193,92 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti, v ktorej uložil odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 1 168,16 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy dovolacieho konania v sume 1 174,38 eura na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Jozefa Brázdila č. účtu XXXX-XXX/XXXX do troch dní. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na náhrade škody sumu 3 647,82 eura spolu s úrokmi z omeškania 8,5 % ročne od 24. 04. 2008 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh na náhradu škody zamietol. Odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi na nemajetkovej ujme 33 193,92 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 1 168,16 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Jozefa Brázdila. V časti, v ktorej okresný súd rozhodol o nemajetkovej ujme v odôvodnení uviedol, že s poukazom na ust. § 11 a nasl. OZ sa navrhovateľ domáhal nemajetkovej ujmy v sume 39 832,56 eura z dôvodu, že výkonom väzby došlo k neprimeranému zásahu do jeho občianskej a ľudskej dôstojnosti. Súd vychádzal z čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku má nárok na odškodnenie. Podmienkou pre vznik práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku odseku 1 - 4 alebo, že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Za vadné pozbavenie osobnej slobody je potrebné považovať aj prípad, keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné a to za predpokladu, že trestné stíhanie bolo zastavené, alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby, pretože podľa zák. č. 58/1969 Zb. aj v tomto prípade sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu. Článok 5 Dohovoru umožňuje odškodniť aj nemajetkovú ujmu, preto pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má jeho aplikácia prednosť pred vnútroštátnou úpravou, teda zákonom č. 58/1969 Zb. Súd mal preukázané, že v dôsledku väzby predstavujúcej vadné pozbavenie osobnej slobody bola navrhovateľovi spôsobená nemajetková ujma, súd mu priznal náhradu v sume 33 193,92 eura. Pri určovaní výšky vychádzal z rozhodnutí súdu v obdobných veciach. Odporca vo včas podanom odvolaní namietal rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej okresný súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 33 193,92 eura. Uviedol, že v zmysle článku 5 ods. 1 druhá veta a článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, nie je možné považovať za nezákonné pozbavenie slobody. Potom nemožno osobu pozbavenú slobody považovať za obeť zatknutia alebo zadržania v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru. Pre priznanie nemajetkovej ujmy neboli splnené zákonné podmienky. Odporca tiež považuje priznanie sumy 33 193,92 eura za neprimerane vysokú sumu. Okresný súd mal analogicky vychádzať z ust. § 17 ods. 3 - 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd sa obmedzil iba na všeobecnú konštatáciu, že pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzal zo sumy, ako táto bola priznaná v podobných veciach. Navrhovateľ nepreukázal taký konkrétny zásah do jeho osobnostných práv, ktorý by sa rovnal intenzite zásahu do personálnej integrity osoby verejne známej v oblasti politického, hospodárskeho a spoločenského života. Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že nezákonnosť pozbavenia osobnej slobody potvrdil súd právoplatne odsudzujúcim rozsudkom. Išlo teda o nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci. Odporca potom musí znášať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a jej následky. Ide o objektívnu zodpovednosť orgánov verejnej moci. Skutočnosť, že bol vo väzbe nezákonne 6 mesiacov a že trestné konanie prebiehalo v rozpätí 7,5 roka, a že zasiahlo do všetkých sfér jeho života, či už rodinnej, súkromnej, fyzickej, psychickej, má neodvratný vplyv aj do budúcnosti. V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov. Okresný súd rozsudkom č. k. 14C/81/2009-116 zo dňa 17. 09. 2009 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 647,82 eura spolu s úrokmi z omeškania 8,5 % ročne od 24. 04. 2008 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh na náhradu škody zamietol. Uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi na nemajetkovej ujme sumu 33 193,92 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Uložil odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 1 168,16 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. V dôsledku podaného dovolania krajský súd rozsudkom č. k. 16Co/371/2009-143 zo dňa 14. 01. 2010 rozsudok Okresného súdu v napadnutej časti vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu 33 193,92 eura do troch dní zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V dôsledku podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením č. k. 1Cdo/68/2010-176 zo dňa 29. 02. 2012 rozsudok krajského súdu č. k. 16Co/371/2009-143 zo dňa 14. 01. 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením sa trestných spisov, urobil tak ale bez toho, aby v súlade s ust. § 214 ods. 1 písm. a/ OSP nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by tieto listinné dôkazy zákonným spôsobom vykonal (§ 129 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a umožnil tak navrhovateľovi sa k nim vyjadriť. Najvyšší súd tiež uviedol, že zásadnú výhradu je treba mať aj voči odôvodneniu založenému na nových skutkových záveroch, napr. že pôvodne sa navrhovateľ k trestnému činu doznal, najmä keď z trestných rozhodnutí takáto skutočnosť nevyplýva a odvolací súd neuvádza ako k takémuto skutkovému záveru dospel. V tejto časti je daná zjavná nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku je otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zák. č. 58/1969 Zb. je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola vyvolaná vo sfére osobnostných práv toho, na kom bola nezákonná väzba vykonaná. Trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvolávajú ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Zasahujú do súkromného života, do cti a dobrej povesti. Potom sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, obmedziť či porušiť aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti. Výkon väzby realizovaný v rozpore so zákonom je spôsobilý vyvolať nie len materiálnu škodu, ale aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Pokiaľ ide o rozhodnutie o väzbe, judikatúra ustálila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Pri aplikácii článku 5 Dohovoru je nevyhnutné vychádzať z toho, že pôvodná zákonná väzba nepredstavujúca porušenie článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy (ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.) nezákonnou a potom zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou. Nemajetková ujma vyjadruje spravidla najmä náhradu za utrpený stres, pocity frustrácie, neistoty, nespravodlivosti, tiež zdravotné problémy a pod. Súd určuje jej výšku na základe kritérií spravodlivosti. Vychádza z intenzity závažnosti, rozsahu zverejnenia, dĺžky trvania väzby. V súdenej veci súd vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Mal preukázané akým spôsobom bolo zasiahnuté do dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, aká bola následná reakcia, ktorú tento zásah (väzba) vyvolala v rodinnom či pracovnom prostredí. Za negatívne dôsledky súd správne považoval najmä skutočnosť, že navrhovateľ zamestnaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky - Úrade ochrany ústavných činiteľov a diplomatických misií, došlo k zrušenie služobného pomeru v čase začatia väzby (č. l. 20, 23 spisu). Negatívny zásah do súkromného života znamenal aj rozchod s priateľkou. Táto uviedla: „keď mi aj navrhovateľ potvrdil, že je to pravdivé, že bol vo väzbe a že sa voči nemu vedie trestné stíhanie, ja potom jednak sama, jednak po usmernení aj po rozhovore s mojimi rodičmi som sa rozhodla, že tento vzťah, ktorý medzi nami je, radšej ukončím“, „všetky tie plány, ktoré s navrhovateľom spolu so mnou sme mali, sa skončili čisto len kvôli tomu trestnému stíhaniu a je to škoda“ (zápisnica č. l. 65-67 spisu). Negatívnym zásahom bolo tiež uverejnenie článkov v novinách (č. l. 60-64 spisu). Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania v Banskej Bystrici dňa 13. 03. 1999 vzniesol obvinenie, navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 3T/2/2003 zo dňa 13. 05. 2004 oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. 11. 2007. Potom v období viac ako 7 rokov bol navrhovateľ v strese, neistote, vystavený tlaku tlače, za toto obdobie bolo zasiahnuté do jeho vážnosti, dôstojnosti tak v pracovnom ako aj v súkromnom živote. Mal problém „zaradiť sa“ aj v spoločenskom živote ako mladý, slobodný človek, najmä vo vzťahu k priateľom, čo bolo v konaní preukázané aj výpoveďou svedka L. Z. (zápisnica o pojednávaní zo dňa 17. 09. 2009; č. l. 107-111 spisu). Potom nepochybne bol preukázaný zásah, ktorý mal za následok zníženie bezúhonnosti a vážnosti. Za takto zisteného skutkového stavu veci okresný súd správne ustálil výšku nemajetkovej ujmy. Intenzita závažnosti, dĺžka trvania väzby (6 mesiacov), dĺžka trvania konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní (viac ako 7 rokov) znamenali vážny zásah do osobnosti, cti, dôstojnosti a súkromia navrhovateľa. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej uložil odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v sume 1 168,16 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Jozefa Brázdila. Navrhovateľ žiadal priznať náhradu trov konania, súd v zmysle ust. § 142 ods. 3 OSP priznal navrhovateľovi náhradu trov konania, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Odvolací súd priznal navrhovateľovi aj trovy dovolacieho konania. Navrhovateľ mal v dovolacom konaní úspech (§ 142 ods. 1 OSP), podal návrh na náhradu trov dovolacieho konania, tieto vyčíslil (§ 151 ods. 1OSP). Jeho trovami dovolacieho konania je tarifná odmena za dva úkony právnej pomoci - prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) v sume 486,23 eura, plus režijný paušál v sume 7,21 eura + 19 % DPH. Ďalší úkon právnej pomoci - písomné podanie na súd (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) v sume 486,23 eura, plus 7,21 eura režijný paušál + 19% DPH. Potom spolu trovy dovolacieho konania v sume 1 174,38 eura (587,19 x 2 = 1 174,38 eura). Tieto trovy je povinný odporca nahradiť navrhovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od doručenia rozsudku. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.