Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/246/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109212221 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109212221.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTEMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného spoločnosťou MCGA legal, s.r.o., Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému: C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, XXX XX R. R., občan SR, zast. opatrovníkom Y. D., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, Exekútorský úrad Šaľa, P.Pázmaňa 49/3, Šaľa pod sp. zn. EX 2815/09 na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.188,80 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/942/2009-28, IČS: 6109212221 zo dňa 11.10.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/942/2009-28, IČS: 6109212221 zo dňa 11.10.2011 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu. V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému o vymoženie 1.188,80 Eur s príslušenstvom, a to na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. II/2009-496 zo dňa 27.04.2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie dňa 02.07.2009. S poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ako aj ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) ex offo preskúmal exekučný titul a zistil, že medzi právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver vo výške 1.327,76 Eur. V bode 9.5 Obchodných podmienok (ďalej len „OP“) sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory medzi nimi budú riešené dohodou, príp. v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom podľa jeho interných predpisov. Odvolaním sa na ust. § 52 ods. 1 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy okresný súd posúdil Zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 2 uákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vyjadril názor, že pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na to, že základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Konkrétne poukázal na ust. čl. 6, ods 1, čl. 7 a čl. 3 ods. 1 a 3 ako aj Prílohu ods. 1 písm. q) Smernice. Zdôraznil, že v spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebný konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k uzavretiu zmluvy. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený. Spotrebiteľ robí právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný, skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha vyrovnať faktickú nerovnosť medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a to formou obmedzenia autonómie vôle dodávateľa. Takýto postup nie je v rozpore s článkom 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Okresný súd ďalej poukázal na Nález ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009, z obsahu ktorého vyplýva, že subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa). Okresný súd tiež odkázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozhodnutie č. C-40/08 vo veci Asturcom bod 34, č. C-168/05 vo veci Mostaza Claro bod 38 a č. C-473/00 vo veci Cofidis , kde v bode 34 odôvodnenia súd uviedol, že ochrana, ktorú Smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. Okresný súd ďalej uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia, pretože len tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Tiež poukázal na pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podporne poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedla novela Občianskeho zákonníka prijatá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľná a ako taká sa prieči dobrým mravom, (výkon práv a povinností z takejto doložky tiež odporuje dobrým mravom) boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že exekučný súd uvádza, že v článku 9 ods. 2 Obchodných podmienok je upravená rozhodcovská doložka, ktorú kvalifikoval ako neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože táto rozhodcovská doložka vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čím dochádza k rozporu vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Odvolateľ naopak uviedol, že rozhodcovská doložka, tak ako je upravená v Obchodných podmienkach, nie je neplatná. Ďalej uviedol, že aj v zmysle dôvodovej správy sa rozhodcovská doložka neprieči dobrým mravom, pretože v uvedenom znení nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Podľa Dôvodovej správy Národnej rady Slovenskej republiky k ustanoveniu § 53 ods. 4, písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie by sa považovalo za neprijateľné, ale by nemalo za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka dojednaná v obchodných podmienkach úverových produktov nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 9CoE/18/2010 uviedol, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka bola do Občianskeho zákonníka zakotvená až novelou č. 568/2007 Z.z. účinnou od 01.01.2008. Z uvedeného dôvodu, ak bola úverová zmluva, ktorej dlžníkom je subjekt spĺňajúci podmienky pre jeho označenie za spotrebiteľa, uzavretá pred účinnosťou citovanej novely Občianskeho zákonníka, nie je možné práva a povinnosti z takejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až §54 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na prechodné ustanovenia upravené v § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne aj na rozsudok zo dňa 06. 11. 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť rozhodcovský rozsudok za neplatný. Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Je toho názoru, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň je tým povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu, poskytovaná ochrana jeho práva úkor práv oprávneného. V závere uviedol, že rozhodcovský rozsudok je vydaný v súlade so zákonom, neobsahuje žiadnu neprijateľnú podmienku, a teda nedochádza ani k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi, preto návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie overenia na vykonanie exekúcie je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Z uvedených dôvodov oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca- spoločnosť D. R., a.s., R.) a povinný uzatvorili dňa 05.05.2006 Zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.327,76 Eur. Povinný sa v zmluve zaviazal poskytnutú sumu splatiť v 20- ich mesačných splátkach po 83,85 Eur. V článku 9. bod 9.5 sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke v tom znení, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk SR podľa jeho vnútorných predpisov. Predmetná Dohoda bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 1.188,80 Eur, úroky vo výške 97,61 Eur, spolu s úrokmi vo výške 23 % ročne zo sumy 1.188,80 Eur od 10.01.2007 do zaplatenia a s úrokmi z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1.188,80 Eur od 10.01.2007 do zaplatenia, poplatky vo výške 37,74 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 52,45 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Ďalej okresný súd za použitia Smernice, ktorá podľa názoru okresného súdu slúži pre výklad vnútroštátneho práva ako interpretačné pravidlo v spotrebiteľských právnych vzťahoch, označil rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal rozhodcovský súd, za neprijateľnú podmienku. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej do všeobecných obchodných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nebola v Zmluve dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Rozhodcovskú doložku, resp. podmienku, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené uvedeným rozhodcovským súdom, určil oprávnený. Rovnako nebola dojednaná rozhodcovská doložka individuálne ani v Dohode. Povinný nemohol ovplyvniť jej obsah ani si zvoliť iný rozhodcovský súd. Tento vopred určil oprávnený. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom- podmienkou. Povinnosť obsiahnutá v rozhodcovskom rozsudku smeruje výlučne voči povinnému. Vychádzajúc z uvedeného ako aj povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení) je zrejmé, že miera práv oprávneného (veriteľ) voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžník), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. 2/ Rozhodcovský súd v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného) v súlade s jednotlivými ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Touto otázkou sa však rozhodcovský súd vôbec nezaoberal. Odvolateľ v tejto súvislosti namietol, že pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia skúma súd vlastnosti predložených dokumentov a pri zastavení exekúcie exekučný súd skúma len vlastnosti uloženej povinnosti. Nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o ktorej už rozhodol rozhodcovský súd. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka), preto okresný súd postupoval správne keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský súd neskúmal rozhodcovskú doložku ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z predmetnej úverovej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.