Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/29/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109214561 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109214561.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, IČO 36 613 843 proti povinnému F. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v G. č. XX, prechodne bytom P., O. č. XXXX/XX o vymoženie pohľadávky v sume 360,15 Eur a príslušenstva, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod spisovou značkou EX 1975/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 1Er/1125/2009-54 zo dňa 30.09.2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/1125/2009-54 zo dňa 30.09.2011 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich náhradu oprávnenému a súdnemu exekútorovi nepriznal. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. pod spis. značkou EP 20136/09, ktorý bol vydaný dňa 30.03.2009 rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským a ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému dlžnú sumu 360,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne od 06.09.2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 36,02 Eur a trovy konania v sume 169,19 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Na základe návrhu oprávneného, ktorým požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie vydal dňa 31.08.2009 Okresný súd Banská Bystrica pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom 5601 050457* na vymoženie vyššie uvedenej sumy, vrátane trov exekúcie. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného obchodnou spoločnosťou Quatro, a.s. so sídlom v Kežmarku, Hlavné námestie č. 12, IČO 36 463 311 a povinným dňa 28.02.2005, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V článku IX, písm.o) uvedených všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na spôsobe riešenia sporov prostredníctvom rozhodcovského konania pred jediným rozhodcom Rozhodcovského súdu Slovenskej hospodárskej komory, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Zmluvné strany vzali na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia. Okresný súd s odkazom na ustanovenie § 103 ods. 1 zákona 93/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) a ustanovenie § 57 ods. 1, písm. g) v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok) ex offo preskúmal rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladnosti so zákonom. Poukázal na to, že exekúcia môže byť nariadená len na základe exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej, v opačnom prípade, ak bola nariadená podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, musí byť v každom štádiu i bez návrhu zastavená. Uvedené vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod spis. zn. 3 Cdo 164/1996. Súd posudzoval rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že právny vzťah medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je na základe zmluvy o pôžičke právnym vzťahom medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to vzhľadom na povahu zmluvných strán a obsah zmluvného záväzku. Pre posúdenie okolností, či sa jedná o spotrebiteľský úver podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. nie je dôležitá právna forma spotrebiteľského úveru, ale je dôležité, či sa jedná o odplatné poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa. Na predmetný právny vzťah preto aplikoval aj normy spotrebiteľského práva, predovšetkým § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej Občiansky zákonník), ktorých použitie nie je prekážkou dohody zmluvných strán o aplikácii Obchodného zákonníka. Konštatoval, že spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha o vyrovnanie faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktorá je postavená na princípe obmedzenia zmluvnej autonómie. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009, ktorý vyslovil, že ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch je subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa). Súd prihliadol na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. a je potrebné ju aplikovať ako interpretačné pravidlo k vnútroštátnym právnym normám upravujúcim spotrebiteľské právne vzťahy. V čl. 6 ods. 1 nastoľuje požiadavku, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa Prílohy k smernici, bod 1 písm. q) patrí medzi podmienky, ktoré môžu byť považované za nekalé aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní. V posudzovanej veci súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, ktorej obsah si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými všeobecnými zmluvnými podmienkami. Mohol len zmluvu odmietnuť alebo prijať ako celok, vrátane rozhodcovskej doložky. To je pravdepodobne najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul prostredníctvom vopred určeného rozhodcovského súdu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, vedených na exekučnom súde, ktoré vzbudzujú pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa. Okresný súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), v zmysle ktorej má vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, preskúmať ex offo povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a dodávateľom, ak má na tento účel k dispozícií nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ako z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, čl. 6 Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 je kogentným ustanovením, ktorého cieľom je nahradenie formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou skutočnou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (Rozsudok Súdneho dvora ES Mostaza Claro, C- 168/05 zo 04.06.2009, Rozsudok Pannon GSM, C-243/08). Z dôvodov uvedených vyššie mal súd za to, že uvedená rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, preto rozhodnutie rozhodcovského súdu posúdil ako právny akt nulitný, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval. Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je nulitným právnym aktom z dôvodu absencie vykonateľnosti exekučného titulu, súd v zmysle § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodnutie o trovách exekúcie, podľa ktorého okresný súd náhradu trov oprávnenému nepriznal odôvodnil jeho neúspechom vo veci. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože si ich neuplatnil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasťou jeho návrhu bolo aj uplatnenie trov odvolacieho konania. V odvolaní vyjadril názor, že pokiaľ exekučný súd skúmal platnosť rozhodcovskej doložky z úradnej moci (ex offo), konal mimo rozsahu svojej právomoci, ktorá mu bola zverená Exekučným poriadkom. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. K otázke rozsahu právomoci exekučného súdu ďalej uviedol, že pri splnení dôvodov podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je súd oprávnený a povinný konanie len zastaviť. Nie je zákonom umožnené postupovať tak, že nevydá poverenie na výkon rozhodnutia. Súd, ktorý koná vo veci, je príslušný konať len ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že nie je oprávnený konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by skúmal plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a súlad uvedeného plnenia so zákonom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Práve absencia právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Takýto stav by bol zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 5/02, podľa ktorého Ústava SR chráni „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“, resp. práva, ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, exekučný súd nie je oprávnený na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu a skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť v rozpore s právnym poriadkom, čo je dôvodom priamo zistiteľným z výroku rozhodnutia rozhodcovského súdu. Uvedeným spôsobom poskytol výklad rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 30.10.2009 pod spis. značkou 33 Cdo 2675/2007, keď vyslovil, že za nedovolené možno naďalej považovať plnenie, ktoré nie je aprobované vnútroštátnym právom. Ide o plnenie vyhradené niektorým subjektom, najmä štátu alebo podliehajúce štátnemu dozoru či štátnemu povoleniu, dispozícia s ktorými je obmedzená alebo vylúčená. Uvedené znamená, že nedovolenosť plnenia je spojená s predmetom záväzku, a nie s okolnosťami, pre ktoré by mal byť výkon práva na požadované plnenie odopretý (pre rozpor s dobrými mravmi). Oprávnený poukázal na Rozhodnutie Súdneho dvora ES C-40/08, v ktorom Súdny dvor ES postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, v zmysle ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok). Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Pokiaľ bola zmluva o pôžičke medzi oprávneným a povinným uzavretá pred 01.01.2008, odvolateľ namietal, že práva a povinnosti z tejto zmluvy, pokiaľ vznikli pred 01.01.12008, nie je možné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Ak je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ, je v danom prípade potrebné aplikovať zákon č. 258/2011 o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis, Obchodný zákonník a v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aj Občiansky zákonník ako všeobecnú normu. S poukazom na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4, písm. r) Občianskeho zákonníka vyslovil, že ak niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Postupom a rozhodovaním exekučného súdu v tomto prípade dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorému sudca nemienil vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec § 212 ods.1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvého stupňa, preto sa v odvolaní obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z predloženého súdneho spisu súd zistil, že dňa 27.07.2009 bol pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Poverením č. 5601 050457 zo dňa 31.08.2009 Okresný súd Banská Bystrica poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. EP 20136/09 vydaný dňa 30.03.2009 Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. rozhodcom JUDr. Jozefom Adamovským, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 360,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 360,15 Eur od 06.09.2005 do zaplatenia, zmluvnú pokutu v sume 36,02 Eur a trovy konania v sume 169,19 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o pôžičke č. XXXXXXXXXX, ktorú právny predchodca oprávneného a povinný uzavreli dňa 28.02.2005. V článku IX, písm. o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej obchodnou spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Zmluvné strany sa zaviazali podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre ne konečné, záväzné a vykonateľné. Vzali na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku nesplnia dobrovoľne, podlieha rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia. V zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku súd aj ex offo skúma súlad exekučného titulu so zákonom, pričom pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, posudzuje, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve (ust. § 3, § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa za správny v tom, že základom pre nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva podľa jej zákonnej definície v ust. § 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a správny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý daný právny vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom k 28.02.2005, prihliadnuc na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 53 ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného k 28.02.2005 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 3 ods. 1 citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. Smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Podľa rozsudku Súdneho dvora ES (vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000, Océano Grupo Editorial SA) cieľ článku 6 smernice (93/13 ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto podmienok. Podľa ustálenej judikatúry má exekučný súd právomoc skúmať podmienky vedenia exekúcie kedykoľvek v priebehu exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj bez návrhu účastníka tohto konania. Jednou zo základných podmienok pre vedenie exekúcie je materiálne a formálne vykonateľný exekučný titul, ktorý súd posudzoval, aj bez využitia procesných prostriedkov na preskúmanie exekučného titulu povinným z hľadiska, či bol vydaný orgánom na jeho vydanie zákonne splnomocneným, teda či nejde o akt ničotný. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc na rozhodnutie od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola okresným súdom hodnotená s ohľadom na požiadavky dané normami spotrebiteľského práva. Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovskú doložku tak, ako je uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného obchodnou spoločnosťou Quatro, a.s. ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 28.02.2005 je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Jej neprijateľnosť spočíva v dohode zmluvných strán, ktoré sa dohodli, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvného vzťahu alebo s ním súvisia budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý určil veriteľ. Je pritom zrejmé, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu, ktorý zakladá právomoc ním určeného rozhodcovského súdu v súlade s čl. IX, písm. o) všeobecných obchodných podmienok. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení nesie, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu. Rozhodcovská doložka v takom znení, v akom ho právny predchodca oprávneného skoncipoval do ním používaných úverových zmlúv, je v rozpore s požiadavkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o pôžičke, je v rozpore nielen s ustanoveniami Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, v dôsledku čoho okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nulite rozhodnutia (exekučného titulu) orgánu, ktorý od nej odvodil svoju právomoc a správne bolo aj jeho rozhodnutie, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil v súlade s ustanovením § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku. Z dôvodov uvedených vyššie odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.