Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/143/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109214796 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109214796.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnému J. D., nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX L. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 4867/09 o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1. 276,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/1153/2009-17 zo dňa 6. mája 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/1153/2009-17 zo dňa 6. mája 2011 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní“). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, sp. zn. SR 01257/09. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 28. 8. 2008. Súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“). Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd tiež uviedol, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje. Dôležité je, či sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ani prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka). V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu úpravu týkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne čl. 6 ods. 1, 7, bod 1 písm. q) Prílohy Smernice Rady 93/13/ EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica 93/13/EHS“) aj na právne názory vyplývajúce z ustálenej judikatúry Súdneho dvora ES (C-168/05, C-40/08, C-473/00) týkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu naplniť cieľ článku 6 odseku 1 smernice 93/13/EHS je možné iba tak, že súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1, písm. c/, ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Uviedol tiež, že citovaná smernica 93/13/EHS bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku je záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Okresný súd s poukazom na rozhodcovskú doložku v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam. Rozhodcovskú doložku preto súd označil za neprijateľnú, nie spotrebiteľom osobitne vyjednanú, ktorá ho núti neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. V týchto súvislostiach okresný súd konštatoval, že aj neskoršie prijatá novela Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z. účinná od 1. 1. 2008 zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r/ znenie, v zmysle ktorého za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľná a ako taká sa prieči dobrým mravom, boli v danej veci splnené podmienky na zastavenie exekúcie. Súd následne, vzhľadom na takýto právny záver rozhodol o trovách exekútora, tak že s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, keďže k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému podľa príslušných ustanovení Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom a účinnom od 1. 5. 2008 ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 39,83 Eur. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu opierajúce sa o Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire, t.j. v rámci „európskeho práva“ majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho poriadku. V danom prípade bola predmetná smernica do právneho systému SR implementovaná a slovenský súd ju preto nemôže používať ako prameň práva. V odvolaní spochybnil tiež dôvody, pre ktoré exekučný súd exekúciu zastavil. Nesprávne súd považoval zmluvu uzavretú medzi účastníkmi za zmluvu spotrebiteľskú, lebo povinný uzavrel zmluvu o úvere pre účely podnikania. Nestotožnil sa ani s tvrdením okresného súdu ohľadom neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú ma predstavovať rozhodcovská doložka. Oprávnený s poukazom na jej dojednanie obsiahnuté v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru uviedol, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami O.s.p.. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov, a tak v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Vzhľadom na písomný charakter konania pred Stálym rozhodcovským súdom mal povinný možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného, avšak povinný žalobnú odpoveď nezaslal. S dôrazom na písomný charakter rozhodcovského konania je zjavné, že vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska účastníkov konania nemala žiaden relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka. Ďalej oprávnený uviedol, že pokiaľ dôjde zo strany spotrebiteľa k porušeniu zmluvy, dodávateľ bude nútený obrátiť sa na príslušný orgán, buď na rozhodcovský alebo všeobecný súd, pričom následky tohto procesného kroku upravuje príslušné procesné právo, konkrétne ust. § 19 Zákona o rozhodcovskom konaní. Podanie žaloby na rozhodcovskom súde predstavuje prekážku litispendencie pre podanie žaloby v tej istej veci. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre oprávneného úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom je zrejmé, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Podľa názoru oprávneného, je úplne nepochybné, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho zdôrazňujúc, že v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní podľa rozhodcovskej doložky prebiehajúce bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade ide o rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej doložky v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní. Záverom uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol už predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd tak už v tomto konaní uznal exekučný titul za „súladný“, preto udelil súdnemu exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, že exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi, nestotožnil sa ani priznanými trovami exekúcie súdneho exekútora. Súdny exekútor vo vyjadrení k odvolaniu oprávnenej uviedol, že nemôže zaujať stanovisko k obsahu odvolania oprávneného, lebo nie je kompetentný rozhodovať o hmotnoprávnych nárokoch účastníkov exekučného konania a preskúmavať obsah exekučného titulu. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť. Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol okresný súd, ktorý vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o úvere zo dňa 28. 8. 2008 je nutné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský. V zásade platí, že o spotrebiteľskú zmluvu nejde vtedy, ak sa veriteľ (oprávnený) mohol zo správania (konania) dlžníka (povinného) domnievať, že účelom úveru je získanie prostriedkov v súvislosti s podnikateľskou, resp. obchodnou činnosťou dlžníka. Uvedené sa preukazuje najmä v konaní, výsledkom ktorého je titul na plnenie, a teda v konaní vo veci samej. V exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. V prípadoch, kedy by povinný mohol byť spotrebiteľom sa vyžaduje určitá zvýšená ochranu spotrebiteľa práve preto, lebo v takom vzťahu sa spotrebiteľ považuje voči dodávateľovi za „slabšieho“. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať na to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a tým vyvažovať práva a povinnosti oboch strán. V preskumávanej veci oprávnený poskytol povinnému úver v sume 663,88 Eur. Povinný sa zaviazal zaplatiť mu ako veriteľovi túto sumu zvýšenú o 634,67 Eur, spolu vo výške 1. 298,55 Eur, pričom povinný sa v zmluve označil okrem mena, priezviska „J. D.“, rodného čísla „XXXXXX/XXXX“, čísla občianskeho preukazu „H. XXXXXX“ a trvalého pobytu „L. XX“ aj obchodným menom „J. D. - J.“, IČO „XX XXX XXX“ s miestom podnikania „L. XX“ a číslom živnostenského registra „XXX-XXXXX“. Ako účel poskytnutia úveru bolo uvedené „podnikanie“ (č.l. 9 spisu). Vychádzajúc striktne zo zákonnej definície spotrebiteľa podľa ust.§ 52 ods. 4 OZ je na určenie, či bola zmluva uzavretá spotrebiteľom treba posúdiť nielen obsah, povahu a účel zmluvy, ale aj objektívne okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzavretie, ako aj to, či veriteľ vedel alebo mal v čase uzatvárania zmluvy vedieť, že dlžník konal mimo rámca svojej podnikateľskej (obchodnej) činnosti. S poukazom na judikatúru Európskeho Súdneho dvora, najmä na rozsudok vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG je treba konštatovať, že pri posudzovaní charakteru spotrebiteľskej zmluvy je potrebné zisťovať cieľ, pre ktorý si dlžník finančné prostriedky požičiava, a teda, či sa zmluva uzavrela s cieľom uspokojiť potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti fyzickej osoby alebo či bol úver poskytnutý na súkromné účely, pričom nie je vylúčená kombinácia oboch prípadov. Keď zo zmluvy nie presne zistiteľné, na aký účel si vzal dlžník úver, musí súd túto skutočnosť overiť, pretože v takom prípade je dôležitý aj rozsah použitia poskytnutých finančných prostriedkov. Odvolací súd je toho právneho názoru, že uvedenie obchodného mena pri dlžníkovi, IČO, miesta podnikania, číslo živnostenského registra a ani zaškrtnutie kolónky, že úver bol poskytnutý na účel podnikania nedávajú v prejednávanej veci jednoznačnú odpoveď na otázku, aký je predmet podnikania odberateľa a aká je konkrétna súvislosť predmetu činnosti dlžníka medzi účelom, na ktorý si dlžník úver vzal a charakterom zmluvy, ktorú s oprávneným uzavrel. Je treba zdôrazniť, že povinný na výzvu súdu, aby uviedol konkrétny účel poskytnutého úveru uviedol, že úver bol poskytnutý na „súkromné účely, a to na vyplatenie palivového dreva“ (č.l. 58 spisu). V konaní tak bolo jednoznačne preukázané, že pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal povinný v rámci svojej podnikateľskej (obchodnej) činnosti. Zmluvu o úvere uzatváral povinný ako fyzická osoba - občan spotrebiteľ, nie ako podnikateľ, preto takto uzavretá zmluva spĺňa kritéria spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ. Zároveň je potrebné v týchto súvislostiach zdôrazniť, že odkaz na aplikáciu Obchodného zákonníka v zmluve ešte neznamená, že na spotrebiteľský vzťah v tých prípadoch, kedy je právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov pre spotrebiteľa priaznivejšie, nebude potrebné aplikovať Občiansky zákonník. Odvolací súd tiež dodáva, že túto zmluvu možno považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou SR a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. V zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa zmluvné strany v bode 18 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov - t.j. rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu aj uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z dohody o vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne vyjednal (výslovne si ho želal). Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Ak teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť. Odvolací súd preskúmal v rozsahu odvolania aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov súdnych exekútorov zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie exekučného konania tým, že súdu predložil na vykonanie exekúcie nespôsobilý exekučný titul. Na základe uvedených skutočností, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.