Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109217728 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109217728.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom XXX XX P., Y. XX, proti povinnému : A. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P. P., Y. č. XXXX/XX, na vymoženie pohľadávky v sume 837,76 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 62 pod spisovou značkou Ex 6830/2009, o odvolaní oprávneného zo dňa 28.06.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 5Er/37/2009-14 zo dňa 30.05.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu zastavil p o t v r d z u j e. Uznesenie vo výroku o povinnosti náhrady trov exekúcie m e n í tak, že oprávnený j e p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,90 eur v lehote do troch dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 6830/2009 zastavil podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v spojení s ustanoveniami § 52 a § 53 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy dotýkajúcej sa ochrany práv spotrebiteľa i právnu úpravu európskeho spoločenstva, konkrétne čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci Asturcom C-240/98 - 244/98, vo veci Cofidis C- 473/00 a vo veci Mostaza Claro C-168/05. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Dodávateľ v nej dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by výlučne spory rozhodoval, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjedal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na jej zastavenie. V nadväznosti na tento výrok potom exekučný súd rozhodol o trovách zastavenej exekúcie, keď s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 75,68 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia. O výške trov exekúcie súd rozhodol podľa ustanovení § 6, § 14, 15, 21a, 22 a § 23 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej vyhláška). Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu opierajúce sa o Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, oprávnený uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire, t.j. v rámci „európskeho práva“ majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho poriadku. V danom prípade bola predmetná smernica do právneho systému SR implementovaná a slovenský súd ju preto nemôže používať ako prameň práva. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený s poukazom na jej dojednanie obsiahnuté v bode 17 VPPÚ uviedol, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami O.s.p. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Navyše súladnosť rozhodcovskej doložky s právnym poriadkom Slovenskej republiky skúmal pri založení svojej vecnej príslušnosti sám rozhodcovský súd. Oprávnený poukázal aj na skutočnosť, že povinný bol počas rozhodcovského konania nečinný. Povinný mal možnosť vyjadriť sa k podanému návrhu oprávneného, avšak povinný žalobnú odpoveď nezaslal. Vzhľadom na písomný charakter konania pred Stálym rozhodcovským súdom považuje oprávnený za právne irelevantné, či bydlisko alebo sídlo jednej zo sporových strán je od sídla súdu vzdialené 300 metrov, alebo 300 kilometrov. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Proti výroku uznesenia o povinnosti nahradiť trovy exekúcie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Nestotožňuje sa s priznanou sumu trov exekúcie. Domnieva sa, že pokiaľ súd zastaví exekúciu len sčasti, pri určení odmeny exekútora sa postupuje podľa ustanovení § 5 alebo podľa § 7 až 13 vyhlášky. Ak súdny exekútor vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej zastavením, pri určení jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Domnieva sa, že súdny exekútor (a rovnako ani konajúci súd) za danej situácie nepostupoval správne pri určení výšky trov exekúcie, ak si do odmeny zahrnul aj odmenu za zriadenie exekučného záložného práva podľa § 6 vyhlášky a odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v zmysle ustanovenia § 21a vyhlášky. Oprávnený tak má za to, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi a žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a vo výroku o povinnosti oprávneného nahradiť trovy exekúcie podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, ak je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Exekučný súd počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 23.07.2008, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere ako vzťahu spotrebiteľského oprávnený nespochybnil. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje aj s úvahou exekučného súdu, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedeného záveru potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Súd po tom, čo nezákonne vedenú exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne uložil povinnosť oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu je zrejmé, že súd sa pri rozhodovaní o výške trov exekúcie nezaoberal dôsledne správnosťou predloženého vyúčtovania trov exekúcie a neskúmal opodstatnenosť jednotlivých uplatnených položiek. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi ako oprávnene uplatnené trovy v sume 75,68 eur tak, ako si trovy exekúcie súdny exekútor uplatnil, pričom priznal trovy exekúcie vyúčtované v rozpore s vyhláškou, pretože nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky. Súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu za 4 konkrétne špecifikované paušálne úkony exekučnej činnosti po 3,32 eur podľa ustanovenia § 14 a § 15 vyhlášky a odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice vo výške 16,60 eur podľa ustanovenia § 21a vyhlášky a odmenu za zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vo výške 33,19 eur podľa ustanovenia § 6 vyhlášky. V prípade zastavenia exekúcie z niektorého zákonom predpokladaných procesných dôvodov, je z hľadiska rozhodovania o náhrade trov exekúcie podstatné, či do momentu zastavenia exekúcie došlo aspoň k čiastočnému vymoženiu vymáhaného nároku; teda, či exekúcia bola aspoň sčasti efektívna. Ak by súd zastavil exekúciu len čiastočne, pretože zastavenia exekúcie sa týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti, pri určovaní odmeny súdneho exekútora by bol povinný postupovať podľa § 5 alebo podľa § 7 až 13 vyhlášky (§ 16 vyhlášky). Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že exekúcia bola zastavená v celom rozsahu, nielen sčasti (v čom sú dôvody odvolania oprávneného zmätočné a nezodpovedajúce obsahu spisu) a nevyplýva ani, že by došlo do momentu zastavenia exekúcie hoci aj len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky a trov exekúcie, na ktoré bolo poverenie pre súdneho exekútora vydané. Pokiaľ do zastavenia exekúcie nedošlo k vymoženiu ani časti nároku a exekúcia bola zastavená v celom rozsahu, je potrebné pri určení odmeny súdneho exekútora aplikovať výlučne ustanovenia § 14, 15, prípadne 17 vyhlášky. Popri odmene prináleží súdnemu exekútorovi aj náhrada hotových výdavkov (§ 22 vyhlášky) a náhrada za stratu času (§ 23 vyhlášky), ktoré náhrady si však v danom prípade súdny exekútor neuplatnil. Vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky, ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura (§ 14 ods. 2 vyhlášky). Za danej procesnej situácie tak možno za oprávnene uplatnené trovy exekúcie a odmenu v súlade s vyhlášku považovať len za 4 paušálne uplatnené úkony exekučnej činnosti (§ 14 ods. 1 a 2 vyhlášky) a to konkrétne za úkony : získanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 15 ods. 1 písm. a/ vyhlášky), doručenie upovedomenia o začatí exekúcie (§ 15 ods. 1 písm. c/ vyhlášky), doručenie príkazu na začatie exekúcie (§ 15 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) a za doručenie exekučného príkazu (§ 15 ods. 1 písm. d/ vyhlášky), teda 4 x 3,32 eur = 13,28 eur. Ak bola exekúcia v danej veci zastavená v celom rozsahu, exekučný súd nebol oprávnený priznať odmenu podľa § 21a vyhlášky (za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie) a podľa § 6 vyhlášky (zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť) a tak odmena za ďalšie úkony súdnym exekútorom uplatnené podľa iných, ako výlučne len podľa ustanovení § 14 až 17 vyhlášky, súdnemu exekútorovi neprináleží. Odvolací súd však následne konštatuje, že pokiaľ by bola odmena vypočítaná podľa príslušných ustanovení vyhlášky nižšia ako suma 33,19 eur, ktorá bola stanovená ako suma minimálnej odmeny v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky, súd prizná odmenu v tejto minimálnej výške. Odvolací súd tak po tom, čo vypočítal súhrnnú odmenu za všetky úkony exekučnej činnosti a to konkrétne v sume 13,28 eur, priznal následne súdnemu exekútorovi odmenu zodpovedajúcu minimálnej výške stanovenej podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, t.j. vo výške 33,19 eur, ku ktorej súdnemu exekútorovi prináleží aj sadzba 20% DPH (§ 196 veta druhá Exekučného poriadku) vo výške 6,64 eur, spolu v sume 39,90 eur, nakoľko súdny exekútor hodnoverne preukázal, že od 01. júna 2007 je registrovaný ako platca dane z pridanej hodnoty. Žiadny iný postup pri určení výšky odmeny súdneho exekútora za predpokladu, keď odmena, ktorá by mu prináležala za danej procesnej situácie v súlade s vyhláškou, nedosiahla sumu minimálnej odmeny, neprichádza do úvahy a je potom už bez relevancie, za koľko konkrétnych úkonov súd odmenu priznáva. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je vo výroku tohto uznesenia uvedené. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.