Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/250/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109220195 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109220195.1
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti povinnej: H. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. S. XXX, XXX XX G. G. o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 647,28 Eur s príslušenstvom, vedenej pod sp. zn. EX 4177/09u súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 7Er/118/2009-27 zo dňa 30. augusta 2011 jednohlasne takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 7Er/118/2009-27 zo dňa 30. augusta 2011 p o t v r d z u j e.
Odvolateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len exekučný súd) napadnutým uznesením č.k. 7Er/118/2009-27 zo dňa 30. augusta 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň nepriznal náhradu trov exekúcie oprávnenému a súdnemu exekútorovi. Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. sp. zn. EP 20188/09 zo dňa 09. júna 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. júna 2009 a vykonateľnosť dňa 03. júla 2009, bol vydaný v rozpore so zákonom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd považoval Zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX uzatvorenú dňa 19. novembra 2004 medzi právnym predchodcom oprávneného (Quatro, a.s., Kežmarok) a povinnou za spotrebiteľskú zmluvu. Súčasťou predmetnej Zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., podľa ktorých sa zmluvné strany v bode IX písm. o) dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú rozhodcovským rozsudkom dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.“ Exekučný súd skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Podľa exekučného súdu rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Už túto skutočnosť exekučný súd považoval za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Ďalej dôvodil tým, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) a naplnenie cieľa Európskej
únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, s poukazom na Smernicu rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004, ktorý novelizoval Občiansky zákonník, vyvodil exekučný súd po preskúmaní veci záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Konštatoval, že mu dáva za pravdu aj neskôr prijatá novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 účinným od 1.1.2008, ktorá podľa § 53 ods. 4 písm. r/ považuje za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nakoľko rozhodcovská doložka obsiahnutí v Zmluve o pôžičke bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola od počiatku neplatnou podľa ust. § 53 OZ ako aj Smernice Rady č. 93/13/ EHS, z tohto dôvodu aj rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom, pričom poukázal na ust. § 35, § 45 ods. 1, 2 ZRK a na § 159 O.s.p.. Podľa názoru oprávneného, pokiaľ by exekučný súd meritórne skúmal, či je plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, t.j. ako súd tretej inštancie. Takýto výklad považuje odvolateľ za neprípustný. Právny poriadok Slovenskej republiky podľa neho nepriznáva ani súdu konajúcemu o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku právo na prieskum z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Ust. § 45 ZRK podľa oprávneného neumožňuje teda exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, t.j. hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Rovnako predmetné ustanovenie neumožňuje exekučnému súdu skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Ďalej podľa odvolateľa nemožno z európskeho práva vyvodzovať za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa (povinného), ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného podľa odvolateľa vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia §52 až § 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť vedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákona. Pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je v zmysle prechodných ustanovení k novele účinnej od 1.1.2008 možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 posudzovať podľa § 52 - § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ ObZ spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Odvolateľ vyslovil názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušeniu princípu právnej istoty, čím mu je znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní prebiehajúcom na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r), pričom podľa oprávneného z nej vyplýva, že toto ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Zároveň si oprávnený uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V tomto exekučnom konaní sa oprávnený domáhal exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom, pričom priznaná pohľadávka mala vzniknúť medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou na základe Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa 19. novembra 2004. Podľa predmetnej Zmluvy sú jej neoddeliteľnou súčasťou Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou, podľa ktorých sa v článku IX. písm. o) zmluvné strany dohodli, že „všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné a záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom, a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.“.
Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku (1) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní, resp. ZRK“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo
c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených v odvolaní. Odvolateľ vytýkal exekučnému súdu nesprávnosť v tom, že nebola správne posúdená zmluva, záväzok z ktorej sa v predmetnom konaní vymáhal. Podľa odvolateľa išlo o zmluvu, ktorá sa riadi výlučne Obchodným zákonníkom a nemôžu sa na ňu vzťahovať ust. § 52 až § 54 OZ. Odvolateľ sa však mýli, keď sa domnieva, že právne vzťahy vzniknuté z predmetnej Zmluvy o pôžičke sa budú spravovať výlučne Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je, alebo nie je vzťahom o spotrebiteľskom úvere, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru oprávnený, ktorý ho poskytol v rámci svojho podnikania a to v rámci predmetu svojej činnosti. Druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba - nepodnikateľ, ktorá nemohla ovplyvniť znenie predmetnej zmluvy. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, je v zmysle § 2 písm. a/ a § 3 ods. 1 a 2
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) nepochybne spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. a/ cit. zákona sa na účely zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Rovnako boli splnené podmienky podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď veriteľom je právnická osoba, ktorá poskytla spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom bola fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý úver, t.j. peňažné prostriedky na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa nevzťahuje. To znamená, že vyníma zo svojej povinnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje v § 1 ods. 2 a 3. Úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným nie je ani jednou zo zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. To znamená, že je úverovou zmluvou, na ktorú sa cit. zákon vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261 ods. 3 zák.č. 513/1991 Zb. (Obch. zák.) riadia Obchodným zákonníkom, ktorý neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na tieto v zmysle § 1 ods. 2 Obch. zák. vzťahujú predpisy občianskeho práva, teda aj Zákon o spotrebiteľských úveroch a Obč. zákonník. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinnou ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 ZRK.
Navyše podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V ods. 2 písm. a), b) toto znenie zákona obsahovalo zákaz, aby typová zmluva obsahovala neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán ako aj podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Predmetná zmluva obsahuje dojednanie - rozhodcovskú doložku v znení, ktoré je v rozpore s uvedeným zákonom. Z dôvodov tak ako je uvedené vyššie ide o dojednanie zvyšujúce nerovnovážne postavenie účastníkov zmluvy tak, že vyvoláva hrubý nepomer na ťarchu spotrebiteľa, a preto ide o dojednanie, ktoré je svojim obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV ÚS 55/2011-19, kde Ústavný súd zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu) ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.
Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky právoplatného rozsudku súdu, ale je nesporné, že zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby rozhodcovský rozsudok, ktorý zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, bolo možné preskúmať aj bez podania žaloby na príslušnom súde.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky právoplatného rozsudku. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z uvedeného dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, pretože rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. IX. písm. o) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s. (VOP), exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do VOP vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, netýkajúca sa priamo predmetu zmluvy a ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znením účinnom v čase uzavretia zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do VOP. Ak teda chcel spotrebiteľ od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ani ovplyvniť výber rozhodcov, resp. rozhodcovského súdu uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Oprávnený nijakým spôsobom povinného neupozornil, že je možné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doložke. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače VOP svojim spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, pričom výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase podpísania Zmluvy sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.
Odvolateľ tiež poukazoval na vybrané časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 06.10.2006 vo veci C-40/08, v ktorom bol podaný výklad Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému Súdny dvor Európskej únie pri výklade predmetnej smernice v danej veci úvahami uvedenými v tomto rozhodnutí, t.j. aj tými, na ktoré poukazuje odvolateľ, dospel, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že zistil nesúladnosť exekučného titulu predloženého v konaní so zákonom. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolateľovmu návrhu na náhradu trov odvolacieho konania pre jeho procesný neúspech nebolo možné vyhovieť.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.