Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/304/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110206422 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110206422.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Oľgy Maľovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa U.. H. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. U., X. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Katarínou Kováčikovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie J. O. č. X, U. U., proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o návrhu na náhradu škody 50.210,23 € a náhradu nemajetkovej ujmy 133.000,- €, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 09. 2011 č. k. 14C/46/2010 - 205, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 47.488,26 € p o t v r d z u j e . Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania mení tak, že odporcovi náhradu trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 527,12 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne navrhovateľa advokátky JUDr. Kataríny Kováčikovej, Advokátska kancelária J. O. X, U. U.. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi na náhrade škody 47.488,26 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o 5.824,87 € konanie zastavil. Vo zvyšku návrhu na náhradu škody 3.721,97 € návrh zamietol. Súd zamietol návrh navrhovateľa aj o priznanie nemajetkovej ujmy. Zároveň zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 4.882,04 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom došlým okresnému súdu dňa 26. 03. 2010 domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 54.143,36 €, ktorá suma pozostáva z náhrady nákladov na vzdelanie 1.493,96 €, trov obhajoby v trestnom konaní 5.364,- €, náhrady odchodného 14.074,22 € a náhrady straty na zárobku 33.211,18 €. Ďalej žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 133.000,- €. Tvrdil, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici zo dňa 01. 07. 2002 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie proti nemu pre trestný čin prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody. Ako vyšetrovateľ K. C. T. bol personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Dňa 17. 07. 2003 Krajská prokuratúra Banská Bystrica podala na neho obžalobu. Rozsudkom Okresného súdu Brezno 1T/17/2004 zo dňa 05. 09. 2007 bol spod obžaloby oslobodený, pretože skutok, pre ktorý bol stíhaný, nebol trestným činom. Na odvolanie prokurátora Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 09. 01. 2008 odvolanie zamietol a rozsudok nadobudol právoplatnosť. Náhrady škody sa domáha podľa zák. č. 58/1969 Zb.. V dôsledku vznesenia obvinenia proti nemu v pozícii vyšetrovateľa K. C. T. R. U. U. došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti v mieste bydliska aj na vtedajšom pracovisku. Rovnako to zasiahlo manželku aj deti. Aj v súčasnosti sa mnoho ľudí na neho pozerá ako na odsúdeného. Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že uznáva nárok navrhovateľa na náhradu škody za trovy obhajoby. Ostatné nároky neuznal, namietal svoju pasívnu legitimáciu s poukazom na to, že personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru vydalo Ministerstvo vnútra SR. Zároveň poukázal na to, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde tam, kde je tento zásah dovolený zákonom. Predpokladom pre priznanie náhrady škody je nezákonné rozhodnutie, čo nie je daný prípad. U neho išlo o procesný postup podľa trestného poriadku a absentuje tu predpoklad, že ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica uznesením zo dňa 01. 07. 2002 začal trestné stíhanie a obvinil navrhovateľa zaradeného ako vyšetrovateľ tretieho oddelenia K. C. R. U. U. z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona. Navrhovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Minister vnútra vydal pod č. 209 dňa 23. 07. 2002 personálny rozkaz, ktorým navrhovateľa prepustili zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru, ktorý sa skončil dňom doručenia rozhodnutia. Dôvodom bolo to, že navrhovateľ ako vyšetrovateľ v júni 2002 mal žiadať od J. J. 33.000,- Sk za to, že mu mal zabezpečiť, aby nebol zákonným spôsobom postihnutý za dopravnú nehodu. Proti personálnemu rozkazu podal navrhovateľ rozklad, ktorý bol ako neodôvodnený zamietnutý. Krajská prokuratúra Banská Bystrica Banská Bystrica podala proti navrhovateľovi obžalobu dňa 17. 07. 2003 za trestný čin prijímania úplatku, pričom rozhodnutím Okresného súdu v Brezne zo dňa 05. 09. 2007 bol spod žaloby oslobodený a na odvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici odvolanie okresného prokurátora zamietol. Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkon verejnej moci s poukazom na § 27 ods. 2 citovaného zákona, ktorý ako prechodné ustanovenie poukazuje na to, že na daný prípad treba aplikovať zákon 58/1969 Zb.. Citoval ustanovenie § 25 ods. 2, podľa ktorého v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone vstupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9, pričom pre trestné konanie je týmto orgánom Ministerstvo spravodlivosti SR. Mal za preukázané, že navrhovateľ požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom mu však v 6 mesačnej lehote nebolo vyhovené. Na námietky odporcu prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie 1Cz/6/90, v zmysle ktorého, ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, ktorý bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Z rozhodnutia vyplýva, že treba považovať za správny názor, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú podľa § 4 Zákona rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným nebol potvrdený. Súd preto nárok navrhovateľa považoval za dôvodný. Navrhovateľovi priznal trovy spojené s obhajobou v trestnom konaní vo výške 5.364,- €. Pokiaľ sa domáhal náhrady škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako náhradu nákladov na vzdelanie, navrhovateľ preukázal, že v zmysle § 143 ods. 1 zák. č. 73/1998 Zb. zaplatil sumu 1.493,96 € na základe dohody zo dňa 26. 07. 2002. Ďalej uplatňoval náhradu odchodného podľa zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov, pričom podľa § 33ods. 1 písm. a) bod 2 patrí odchodné, ak sa služobný pomer skončil prepustením. § 35 ods. 1 písm. a) vylučuje vyplatenie odchodného policajtovi, ktorého služobný pomer skočil prepustením z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Podľa vyjadrenia Ministerstva vnútra SR, výška odchodného presahuje 8.249,35 €. Pokiaľ sa domáhal vyššej sumy v rozsahu 5.824,87 € zobral návrh späť. Súd zároveň priznal náhradu za stratu na zárobku navrhovateľa v zmysle § 21 zák. č. 58/1969 Zb. a § 445 Občianskeho zákonníka. Súd dospel k záveru, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy za čas od 27. 07. 2002 do 31. 12. 2007 vo výške 64.120,32 €. Keďže mu bol vyplatený výsluhový dôchodok vo výške 29.023,27 €, túto sumu odpočítal a zostal rozdiel 35.097,05€. Keďže navrhovateľ pracoval od 01. 07. 2003 do 30. 11. 2003, príjem v tomto období predstavoval 2.716,01 € podľa potvrdenia, bolo aj túto sumu potrebné odpočítať a tak súd priznal na tomto nároku 32.380,95 €. Okresný súd konštatoval, že príčinná súvislosť medzi škodou je daná tým, že navrhovateľ len v dôsledku vzneseného obvinenia bola personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR prepustený zo služobného pomeru a to malo za následok jeho povinnosť uhradiť náklady na vzdelanie, nepriznanie odchodného a stratu na zárobku. Keďže navrhovateľ zobral o 5.824,87 € návrh späť, súd rozhodoval o zostávajúcej výške 50.210,23 €. Priznal náhradu škody vo výške 47.488,26 €, na trovách obhajoby 5.364,- €, náklady vynaložené na vzdelanie 1.493,96 €, náhrada odchodného 8.249,35 € a náhradu na strate na zárobku 32.380,95 €, spolu 47.488,26 €. Vo zvyšku pre 2.721,97 € návrh zamietol ako nedôvodný. Pokiaľ sa domáhal priznania práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vo výške 133.000,- € návrh zamietol s poukazom na názor Najvyššieho súdu vyslovený v konaní 3Cdo/201/2007 zo dňa 30. 07. 2010, v zmysle ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, aj keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O takýto zásah nejde vtedy, keď zasahujúcim je orgán je štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Nejde preto o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie trestného činu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP, keď priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania - právneho zastupovania v časti nároku na náhradu škody podľa pomeru úspechu. Konštatoval, že v časti nároku na ochranu osobnosti priznanie nemajetkovej ujmy bol navrhovateľ neúspešný, potom mu nepriznal náhradu zaplateného súdneho poplatku za konanie, v tejto časti právna zástupkyňa ani neúčtovala náhradu trov právneho zastúpenia. Súd vychádzal zo sumy 50.210,23 €, pričom bol úspešný v časti 47.488,26 € a neúspešný v 2.721,97 €, pričom pomer úspechu bol 89,2%. Proti rozhodnutiu sa odvolal odporca. Namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. Žiadal navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania, pričom uviedol, že si uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania. Namietal, že súd nesprávne posúdil zákonné podmienky vzniku nároku navrhovateľa na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Zodpovednosť štátu vzniká len z rozhodnutia, ktoré je nezákonné, pričom zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Zákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím treba rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozopre s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak ak príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti. So závermi prvostupňového súdu sa nestotožnil. Uznesenie o vznesení obvinenia je rozhodnutím, ktoré je predbežne vykonateľné, avšak voči tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, ako riadny opravný prostriedok. Nakoľko zákon priznáva právo podať riadny opravný prostriedok voči uzneseniu o vznesení obvinenia, vytvára možnosť a priestor obvinenému brániť sa a dosiahnuť prípadné zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia. Navrhovateľ toto právo využil, avšak príslušný orgán konštatoval, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo vydané v rozpore s právnymi predpismi. Poukázal na čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, pričom zdôraznil, že ak v čase zásahu rozhodnutia o väzbe sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný a oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do takejto osoby. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného stíhania v súlade so zákonom, ide o zákonný postup, pričom zastavenie trestného stíhania, prípadne oslobodenie spod obžaloby, nie je spôsobilé vyvolať nezákonnosť iných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Zákon 58/1969 Zb. nepripúšťa extenzívny výklad, keď rozhodnutie, ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby, bolo považované za rozhodnutie, ktorým je vyslovená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musela byť v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vyslovená príslušným orgánom. V tomto prípade absentuje nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého by vznikla zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím a iba samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol ako obvinený v trestnom konaní právoplatne oslobodený spod obžaloby, nezakladá automaticky jeho nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Namietal, že súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či si navrhovateľ trestné konanie zavinil sám svojím správaním alebo nie. V tomto smere považuje dokazovanie za nedostatočné. Pokiaľ ide o priznaný nárok, považoval odôvodnenie za absolútne nedostatočné a nesprávne. Poukázal na právnu teóriu ohľadom príčinnej súvislosti a upozornil na to, že navrhovateľovi neoznačená škoda vznikla v priamom, bezprostrednom vzťahu s personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR. Toto rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní, nie v trestnom konaní, bolo vydané na základe samostatného dokazovania podľa ustanovení správneho poriadku. Súd sa nevysporiadal s otázkou ani neskúmal, či navrhovateľ využil svoje právo na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom. Teda absencia príčinnej súvislosti je dokázateľná aj tou skutočnosťou, že personálny rozkaz, v dôsledku ktorého vznikla navrhovateľovi škoda, je naďalej platný a účinný, nebol pre nezákonnosť zrušený príslušným orgánom, ktorý nie je súd, ktorý rozhodoval v trestnom konaní. Príčinou vzniku navrhovateľom tvrdenej škody bolo až rozhodnutie Ministerstva vnútra. K odvolaniu sa vyjadril navrhovateľ. Rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 527,12 €. Opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 06. 1993 sp. zn. 1Cdo/53/1993, v zmysle ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadné právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia Krajského úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici zo dňa 01. 07. 2002, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, ako aj v dôsledku trestného stíhania, nakoľko práve na podklade tohto rozhodnutia bol navrhovateľ personálnym rozkazom ministra vnútra prepustený zo služobného pomeru. Toto uznesenie považuje za nezákonné z dôvodu, že trestné stíhanie nemalo byť voči nemu vôbec vedené, lebo skutok, ktorého sa mal dopustiť nebol kvalifikovaný ako trestný čin. Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že v celom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce, zrozumiteľné, jasné a presvedčivé. Námietky odporcu uvedené v odvolaní nepovažuje za prijateľné, pretože so všetkými námietkami, ktoré tu odporca uplatňuje, sa okresný súd dostatočne vysporiadal, čo vyplýva aj z rozhodnutia a jeho odôvodnenia. Odporca obšírne poukazuje na dôvody, ktoré v niektorých častiach pre rozhodnutie nemajú pre rozhodnutie podstatný význam a zavádzajú, respektíve odvádzajú pozornosť od podstaty veci, naviac, i napriek judikačnej činnosti Najvyššieho súdu, z ktorej vychádzal aj súd prvého stupňa a poukazuje aj vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ, tieto nerešpektuje. Predovšetkým treba zdôrazniť, že v danom prípade Slovenská republika prijala právne normy s takým obsahom, ktoré pri splnení zákonom predpokladaných podmienok zabezpečuje občanovi náhradu škody, pričom táto zodpovednosť je objektívna, teda nie je závislá od toho, či došlo v celom procese trestného konania k porušeniu právnych noriem alebo nie. Nie je rozhodujúce ani to, či orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom alebo nie a či tieto ich rozhodnutia boli zrušené alebo nie. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu, okresný súd dostatočne odôvodnil, prečo je pasívne legitimovaný odporca, pretože táto skutočnosť jednoznačne vyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb. s odkazom na § 9. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje aj na judikát R35/1991 v zmysle ktorého, ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa ust. § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Toto právo nemá iba ten, kto si obvinenie zavinil sám, a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie R70/1994. Odvolací súd dopĺňa, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, rozhodnutím o zadržaní, prípadne iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané a predpokladu, že rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Avšak, právo na náhradu škody zakladajú aj rozhodnutia o treste, o ochranu opatrení a o väzbe. Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol trest vykonaný buď úplne alebo čiastočne a za predpokladu, že v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené, a to z dôvodu, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec odstúpená inému orgánu. Podobne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby za podmienok, že trestné stíhanie proti nemu bolo zastavené, prípadne bol oslobodený spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu. Z hľadiska priznania nároku nie je v danom prípade rozhodujúce len to, či navrhovateľ využil alebo nevyužil opravné prostriedky, pričom s nimi nebol úspešný, pretože rozhodujúcou skutočnosťou je „výsledný efekt“, teda to, či nakoniec jeho konanie bolo posúdené ako protispoločenské alebo nie, či sa teda dopustil konania, ktoré mu bolo kladené za vinu. Pokiaľ v konečnom dôsledku bol oslobodený spod obžaloby, objektívna zodpovednosť štátu bez zreteľa za zavinenie je daná a štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Zodpovednosť štátu v danom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho ktorého článku trestného konania. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škody sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Keďže v danom prípade posledný predpoklad absentuje, súd skúmal, či boli naplnené ostatné predpoklady. Nepochybne bolo preukázané, že navrhovateľovi vznikla škoda. Ako bolo vyššie konštatované, z hľadiska judikačnej činnosti a právnej teórie, zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby má podľa § 4 Zákona rovnaký dôsledok, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Teda je naplnený predpoklad porušenia právnej povinnosti. Z hľadiska posúdenia príčinnej súvislosti ako jednej zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Treba zdôrazniť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. To je rozdiel v právnom posúdení súdom prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu vo vzťahu k námietkám odporcu. Správna je argumentácia navrhovateľa, keď poukazuje na to, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia Krajského úradu vyšetrovania PZ zo dňa 01. 07. 2002, ktorým bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, pretože práve na základe daného rozhodnutia došlo k vzniku jeho škody. Nebyť totiž daného rozhodnutia, nedošlo by k vzniku škody z tohto dôvodu a ani k prepusteniu navrhovateľa zo služobného pomeru. Je nepochybné, že k prepusteniu došlo len v dôsledku daného konania a vznesenia obvinenia, to znamená, že príčinou škody navrhovateľa nie je vedľajšia príčina, ktorou je prepustenie zo služobného pomeru, pretože aj táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti i so vznesením obvinenia voči navrhovateľovi. Teda hlavnou príčinou, pre ktorú škoda vznikla, je vznesenie obvinenia rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania PZ, v dôsledku čoho bol navrhovateľ prepustený zo služobného pomeru a bol povinný nahradiť všetky náklady za vzdelanie, vznikla mu škoda na odchodnom, vznikli mu aj trovy obhajoby v trestnom konaní, ako aj strata na mzde. To, že navrhovateľ využil všetky opravné prostriedky, ktorým nebolo vyhovené, nemôže vo svojej podstate znamenať, že by nedošlo k naplneniu prvého atribútu a to porušenie právnej povinnosti. Odvolací súd argument, že súd mal skúmať, či si navrhovateľ trestné konanie zavinil sám svojím správaním považuje za bezdôvodné. Pokiaľ ide o námietku ohľadom priznania žalovanej sumy, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, podľa názoru odvolacieho súdu ide zrejme o formálnu námietku a účelovú, pretože rozhodnutie je presvedčivé, preskúmateľné a vyčerpávajúco odôvodnené pokiaľ ide o výšku náhrady vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu. Nie je pravdou, že by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, ako to posúdil okresný súd. Touto skutočnosťou, ako bolo vyššie uvedené, nebolo rozhodnutie ministra vnútra SR, ako to tvrdí odporca. Námietka, či navrhovateľ využil svoje právo na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, je právne irelevantná, pretože aj keby toto právo využil, nič to nezmení na priebehu trestného konania a škody, v súvislosti s čím navrhovateľovi táto vznikala. Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je v napadnutej časti, ktorou priznal navrhovateľovi náhradu škody, správna a odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd však konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania, nie je správne, a preto ho v súlade s § 220 OSP zmenil. Podľa ust. § 142 ods. 2 OSP platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Navrhovateľ pôvodne v konaní uplatnil sumu 54.143,36 € titulom náhrady škody a 133.000,- €, teda spolu 177.143,36 €. Počas konania zobral žalobu späť o 5.824,87 € a rozšíril ju o 1.891,- €. Pokiaľ ide o sumu 5.824,87 €, súd konanie v tejto časti zastavil a ďalej o tejto sume nekonal. Vo vzťahu k tejto sume by prichádzala do úvahy náhrada trov podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP, podľa ktorej ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Odporca trovy v súvislosti so späťvzatím neuplatnil, preto súd toto špeciálne ustanovenie vo vzťahu k odseku 1 neuplatnil. Predmetom konania tak zostala suma 50.210,23 € ako náhrada škody a nemajetková ujma 133.000,- €, spolu 183.210,23 €, z ktorej mal súd vychádzať pri výpočte pomeru úspechu. Keďže návrh bol pre 2.721,97 € zamietnutý, ako aj v časti o priznanie nemajetkovej ujmy, navrhovateľ bol úspešný v rozsahu 47.488,26 €, čo predstavuje 25,92 %. Úspech odporcu presahoval 74,08 %, z toho pomer úspechu v prospech odporcu predstavuje 48,13 %. Preto právo na náhradu trov prvostupňového konania mal odporca. Zo zápisnice prvostupňového súdu, pokiaľ ide o pojednávanie dňa 20. 09. 2011, kde bol vyhlásený rozsudok, vyplýva, že zástupkyňa odporcu uviedla, že náhradu trov konania si neuplatňuje. Keďže nebol podaný návrh na náhradu trov konania podľa § 151 ods. 1 OSP, odporcovi, ako pomerne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP, keď v odvolacom konaní bol navrhovateľ v celom rozsahu úspešný vo veci samej, preto mu patrí náhrada trov konania za odvolacie konania za jeden úkon právnej pomoci a to vyjadrenie k odvolaniu v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. podľa § 14 ods. 1 písm. c) v súlade s § 10, keď hodnota jedného úkonu právnej pomoci je vo výške 519,49 € plus 1x režijný paušál vo výške 7,63 €, spolu 527,12 €, keď hodnota právneho úkonu je vypočítaná z predmetu odvolacieho konania, ktorým bol napadnutý výrok o plnení vo výške 407.488,26 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.