Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/225/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110218072 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110218072.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom ul. Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom ul. Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému C. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. T. XX, XXX XX D. D., vedenej pod sp. zn. EX 16482/10 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 332,26 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4Er/1555/2010-30 z 16. 03. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Oprávnený n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi ani oprávnenému nepriznal náhradu trov exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok, sp. zn. II/2009-5533 vydaný dňa 31.03.2010 Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť bola založená rozhodcovskou doložkou, ktorej dojednanie je súčasťou čl. VIII bod 7 Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 04-0000236401 uzavretej dňa 30.11.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorý zmluvný vzťah súd posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov (§ 23a ods. l zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) aj Smernicu Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť s.r.o. C - 76/10. Súd pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej vec zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú doložku exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, tak ako bola koncipovaná, nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a exekučný titul nie je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie, pretože ho vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, pričom oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, preto im nepriznal náhradu trov exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. S odkazom na citáciu zákonných ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastáva názor, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie, nezveruje mu právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Vo väzbe na § 45 ods. l, písm. c/ ZRK, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, k čomu je treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Poukazuje tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR, na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným § 52 ods. l OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Ak zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01.01.2008, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dáva do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Oprávnený, resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil svoju zákonnú povinnosť podľa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v ustanovení § 93b ods. 1. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, ktoré priložil k odvolaniu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 25,10 Eur. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. l Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „O.s.p.“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 1 a 2), ako aj zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu vedenia exekúcie - je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súd v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Návrhom datovaným zo dňa 19.08.2010 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, sp. zn. II/2009-5533 vydaný dňa 31.03.2010 Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 13.05.2010 a vykonateľnosť dňom 16.05.2010. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 30.11.2004, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na smernicu Rady 93/13/EHS, svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy o úvere je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy (30.11.2004). Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práv, pričom spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné súhlasiť s odvolateľom, že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definovalo spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. V širšom kontexte je treba vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. (ďalej aj „zákon“) v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy, najmä § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a § 6 zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa. Podľa § 23a zákona spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že zmluvu o úvere uzavretú dňa 30.11.2004 možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 23a zákona). Na základe uvedeného potom neobstojí argumentácia oprávneného, že daný zmluvný vzťah sa spravuje výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, navyše odkaz na ustanovenie § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka, ktoré písm. b) tento zákona neobsahuje, je tak zmätočný. Odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. VIII, bod 7 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, resp. čl. 4.9 bod 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej typovej zmluvy a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľnou podmienkou. Formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o úver ešte v platnosti nebol), že z neho vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere). Pokiaľ oprávnený ďalej poukazoval na povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ktorú si oprávnený, resp. jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil, uvedené tvrdenie vyhodnotil odvolací súd za účelové, zjavne odporujúce obsahu a významu daného ustanovenia. Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. VIII, bod 7 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, resp. čl. 4.9 bod 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok, nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie tejto zmluvy. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou formulárovej zmluvy o úvere a klient svojim podpisom na zmluve o úvere vyjadruje súhlas so zmluvou o úvere, ako aj s rozhodcovskou doložkou v nej obsiahnutej. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie obsiahnuté v čl. VIII, bod 7 zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, resp. čl. 4.9 bod 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok, nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený vo svojom odvolaní poukazoval na obdobnú vec riešenú uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, v ktorej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie a uznesenie krajského súdu o odmietnutí odvolania povinného a medzi iným sa vyjadril najmä k zákonným dôvodom umožňujúcim vo väzbe na spotrebiteľské zmluvy a rozhodcovský rozsudok zastaviť exekučné konanie, uvedená vec podľa názoru odvolacieho súdu vyznieva skôr na prospech napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vo svojej podstate rieši inú procesnú situáciu (návrh povinného na zastavenie exekúcie) ako je v danom prípade, keď okresný súd po zaslaní zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru a Všeobecných obchodných podmienok, po ich preskúmaní z dôvodov uvedených v rozhodnutí exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho konania, nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.