Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoKR/74/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110218374 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110218374.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci žalobcu Správcovská a reštrukturalizačná, k. s. so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36 866 555, správca konkurznej podstaty úpadcu CORTE, spol. s r. o. so sídlom Zvolenská cesta 35, 974 05, Banská Bystrica, IČO:31 433 987, zastúpeného CLS Čavojský & Partners, s r. o. so sídlom Zochova 6 -8 Bratislava, IČO:36 854 972 proti žalovanému UNIVEX - V, s. r. o. Košice so sídlom Čordákova 30, 040 01 Košice, IČO:31 671 608, zastúpeného JUDr. Marekom Bujdošom, advokátom so sídlom Hlinky 262/6, Stropkov, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi/35/2010-219, IČS:6110218374 zo dňa 20. septembra 2011 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi/35/2010-219, IČS:6110218374 zo dňa 20. septembra 2011 potvrdzuje. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 64,41 eur na účet právneho zástupcu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo E., a. s. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim a zároveň uloženia povinnosti žalovaného previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vyšpecifikovanom v petite návrhu. Žalobu odôvodnil tým, že úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, že takýto úkon mal podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie zo dňa 25. 1. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťaženia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa názoru správcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 ods. 1 ZoKR, ako aj o ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Okresný súd zistil, že dňa 14. 5. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v k. ú. K. E.; kúpna cena nehnuteľností bol stanovená sumou 133.000,--Eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so žalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaný na LV č. XXXX (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. XXXX) nachádzajúcich sa v k. ú. K. E., kúpna cena bola dohodnutá sumou 200.000,--eur. Žalovaný 30. 5. 2010 uhradil kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Okresný súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka urobený počas reštrukturalizácie, žalobca bol povinný v žalobe preukázať aj splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR okrem ďalším zákonných predpokladov pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 57 a nasl. ZoKR. Žalobca bol preto povinný preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, ako aj skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajú kalendárny rok. Žalobca bol preto povinný preukázať celkovú hodnotu majetku dlžníka a taktiež výšku obratu dlžníka za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. uviesť tieto rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sú právne irelevantné tvrdenia ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZoKR dodatočne, súd by už na ne nemohol prihliadať. Keďže nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu vykonaného počas reštrukturalizácie, okresný súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný si právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd preto žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že súd prvého stupňa vyhodnotil, že žalobca nepreukázal základný predpoklad možnosti domáhania sa neúčinnosti právneho úkonu v zmysle § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. odporovanie právnemu úkonu urobenému bez súhlasu reštrukturalizačného správcu, malo sa tak stať tým, že žalobca v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. neuviedol rozhodujúce skutočnosti a nepredložil alebo neoznačil dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca v odvolaní poukázal na ust. § 112 ods. 2, 116 ods. 4, 130 ods. 4 ZoKR ako aj na ust. § 118 ods. 1, 2, § 121 O. s. p. a uviedol, že dikcia ustanovenia § 121 O. s. p. určuje, že proces dokazovania ako osobitnej činnosti súdu zameranej na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania, nie je potrebné vykonávať okrem iného v prípade skutočností známych súdu z jeho činnosti. Skutočnosti známe súdu z jeho činnosti sú také, o ktorých má súd vedomosť zo svojej úradnej činnosti, o ktorých spravidla existuje súdny spis. S poukazom na ust. § 112 ods. 2 ZoKR je potom zrejmé, že súd prvého stupňa ako súd, na ktorom bola vedená reštrukturalizácia úpadcu disponuje účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca domáhal, podliehali v zmysle uznesenia súdu o povolení reštrukturalizácie úpadcu zo dňa 25. 1. 2010 súhlasu správcu. Vzhľadom na uvedené je tak zrejmé, že túto skutočnosť, ktorej nepreukázanie súd vyhodnotil ako jediný dôvod zamietnutia žaloby s poukazom na koncentračnú zásadu možno kvalifikovať ako skutočnosť známu súdu z jeho úradnej činnosti. Uvedená domnienka vychádza zo správnosti a zákonnosti rozhodovacej činnosti súdu, t. j. na základe premisy, že súd povolil reštrukturalizáciu, možno mať za to, že návrh na jej povolenie obsahoval zákonné náležitosti. Žalobca tak splnil v zmysle § 120 O. s. p. svoju povinnosť tvrdenia (v žalobe výslovne uviedol, že predmetné právne úkony podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu, pričom tento nebol daný), avšak povinnosť jej preukázania bola v tomto prípade prelomená výnimkou vymedzenou v § 121 O. s. p. Žalovaný ďalej namietol, že súd prvého stupňa v rámci prvého pojednávania vzhľadom na povinnosť určenú mu ust. § 118 ods. 2 O. s. p. neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Toto predbežné posúdenie skutkového stavu je v zmysle ustanovení O. s. p. povinnosťou súdu a jeho dodržiavanie sa javí osobitne potrebné v prípade súdnych konaní, kde sa dôsledne dodržiava zákonná koncentračná zásada pod sankciou preklúzie procesných práv účastníkov. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že nesprávnym procesným postupom súdu v rámci celého konania došlo k takej vade konania, ktorá mala vzhľadom na aplikáciu koncentračnej zásady tohto incidenčného konania za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré sa v tomto prípade javí navyše ako „prekvapivé“ vzhľadom na priebeh konania a teda zakladá odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. Ako vyplýva zo zápisnice z prvého pojednávania, súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s § 118 ods. 2 O. s. p. a neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, naopak týmito otázkami sa v priebehu celého pojednávania nezaoberal a riešil ich až po vyhlásení rozsudku, v rámci jeho odôvodnenia. Ak by odvolací súd nemal za to, že žalobcom namietaná skutočnosť uvádzaná v odvolaní, t. j. preukázanie skutočnosti, že právne úkony, ktorých určenia neúčinnosti sa žalobca domáha podliehajú súhlasu reštrukturalizačného správcu je skutočnosťou známou súdu z jeho činnosti (a teda sa na jej dokazovanie aplikuje ust. § 121 O. s. p.) možno mať za to, že porušením ust. § 118 ods. 2 O. s. p. súdom prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti žalobcu ako účastníka konať pred súdom. Takýmto konaním súdu prvého stupňa bola totiž žalobcovi odňatá možnosť reagovať na dokazovanie a vytvorený predbežný názor súdu na prejednávanú vec, ako aj zamerať navrhovanie ďalších dôkazov na skutočnosti, ktoré súd pokladá za sporné ešte počas prvého pojednávania. Ak by žalobca takúto možnosť mal, zameral by svoju dôkaznú povinnosť na sporné skutkové tvrdenia, ktoré súd nemal za preukázané. Súd prvého stupňa svojim konaním odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čo zakladá dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a to nesprávnou interpretáciou právnej normy, nakoľko zo znenia ust. § 130 ods. 4 ZoKR nemožno vyvodiť záver, že počas konkurzu možno odporovať iba takým právnym úkonom urobeným počas reštrukturalizácie, ktoré podliehali súhlasu správcu a tento nebol daný. Žalobca má za to, že predmetné ustanovenie zákona o konkurze nelimituje možnosť domáhania sa neúčinnosti právneho úkonu na právne úkony podliehajúce súhlasu správcu, žalobca má za to, že predmetné ustanovenie Zákona o konkurze len vymedzuje následok neudelenia súhlasu reštrukturalizačného správcu na platnosť takých právnych úkonov, pri ktorých sa tento súhlas vyžadoval, predmetné ustanovenie Zákona o konkurze len deklaruje možnosť domáhania sa neúčinnosti takéhoto právneho úkonu, t. j. v záujme právnej istoty len vymedzuje následky neudelenia súhlasu, hoci bol potrebný, z predmetného ustanovenia Zákona o konkurze možno prijať záver, že jediným obmedzením možnosti domáhať sa neúčinnosti právnych úkonov urobených počas reštrukturalizácie je časový limit určený podmienkou, že na majetok dlžníka bol počas reštrukturalizácie alebo do jedného roka od skončenia reštrukturalizácie vyhlásený konkurz. Uvedené závery potvrdzuje aj odborná literatúra, keď v rámci predpokladov možnosti domáhania sa neúčinnosti právneho úkonu neuvádza v prípade právnych úkonov urobených počas reštrukturalizácie neudelenie súhlasu reštrukturalizačného správcu. Vzhľadom na uvedené argumenty a na skutočnosť, že uvedený právny záver súdu prvého stupňa nevyplýva ani zo znenia žiadnej inej právnej normy, t. j. najmä všeobecných podmienok možnosti domáhania sa neúčinnosti právneho úkonu v konkurze v zmysle § 57 a nasl. ZoKR je zrejmé, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá dôvod odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s .p. Žalobca ďalej uviedol, že ako vyplýva zo zápisnice z prvého pojednávania z 9. 12. 2010 označil ako dôkaz okrem iného zoznam majetku a zoznam záväzkov dlžníka (úpadcu) vzhľadom na to, že žalobca vo svojej žalobe uviedol, že právne úkony, ktorých neúčinnosti sa domáhal podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu aj z dôvodu, že išlo o prevod nehnuteľností, ktorých hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka možno mať za to, že preukázanie tejto rozhodujúcej skutočnosti je preukázateľné týmto žalobcom navrhnutým dôkazom. Napriek skutočnosti, že žalobca uviedol tento dôkaz na preukázanie inej skutočnosti, možno mať jednoznačne za to, že ide o splnenie dôkaznej povinnosti žalobcu aj vo vzťahu ku skutočnosti, že predmetné právne úkony dlžníka podliehali súhlasu reštrukturalizačného správcu, a to v lehote v zmysle koncentračnej zásady. Súd prvého stupňa prišiel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalobca nepreukázal primárnu podmienku možnosti domáhať sa neúčinnosti predmetných právnych úkonov v zmysle § 130 ods. 4 ZoKR a vzhľadom na uvedené je zrejmé, že je daný odvolací dôvod, nakoľko súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa jeho názoru v prvostupňovom konaní neboli žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd správne postupoval v zmysle ust. § 118a O. s. p., pričom žalobca bol povinný v zmysle koncentračnej zásady preukázať svoje tvrdenia uvedené v žalobe, predložiť dôkazy, a to, že sa jednalo o prevody nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala významný podiel na hodnote majetku dlžníka ako aj skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z obratu za predchádzajúci rok, pretože pri takýchto úkonoch sa vyžadoval súhlas reštrukturalizačného správcu. Tieto dôkazy mal a má jedine žalobca a tieto nepredložil ani po podaní žaloby, ani po podaní vyjadrenia žalovaného, ktorý namietal tieto skutočnosti a ani ich nenavrhol na pojednávaní. Aj v žalobe, aj na pojednávaní a aj v samotnom vyjadrení vždy len tvrdil, že išlo o takýto úkon podliehajúci súhlasu reštrukturalizačného správcu, avšak nepredložil dôkazy. Právny názor, že súd disponuje účtovnými dokladmi, z ktorých vyplýva tvrdenie žalobcu je podľa názoru žalovaného mylný. Je zrejmé, že si žalobca nesplnil v tomto konaní dôkaznú povinnosť. Koncentračná zásada slúži na dosiahnutie včasného prejednania a rozhodnutia vo veci. Táto zásada ukladá povinnosť označiť dôkazy, resp. ich predložiť, ak ich má v držbe. K tvrdeniu žalobcu, že došlo zo strany prvostupňového súdu k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom žalovaný uviedol, že prvostupňový súd dal možnosť žalobcovi vykonávať dôkazy, avšak do skončenia prvého pojednávania tak žalobca neurobil. Na pojednávaní právny zástupca žalovaného spochybňoval návrh tým, že žalobca ním uvádzané návrhy nepreukázal, pričom právna zástupkyňa žalobcu na túto skutočnosť nereagovala. Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu, a to, že zo strany prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru súd správne aplikoval ust. § 118a O. s. p. ohľadom dokazovania a keďže zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka, t. j. predloženie dôkazov na tvrdenie svojho názoru, súd správne žalobcu zamietol. Posledným odvolacím dôvodom žalobcu je neúplné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom. Žalovaný opätovne poukázal na to, že súd najprv musel zistiť, či návrh je dôvodný, t. j., či prevod nehnuteľností vôbec podliehal súhlasu reštrukturalizačného správcu. Keďže zo strany žalobcu táto skutočnosť nebola preukázaná, aj napriek tomu, že tieto doklady, ktoré by túto skutočnosť mohli vyvrátiť alebo potvrdiť žalobca má, prvostupňový súd správne nevykonával ďalšie dokazovanie. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a žalovaného zaviazal k úhrade trov odvolacieho konania spolu vo výške 1.097,94 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2. 9. 2010 domáhal voči žalovanému určenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom dlžníka a žiadal, aby súd určil, že kúpna zmluva zo 14. 5. 2010 uzatvorená medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim je voči veriteľom úpadcu, obchodnej spoločnosti CORTE, spol. s. r. o. Banská Bystrica v konkurze neúčinná. Zároveň žiadal, aby súd určil, že žalovaný je povinný previesť vlastnícke právo k žalobcom špecifikovanému majetku na úpadcu - obchodnú spoločnosť CORTE, spol. s r. o., Banská Bystrica a vydať tieto nehnuteľnosti do všeobecnej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti CORTE, spol. s r. o., Banská Bystrica. Keďže toho istého dňa podal žalobca na Okresnom súde Banská Bystrica žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 2010 uzavretej medzi úpadcom a žalovaným, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľností vedenom Katastrálnym úradom Trenčín, Správa katastra G., okres G., obec K. E., k. ú. K. E. na LV č. XXXX, ktorý majetok žalobca presne špecifikoval, okresný súd uznesením č. k. 26Cbi/35/2010-85 z 21. 10. 2010 v záujme hospodárnosti spojil konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica na spoločné konanie s odôvodnením, že obidve konania sa týkajú tých istých účastníkov a sú založené na tých istých skutkových okolnostiach. Žalobca v žalobe uvádzal, že s poukazom na ust. § 130 ZoKR podliehajú právne úkony dlžníka počas reštrukturalizácie súhlasu správcu, a to v rozsahu, ktorý určí súd v uznesení o povolení reštrukturalizácie s tým, že vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej zmluvy je zrejmé, že úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii. Poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie, na základe ktorého patrili medzi úkony podliehajúce súhlasu správcu okrem iného aj prevod nehnuteľností alebo prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťaženie vecným bremenom a uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Žalobca mal za to, uzatvorenie kúpnych zmlúv je možné subsumovať pod úkony vyššie uvedené a teda takéto právne úkony podliehali súhlasu správcu. Správca v reštrukturalizačnom konaní úpadcu súhlas na uzatvorenie kúpnych zmlúv úpadcovi neudelil. Vzhľadom k tomu, konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený v čase reštrukturalizácie dlžníka, možno právnemu úkonu uzatvoreniu kúpnej zmluvy vzhľadom na tieto skutočnosti odporovať. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Podľa § 118a ods. 1 O. s. p. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže, o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním, o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu ( § 101 ods. 2). Podľa § 118a ods. 2 O. s. p. na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Podľa § 118a ods. 3 O. s. p. o povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci. Podľa § 118 ods. 1 po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa § 118 ods. 2 po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa § 130 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“) právne úkony dlžníka počas reštrukturalizácie podliehajú súhlasu správcu v rozsahu určenom súdom v uznesení o povolení reštrukturalizácie. Súhlasu správcu počas reštrukturalizácie podliehajú tiež právne úkony dlžníka v pracovno-právnych vzťahoch. Podľa § 130 ods. 4 ZoKR ak dlžník urobí počas reštrukturalizácie právne úkony bez súhlasu správcu, i keď podliehajú jeho súhlasu, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá; právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak bol na majetok dlžníka počas reštrukturalizácie alebo do jedného roka od skončenia reštrukturalizácie vyhlásený konkurz. Okresný súd žalobu zamietol s poukazom na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého bol žalobca povinný v zmysle koncentračnej zásady uviesť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa v rámci prvého pojednávania nepostupoval podľa ust. § 118 ods. 2 O. s. p. Zo spisu odvolací súd zistil, že na na pojednávaní dňa 20. 9. 2011 v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. súd oboznámil účastníkov s právnym posúdením veci, uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a vzhľadom k tomu súd nepovažuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením veci súd upozornil účastníkov na ust. § 118a O. s. p. a uviedol, že žalobca neuviedol ani v žalobe ani na pojednávaní rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu správcu, kedy sa tento súhlas vyžadoval, preto aj na ďalšie uvedené skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať. Pri preskúmaní veci prišiel odvolací súd k záveru, že aj prípadné porušenie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie možnosti konať pred súdom. „Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Uvedené pochybenie zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania Existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/189/2011; v spojení s uznesením Ústavného súdu SR III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012). Námietka žalobcu, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. mu súd odňal možnosť konať pred súdom je preto nedôvodná. Odvolací súd poukazuje ďalej na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný konkurzom, kde súd postupuje podľa ust. § 118a O. s .p. Podľa uvedeného ustanovenia účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Keďže samotná právna zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese uviedla, že vzhľadom na ust. § 118a O. s. p. predkladá súdu a chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť, či navrhnuté dôkazy budú vykonané, prípadne ktoré z navrhnutých dôkazov nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, Okresný súd Banská Bystrica disponuje účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca domáhal podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa vyššie citovaného ust. § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo povinnosťou okresného súdu v konaní 26 Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré mal povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi bolo v spore dôkazné bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný v tomto konkrétnom prípade podľa ust. § 118a ods. 1 O. s. p. opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a označila súdu na tomto pojednávaní všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila súdu len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že ukrátenie veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase vykonania napadnutého právneho úkonu a ktorí si svoje pohľadávky prihlásili v konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov. V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/8/2009-12 z 25. 1. 2010, ktorým súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka CORTE, s. r. o., Banská Bystrica určil zároveň rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Správne okresný súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že dôkazmi, ktoré uvádzal žalobca tieto skutočnosti v zmysle koncentračnej zásady do skončenia prvého pojednávania nepreukázal, a teda nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech žalovaného, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. Žalovaný si uplatnil v prípade úspechu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.097,94 eur, t. j. 1 úkon podanie vyjadrenia k odvolaniu vo výške 1.090,53 eur podľa § 10 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. plus 1 x režijný paušál vo výške 7,41 eur. Odvolací súd priznal žalovanému ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania vo výške 64,41 eur, t. j. 1 úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu do výške 57,--eur (§11 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb; ďalej len „vyhláška“) a 1 x náhrada režijného paušálu 7,41 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Pri priznaní trov právneho zastúpenia žalovaného vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, nakoľko v danom prípade sa jedná o určovaciu žalobcu, preto pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 vyhlášky (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006). Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.