Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/155/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110221950 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110221950.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Emy Novodomcovej, v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO, a.s., Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783 v konaní zastúpený JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou, so sídlom O. X, XXX XX F., proti odporcovi V. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. č. XXX/X, XXX XX B. B., v konaní o zaplatenie 1.223,86 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/224/2010 - 78 zo dňa 25.01.2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 327,27 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 372,42 eur odo dňa 01.11. 2008 do 16. 12. 2008 a s úrokom z omeškania 7,5% ročne zo sumy 306,03 € od 17.12.2008 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia; v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OSP“). V odôvodnení okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci konania uzavreli zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX dňa 05. 02. 2006 (ďalej aj „zmluva o úvere“), predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 165,60 € (4.990,- Sk) s dohodnutými 15-mesačnými splátkami vo výške 12,60 € (385,- Sk) k 15. dňu v mesiaci, súčasťou tejto zmluvy bolo aj na žiadosť (časť C) poskytnutie odporcovi navrhovateľom úverovej karty a úverového rámca, keď prostredníctvom úverovej karty odporca prečerpal finančné prostriedky vo výške 1.503,69 €, ktoré bol povinný splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 66,39 eur. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné úverové podmienky navrhovateľa a Sadzobník poplatkov. Predmetnú zmluvu o úvere okresný súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, keď na strane poskytovateľa (navrhovateľ) je podnikateľ a na strane príjemcu služieb (odporca), ide o fyzickú osobu, opierajúc sa o § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (§§ 2 písm. a/, 3 ods. 6, 4 ods. 2, písm. g/). Konštatoval, že predmetná zmluva o úvere v časti C 1 (úverová karta) obsahuje príklad (RPMN pri výške prvého čerpania 20.000,- Sk a pri pravidelnom mesačnom splácaní je 15,55%), z ktorého nie je zrejmý a určitý spôsob výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj „RPMN“) tak, ako to uvádza § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, mal za to, že v danom prípade nie je splnená podmienka, ak nie je možné určiť RPMN, je potrebné poučiť spotrebiteľa (okrem iného) o spôsobe výpočtu, ktorý je uvedený v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Okresný súd považoval príklad uvedený v zmluve za nedostatočný, pretože spotrebiteľ si z neho nedokáže vyvodiť budúci vývoj RPMN a ani prípad, keď čerpanie bude iné (nižšie, vyššie) ako 20.000,- Sk, tiež nie je zrejmé, čo mal navrhovateľ na mysli, keď uviedol príklad, ktorý sa vzťahuje iba na prvé čerpanie. Na základe uvedeného okresný súd nepovažoval za splnenú podmienku podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere RPMN (§ 4 ods. 2 písm. g/ v spojení s § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch), a preto považoval úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi na základe časti C zmluvy (úverová karta) za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na smernice Rady 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 o aproximácii zákonov (...) v znení smernice Rady 90/88/EHS zo dňa 22.02.1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo dňa 16.02.1998 (čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1) a z nich vyplývajúcu požiadavku na RPMN a rozsah informačnej povinnosti. Okresný súd uzavrel tak, že priznal navrhovateľovi sumu 306,03 eur ako rozdiel medzi poskytnutými peňažnými prostriedkami (1.503,69 eur) a vrátenými peňažnými prostriedkami odporcom (1.131,27eur + 66,39 eur = 1.197,66 eur) a uplatnenú zmluvu pokutu vo výške 21,24 eur za omeškanie odporcu so štyrmi mesačnými splátkami (4 x 8% x 66,39 eur), čo je spolu priznaná pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi vo výške 327,27 eur a vo zvyšku návrh zamietol z dôvodu, že zmluva neobsahuje spôsob výpočtu RPMN a v zmysle smernice nebol odporca (spotrebiteľ) informovaný o RPMN. Úroky z omeškania uplatnené navrhovateľom vo výške 0,08% denne (29,2% ročne) považoval okresný súd vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy za rozporné s kogentným ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, oprel sa aj o § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, preto ich priznal podľa predpisov občianskeho práva platného v čase omeškania, a to vo výške 8,5% ročne zo sumy 372,42 € odo dňa 01. 11. 2008 do 16. 12. 2008 a úrok z omeškania vo výške 7,5% ročne zo sumy 306,03 € od 17. 12. 2008 do zaplatenia a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Poukázal tiež na čl. 3 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Proti rozsudku okresného súdu do zamietavého výroku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V doplnených dôvodoch poukazoval na nesprávne právne posúdenie veci opierajúc sa o prílohu č. l zákona o spotrebiteľských úveroch, v časti poznámky, písm. a) a keďže zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty nie je uzatvorená na dobu určitú, nie je možné v prípade tohto spotrebiteľského úveru vypočítať RPMN. Tiež uviedol, že až zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (...) boli stanovené dodatočné predpoklady pre výpočet RPMN. Namietal, že sám súd dospel k uvedenej právnej úprave avšak aplikoval navyše ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, aj keď smernica ako zdroj právnej úpravy nie je priamo vykonateľným a použiteľným právnym predpisom na území členských štátov, ale musí byť do vnútroštátneho práva transponovaná formou vhodnej právnej normy tak, aby pôsobila dôsledky normou smernicou predpokladané. Považuje argumentáciu uvedenou smernicou za neopodstatnenú. Má za to, že aj keby nebolo možné vopred uviesť jednoznačnú výške RPMN s ohľadom na druh úveru, úverová zmluva obsahovala dostatok údajov spôsobilých odporcu informovať o výške nákladov spojených s úverom, ako v prípade výšky úrokov, tak v prípade poplatkov spojených s úverom, preto ak súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, pochybil, keď nesprávne aplikoval právne normy vzťahujúce sa na tento prípad. Podľa navrhovateľa úverová zmluva spĺňala požiadavky stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, navrhovateľ má nárok na poplatky a úroky spojené s poskytnutým úverom tak, ako ich uplatnil v návrhu. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že prizná navrhovateľovi nárok na zaplatenie uplatnenej sumy a prizná mu trovy odvolacieho konania spočívajúce v súdnom poplatku. K odvolaniu navrhovateľa odporca vyjadrenie nepodal. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l OSP) vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu v napadnutom zamietajúcom výroku podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi navrhovateľom (veriteľom) a odporcom (dlžníkom) je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu zavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) svoje rozhodnutie zdôvodnil, a pokiaľ dospel k záveru, že považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, a na tomto základe v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol (čo do uplatnenej istiny a úrokov z omeškania), odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že odporca ako spotrebiteľ prijal od navrhovateľa ako dodávateľa (profesionála na finančnom trhu) finančnú službu a neboli pochybnosti, že sa jedná o úver spotrebiteľský, napokon právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere ako vzťahu spotrebiteľského navrhovateľ odvolaním nespochybnil, ako aj nespochybnil skutočnosť, že nie je možné v danom prípade spotrebiteľského úveru vypočítať RPMN, na ktorom základe prvostupňový súd opierajúc sa o §§ 4 ods. 2 písm. g/ a 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ navrhovateľ namietal aplikáciu ustanovení smernice Rady 93/13/EHS, odvolací súd k uvedenému poznamenáva, že nespochybňuje správnosť názoru navrhovateľa, podľa ktorého smernice Rady EÚ nie sú priamo aplikovateľné v jednotlivých členských štátoch EÚ a majú skôr odporúčajúci a usmerňujúci charakter (na rozdiel od Nariadení Rady EÚ). V tejto súvislosti však uvádza, že Európska únia (ďalej aj „EÚ“) venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť a v snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu, neskôr bola novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. V právnom poriadku Slovenskej republiky je zmluva o úvere upravená v Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonníka) ako absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), čo znamená, že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom týchto vzťahov (podnikateľ alebo iná osoba) s výnimkou zmluvy o úvere uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v platnom znení, ktorý upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú a základnú ochranu spotrebiteľa pri poskytovaní služieb na finančnom trhu poskytujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj „OZ“, zavedené novelou OZ č. 150/2004 Z. z. účinnou od 01.04.2004) vrátane inštitútu neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve upravený v § 53 a nasl. OZ. Právny poriadok Slovenskej republiky je plne v súlade s komunitárnym právom a smernica 93/13/EHS bola riadne transponovaná do nášho právneho poriadku. Prvostupňový súd preto správne konštatoval, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi konania zmluvou o úvere je nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že pri právnom posúdení daného zmluvného vzťahu súd aplikoval predovšetkým vnútroštátnu právnu úpravu a len podporne poukázal na čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES a smernice Rady 93/13/EHS. Vzhľadom na uvedené, aj odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu uzavrel, že zmluva o úvere nespĺňala požiadavky stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne v § 4 ods. 2 písm. g/ vo väzbe na § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, na základe čoho v dôsledku tejto absencie (v časti C zmluvy o úvere - úverová karta, na základe čoho vyčerpal odporca ako spotrebiteľ sumu 1.503,69 eur, absentuje RPMN) sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto nie je nesprávne rozhodnutia prvostupňového súdu, ak návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti uplatneného nároku (1.223,86 eur) zamietol. Súčasne však dodáva, že pokiaľ navrhovateľ v odvolaní oponoval uvedenému záveru a všeobecne poukazoval, že zmluva o úvere obsahovala dostatok údajov spôsobilých odporcu informovať o výške nákladov spojených s úverom, výške úrokov, aj poplatkov spojených s úverom, jeho nekonkrétna oponentúra aj s poukazom na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, je právne bezvýznamná. Pokiaľ sa jedná o úroky z omeškania, aj v tejto časti prvostupňový súd nepochybil, keď priznal navrhovateľovi voči odporcovi zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 3 nar. vl. 87/1995 Z. z. a v prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania návrh navrhovateľa zamietol aj s poukazom na § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na podporu čoho odvolací súd uvádza, že citované ustanovenie Občianskeho zákonníka vychádza zo základnej súkromnoprávnej zásady rovného postavenia účastníkov občianskoprávnych vzťahov, resp. rovnosti subjektov pred zákonom, ako vôbec celý Občiansky zákonník, ktorá zásada spočíva najmä v tom, že žiaden z účastníkov občianskoprávneho vzťahu nie je voči druhému po právnej stránke nadriadený, ani podriadený, preto tiež žiaden z nich nemôže jednostranne určovať právne postavenie druhého účastníka, ako mu napr. uložiť, vnucovať, resp. nadiktovať vznik určitej právnej povinnosti ani založiť právo. Rovné právne postavenie účastníkov občianskoprávnych vzťahov tiež znamená, že sa títo účastníci musia o obsahu občianskoprávneho vzťahu zásadne dohodnúť s výnimkou ak tieto právne povinnosti vznikajú na základe zákona. Pokiaľ teda navrhovateľ uplatňoval úroky z omeškania opierajúc sa o údajnú dohodu podľa zmluvy o úvere, keď navrhovateľ ako podnikateľský subjekt na formulári v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy a odporca ako druhá zmluvná strana - dlžník - zákazník, spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, navyše vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere išlo o úroky z omeškania v rozpore s predpismi občianskeho práva, potom nie je relevantný vznik takejto povinnosti pre odporcu, navyše odvolací súd je toho názoru, že ak navrhovateľ ako dodávateľ v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti uplatňuje voči odporcovi ako spotrebiteľovi neoprávnené nároky (v rozpore s platnými zákonnými podmienkami poskytovania spotrebiteľských úverov) zo štandardnej formulárovej zmluvy, ktorej obsah odporca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, je takýto postup evidentne na úkor čestnosti, morálky a aj konaním v rozpore s dobrými mravmi, čomu súd nesmie poskytnúť ochranu (§§ 3 ods. l, 39 OZ) . Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania nemal inú možnosť ako rozsudok okresného súdu v napadnutej zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení a ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 O.s.p. si odporca v odvolacom konaní trovy neuplatnil a zo spisu žiadne trovy odvolania tohto účastníka nevyplývajú. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.