Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110223830 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6110223830.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a členov JUDr. Márie Rišiaňovej a Štefana Huljaka v právnej veci žalobcu: G. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J. V. XXXX/X, R. R., právne zast.: JUDr. Alena Babišová, advokátka, so sídlom Pestovateľská 18, Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zast.: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 221 eur s prísl., na odvolanie žalovaného zo dňa 25. 01. 2012 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/206/2010-111 zo dňa 12. 12. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný uhradiť žalobkyni sumu 220,74 eura s 9 % úrokom z omeškania od 16. 04. 2010 do zaplatenia, ako aj vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, potvrdzuje. Vo výroku, ktorým bol nárok v časti 0,60 eura s prísl. zamietnutý a vo výroku, ktorým bolo konanie vo zvyšku zastavené, zostáva nedotknutý. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobkyni sumu 220,74 eura s 9 % úrokom z omeškania od 16. 04. 2010 do zaplatenia. V časti nároku 0,60 eura s prísl., návrh zamietol. Vo zvyšku súd konanie zastavil. Bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd rozhodoval na základe žaloby, ktorou žalobkyňa dňa 18. 11. 2010 žiadala určiť, že výpoveď zmluvy o poskytovaní plnenia z „podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ zo dňa 26. 10. 2009 je neplatným právnym úkonom. Následne žalovaná žiadala o rozšírenie návrhu o výrok, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 221 eur s 9 % úrokom z omeškania od 16. 04. 2010. Zmenu súd pripustil. Ďalším podaním zo dňa 28. 11. 2011 zobrala žalobkyňa svoj návrh v časti určenia, že výpoveď zmluvy o poskytovaní plnenia z „podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ je neplatná, späť. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť dôvodiac tým, že nie je daný naliehavý právny záujem, nakoľko žalobkyňa má možnosť priamo sa domáhať plnenia zo zmluvy. Zmluvu uzavretú so žalobkyňou o poskytovaní plnenia z „podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ považoval za zmluvu, ktorú je možné vypovedať v súlade s ust. § 582 OZ. Žalovaný zároveň tvrdil, že plnenie zo zmluvy sa stalo nemožné v zmysle ust. § 575 ods. 1 OZ s poukazom na ust. § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty. Žalovaný tiež poukázal na neurčitosť zmluvy o dôchodku. Tvrdil, že neurčitým spôsobom je upravená doba trvania práva na dôchodok, keď v článku II. je uvedené, že povinný sa zaväzuje vyplácať príjemcovi doživotne stanovenú sumu a v článku III. je uvedené, že vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Podľa neho tieto dve ustanovenia sú vo vzájomnom rozpore, pretože prvá sa počíta v dňoch, prípadne minútach alebo hodinách a druhá v mesiacoch. Okresný súd z vykonaného dokazovania zistil: „...žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ dňa 19. 10. 1998 (č. l. 5 spisu). Podľa bodu I. predmetom zmluvy je doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z PDF SLSP, a.s. podľa štatútu PDF SLSP, a.s., pričom povinnosť plniť má povinný - žalovaný, právo na plnenie má príjemca - žalobkyňa. V čl. II. zmluvy sa povinný zaviazal vyplácať žalobkyni doživotne sumu vo výške 6650 Sk v súlade s čl. III. k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu na jeho účet, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo plne invalidný dôchodok. Vyplácanie plnenia v súlade s čl. III. malo skončiť mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Zo štatútu podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne (č. l. 41 spisu) súd zistil, že účelom fondu bolo slúžiť na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že žalobkyňa prevzala dňa 30. 10. 2009 od žalovaného výpoveď predmetnej zmluvy. Z výpovede zo zmluvy (č. l. 3 spisu) súd zistil, že žalovaný dal výpoveď žalobkyni zo zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ v súlade s ust. § 582 zákona č. 40/1964 Zb., zároveň vo výpovedi uviedol, že po uplynutí 3-mesačnej zákonnej výpovednej lehoty od doručenia výpovede, platnosť a účinnosť zmluvy skončí ku najbližšiemu kalendárnemu štvrťroku, t. j. dňom 31. 03. 2010 a ku dňu skončenia zmluvy zaniká záväzok žalovaného poskytovať žalobkyni plnenie z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“. Podľa § 842, § 843 Občianskeho zákonníka, zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne. Podľa § 582 Občianskeho zákonníka, ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka. Podľa § 27 ods.1, 8, zákona č. 483/2001 Z.z § 116, § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä sú povinné vykonávať obchody.... Banka a pobočka zahraničnej banky nesmú uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. Podľa § 116 zákona č. 483/2001 Z.z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 119 odst.3 zákona č. 483/2001 Z.z., banky, pobočky zahraničných bánk a iné osoby sú najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona povinné zosúladiť s týmto zákonom svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona však nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Každá banka je tiež povinná do 12 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona zosúladiť svoje stanovy s týmto zákonom; ak banka do uplynutia tejto lehoty nezosúladí niektoré ustanovenia svojich stanov s týmto zákonom, tieto ustanovenia strácajú platnosť dňom uplynutia tejto lehoty. Na základe vykonaného dokazovania a príslušných ustanovení zákona súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Žalovaný uzatvoril so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a.s.“. V predmetnej zmluve sa bližšie neuvádza v súlade s ktorými ustanoveniami zákona bola zmluva uzatvorená. Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie mesačne vo výške 6650 Sk, t. j. 220,74 Eur. Zmluva bola uzatvorená podľa štatútu PDF SLSP, a.s., podľa ktorého podporný dôchodkový fond slúžil na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci žalovaného dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k žalovanému, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov žalovaného. Vyplácanie plnenia sa podľa zmluvy končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil a podľa čl. I. predmetom zmluvy je doživotné plnenie - mesačné. Podľa čl. V. zmluvy, právo na plnenie z tejto zmluvy nemožno previesť na iného. Vzhľadom na obsah predmetnej zmluvy, súd túto posúdil v súlade s § 842 a nasl. OZ, nakoľko v súlade so zmluvou vzniklo žalobkyni právo na vyplácanie určitého dôchodku - pravidelného plnenia. Pojmovými znakmi takejto zmluvy sú dôchodok a neurčitosť doby trvania vzťahu. Pokiaľ ide o dôchodok, rozumie sa týmto pojmom periodicky sa opakujúce plnenie, pričom dôchodok sa môže vyplácať z rôznych dôvodov, má slúžiť na finančné zabezpečenie osoby v určitej situácii, napr. počas štúdia, choroby, zabezpečenia životnej úrovne, alebo inej situácie, kedy nie je trvanie vymedzené časom, ale určitým obdobím, počas trvania ktorého má byť poskytované plnenie. Za poskytnutý dôchodok sa nemusí vždy poskytnúť protiplnenie. Pokiaľ ide o dobu trvania vyplácania dôchodku, táto môže byť vymedzená napr. dĺžkou života alebo dĺžkou trvania choroby, prechodnej invalidity a pod. Časový rozsah plnenia, teda závisí od objektívne zistiteľnej skutočnosti. Súd predmetnú zmluvu neposúdil v súlade s § 51 OZ, ale v súlade s § 842 a nasl. OZ, nakoľko spĺňa všetky náležitosti takto zmluvne vymedzené typu. Právny vzťah zo zmluvy o dôchodku zaniká predovšetkým uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý, najneskôr zaniká smrťou, pretože toto právo je viazané na osobu. Pri posudzovaní skutočnosti, či ide o zmluvný vzťah uzatvorený na dobu určitú alebo neurčitú súd vychádzal z toho, že pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy na dobu určitú, takouto zmluvou je aj zmluva, ktorej skončenie sa viaže na konkrétny dátum neurčitej objektívne zistiteľnej skutočnosti, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy dôjde ku skončeniu zmluvného vzťahu, pričom v čase dojednania takejto dohody nemusia mať účastníci istotu, kedy táto doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane (Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 31CDO/513/2003, NS SR4 Cdo 294/2009). Vzhľadom na uvedené súd predmetnú zmluvu považoval za zmluvu, ktorej skončenie bolo viazané na určitú skutočnosť, na základe ktorej možno objektívne zistiť, kedy dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu, (a to aj v prípade vyhlásenia za mŕtveho), nešlo o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, bez uvedenia kedy skončí. Preto predmetný zmluvný vzťah nemohol byť ukončený výpoveďou doručenou žalobkyni dňa 30. 10. 2010 v súlade s § 582 OZ, nakoľko zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú. Záväzok žalovaného nezanikol v súlade s § 575 OZ ako to tvrdil žalovaný, z dôvodu, že plnenie sa stalo nemožným v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. Zákon č. 483/2001 Z. z. upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky za účelom regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému, v § 2 zákonom č. 483/2001 Z. z. je uvedený ako predmet obchodná činnosť banky. Žalovaný poukázal na § 27 ods. 8 zákonom č. 483/2001 Z.z. v tomto paragrafe sa uvádza, že banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe, ďalej sa tu uvádzajú povinnosti v súvislosti s bankovými činnosťami a v tejto súvislosti je v odseku 8 uvedené, že banka a pobočka zahraničnej banky nesmú uzatvárať zmluvy za nápadne nevýchodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytnutej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. V súlade s § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. bolo uložené bankám najneskôr do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona zosúladiť s týmto zákonom svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. Súd poukazuje na to, že predmetnom zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi účastníkmi nebola obchodná banková činnosť ako taká, čo je predmetom podnikania každej banky, ale v súlade so štatútom účelom plnenia bolo podpora zabezpečenia životnej úrovne pracovníkov žalovaného, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, za účelom ocenenia vernosti k žalovanému, kvality ich práce ako aj na podporu stabilizácie pracovníkov žalovaného, teda nejde o podnikateľskú činnosť žalovaného tak ako ju má na mysli zákon č. 483/2001 Z. z., sám žalovaný napriek predmetnému zákonu, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2002, nepovažoval plnenie z jeho strany poskytované žalobkyni za nemožné a výpoveď napísal až dňa 26. 10. 2009. S tvrdením žalovaného, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanovením § 842 Občianskeho zákonníka, nakoľko obsahuje dojednané dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, v článku II. záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške, v rozpore s tým je článok III., v ktorom je uvedené, že vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čiže tu ide o odlišné doby neurčitého trvania práva, okrem iného tento rozpor spôsobuje tiež neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy z čoho vyplýva jeho neplatnosť, nakoľko tieto dve ustanovenia sú neurčité, vzájomne si odporujúce, z ich obsahu nemožno presne zistiť dobu zániku práva na výplatu dôchodku sa súd nestotožnil. Súd poukazuje na to, že návrh zmluvy predložil žalovaný, žalovaný sa zaviazal vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške a to mesačne do 15. dňa, ak sa následne v zmluve uvádza, že vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, nič toto nemení na dohodnutej dobe vyplácania plnenia, pretože bolo dohodnuté mesačné plnenie. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 220,74 Eur, (nakoľko plnenie bolo dohodnuté vo výške 6650 Sk mesačne). Súd zaviazal tiež v súlade s § 517 ods. 2 OZ žalovaného na uhradenie úrokov z omeškania, pričom predmetný nárok vznikol žalobkyni za mesiaci apríl 2010 a podľa zmluvy čl. III. mal byť vyplatený k 15-temu dňu v mesiaci, dňom 16.4.2010 bol žalovaný s plnením v omeškaní. V prevyšujúcej časti nároku a úroku z omeškania súd návrh zamietol, t.j. 0.26,-Eur. V súlade s § 96 O. s. p. súd zastavil konanie v časti určenia, že výpoveď zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.“ zo dňa 26. 10. 2009 je neplatným právnym úkonom, nakoľko žalobca v tejto časti zobral svoj návrh späť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2, zohľadniac § 146 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania súd nepriznal“. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť v napadnutej časti tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá a žalobkyňa bude zaviazaná zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Ako alternatívu navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný v prípade potvrdenia rozsudku žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzavretá podľa § 842 OZ je zmluvou na dobu neurčitú a tiež o právnej otázke, či ustanovenie § 27 ods. 1 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa vzťahuje aj na právne vzťahy medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ. Podľa žalovaného rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré spočíva v právnom závere súdu prvého stupňa, že zmluva o poskytovaní plnenia z „podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“, o ktorú žalobca opiera uplatnené právo na plnenie, je platná. Podľa jeho názoru je daných niekoľko dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy. V odvolaní žalovaný tvrdil tiež, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Argumentoval, že zmluva je absolútne neplatná pre jej rozpor so zákonom. Zmluva o dôchodku, o ktorú žalobca svoj nárok opiera, odporuje zneniu ustanovenia § 842 OZ, pretože obsahuje dojednané dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia, keď článok II. zmluvy obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne, pričom v rozpore je s tým článok III. posledná veta zmluvy o dôchodku obsahuje dojednanie, podľa ktorého „vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“. Za druhý dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy považoval žalovaný neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok. Podľa neho z textu zmluvy o dôchodku nemožno jednoznačne ustáliť dobu trvania práva na dôchodok. Je rozpor medzi článkom II. zmluvy, podľa ktorého právo na dôchodok má trvať doživotne a článkom III. zmluvy, podľa ktorého má trvať do konca mesiaca, ktorého sa osoba dožije. Ide o vzájomne si odporujúce znenia článkov. Nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vidí žalovaný v nesprávnom právnom posúdení veci. Súd mal aplikovať zákon č. 483/2001 Z. z. najmä ust. § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z. z. V § 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou je stanovené, že odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom. To znamená, že tento zákon sa použije, okrem bankových činností, aj na všetky činnosti banky, ktoré zákon o bankách zakazuje. V rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené, alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej hodnote. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa aj nesprávny výklad ustanovenia § 842 OZ, ktoré súd nesprávne vykladá tak, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú. Zo znenia ustanovenia ne zrejmé, že zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú, túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. V tejto súvislosti žalovaný dáva do pozornosti aj odbornú literatúru, ktorá uvádza „právo a výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania“. Súdu je vytýkané nesprávne posúdenie predbežnej otázky, keď dospel k nesprávnemu právnemu názoru o neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku. V tejto časti opätovne žalovaný argumentuje rozpornosťou o dojednanej dĺžke trvania zmluvy. V ďalšom žalovaný má za to, že súd pochybil, keď nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že smrť fyzickej osoby je samostatným právnym dôvodom určitej skupiny záväzkov. Tu žalovaný argumentuje ust. § 579 ods. 1 OZ, podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, iba že jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Podľa § 579 ods. 2 Zákonníka práce, smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu. Z toho žalovaný vyvodzuje záver, že s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia možno konštatovať, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník, alebo je plnenie obmedzené len na osobu veriteľa, sú bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu, uzatvárané na doživotne určenú dobu. Ako samostatný dôvod odvolania žalovaný uvádza, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Výslovne uviedol: „Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, keď sa súd prvého stupňa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd prvého stupňa sa s časťou našej právnej argumentácie vôbec nezaoberal a zároveň niektoré jeho právne závery sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ide o nasledovnú právnu argumentáciu, resp. závery súdu prvého stupňa: 1. V konaní sme tvrdili, že Zmluva o dôchodku je absolútne neplatná. Právna argumentácia k tomuto tvrdeniu je zhrnutá v článok III. a IV. tohto odvolania. Ide o rozpor v článok II. a III. posledná veta Zmluvy o dôchodku. Prvostupňový súd dospel k záveru, že právo na dôchodok má trvať do okamihu smrti žalobkyne, čo zodpovedá zneniu ustanovenia článku II. Zmluvy o dôchodku. Podľa názoru súdu prvého stupňa nič na tom nemení ani článok III. Zmluvy o dôchodku, pretože bolo dohodnuté mesačné plnenie. Súd prvého stupňa tento svoj názor bližšie neodôvodnil, nemožno preto zistiť, z čoho vychádza, keď tvrdí, že doživotne určená doba je totožná s dobou do konca mesiaca, ktorého sa príjemca dožil. Právny názor súdu prvého stupňa o neexistencii rozporu medzi článkom II. Zmluvy o dôchodku a článkom III. posledná veta Zmluvy o dôchodku je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. 2. V konaní sme taktiež uviedli, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu. Právna argumentácia prednesená pred súdom prvého stupňa je zahrnutá v článku VIII. odvolania. S touto právnou argumentáciou sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. Ide pritom o právnu argumentáciu pre vec významnú, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že posúdenie, či Zmluva o dôchodku bola uzatvorená na dobu určitú alebo neurčitú bolo rozhodujúcim pre rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnutého odvolaním. 3. Taktiež sme tvrdili, že smrť fyzickej osoby nie je vo všeobecnosti objektívne zistiteľnou a určiteľnou, pretože nie je vždy objektívne zistiteľným, že smrť nastala a zároveň i to, kedy nastala. Napriek tomu, že súd dospel k opačnému právnemu záveru s našou právnou argumentáciou sa vôbec nevysporiadal. Takýto postup súdu prvého stupňa je nezlúčiteľný zo zásadou spravodlivého súdneho konania a spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také rozhodnutie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Iba rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré je riadne odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je preskúmateľné, pretože účastníkom a odvolaciemu súdu v prípade podania odvolania umožňuje posúdiť správnosť postupu súdu prvého stupňa pri jeho vydaní. Súd prvého stupňa nám svojim postupom v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku znemožnil vyjadriť sa relevantným spôsobom k tomu, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s našou právnou argumentáciou, tak aby náš nesúhlas s právnymi závermi súdu prvého stupňa bol predmetom preskúmania odvolacím súdom, resp. takýmto postupom znemožnil zistenie, či sa súd prvého stupňa vôbec s našou právnou argumentáciou vysporiadal. Uvedený postup súdu prvého stupňa je nielen porušením ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň i odňatím práva konať pred súdom. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodnení rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, dochádza k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym spôsobom. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá účastníkovi konania nejakú povinnosť, odníme účastníkovi konania právo konať pred súdom“. K odvolaniu sa žalobkyňa vyjadrila a uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým posúdením danej právnej veci, má za to, že súd prvého stupňa danú vec správne posúdil a rozhodol. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako správne. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil v napadnutých výrokoch podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny. V nenapadnutých častiach zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. V potvrdzujúcich výrokoch sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). Vzhľadom k štruktúre podaného odvolania však krajský súd považuje za potrebné dodať. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 19. 10. 1998 je bez akýchkoľvek pochybností zmluvou uzavretou na dobu určitú. Pri výklade právneho úkonu je potrebné vychádzať z jednotnej a plne akceptovanej teórie práva vzťahujúcej sa k výkladu právnych úkonov. Ak by aj určité zákonné ustanovenie (v tomto prípade ust. § 842 OZ) zdanlivo vnášalo nejasnosť do uzavretého dvojstranného právneho úkonu, je potrebné ujasniť si, čo konkrétne právne ustanovenie sledovalo. Platí, že zákon a posudzované právne úkony treba vykladať jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach. Právne úkony sú prejavy vôle smerujúce ku vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv a povinností, alebo ich právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z hľadiska subjektov môžu byť právne úkony jednostranné a dvojstranné. Sporná uzavretá zmluva je nepochybne dvojstranným právnym úkonom. Podľa dĺžky konania môžu byť dvojstranné právne úkony uzatvorené na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Zmluva je uzavretá na dobu neurčitú, ak nie je určený čas jej trvania. Ak je však čas dĺžky trvania zmluvy vymedzený, ide o zmluvu uzavretú na dobu určitú. Čas, na ktorý je zmluva uzavretá, môže byť ohraničený buď dátumom alebo inou skutočnosťou, ktorá určite nastane. Skutočnosťou, ktorá určite nastane je aj smrť konkrétnej fyzickej osoby. Zmluva uzavretá na dobu života účastníka je preto zmluvou uzavretou na dobu určitú. Nie je podstatné, že v čase uzatvorenia zmluvy nikto nevie ako dlho bude ten ktorý človek žiť. Zmluva o poskytovaní plnenia z „podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ je časovo ohraničená, ale bez určenia konkrétnej dĺžky. Odvolací súd nevidí rozpor medzi článkami II. a III. uzavretej zmluvy, pokiaľ ide o dĺžku dojednania trvania zmluvy. Článok II. zaväzuje povinného vyplácať príjemcovi sumu doživotne. Článok III. uvádza, že vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Predpona „do“ v slovenčine priradená pred sloveso znamená dokončenie určitého deja. Napr. „dopísať“ znamená dokončiť písanie, „dorobiť“ znamená dokončiť robotu (prácu) a „dožiť“ znamená dokončiť život. Žalovaný argumentuje tvrdením, že v prípade článku II. je doba vyplácania určená okamihom skončenia života žalobkyne, pričom v článku III. by táto doba mala skončiť v prípade, ak by žalobkyňa zomrela po 15. dni v mesiaci, až koncom mesiaca, v ktorom žalobkyňa umrela. V tejto súvislosti treba opäť vychádzať z platných poučiek právnej vedy o určitosti právnych úkonov. Právny úkon je neurčitý vtedy, keď nemožno spoľahlivo a presne zistiť jeho obsah a túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom prejavu ani aplikáciou dispozitívnych ustanovení zákona. Neurčitosť prejavu spôsobuje samozrejme neplatnosť zmluvy. Veta „vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“ nemôže znamenať a neznamená, že žalobkyňa by mala nárok na výplatu plnenia aj po okamihu svojej smrti v prípade, že by táto nastala po 15-tom v mesiaci do konca konkrétneho mesiaca. Žalovaný totiž opomína článok I. zmluvy, kde je výslovne uvedené, že predmetom zmluvy je „doživotné plnenie“, z čoho vyplýva, že toto plnenie prináleží žalobkyni iba do okamihu jej smrti. V článku III. nie je uvedené, že vyplácanie plnenia prináleží „do konca mesiaca“, ktorého sa príjemca dožil. Pokiaľ by žalovaný považoval dojednanie článku III. za nejasné, treba zdôrazniť, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. Ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto časť. Pokiaľ ide o zvyšok, právny úkon je platný, iba ak by z okolností, za ktorých k nemu došlo vyplývalo, že neplatnú časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. V prípade prijatia záveru, že dojednanie v článku III. „vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil“, je nejasné a preto je neplatné, nerobí táto skutočnosť neplatným celý právny úkon t. j. uzatvorenú zmluvu. Bola by neplatná iba táto časť. Žalovaný vytýka súdu prvého stupňa aj nesprávny výklad ustanovenia § 842, podľa ktorého zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo vyplácania určitého dôchodku. Žalovaný tvrdí že takáto zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú a túto zmluvu zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú. Výklad žalobcu nemožno prijať, pretože opak jeho tvrdenia je pravdou. Ust. § 842 OZ vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak, že ohraničuje aj dobu jej platnosti. Doba platnosti je určená doživotne, teda je ohraničená dňom, ktorý určite nastane. Môže byť zo zákona určená aj dobou neurčitého trvania. To znamená, že „doba“ určite uplynie, len dĺžku jej trvania nemožno vopred odhadnúť. Napríklad príjemca má dostať väčšiu sumu peňazí z titulu dedenia. Nie je isté, kedy túto sumu príjemca dostane, a teda ide o to, že doba za ktorý peniaze dostane, nie je presne určená. Napr. zmluva môže byť podľa § 842 uzatvorená do dňa, keď prijímateľovi budú vyplatené náležitosti dedičstva. To však nič neznamená, že by v druhom prípade išlo o uzavretie zmluvy na dobu neurčitú. Žalovaný argumentuje odbornou literatúrou a cituje vetu „právo výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania“. Tu treba zdôrazniť, že ide o pochopenie podstatného rozdielu medzi základnými pojmami. Dĺžkou trvania uzatvoreného dvojstranného právneho úkonu (zmluvy) na dobu určitú (do smrti poberateľa) a neurčitosťou dĺžky výplaty dôchodku. Nevie sa, kedy presne skončí dôvod vyplácania dôchodku a preto ide o neurčitosť doby výplaty a nie o neohraničenosť dĺžky trvania zmluvy. K argumentácii žalovaného, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože neaplikoval zákon č. 483/2001 Z. z. postačí dodať. Zmluva bola uzatvorená dňa 19. 10. 1998. Zákon č. 483/2001 Z. z. nadobudol účinnosť dňom 01. 09. 2002. Zákon však nemôže pôsobiť retroaktívne a postihovať účastníkov zmlúv, ktoré boli uzavreté pred účinnosťou zákona. Nemôže tomu tak byť aj napriek konkrétnym ustanoveniam zákona napr. § 119 ods. 3 veta prvá za bodkočiarkou, ktoré zakazuje banke odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti neobstojí ani poukaz žalovaného na ust. § 575 ods. 1 OZ o nemožnosti plnenia. Nemožnosť plnenia by sa musela prejaviť fyzicky (napr. v neexistencii finančných prostriedkov), ale za nemožnosť plnenia nemožno považovať, ak neskoršie vydaný zákon zakazuje banke pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá oveľa skôr, pred prijatím zákona. Retroaktivita je v zásade nezlúčiteľná s medzinárodnými zmluvami ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Bolo by tiež porušené právo občana vlastniť majetok, pretože by mu bol odopretý legitímne očakávaný príjem. Záverom žalovaný vytýka okresnému súdu procesné pochybenia § 157 ods. 2 OZ a tvrdí, že nebolo v tomto prípade naplnené základné právo na súdnu ochranu relevantným spôsobom. Ttvrdí, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou a teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Krajský súd už viackrát zdôraznil, že „oná presvedčivosť“ je veľmi subtílna záležitosť. Môže byť vždy spochybňovaná (aj bez vnútorného presvedčenia oponenta). Závisí najmä od vybavenosti a pripravenosti vedomia toho, kto argumenty nemieni akceptovať. Odvolací súd rozsudok okresného súdu považuje za úplný, logický, dostatočne argumentačne aj právne zdôvodnený a pri výklade zákona vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne pochopiteľný. O pripustení dovolania krajský súd nerozhodol. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, čo b tomto prípade je potrebné považovať za možný dôvod dovolania. Otázka, kedy je zmluva uzavretá na dobu určitú alebo neurčitú, je v právnej teórii vyriešená. Ust. § 842 OZ nevyžaduje špecifický výklad. Pokiaľ ide o zákon 483/2001 Z. z. tento nemôže pôsobiť retroaktívne, aby spôsobil ujmu účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu pred dohodnutím účinnosti zákona. Odňal by účastníkovi takejto zmluvy právo vlastniť majetok (č. l. 20 Ústavy SR) a evidentne by narúšal právnu istotu. Žalovaný si uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom ku skutočnosti, že v odvolacom konaní úspešný nebol, krajský súd mu náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP a § 224 OSP náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.