Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/433/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111202409 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111202409.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35724803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnej: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/X, XXX XX R. R., o vymoženie pohľadávky 175,43 Eur s príslušenstvom, vedenej pod sp.zn. EX 1026/11u súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/216/2011-43 zo dňa 02. februára 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 4Er/216/2011-43 zo dňa 02. februára 2012 z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 175,43 Eur s prísl. priznanej rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 14779/09 vydaným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave JUDr. Michalom Rašlom. Súd sa okrem exekučného titulu oboznámil so Zmluvou o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, Všeobecnými obchodnými podmienkami Tatra banky, a.s. a Dohodou o úhrade pohľadávky v splátkach. Ďalej uviedol, že 20. februára 2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 911 06 Bratislava 1, IČO: 00686 930 a povinným uzavretá Zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnému finančné prostriedky, prostredníctvom možnosti povoleného prečerpania na bežnom účte, ktoré sa povinný zaviazal vrátiť. Exekučný súd uviedol, že nakoľko sa povinný dostal do omeškania so splácaním poskytnutých finančných prostriedkov, uzatvoril oprávnený ( EOS KSI Slovensko s.r.o.) s povinným Dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach, za povinného datovaná dňa 06. februára 2007. Poukázal na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd konštatoval, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou o spotrebiteľskou ( typovou, formulárovou, adhéznou). Poukázal na to, že sa jedná o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Tatra banka a.s., ktorej predmet činnosti bolo aj poskytovanie úverov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd považoval za preukázané, že povinný mal v danom vzťahu vzniknutého z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, keďže ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky. Za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, pričom dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku. Súd konštatoval, že preto na následne uzatvorenú Dohodu o úhrade pohľadávky v splátkach uzatvorenú medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa. V zmysle bodu 6 Dohody o úhrade pohľadávky v splátkach sa zmluvné strany dohodli, „ že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35922761 zapísanou v obchodnom registri okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B ( ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky bral súd do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, či rozhodcovská doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej zmluvy použil aj analogický výklad, a to podľa smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Poukázal aj na bod 38 odôvodneniach rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s.r.o. C-76/10, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Podľa exekučného súdu rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Mohol zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu. Ďalej dôvodil tým, že rozhodcovský súd je pri tom paušálnym spôsobom zakotveným v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Exekučný súd dospel k záveru, o neprijateľnosti predmetnej rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že mu dáva za pravdu aj neskôr prijatá novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 účinným od 1.1.2008, ktorá podľa § 53 ods. 4 písm. r/ považuje za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone ( neprijateľnej zmluvnej podmienke) exekučný súd dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom a preto podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom podaného odvolania bolo podľa odvolateľa nesprávne právne posúdenie veci. Odvolateľ namietal, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a na § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej poukázal na § 45 ods. 1 a dos. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pričom uviedol, že exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Exekučný súd nie je oprávnený konať ako súd vyššej inštancie a preto nie je oprávnený meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok s hmotným právom. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii so zastavením exekúcie je bezprostredným zásahom do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Dôvody uvedené v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. To znamená, že exekučný súd je oprávnený vykonať len prieskum vlastností uloženého plnenia. Dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť splniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom (napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin). Existencia dôvodu pre zastavenie exekúcie je preto priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. októbra 2009 sp. zn. 33Cdo/2675/2007 týkajúce sa výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva, podľa ktorého cit.: “Lze za „nedovolené“ nadále považovat plnění, které není aprobováno vnitrostátním právem. Půjde o plnění, které je vyhrazeno jen některým subjektům, zejména státu nebo podléhající státnímu dozoru či státnímu povolení (např. výbušniny, střelné zbraně ............), u nichž je možnost dispozice s nimi omezena či vyloučena. Uvedené znamená, že „nedovolenost plnění“ je spojena s předmětem závazku (s plněním žalované strany) a nikoliv s okolnostmi, pro které by mněl být výkon práva na požadované plnění odepřen (pro rozpor s dobrými mravy)“. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať ...., aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ......a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Odvolateľ z toho vyvodil, že Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí, pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok. Dospel k záveru, že ak by § 45 ods. 1 písm. c/ v spojitosti s odsekom 2 zákona o rozhodcovskom konaní bol vykladaný tak, že exekučný súd skúma, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby rozhodcovský rozsudok bol napadnutý žalobou, musel by v zásade rovnocennosti mať exekučný súd rovnakú povinnosť aj v rámci skúmania prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu - čo nemá. Argumentoval, že z európskeho práva nemožno vyvodzovať za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, ak by bola narušená zásada rovnocennosti. V období uzatvorenia predmetnej zmluvy teda do 31.12.2007 sa § 52 až § 54 Občianskeho zákona vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákona ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákona. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť vedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákona. Pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere kde bol dlžník spotrebiteľom nie je v zmysle prechodných ustanovení k novele účinnej od 1.1.2008 možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 posudzovať podľa § 52 - § 54 Občianskeho zákona. Tieto právne vzťahy sa riadia Obchodným zákonníkom v zmysle § 261 ods. 1 písm. b/ a ak je účastníkom spotrebiteľ aj zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákona. Tak isto o právnu dovolenosť alebo rozpor s dobrými mravmi možno posúdiť len podľa právnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy. Uzavrel, že mu patrí podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo na to, aby exekučný súd priznal jeho nárok na ochranu v rozsahu, akým to ustanovuje zákon. Napadnutým postupom a rozhodnutím súdu podľa odvolateľa došlo k neoprávnenému zásahu do základného práva na súdnu ochranu a k porušeniu princípu právnej istoty a bolo mu znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Exekučné konanie prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Zároveň poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka z ktorej podľa neho vyplýva, že úvahy a postup súdu nie sú správne. Ustanovenie, ktoré bráni spotrebiteľovi uplatniť svoje práva na všeobecnom súde je síce neplatné, ale nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 19,12 Eur s DPH. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.) na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.. Uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Podľa § 44 ods. 1 a 2 exekučného poriadku (1) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. (2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. (ďalej len „ZRK“) o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 Exekučného poriadku) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §-e 40 písm. a/ a b/ alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/. Odvolateľ poukazoval na vybrané časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 6. októbra 2006 vo veci C-40/08, v ktorom bol podaný výklad Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade predmetnej smernice v danej veci úvahami uvedenými v tomto rozhodnutí, t. j. aj tými, na ktoré poukazuje odvolateľ dospel a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“. Tvrdenie odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať, či exekučný titul bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, a teda zákonnosť exekučného titulu, nie je súladné s citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní. Naopak, vyplýva z nich, že exekučný súd je povinný pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi z úradnej povinnosti dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým exekučný súd skúma, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektami uvedenými v exekučnom titule. Prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinností na inak označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Námietka odvolateľa o nedostatku kompetencie exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu neobstojí, pretože je v zrejmom rozpore s cit. § 44 Exekučného poriadku. Takisto námietka, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom neobstojí. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Potom dôvody odvolania, podľa ktorých súd nepostupoval v súlade s ústavou tým, že preskúmaval splnenie podmienok na exekúciu a to súlad predloženého exekučného titulu so zákonom nie sú právnym názorom, ktorý by vychádzal z platnej právnej úpravy. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o ďalší uplatnený dôvod odvolania a to, že exekučný súd nesprávne právne posúdil vec tak, že dojednanie rozhodcovskej doložky v dohode o úhrade pohľadávky je neprimeranou podmienkou, je správny. Dôvod, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, pretože splynula so štandartnými podmienkami zmluvy a mal možnosť len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, nezodpovedá obsahu dohody o úhrade pohľadávok v splátkach. Táto dohoda je v časti dohody o platení záväzku v splátkach zmenou v obsahu záväzku, avšak z tejto dohody nevyplýva z akej zmluvy dlžníkovi záväzok zaplatiť príslušnú čiastku vznikol. Z bodu 1 Dohody vyplýva, že dlžník bol v omeškaní s platením záväzku a strany dohodli jeho zmenu v tom, že záväzok sa bude platiť v splátkach a to v určených lehotách. Súčasne s touto dohodou o zmene v obsahu záväzku strany uzatvorili rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky. Z týchto skutočností nevyplývajú skutkové závery, ku ktorým dospel exekučný súd, že v tomto prípade bola rozhodcovská zmluva vo forme doložky dojednaná ako podmienka v spotrebiteľskej zmluve bez prijatia ktorej, by spotrebiteľská zmluva nevznikla. Naopak, ak bol predmetnou Dohodou uznaný záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, išlo o spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená až potom, ako dodávateľ zo spotrebiteľskej zmluvy svoj záväzok splnil. Nevyplýva z toho ani ďalší jeho záver, že rozhodcovská zmluva vo forme doložky k dohode o úhrade pohľadávky v splátkach nebola dohodnutá individuálne a že spôsobila značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Exekučný súd tiež nezobral do úvahy skutočnosť, že dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach bola uzatvorená medzi oprávneným a povinným v čase, keď povinný meškal s platením svojho záväzku a teda v čase jeho zvýšenej ostražitosti. Pričom rozhodcovská doložka obsiahnutá v dohode o úhrade pohľadávky v splátkach nemohla byť povinnému vnútená ako podmienka v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko išlo len o zmenu v obsahu jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd nevychádzal z konkrétnych okolností tohto prípadu a vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd preto prvostupňové rozhodnutie v súlade s ustanovením 221 ods. 1, písm. h) O. s. p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd o odvolateľovom návrhu na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, ktorý formuloval tak, že si uplatňuje trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 19,12 Eur s DPH nevyhovel a náhradu trov konania mu nepriznal. Na toto rozhodnutie aplikoval v zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd zobral do úvahy okolnosti prejednávanej veci a to, že napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím vydaným na základe § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v štádiu exekučného konania, v ktorom povinný nemal vedomosť o jeho začatí. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.