Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/215/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111229673 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111229673.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. v právnej veci navrhovateľa Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporcovi D. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. 9, T. T., o zaplatenie 675,56 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. .k. 9C 267/2011-58, zo dňa 13.06.2012, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 675,56 Eur vrátane zmluvnej pokuty s príslušenstvom zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorená dňa 26.03.2002 podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere účinného do 30. 06. 2006 (ďalej aj „zákon o spotrebiteľskom úvere“), medzi účastníkmi konania, na základe ktorej sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 675,56 Eur (pozostávajúcej z istiny vo výške 337,82 Eur, úroku 274,24 Eur, poplatkov vo výške 9,16 Eur a 19,39 Eur, sankčného úroku vo výške 6,25 Eur a zmluvnej pokuty 28,71 Eur) s príslušenstvom (úrokmi z omeškania vo výške 0,024% denne od 08.10. 2009 do zaplatenia zo sumy 274,24 Eur) neobsahovala všetky náležitosti požadované § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere (ročnú percentuálnu mieru nákladov), preto je úver bez poplatkov a bezúročný (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľskom úvere). Podľa splátkového kalendára odporca čerpal celkovo sumu 4 731,46 Eur a splátkami uhradil sumu vo výške 5 862,7 Eur, súd považoval navrhovateľov nárok s ohľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, za nedôvodný, a preto návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keďže navrhovateľ, ktorý si uplatnil v konaní trovy, bol v konaní neúspešný a odporca, ktorý bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatnil, tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku, že úverová zmluva dojednaná účastníkmi zmluvy neobsahovala náležitosti požadované podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/1001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, najmä ročnú percentuálnu mieru, preto je úver bez poplatkov a bezúročný. Podľa neho navrhovateľ a odporca uzatvorili dňa 26.03.2002 úverovú zmluvu č. 5203025277, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou revolvingového úveru, s čím sa stotožnil aj konajúci súd, pričom pri revolvingovom úvere výšku RPMN nie je možné určiť, pretože sa dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočer RPMN, poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 95/2010 zo dňa 27.01.2011. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrhu navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu zo dňa 09.12.2011 v celom rozsahu vyhovie. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa medzi iným uviedol, že sa stotožňuje s daným rozsudkom a má za to akoby bol už úver splatený. Pri uzatváraní zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX dňa 26.03.2002 ju podpísal v dobrej viere, že bude platiť rovnakú sumu mesačne, ako tomu aj bolo, o tom aká je úroková miera vôbec nebol spoločnosťou vyrozumený a odchýlka mala byť nulová. Precedens z Prešova nepovažuje v tomto prípade za relevantný. Okrem úrokovej sadzby nebol oboznámený ani so sadzobníkom, ani podľa hlavy 6 podmienok, kde v § 7 pri zmene sadzobníka je spoločnosť povinná túto zmenu klientovi bezodkladne oznámiť a v § 9 spoločnosť je oprávnená meniť výšku základnej úrokovej sadzby na medzibankovom trhu v SR s tým, že tiež túto zmenu je povinná klientovi bezodkladne oznámiť, čo spoločnosť (navrhovateľ) neplnila. Poukázal na svoje plnenie v prospech navrhovateľa vo výške 100,- Eur v čiastkach po 25,- Eur v dňoch 15.3.2012, 13.04.2012, 15.5.2012 a 15.06.2012 na účet vedený v Q. N. č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX. V prípade, ak odvolací súd nedospeje k inému záveru, bude žiadať navrhovateľa o presunutie týchto prostriedkov na iný ním splácaný úver. Ako prílohu vyjadrenia priložil doklad o platbe za jún 2012 vo výške 25,- Eur (vklad v hotovosti). Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „O.s.p.“) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a po prejednaní veci podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi navrhovateľom (veriteľom) a odporcom (dlžníkom) podľa zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.03.20021 je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu zavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil, a pokiaľ dospel k záveru, že považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, a na tomto základe návrh navrhovateľa zamietol, keďže podľa zistenia súdu odporca čerpal celkom sumu 4 731,46 Eur a splátkami uhradil sumu vo výške 5 862,7 Eur, odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že odporca ako spotrebiteľ prijal od navrhovateľa ako dodávateľa (profesionála, podnikateľa na finančnom trhu v rámci poskytovania úverov a pôžičiek) finančnú službu a neboli pochybnosti, že sa jedná o úver spotrebiteľský, napokon právne posúdenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere ako vzťahu spotrebiteľského navrhovateľ odvolaním nespochybnil, spochybnil len skutočnosť, že nie je možné v danom prípade revolvingového úveru určiť výšku ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj „RPMN“), na ktorom základe vzhľadom na absenciu RPMN v zmluve o úvere prvostupňový súd opierajúc sa o § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch vyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Uvedený zákon v rámci prístupového procesu do Európskej Únie zaviedol tzv. spotrebiteľský úver v súlade so smernicou Európskej rady č. 87/102/EHS za účelom prehĺbenie slobody služieb a sprehľadnenie finančných služieb - k čomu slúži aj informačná povinnosť vo vzťahu k spotrebiteľovi ohľadom ročnej percentuálnej miery nákladov, úrokov či iných poplatkov. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, pričom pokiaľ v § 4 ods. 2 písm. g/ určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať. V právnom poriadku Slovenskej republiky je zmluva o úvere upravená v Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonníka) ako absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), čo znamená, že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom týchto vzťahov (podnikateľ alebo iná osoba) s výnimkou zmluvy o úvere uzavretej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. v platnom znení ako normy lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonník. Popri tejto špeciálnej norme výraznú a základnú ochranu spotrebiteľa pri poskytovaní služieb na finančnom trhu poskytujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ďalej aj „OZ“, vrátane inštitútu neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 a nasl. OZ) zavedené novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004 v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995 a ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej Únie (ďalej aj „EÚ“). Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu. EÚ venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť a v snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala viaceré smernice týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, konkrétne smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a už zmieňovanú smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa spotrebiteľských úverov v znení smernice 90/88/EHS a 98/7/EHS, ktoré mali za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu. Napriek tomu, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ, je súd povinný interpretovať a aplikovať objektívne právo v súlade s príslušnými smernicami ES, ktoré sa na daný skutkový stav vzťahujú. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd má povinnosť natoľko, nakoľko je to možné, interpretovať zákon vo svetle znenia a účelu smernice tak, aby sa dosiahol účel smernice v súlade s čl. 249 Zmluvy o ES (predtým čl. 189 Zmluvy o EHS), (rozsudok ESD zo dňa 27.6.2000 vo veci Oceáno Grupo Editorial SA v. Roció Murciano Quintero, C - 240/98 a Salvat Editores SA v. José M. Sánchez Alcón prades, C - 241/98, José Luis Copano Badillo, C - 242/98, Mohammed Berrone, C - 243/98, Emilio Vinas Feliú, C - 244/98). Vychádzajúc z vyššie uvedeného a čas uzavretnia zmluvy o úvere (26.03.2002) je v tomto smere zanedbateľným nedostatkom napadnutého rozsudku odkaz na § 52 ods. l OZ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, v ktorom čase citované zákonné ustanovenie neplatilo, čo však neovplyvňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý je v súlade aj s ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora a ochranou zavedenou smernicou (č. 93/13/EHS) založenou na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Zhrnúc uvedené prvostupňový súd preto správne postupoval, keď na právny vzťah založený medzi účastníkmi konania zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a aj odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu uzavrel, že zmluva o úvere nespĺňala požiadavky stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne v § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (26.03.2002), na základe čoho v dôsledku tejto absencie (v zmluve o úvere absentuje RPMN) sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a preto nie je nesprávne rozhodnutia prvostupňového súdu, ak návrh navrhovateľa vzhľadom na zistený skutkový a právny stav zamietol. Súčasne však dodáva, že pokiaľ navrhovateľ uvedenému záveru prvostupňového súdu oponoval argumentom bez zákonnej opory, že výšku RPMN nie je možné pri revolvingovom úvere určiť, pretože sa dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočer RPMN poukazujúc aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 95/2010 zo dňa 27.01.2011, odvolací súd na túto argumentáciu v rozpore s platnou právnou úpravou (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch) prihliadnuť nemohol a pokiaľ iný odvolací súd (konkrétne Krajský súd v Prešove) rozhodol v obdobnej veci inak, uvedená skutočnosť nie je pre toto rozhodnutie relevantná, pretože tunajší odvolací súd nie je takýmto rozhodnutím (t.j. rozhodnutím iného odvolacieho súdu) viazaný. Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania nemal inú možnosť ako rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdiť. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení a ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 O. s. p. si odporca v odvolacom konaní trovy neuplatnil a zo spisu žiadne trovy odvolania tohto účastníka nevyplývajú. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.