Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoP/73/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112216964 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6112216964.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa O.. D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XX, T. T., právne zastúpeného JUDr. Ivetou Škvarkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Kukučínova 20, 974 01 Banská Bystrica, proti odporkyni E.. E. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. 2, T. T., právne zastúpenej JUDr. Jurajom Takáčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, o zrušenie vyživovacej povinnosti, na základe odvolania odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 31P/185/2012-22 zo dňa 08. 08. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom zo dňa 08. 08. 2012 zrušil s účinnosťou od 01. 09. 2011 vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni, naposledy určenú rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/186/2009-205 zo dňa 22. 03. 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/121/2010-222 zo dňa 02. 06. 2010. Zároveň rozhodol, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 12. 07. 2012 domáhal, aby dňom 31. 08. 2011 bola zrušená jeho vyživovacia povinnosť voči odporkyni (naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/186/2009-205 zo dňa 22. 03. 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/121/2010-222 zo dňa 02. 06. 2010) vo výške 120 Eur mesačne. Návrh odôvodnil tým, že odporkyňa v auguste 2011 ukončila vysokoškolské štúdium na Fakulta humanitných vied UMB Banská Bystrica. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že odporkyňa ukončila II. stupeň vysokoškolského štúdia na Fakulte humanitných vied UMB v Banskej Bystrici dňa 22. 08. 2011. Na základe svojej žiadosti zo dňa 19. 09. 2011 ju ÚPSVaR v Banskej Bystrici dňom 19. 09. 2011 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. I keď z jej tvrdenia (ktoré navrhovateľ nespochybnil) vyplýva, že sa zamestnala až dňa 01. 02. 2012, okresný súd zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni už s účinnosťou od 01. 09. 2011, teda z hľadiska podania predmetného návrhu spätne. Odôvodnil to tým, že „hmotnoprávnym predpokladom pre rozhodovanie súdu o zániku vyživovacej povinnosti rodiča voči dieťaťu je schopnosť dieťaťa samé sa živiť, ktorá musí už nastať, aby bolo možné takémuto návrhu vyhovieť“, pričom „okolnosťou dôležitou pre rozhodnutie súdu o zrušení vyživovacej povinnosti nie je samotné podanie návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, ale podstatnou okolnosťou je nadobudnutie schopností dieťaťa samostatne sa živiť tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorým je limitovaná povinnosť rodiča živiť svoje dieťa.“ Vychádzajúc z toho preto zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni s účinnosťou od 01. 09. 2011. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že žiaden z účastníkov konania si právo na náhradu trov konania neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa zmenil tak, že jeho vyživovacia povinnosť voči nej sa zrušuje ku dňu 12. 07. 2012, t. j. ku dňu podania návrhu na zrušenie výživného. Zároveň žiadala, aby odvolací súd zaviazal navrhovateľa k povinnosti nahradiť jej trovy odvolacieho konania, predstavujúce trovy jej právneho zastúpenia, ktoré presne špecifikovala. Odvolanie odôvodnila tým, že okresný súd „dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ V odôvodnení odvolania namietala, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, že po ukončení vysokoškolského štúdia dňa 22. 08. 2011 bola schopná sama sa živiť a preto zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči nej s účinnosťou od 01. 09. 2011. V tejto súvislosti vyslovila názor, že „ak osoba ukončí vysokoškolského štúdium, je dosť nepravdepodobné, aby bezprostredne potom bola zamestnaná a teda mala schopnosť samostatne z vlastných zdrojov uspokojovať svoje potreby. Takáto situácia môže nastať len v prípade, ak by už pred ukončením vysokoškolského štúdia mala zaistené zamestnanie. Vzhľadom na druh študijného programu, ktorý ukončila, reálna možnosť sa zamestnať spravidla nastáva až po získaní vysokoškolského diplomu, keďže v tomto, ako aj obdobných odvetviach podmienkou účasti na pracovných pohovoroch a výberových konaniach je reálne ukončenie vysokoškolského štúdia.“ Ďalej poukázala na to, že okresný súd odmietol akceptovať skutočnosť, že schopnosť rýchlo sa zamestnať „nadobudla vďaka štúdiu na zahraničnej vysokej škole, ktoré ukončila dňa 09. 11. 2011.“ Okrem toho uviedla, že považuje za absurdné, že okresný súd aj napriek dvom rozhodnutiam krajského súdu týkajúcich sa tej istej veci, došiel k záveru, že peňažné prostriedky (6.771 Eur), ktoré jej boli navrhovateľom poskytnuté pred 9 rokmi, jej mali umožniť preklenúť obdobie od ukončenia vysokoškolského štúdia po nájdenie si zamestnania, pretože „žiadnym spôsobom neuviedol, na základe čoho dospel k zisteniu, že po 9 rokoch a ukončení vysokoškolského štúdia s predmetnými peňažnými prostriedkami naďalej disponovala.“ Okrem toho, okresný súd sa podľa jej názoru „nedostatočne vysporiadal s otázkou možného spätného zrušenia vyživovacej povinnosti u plnoletého dieťaťa.“ V tejto súvislosti uviedla, že „pri plnoletom dieťati možno podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine priznať výživné len odo dňa podania návrhu na súd, z čoho analogicky vyplýva, že aj k zrušeniu vyživovacej povinnosti môže u plnoletého dieťaťa dôjsť najskôr odo dňa podania návrhu na súd. Poukazuje na to aj ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine (...).“ Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že ho považuje „za tendenčné a účelové“ a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu „v celom rozsahu potvrdil“. Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008, účinného od 15.10.2008), odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým s účinnosťou od 01.09.2011 zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni i v súvisiacom výroku o trovách konania, je vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), ktoré je jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd (v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.) uvádza, že z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z. z., v znení zmien a doplnkov) vyplýva, že „plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť“. Schopnosť detí samostatne sa živiť v zmysle citovaného ustanovenia treba vykladať v objektívnom zmysle, teda konkrétne tak, že je potrebné skúmať, či deti sú s ohľadom na všetky konkrétne relevantné okolnosti (vek, vzdelanie, zdravotný stav a podobne) objektívne schopné samé sa živiť. V tomto prípade je z dokazovania vykonaného okresným súdom nesporne preukázané, že odporkyňa bola od 01.09.2011, t.j. od doby, od ktorej došlo k zrušeniu vyživovacej povinnosti objektívne schopná sama sa živiť, pretože mala riadne ukončený II. stupeň vysokoškolského štúdia na Fakulte humanitných vied UMB v Banskej Bystrici (ukončila ho dňa 22. 08. 2011) a nepokračovala v ďalšom dennom pravidelnom štúdiu. Doba ukončenia jej štúdia na zahraničnej univerzite v Remeši je preto z tohto aspektu irelevantná, pretože sa nejednalo o denné pravidelné štúdium a ako uviedol jej právny zástupca na pojednávaní na okresnom súde dňa 08. 08. 2012, odporkyňa „tam šla len na záverečnú skúšku“. U odporkyne sa nevyskytli (resp. v konaní neboli preukázané) ani žiadne ďalšie objektívne relevantné okolnosti (napríklad nepriaznivý zdravotný stav a pod.), ktoré by jej objektívne znemožňovali zabezpečiť si od 01. 09. 2011 živobytie. Skutočnosť, že zabezpečenie stáleho zamestnania spravidla vyžaduje určité časové obdobie, nie je takou okolnosťou, ktorá by bola sama osebe dôvodom na ďalšie pokračovanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa. Odporkyni predsa nebránili žiadne objektívne okolnosti, aby si v uvedenom období zabezpečila hoci len dočasné zamestnanie vo forme brigády a to či už v mieste svojho bydliska alebo i mimo svojho bydliska, eventuálne v zahraničí. Do úvahy neprichádza ani eventuálny argument odporkyne, že v uvedenom období sa pripravovala na vykonanie skúšky na zahraničnej vysokej škole, pretože pripravovať sa na skúšky je možné i popri zamestnaní, resp. popri brigádnickej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že ak okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že s účinnosťou od 01.09.2011 zrušuje vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni, rozhodol vecne správne, pretože na takéto rozhodnutie existovali (vyššie uvedené) skutkové dôvody ale i právne základ. Právnym základom je ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine a ustanovenie § 163 ods. 1 O.s.p.. Z ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že: „Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.“ Ustanovenie § 163 ods. 1 O.s.p. jednoznačne uvádza, že: „Rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov.“ Z týchto ustanovení jasne vyplýva, že k zrušeniu výživného na plnoletú osobu môže dôjsť len na základe návrhu (platí tu dispozičný princíp a nie princíp oficiality ako v prípade výživného pre maloletú osobu), pričom z nich (a ani z iných ustanovení) nevyplýva, že k zrušeniu výživného na plnoletú osobu môže dôjsť až od podania návrhu (ako to napríklad jednoznačne upravuje Zákon o rodine v § 77 ods. 1 pri priznaní výživného na plnoletú osobu) a nie „od zmeny pomerov“. Z toho logicky vyplýva, že podľa citovaných ustanovení k zrušeniu vyživovacej povinnosti voči plnoletej osobe môže dôjsť i spätne od podania návrhu, v ktorom je (vzhľadom na uvedenú dispozičnú zásadu) potrebné určiť presný dátum jej zrušenia, ak sa preukáže, že k tomuto dátumu nastali okolnosti odôvodňujúce zrušenie vyživovacej povinnosti, ktoré ku dňu rozhodovania nepominuli. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny a preto ho podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Do doby rozhodnutia odvolacieho súdu však nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1, 4 O.s.p.) a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.