Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/198/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6197899313 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6197899313.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRIMM, s. r . o, so sídlom Ul. Tatranská č. 295, 017 01 Považská Bystrica, IČO 36 341 479 proti povinnému M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. H. č. XX, XXX XX N. N., vedenej pod sp.zn. Ex 668/97 súdnym exekútorom JUDr. Peter Kohút, so sídlom exekútorského úradu Mičinská cesta č. 35, 974 01 Banská Bystrica, o vymoženie 331,37 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 1Er /1170/1997-48, zo dňa 10. februára 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 668/1997 súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Banskej Bystrici pod č. 5601 001203 dňa 17.06.1997, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dôvodom zastavenia exekúcie je preukázaná a za súčinnosti osôb povinných podľa § 34 Exekučného poriadku zistená neexistencia majetku povinnej podliehajúceho exekúcii. Povinná nevlastní žiaden nehnuteľný majetok, ani hnuteľný majetok väčšej hodnoty a nedisponuje finančnými prostriedkami, z ktorých by mohla vyť uspokojená pohľadávka oprávneného. V dôsledku toho nie je možné nariadiť exekúciu žiadnym zo spôsobov vykonávania exekúcie upravených Exekučným poriadkom (§ 63 ods. 1 a § 65). Ďalšie pokračovanie v exekúcii by bolo aj v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti exekučného konania. Súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (znenie účinné do 01.02.2002). V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie. Nakoľko exekučné konanie začalo dňa 28.05.1997, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, aplikoval ust. § 203 Exekučného poriadku v znení právnej úpravy platnej do 31. januára 2002 v súlade s prechodným ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku. Vychádzajúc z dikcie ust. § 203 v rozhodnom čase súd dospel k záveru, že zaplatenie trov exekúcie nemožno uložiť oprávnenému, pretože nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. A povinnej zaplatenie trov uložiť nemožno pre jej nemajetnosť. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie súdny exekútor, voči výroku o trovách exekúcie. Navrhol uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmeniť tak, aby mu súd priznal náhradu trov vo výške 37,10 eur a zložení ako uplatnil v špecifikácii predloženej okresnému súdu. Namietal, že okresný súd otázku náhrady trov exekúcie nesprávne posúdil. Exekútor vykonáva svoju činnosť z podnetu oprávneného a nemožno od neho požadovať aby znášal trovy bezúspešnej exekúcie. Poukazuje na nariadenie Európskej komisie pre efektívnosť súdnictva CEPEJ z 10.12.2009, týkajúce sa uplatňovania Odporúčania Rec 17 z 9. septembra 2003 (právne záväzné nariadenie pre členské štáty), kde sa v časti 2. odd. 2.4. odsek 57 pojednáva o trovách exekúcie, že iba tie, ktoré nie sú zjavne nevyhnutné, alebo sú protiprávne by mal znášať súdny exekútor a v čl. 60 je deklarované, že v prípade nesolventnosti povinného, by mali byť náklady prenesené na oprávneného. Súd však neposudzoval oprávnenosť, alebo protiprávnosť vynaložených trov. Opieral sa o judikatúru ÚS SR a medzinárodného súdu pre ľudské práva (van MUSSELE vz Belgicko), ktoré sa na daný prípad nedá aplikovať, nakoľko sa nejedná o spor exekútora voči štátu SR od ktorého si exekútor nárokuje náhradu trov za neexistujúci právny subjekt - účastníkov konania ako to bolo v prípade v Belgicku. V danom prípade ide o nárok exekútora odvodený zo zákona pri zastavení exekúcii a pri existencii účastníkov konania, od jedného z nich a to oprávneného keď povinný je nemajetný. Oprávnený si takéto trovy môže neskôr opätovne vymáhať (viď. nález ÚS SR č. II ÚS 314/2011-37). Oprávnený navrhol uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť. Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.). Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V ostatnej časti uznesenie nie je dotknuté. Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Postup okresnému súdu je správny v tom, keď exekúciu posudzoval podľa predpisov platných do 31.01.2002, vzhľadom k tomu, že exekučné konanie začalo pred 1. februárom 2002 a podľa prechodného ustanovenia § 235 ods. 2 Exekučného poriadku sa takéto konania dokončia podľa dovtedajších predpisov. Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie odvolaním napadnuté nebolo. Je právoplatne rozhodnuté, že exekúcia je zastavená podľa ust. Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 teda podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) z iného dôvodu pre ktorý exekúciu nemožno vykonávať, ktoré v tom čase zahrňovalo aj dôvod spočívajúci v nemajetnosti povinného (až novelou Exekučného poriadku účinnou od 1.2.2002 bola pod písm. h) § 57 zakotvená nemajetnosť povinného ako osobitný dôvod zastavenia exekúcie). Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí súdnemu exekútorovi trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekúcia začala dôvodne dňa 28.05.1997, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej M. U., nar. X.X.XXXX, v tom čase podnikajúcej pod obchodným menom „M. U. - MLADOSŤ“ s miestom podnikania ul. Družby č. 22, IČO 22 718 800 (podnikateľskú činnosť ukončila k 29.11.1999). Exekučným titulom bol platobný rozkaz vydaný Okresným súdom v Banskej Bystrici v obchodnej veci pod č.k. 1 Rob 361/97 dňa 14.04.1997, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 9.5.1997, navrhovateľa PRIMA ZDROJ Banská Bystrica a.s. (pôvodný oprávnený) proti odporcovi M. U. - MLADOSŤ. Trovy exekúcie určuje a vymáha súdny exekútor v priebehu exekúcie a to od povinného. Ani pri zastavení exekúcie Exekučný poriadok nevylučuje, aby povinnosť trovy platiť bola uložená povinnému. Vyplýva to zo základného pravidla Exekučného poriadku, že trovy exekúcie zásadne uhrádza povinný (§ 197 ods. 1) a iba výnimočne, pri zastavení exekúcie je možné uložiť povinnosť trovy platiť oprávnenému a to v prípadoch podľa ust. § 203 Exekučného poriadku. Do 31.01.2002 bola kritériom pre zaviazanie oprávneného na úhradu trov možnosť predvídať oprávneným pri náležitej opatrnosti dôvod zastavenia exekúcie. (Podľa súčasnej platnej právnej úpravy účinnej od 01.02.2002 je to v prípade procesného zavinenia oprávneného (§ 203 ods. 1), alebo pre nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2)). Pri posudzovaní otázky náhrady trov exekúcie okresný súd vychádzal z preukázaných a uvádzaných skutočností súdnym exekútorom v podnete na zastavenie exekúcie, že povinná nevlastní žiaden majetok podliehajúci exekúcii, teda nemá majetok ani na úhradu trov exekúcie a v správe o stave konania zo dňa 20.09.2010 pripojenej k podnetu, že „konkurz na majetok povinnej bol skončený po splnení rozvrhového uznesenia dňa 11.09.2008“. To viedlo súd k záveru, že uložiť platenie trov exekúcie povinnej nemožno. V ďalšom súd posúdil, že povinnosť trovy platiť nemožno uložiť ani oprávnenému, pretože ust. § 203 Exekučného poriadku v znení do 31.01.2002 nepredpokladá pre jeho aplikáciu nemajetnosť povinného subjektu a tiež preto, že správanie oprávneného nezodpovedá dikcii ust. § 203 platnej v rozhodnom čase, nakoľko oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie a tak mu nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení exekúcie v uvedenom zmysle. Je nepochybné, že exekútor, ktorý vykonáva svoju činnosť ako honorovanú službu z podnetu oprávneného a ktorému preukázane v súvislosti s vykonávaním exekúcie v prospech oprávneného vznikli účelne vynaložené trovy, že tieto trovy zásadne nemôže znášať zo svojho ale má právo na ich úhradu (§ 200 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku). Cieľom ust. § 203 Exekučného poriadku či už v znení do 31.01.2002 alebo od 01.02.2002 je zabezpečiť náhradu trov exekútora v prípadoch, kedy možnosť vymôcť pohľadávku od povinného bola zmarená a v spojitosti s tým je potom zmarená aj možnosť súdneho exekútora uspokojiť sa na povinnom do trov exekúcie, kedy výnimočne túto povinnosť musí namiesto povinného splniť oprávnený. Pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený spravidla nemá vedomosť ani informácie o majetku povinného. Majetok povinného zisťuje súdny exekútor, až po začatí exekúcie. Zistenie majetnosti, či nemajetnosti povinného je úlohou súdneho exekútora počas exekúcie, pričom takéto zisťovanie mu zákon umožňuje aj prostredníctvom osobitných v zákone upravených prostriedkov. Zistenie nemajetnosti povinného je dôvod k tomu, aby sám exekútor dal podnet na zastavenie exekúcie, aby nevznikali zbytočné trovy exekúcie (neúčelne vynakladané trovy v exekúcii), alebo aby aspoň upovedomil oprávneného o tom, že vymoženie jeho pohľadávky od povinného je pre nemajetnosť povinného obmedzené resp. nemožné a vyzvať oprávneného, aby sa vyjadril, či napriek tomu trvá na ďalšom vykonávaní exekúcie. I keď ust. § 203 Exekučného poriadku v znení do 31.01.2002 výslovne nevypovedá o „nemajetnosti“ povinného (na rozdiel od dikcie tohto ustanovenia v znení novely zákona č. 32/2002 Z.z. účinnej od 01.02.2002 - ods. 2 § 203), nemožno toto ustanovenie vykladať tak striktne a obmedzene, že prípadná v priebehu exekúcie zistená nemajetnosť povinného by mala automaticky (bez ďalšieho) vylúčiť možnosť uložiť platenie trov exekúcie oprávnenému. Aj v prejednávanej veci, keď odvolací súd uznesenie okresného súdu o nepriznaní náhrady trov súdnemu exekútorovi potvrdil, vychádzal z osobitosti tohto prípadu spočívajúcej v tom, že nemožno neprihliadať na skutočnosť, konštatovanú súdnym exekútorom a aj okresným súdom v jeho rozhodnutí, že po začatí exekúcie (v jej priebehu) bol na povinnú vyhlásený konkurz, ktorý bol skončený po splnení rozvrhového uznesenia. Teda na skutočnosť, ktorá má zásadný vplyv nielen na exekúciu ako takú (na jej ďalšie vykonávanie) ale aj na trovy exekúcie, pokiaľ ide o povinnosť, kto má trovy platiť. Možno poukázať na právny názor vyslovený k takejto otázke v uznesení Ústavného súdu SR č. III ÚS 432/08-16 zo dňa 16.12.2008: „Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Toto riziko nemožno bezdôvodne prenášať na osobu oprávneného.“ (rozdielny právny názor vyplývajúci napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 104/2008 zo dňa 21.8.2008, je vzhľadom na vývoj súdnej praxe - novšiu judikatúru neaktuálny). Súdny exekútor vo vyúčtovaní - špecifikácii trov vyhotovenej dňa 10.12.2010 a doručenej súdu dňa 13.01.2011 uplatňuje náhradu trov za činnosť, ktorú vykonal v čase do vyhlásenia konkurzu a to za 1 úkon dňa 17.06.1997 - získanie poverenia 3,32 eur, 1 úkon dňa 16.2.1998 - doručenie upovedomenia 3,32 eur a 1 úkon dňa 28.5.1997 prevzatie návrhu, založenie a spracovanie spisu 6,64 eur (čo sú administratívne práce, za ktoré exekútorovi osobitná odmena ako za samostatný úkon ani neprináleží - § 25 Exekučného poriadku) a tiež uplatňuje súvisiace hotové výdavky (poštovné). Zmieňované konkurzné konanie bolo vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod. sp. zn. 47K 367/1998. Súd dňa 30.04.1998 konkurz na majetok povinnej vyhlásil (čo značí, že povinná mala v tom čase určitý majetok k speňaženiu) a rozvrhové uznesenie vydal dňa 21.08.2008, právoplatnosť nadobudlo dňa 7.10.2008. Riadiac sa vyššie uvedeným názorom súdny exekútor si mal trovy uplatniť (prihlásiť) v konkurznom konaní. Na veci nič nemení, že podľa zistenia odvolacieho súdu exekútor tak neurobil, trovy si neuplatnil v konkurznom konaní. Pokiaľ si exekútor vyúčtoval odmenu za úkon dňa 10.12.2010 - práca so spisom, vyúčtovanie trov exekúcie 6,64 eur, aj takáto činnosť je v rámci ustálenej súdnej praxe považovaná za administratívne práce súvisiace s exekúciou a materiálové (bližšie nešpecifikované) náklady zo dňa 10.12.2010 vo výške 2,50 eur predstavujú bežnú réžiu exekútora, ktorá sa osobitne nenahradzuje. Napriek okolnosti, že rozhodnutie prvostupňového súdu je založené čiastočne na iných dôvodoch a inej právnej kvalifikácii výsledok jeho rozhodnutia sa zhoduje s výsledkom ku ktorému dospel odvolací súd (súdnemu exekútorovi trov nepriznal) i keď na základe inej právnej kvalifikácie a z iných dôvodov ako uviedol v rozhodnutí prvostupňový súd. Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil, pretože v prejednávanom prípade sa nejedná o rozhodovanie o merite (vo veci samej) konania, ale o rozhodnutie o trovách konania, čo nezakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. Výsledok rozhodnutia zodpovedá aj ustálenej súdnej praxi vzhľadom na existujúcu judikatúru v ostatnom čase. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.