Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 3To/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6205010348 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alojz Palaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6205010348.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, na verejnom zasadnutí dňa 15. februára 2012, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alojza Palaja a sudcov JUDr. Jozefa Ryanta a JUDr. Slavoja Sendeckého, prejednal odvolania obžalovaných N.. H. W. a I. W., ako aj odvolanie okresného prokurátora, proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši z 02.11.2011, sp.zn. 1T 197/2005 a takto r o z h o d o l : Podľa § 258 ods. 1 písm. c), d) Tr. por. účinného do 01.01.2006 z r u š u j e rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši z 02.11.2011, sp.zn. 1T 197/2005 u oboch obžalovaných a v celom rozsahu. Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. účinného do 01.01.2006 vec v r a c i a okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa boli obžalovaní N.. H. W. a I. W. uznaní za vinných v bode 1/ z trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. účinného do 01.01.2006 a v bode 2/ zo spolupáchateľstva trestného činu nezaplatenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148b ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 a spolupáchateľstva trestného činu nezaplatenia dane podľa § 9 ods. 2, § 148b ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, ako je podrobne rozvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Proti predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie obaja obžalovaní, ako aj okresný prokurátor. Okresný prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaných, a to konkrétne do výroku o treste u oboch obžalovaných. Poukázal na nezákonnú aplikáciu ust. § 40 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., keď pristúpil súd k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody u oboch obžalovaných, hoci zákonné podmienky v zmysle konkrétnych skutočností v zmysle § 40 ods. 1 Tr. zák. neboli dané. Z citovaného ustanovenia Trestného zákona vyplýva, že ide o mimoriadne opatrenie, ktoré musia odôvodňovať okolnosti prípadu, alebo pomery páchateľa, pritom v konkrétnej veci neboli zistené okolnosti prípadu, ani pomery páchateľov také, ktoré má na mysli toto zákonné ustanovenie pre zníženie trestu odňatia slobody. V ďalšej časti odôvodnenia poukázal na to, že súd prvého stupňa bral síce v úvahu skutočnosť uhradenia dlžných súm poškodeným stranám, ale zo strany obžalovaného nedošlo k dobrovoľnému uhradenia dlhovaných súm, jednoznačne došlo k ich účelovému zaplateniu, z dôvodu vyviniť sa z prípadnej trestnej zodpovednosti. Tieto sumy boli uhradené po značnej dobe od ich splatnosti pod tlakom trestného stíhania, a to až po podaných obžalobách na okresný súd. Časový odstup od spáchania skutkov, resp. začatia trestného stíhania, po vynesený rozsudok, bol spôsobený výslovne subjektívnych konaním obidvoch obžalovaných, k ich zrejmého prístupu k súdnemu konaniu, keď dlhodobo pravidelne sa nezúčastňovali hlavných pojednávaní, sústavne menili osoby advokátov a týmto jednoznačne úmyselne a účelovo predlžovali dĺžku súdneho konania. Zo strany oboch obžalovaných ide o závažné konanie v zmysle výrokovej časti napadnutého rozsudku. Poukazuje pritom na závery znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že obžalovaným nič nebránilo v tom, aby si svoju povinnosť v zákonom stanovených lehotách riadne platili. Namiesto zaplatenia nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia, invalidného poistenia, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, dane, kupovali na leasing motorové vozidlá, ktoré v tom období patrili medzi najlukratívnejšie na trhu. Je pritom zrejmé z obsahu dokazovania, že tieto vozidlá pre potreby svojej podnikateľskej činnosti neboli potrebné. Podľa znaleckého posudku Y. T. v mesiaci august 2003 až december 2004, leasingové splátky predstavovali platby v sume 824.971,60,- Sk, akontácia na AUDI A8 v sume 680.646,- Sk, čo činilo sumu 1.505 617,60,- Sk. Z toho je zrejmé, že keby neboli uprednostnili svoje súkromné leasingové splátky na úkor zákonnej povinnosti, nič by im nebránilo v tom, aby svoje povinnosti voči poisťovni a štátu riadne uhradili. V ďalšom poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný svojím protiprávnym konaní získali majetkový prospech a súd mal skúmať, či neprichádza u nich do úvahy aj uloženie peňažného trestu, s prihliadnutím aj na to, že protiprávnej činnosti sa dopustili v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou a potom aj trest zákazu činnosti. V dôsledku uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a rozhodnúť odvolací súd sám tak, že by uložil obžalovaným zákonné nepodmienečné tresty v zmysle návrhu uvedeného v odvolaní. Obžalovaný N.. H. W. podal odvolanie čo do výroku o vine a treste a domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby, pretože sa necíti byť vinným zo spáchania predmetnej trestnej činnosti v celom rozsahu. Poukázal na okolnosti, že v jednom zo spojených spisov bola podaná obžaloba, zaregistrovaná pod sp.zn. 1T 197/05, kde je použitá právna kvalifikácia § 9 ods. 2, § 148a ods. 1,2 písm. a) Tr. zák. účinného do 31.12.2005, tento zákon bol zrušený s účinnosťou do 01.01.2006. V ďalšom poukázal na zákonnú povinnosť platcu (zamestnávateľa) odviesť daň, ktorá sa týka dane z príjmu fyzických osôb a zo závislej činnosti. Táto daň je platená tak, že zamestnávateľ ako platca dane je povinný zrážať zálohu na daň zamestnancovi ako poplatníkovi dane a odvádzať ju za neho príslušnému správcovi. Pokiaľ ide o zdravotné poistenie, podmienky odvádzania tejto povinnej platby stanovoval zákon č. 273/1994 Zb. zákonov o zdravotnom poistení, ktorý bol zrušený zákonom č. 581/2004 Zb. zákonov a od 01.11.2004 nadobudol účinnosť tento zákon, pritom podľa toho zákona je platiteľ povinný zraziť zo mzdy a odviesť za neho na účet Zdravotnej poisťovni do osem dní po uplynutí každého kalendárneho mesiaca. Ďalej poukazuje na zákony ohľadom nemocenského poistenia, príspevku poistenia v nezamestnanosti. Konanie z hľadiska objektívnej stránky pri trestnom čine podľa § 148a ods. 1,2 Tr. zák. spočíva v nesplnení zákonnej povinnosti platiteľa - zamestnávateľa, odviesť za poplatníka - zamestnanca, vyššie uvedené platby za stanovené obdobia, spravidla vždy za kalendárny mesiac termínov ich splatnosti. Konanie páchateľa má pritom formu opomenutia v zmysle ust. § 89 ods. 2 Tr. zák. účinného do 01.01.2006. Platca - zamestnávateľ si nesplní svoju povinnosť, keď povinné čiastky na povinné platby zrazil, ale vyššie označeným právnym subjektom ich neodviedol buď vôbec alebo v celej výške. Konanie pritom musí mať znaky väčšieho rozsahu v zmysle § 89 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, čo predstavuje čiastku 121.600,- Sk. Podľa jeho názoru nemal možnosť uvedené platby realizovať z dôvodu, že chceli zachovať chod firmy, túto konsolidovať tým, že ku konsolidácii zabezpečia úhradu. Tak sa aj stalo, ak k uhradeniu pohľadávok príslušným peňažným spoločnostiam došlo až 30.07.2009. Pokiaľ ide o druhú obžalobu, Pv 421/05 z 20.09.2006, poukazuje na tú skutočnosť, že daň bola riadne priznaná, ale aj nemohla byť odvedená pre nedostatok finančných prostriedkov. Tieto skutky pod bodom 1/ a 2/ obžaloby nie sú trestným činom, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, 3 Tz 19/2001, kde sa konštatuje, že obžalovaný nemôže niesť trestno-právnu zodpovednosť za nezaplatenie dane daňovým subjektom, ktorým je platca dane - právnická osoba a nie obžalovaný. Páchateľom tohto trestného činu je do 01.01.2006 špeciálny subjekt - platiteľ dane. Preto subjektom trestného činu nezaplatenia dane podľa Trestného zákona účinného do 01.01.2006 je vždy platiteľ dane. Keďže platiteľom dane je právnická osoba, pre obžalovaného ako fyzickú osobu žiadna daňová povinnosť nevznikla. Slovenské trestné právo rešpektuje a uplatňuje zásah individuálnej zodpovednosti fyzickej osoby a nepozná kolektívnu zodpovednosť ani zodpovednosť za cudziu vinu, preto, ak je povinný daňovníkom právnická osoba, fyzická osoba nemôže niesť na nej trestno-právnu zodpovednosť nezaplatenia splatnej dane. Súd prvého stupňa neprihliadol ani na tú skutočnosť, že k spáchaniu skutku, za ktorý bol odsúdený, došlo v roku 2003 a sadzba, ktorú je možné za spáchanie tohto skutku uložiť v bode 1/ obžaloby, je 2 až 8 rokov s tým, že ešte v priebehu konania došlo k odvedeniu poistného a v bode 2/ obžaloby 1 až 5 rokov, čo je aj pri uložení samej hornej hranici sadzby podstatne viac ako doba, po ktorú sa v uvedenej trestnej veci vedie konanie. Pri ukladaní sankcie došlo k odignorovaniu niekoľkých základných zásad v zmysle § 34 Tr. zák. Svedkyňa N. W. spracováva účtovnú a mzdovú agendu ich spoločnosti a tá sa vyjadrila, že vedela o dotovaní pokladne a takisto z jej vyjadrenia je zrejmé, že pripustila možnosť, kde pri spracovaní účtovníctva mohlo dôjsť zo strany spoločnosti U., s.r.o. k zjednodušeniu zúčtovania vkladov a výberov, a to jednorázovým vkladom z 01.01.2003, 01.01.2004 a 01.01.2005 a jednorázovým výberom z 31.12.2003 a 31.12.2004. V dôsledku nesprávneho zúčtovania finančných prostriedkov došlo k poskytnutiu zlých účtovných podkladov pre účely vyhotovenia znaleckých posudkov znalkyni z odboru ekonomiky - účtovnej evidencie. Je teda jasné, že súd rozhodol bez vykonania všetkých dostupných dôkazov, dokazovanie je neúplné a toto má vplyv na nezákonné rozhodnutie súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného I. W., tento v odôvodnení odvolania poukázal na vhodné okolnosti v rámci vykonaného dokazovania, nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku o vine aj treste a tiež je toho názoru, že jednak sa trestnej činnosti obaja obžalovaní nedopustili, na druhej strane však zjavne malo byť aplikované ust. § 66 ods. 1 písm. a) a § 148ba Tr. zák. o účinnej ľútosti, pretože obžalovaný zaplatil predmetné dane a poplatky v zmysle požiadaviek, uvedených v ustanovení Trestného zákona pre aplikáciu aj v tomto prípade, ako z konania, majúce za následok nasledujúcu beztrestnosť, v dôsledku naplnenia znakov zákonných ustanovení o účinnej ľútosti. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku, vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie a následne oslobodenie spod obžaloby v celom rozsahu. Krajský súd na základe odvolania okresného prokurátora ako aj odvolaní obžalovaných, preskúmal v zmysle ust. § 254 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 a zistil, že odvolania odvolateľov sú dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní v zásade všetky dostupné dôkazné prostriedky v záujme ustálenia skutočného stavu veci, a to pri plnom rešpektovaní všetkých základných zásad trestného konania, pri vykonávaní dôkazov. V dôvodovej časti rozsudku v súlade s ust. § 125 ods. 1 Tr. por. rozviedol, ktoré skutočnosti mal za dokázané, na druhej strane však chýba v napadnutom rozsudku dostatočne zrozumiteľná úvaha o tom, ako jednotlivé dôkazy hodnotil v zmysle ust. § 2 ods. 6 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, ale to predovšetkým z hľadiska skutkových zistení, ale aj právneho posúdenia jednotlivých skutkov, vrátane samotného výroku o treste u oboch obžalovaných. V dôsledku nerešpektovania ust. § 2 ods. 6 a § 125 ods. 1 Tr. por. možno konštatovať, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný tak v jeho výrokovej časti, ako aj v dôvodovej časti písomného vyhotovenia rozsudku. Súd prvého stupňa síce v závere písomného vyhotovenia rozsudku konštatuje formálne, že hodnotil vykonané dôkazy jednotlivo i v ich súhrne a dospel k záveru o ich vine, na druhej strane však len všeobecne konštatuje zistený skutkový stav a následné právne posúdenie jednotlivých skutkov. Rovnako aj pri ukladaní trestu výroky nie sú dostatočne zrozumiteľne odôvodnené, aj v tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný. Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. účinného do 01.01.2006, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 01.01.2006, orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Podľa § 125 ods. 1 Tr. por. účinného do 01.01.2006, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 1,2 Tr. por. účinného do 01.01.2006, nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. (2) Dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť, ako by bol vinný. Z vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil citovanými ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku, resp. prípadné prihliadanie na uvedené ustanovenia neaplikoval dôsledne, resp. podcenil ich význam pri rozhodovaní a následnom odôvodnení predmetného rozsudku. V dôsledku toho je potom rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný až zmätočný. Samotné vymenovanie dôkazov pri rozhodovaní a odôvodnení rozsudku je v rozpore s ust. § 2 ods. 6 a § 125 ods. 1 Tr. por. a zákonite musí viesť k nezákonnému a nepreskúmateľnému rozhodnutiu. Napriek tomu súd prvého stupňa takto postupoval v napadnutom rozsudku, keď v zásade uviedol v zúženom rozsahu výpovede obžalovaných, zástupcov poškodených strán a svedkov, vrátane záverov znaleckého posudku, bez toho, aby ich podrobil dostatočnému skúmaniu v zmysle hodnotenia jednotlivo i v ich súhrne, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 6 Tr. por. účinného do 01.01.2006, ktorým sa zákonne pri vedení procesu a rozhodovaní súd prvého stupňa aj riadil. Nie je teda možné zistiť, ako sa dopracoval súd prvého stupňa jednak ku skutkovým záverom, ale aj ich právneho posúdenia, ktoré je v zásade v rozpore s podanou obžalobou, napriek tomu nevysvetlil, v čom vidí rozdielnosť svojho názoru, i keď v zásade možno konštatovať pri takto uznanej vine v zmysle skutkových záverov, že by právna kvalifikácia inak zodpovedala skôr názoru súdu prvého stupňa ako okresného prokurátora. V ďalšom súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo rozhodoval podľa zákona iného ako v súčasnosti platného, teda platného a účinného v čase rozhodovania súdu, ale podľa Trestného zákona, ale aj Trestného poriadku, účinného v čase spáchania predmetnej trestnej činnosti obžalovaných, hoci krajský súd v zásade v tomto smere pochybenie nezistil. Malo však nájsť svoje vyjadrenie v dôvodovej časti rozsudku. V ďalšom súd prvého stupňa považoval za najprísnejší trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov v zmysle výrokovej časti rozsudku trestný čin podľa § 148a ods. 1,2 písm. a) Tr. zák., podľa ktorého by prichádzalo v úvahu ukladanie úhrnného trestu s prihliadnutím na ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. Napriek tomu však súd prvého stupňa ukladal trest podľa § 148 ods. 2, aspoň v zmysle písomného vyhotovenia rozsudku, hoci podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní mal byť vyhlásený rozsudok v tejto časti a ukladaný trest podľa § 148a ods. 2 Tr. zák. Ide však o zásadný rozpor medzi zápisnicou o hlavnom pojednávaní, vyhláseným rozsudkom, resp. písomným vyhotovením takto vyhláseného rozsudku. Možno ide len o pisársku chybu v písomnom vyhotovení rozsudku, rozhodne však mala byť minimálne napravená pred predložením veci na odvolací súd formou opravného uznesenia. Samotné rozhodnutie o uložení trestu tiež postráda logickosť aplikácie ust. § 40 ods. 1 Tr. zák., keď obžalovaným ukladal trest v rámci zákonnej trestnej sadzby v rozmedzí dvoch až ôsmich rokov, podľa najprísnejšieho zo zbiehajúcich sa trestných činov, resp. u obidvoch trestných činov, pritom v rozpore s obsahom vykonaného dokazovania aplikoval toto ustanovenie aj pre prípad, že by boli splnené podmienky pre uloženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby za použitia § 40 ods. 1 Tr. zák., keď možno dať za pravdu námietkam okresného prokurátora v zmysle odvolacích dôvodov, že jednak súd prvého stupňa dostatočne nevysvetlil, ktoré konkrétne skutočnosti, požadované v ust. § 40 ods. 1 Tr. zák. zistil u týchto obžalovaných, pokiaľ ich okrajovo spomenul, tak sú v rozpore s tým, čo vyplýva z doteraz vykonaného dokazovania. Je totiž v prvom rade nesporné, že k rozhodnutiu súdu prvého stupňa došlo so značným časovým odstupom od podania obžaloby práve z dôvodov prieťahov zavinených oboma obžalovanými. Iné subjektívne zavinenia zo strany súdu zistené v podstatných smeroch neboli. Bol prehliadnutý postoj obžalovaných k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti a nemožno prehliadnuť aj okolnosti, za ktorých malo dôjsť k zaplateniu a splneniu odvodových a daňových povinností z pohľadu ,,dobrovoľnosti“, ako aj ,,škodlivých následkov“, či tieto skutočne boli splnené. Pokiaľ ide o otázku účinnej ľútosti v zmysle § 66 ods. 1 písm. a), následne z ust. § 148ba Trestného zákona účinného do 01.01.2006 je zrejmé, že obžalovaný sa prostredníctvom svojich obhajcov domáhajú aplikácie uvedených ustanovení vo vzťahu k obidvom skutkom a trestným činom, poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR, vzťahujúca sa na tieto zákonné ustanovenia. Na druhej strane však treba uviesť, že tieto poukazy sú vytrhnuté z kontextu celkovej judikatúry a právnych názorov súdov vyplývajúcich z judikatúry a rozhodovacej činnosti aj Najvyššieho súdu SR, pretože predmetné skutky obžalovaných nekopírujú presne situáciu z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu ako judikátov, ale sa konanie obžalovaných v predmetnom našom prípade odlišuje zásadným smerom od tejto judikatúry. Predovšetkým treba poukázať na skutočnosť, že pokiaľ došlo k rozlišovaniu zo strany obhajoby obžalovaných, že medzi fyzickou a právnickou osobu z hľadiska povinnej osoby trestnej zodpovednej osoby, pri plnení daní a následne priznaní a neodvedení dane a poplatkov, resp. finančných plnení v zmysle § 148a ods. 1,2 písm. a) Tr. zák., obžalovaní boli jedinými oprávnenými i povinnými osobami pri zastupovaní ich právnickej osoby, spoločnej firmy, ktorej boli spolumajiteľmi. Obaja rovnakým dielom zodpovedali za povinnosti vyplývajúce pre túto právnickú osobu vo vzťahu k štátu a celkove navonok, vrátane plnení si povinností daňových a odvodových. Podľa primeranejších názorov k tejto veci, v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu a súdov SR páchateľom aj spolupáchateľom trestného činu skrátenia dane, resp. nezaplatenia dane, môže byť nielen subjekt dane (poplatku), ale ktokoľvek, kto svojím úmyselným konaním spôsobí, že zákonná daň alebo poplatok nebola jemu alebo inému subjektu dane - poplatku vymeraná buď vôbec, alebo nie v zákonnej miere, prípadne skrátená v značnom rozsahu, resp. nezaplatená, hoci inak zákonným spôsobom priznaná. V ďalšom treba poukázať na judikatúru a názory všeobecných súdov k výkladu ustanovení o účinnej ľútosti v zmysle zákonných ustanovení účinných v čase spáchania trestnej činnosti obžalovanými a podľa ktorých boli obžalovaní aj posudzovaní, teda Trestného zákona účinného do 01.01.2006. V prvom rade treba uviesť, že začiatok trvacieho trestného činu zanedbania dane podľa § 148b Tr. zák. je prvý deň splatnosti dane a nie deň, kedy sa po zaplatení dane tento protiprávny trvací stav ukončil, lebo začiatok trestnej zodpovednosti nemožno odvíjať odo dňa odstránenia protiprávneho stavu, ale len od času, kedy páchateľ protiprávny stav vyvolal. V tomto smere je potom zásadný tento právny názor aj vo vzťahu určovania trestnej sadzby z pohľadu kvalifikačného znaku ,,škody“ v zmysle § 89 Tr. zák., v tomto prípade výšky škody vo väčšom rozsahu, aspoň tak bola ustálená súdom prvého stupňa. V ďalšom, pokiaľ ide o účinnú ľútosť v zmysle § 66 Tr. zák., je treba uviesť, že účinná ľútosť sa vzťahovala aj na ust. § 148 a resp. § 148b Tr. zák. s podmienkou, že trestnosť týchto trestných činov zaniká, ak páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil, alebo urobil o trestnom čine oznámenie v čase, keď škodlivému následku trestného činu mohlo byť ešte zabránené. Z vykonaného dokazovania, ale predovšetkým z rozsudku súdu prvého stupňa, pritom nie je zrejmé, že by sa bol zaoberal dôslednejšie podmienkami, citovanými z ust. § 66 Tr. zák. jednak otázkou dobrovoľnosti, tiež potom zamedzenia alebo nápravy škodlivého následku, hoci v tomto prípade neprichádza v úvahu podmienka o urobení trestného oznámenia o čine. Pritom je zrejmé, že v rámci obhajoby nielen v zmysle podaných odvolaní obžalovaných, ale už na hlavnom pojednávaní, sa obžalovaní domáhali aplikácie týchto ustanovení Trestného zákona, rovnako ako ust. § 148ba - osobitného ustanovenia o účinnej ľútosti vo vzťahu k § 148b Tr. zák. Pre rozhodnutie o možnosti aplikácii citovaných ustanovení Trestného zákona o účinnej ľútosti k obom trestným činom je však potrebné sa vysporiadať hlavne so skutkovými okolnosťami a podmienkami v rámci doplneného hlavného pojednávania a až budú súd známe zásadné fakty pre rozhodnutie nielen v tejto otázke, ale aj v otázke viny a právnej kvalifikácie predmetných skutkov, bude môcť súd prvého stupňa zákonne rozhodnúť vo všetkých smeroch, pritom nebude môcť následne vyhotoviť rozhodnutie v takej konštrukcii ako bolo vyhotovené v zmysle napadnutého rozsudku, je v rozpore s ust. § 125 Tr. por. a v takejto konštrukcii je nepreskúmateľné až zmätočné. Až po doplnení dokazovania v naznačených smeroch bude môcť súd prvého stupňa zákonne rozhodnúť v predmetnej veci, vzhľadom k tomu, že išlo o závažné procesno-právne i hmotno-právne pochybenia súdom prvého stupňa, hlavne z hľadiska ich závažnosti a rozsahu, nebolo možné nahradiť činnosť súdu prvého stupňa odvolacím súdom a preto vec krajský súd vrátil po zrušení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.