Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/510/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6205206957 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6205206957.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. XXX, XXX XX H., vedenej pod sp. zn.: EX 803/05 súdnym exekútorom Mgr. Vladimírom Cipárom, so sídlom exekútorského úradu Vazovova 9, 811 07 Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 716,98-Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš, číslo konania 7Er/1605/2005-14 zo dňa 20.07.2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný vyhlásil v prvom výroku exekúciu za neprípustnú a zároveň ju v druhom výroku predmetného uznesenia zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“). V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica č. N 3982/2005, NZ 39907/2005, NCRLs39371/2005 spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 28.08.2005, v ktorej Mgr. Tomášom Kušnír uznal v mene povinného dlh voči oprávnenému a zároveň súhlasil s jej použitím ako exekučného titulu. V zmluve o úvere č.XXXXXXX zo dňa 08.04.2005, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, je obsiahnuté splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Určením osoby konajúcej za povinného vopred v splnomocnení, došlo k spochybneniu základného predpokladu pre udelenie plnej moci, a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujmy povinného (v zmysle § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka) ako aj slobodnej voľby pri voľbe splnomocnenca. Ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomnocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani je výška, nemohol v tom čase povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie a taktiež nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo, takáto dohoda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“). Na základe uvedeného, tak uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Teda svojím účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 OZ neplatné. Okresný súd poukázal aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo17/2007. Na základe uvedeného exekučný súd uzavrel, že notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne rozhodol o jej zastavení, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Nakoľko súd exekúciu zastavil, o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, doručenom súdu dňa 17.07.2012, nerozhodoval. Ďalej uviedol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením. Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z nasledovných dôvodov: - všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie akoby bol exekučný titul zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti, - bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi, práve notár napráva takéto situácie napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd, - z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, - exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti, - exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, - exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre oprávneného, - plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným ustanovením, a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 OZ. V odvolaní oprávnený navrhol, aby súd napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie sp.zn.: EX 803/2005 pre súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára vydal exekučný súd dňa 21.12.2005. Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N 3982/2005, NZ 39907/2005, NCRLs 39371/2005 spísaná dňa 28.08.2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom generála Svobodu 1069/4, Partizánske, na žiadosť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený zástupca povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 857,50-Eur (25833,-Sk), vrátane úroku z omeškania vo výške 0,25% denne od 02.06.2005 do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie uvedený dlh splatí k rukám oprávnenej osoby do 30.09.2005. V opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o úvere č.XXXXXXX uzatvorenej dňa 08.04.2005 vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 OZ ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere bola vypracovaná ako predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok. Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje. Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39 OZ s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo. Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo. Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju, pre absenciu relevantného exekučného titulu. Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra pred notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase s vykonateľnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči každému, nepremlčuje sa a súd na ňu prihliada ex offo. Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 O.s.p. Odvolací súd preskúmaním veci taktiež zistil, že oprávnený v odvolaní navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (Ad A) bod 19) , a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.