Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/86/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6206201897 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6206201897.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátom JUDr. Martin Máčaj, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX V., K. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, so sídlom Exekútorského úradu, Detva, Štúrova 781/52, pod sp.zn. EX 337/2006, pre vymoženie peňažného plnenia 48,30 Eur istiny s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 5Er 936/2006-75 zo dňa 09.01.2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e . Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Prvým výrokom napadnutého uznesenia okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vzhľadom na to, že exekučný súd svojím predchádzajúcim rozhodnutím č.k. 5Er 936/2006-52 zo dňa 25.10.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoE/15/2011-65 zo dňa 31.03.2011 rozhodol o neprípustnosti exekúcie, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Druhým výrokom rozhodol exekučný súd tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 127,45 Eur do troch dní. Rozhodol aplikujúc ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku majúc za to, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie v dôsledku skutočnosti, že predčasne a na základe nespôsobilého exekučného titulu inicioval exekučné konanie. Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie v celkovej sume 265,03 Eur spolu s DPH ako súčet odmeny 211,15 Eur a hotových výdavkov 53,88 Eur plus DPH. Exekučný súd preskúmal správnosť vyčíslených trov exekúcie v súlade s Vyhláškou č. 288/1995 Z.z. v znení do 30.04.2008. Pri určení výšky trov priznaných súdnemu exekútorovi sa riadil rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. lMcdo/7/2006 a za účelne vynaložené úkony exekučnej činnosti z hľadiska časovej odmeny považoval vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, vypracovanie žiadosti o poskytnutie súčinnosti 10.05.2006, vypracovanie exekučného príkazu 29.03.2007, vypracovanie žiadosti o poskytnutie súčinnosti 26.04.2007, vypracovanie príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu 14.05.2007, vypracovanie príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu 21.05.2009. Ostatné uplatnené úkony súd nepovažoval za účelne vynaložené s exekúciou, nakoľko ide o úkony, ktoré je potrebné považovať za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa § 25 vyhl.č. 288/1995 Z.z. a sú zahrnuté v priznanej odmene exekútora. Za súladné s ustanovením § 15 ods. 1 cit. vyhlášky považoval exekučný súd uplatnené paušálne úkony súdneho exekútora: získanie poverenia 03.05.2006, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie 16.05.2006, lustrácia majetku povinného 23.05.2006, doručenie exekučného príkazu 07.06.2006, lustrácia mzdy a iného príjmu v Sociálnej poisťovni 18.05.2007, spolu 5x 3,62 Eur. Exekučný súd považoval uplatnenú náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora za účelne vynaloženú v spojitosti s exekúciou podľa § 22 ods. 1,2 cit. vyhlášky, a to za poštové výdavky 16,58 Eur, zriadenie exekučného záložného práva 33,19 Eur, spolu 49,77 Eur. Uplatnený hotový výdavok „náklady a telefonické náklady, fotenie“ vo výške 4,11 Eur exekučný súd nepovažoval za účelne vynaložené. Trovy exekúcie priznané exekučným súdom predstavujú súčet odmeny 56,44 Eur plus náhrady hotových výdavkov 49,77 Eur plus 20% DPH, teda spolu 127,45 Eur. V zákonom stanovenej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie oprávnený, ktorým napádal uznesenie exekučného súdu v celosti a žiadal uznesenie zrušiť. V odvolaní dôvodil, že exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Notárska zápisnica už bola predmetom skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia. Súd exekučný titul už uznal za súladný, preto následne aj udelil súdnemu exekútorovi poverenie. Dôvodil, že povinný mohol kedykoľvek po uzavretí Zmluvy o úvere v roku 2005 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b OZ v platnom znení odvolať, pričom tak neurobil. Udelením plnomocenstva sa povinný ako dlžník nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu aj na osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Oprávnený sa nestotožňuje s názorom súdu, že v čase uzatvorenia Zmluvy dlh neexistoval a nebola známa ani jeho výška. Rovnako sa oprávnený nestotožňuje s názorom súdu, podľa ktorého nie je notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom, že chýba účasť oprávneného aj povinného pri jej spísaní, pretože z ustanovenia § 41 ods. 2 EP nevyplýva povinná účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Zdôraznil rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva. Namietal, že napadnutým uznesením, ktorým sa predmetná exekúcia prebiehajúca od roku 2006 vyhlásila za neprípustnú, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene skutkového ani právneho stavu, nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, keďže si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude premlčaná. Oprávnený sa nestotožnil ani s priznanou výškou trov exekúcie. Tvrdil, že súd pochybil, keď uznal odmenu súdnemu exekútorovi vo výške 33,19 Eur za zriadenie exekučného záložného práva, pretože pri zastavení exekúcie by mal súd určovať odmenu podľa § 14, 15, 16 vyhlášky a nie podľa § 6 vyhlášky. Tiež namietal, že pri výpočte odmeny exekútora sa zohľadňuje počet účelne vynaložených hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých úkonov a poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 2Cdo 48/2008. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Mcdo 7/2006 v súvislosti so sčítaním času a posúdením časovej a obsahovej náročnosti. Uvádzal, že pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to uviedol v ustanovení § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. Dá sa predpokladať, že úkony vykonávané exekútorom sú úkonmi jednoduchými, šablónovite opakujúcimi sa pri každej exekučnej činnosti, ktorých časová náročnosť nemohla trvať v rozpätí 6 hodín, resp. každý úkon exekučnej činnosti v rozsahu jednej celej hodiny, preto si exekútor nemohol vyúčtovať odmenu vo výške 39,84 Eur. Napadnuté uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca okresného súdu, keďže nemienil odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť, v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu určenom podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. tak, že uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a uznesenie vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd zastavil exekúciu, pričom konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia v tejto časti s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody, ktorými zároveň reaguje na odvolanie oprávneného. Z obsahu spisu je zrejmé, že Okresný súd vo Veľkom Krtíši rozhodnutím č.k. 5Er 936/2006-52 zo dňa 25.10.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoE/15/2011 zo dňa 31.03.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pričom rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.05.2011. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že súd už posudzoval exekučný titul - notársku zápisnicu z hľadiska jej vykonateľnosti po materiálnej aj formálnej stránke. Zaoberal sa tiež otázkou, či v už prebiehajúcej exekúcii, kde už došlo k vydaniu poverenia, neexistuje prekážka, pre ktorú poverenie ani nemalo byť vydané (pre ktorú je tak exekúcia neprípustná). Odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie bolo vydané na základe zákonného predpokladu, a to predchádzajúceho vyhlásenia exekúcie za neprípustnú. Keďže niet pochýb o tom, že rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú je právoplatné, postup exekučného súdu, keď následne uznesením zastavil exekúciu, je potrebné považovať za zákonný, v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Exekučnému súdu, ani odvolaciemu súdu, neprináleží opätovne posudzovať okolnosti, pre ktoré exekúcia bola právoplatným rozhodnutím súdu už vyhlásená za neprípustnú. Keďže v danom prípade dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP relevantnou skutočnosťou pre zastavenie exekúcie je to, či exekúcia je neprípustná. Oprávnený využil možnosť brojiť proti záveru o dôvode neprípustnosti predmetnej exekúcie podaním odvolania proti uzneseniu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Tým, že rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú nadobudlo právoplatnosť, nastal stav viazanosti exekučného súdu jeho prvším rozhodnutím, a teda ide aj o prípad nemožnosti súdu rozhodnúť inak. Podľa názoru odvolacieho súdu je neprípustné, aby oprávnený opätovne namietal proti neprípustnosti exekúcie, o ktorej otázke súdy už raz právoplatne rozhodli. Nemožno pripustiť opätovné posudzovanie tej istej veci, nakoľko by došlo k porušeniu zásady záväznosti a viazanosti právoplatným rozhodnutím súdu, čím by došlo k nabúraniu stavu právnej istoty, pretože prvšie rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú v podstate znamená prekážku res iudicata vo veci rozhodovania o tejto otázke. Odvolací súd poukazuje na to, že jednak z hľadiska hospodárnosti konania, ale aj z hľadiska rozhodovania v súlade s platnou právnou úpravou exekučného práva je vhodné, aby súdy rozhodovali o oboch otázkach (o vyhlásení neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení) jedným rozhodnutím. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ EP je totožné s pôvodným znením § 268 ods. 1 písm. h/ O.s.p., avšak v súčasnosti je vyhlásenie exekúcie samostatným rozhodnutím bez praktického významu a navyše je v rozpore s hospodárnosťou konania, pretože konanie sa predlžuje, zvyšujú sa náklady pre účastníkov konania, v neposlednom rade sa zvyšuje aj zaťaženosť súdov. V zásade ovšem nemožno považovať postup exekučného súdu, ktorý najskôr vyhlási exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaví, za rozporný s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Dôsledkom takéhoto postupu je ovšem skutočnosť, že súd v následnom uznesení o zastavení exekúcie je už viazaný právoplatne vyriešenou otázkou neprípustnosti exekúcie a neposudzuje opätovne dôvody, ktoré viedli súd k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú. Obmedzí sa len na konštatovanie, že exekúcia je právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásená za neprípustnú, čo je zákonným predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Ani ďalšie nové dôvody, pre ktoré má byť exekúcia prípustná (tvrdené v odvolaní proti zastavujúcemu uzneseniu), nemôžu zvrátiť záver súdu o jej neprípustnosti, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti (k čomu došlo právoplatným rozhodnutím súdu o vyhlásení neprípustnosti exekúcie) spôsobuje, že exekúciu už nemožno vykonať. Pôvodne nejednotná rozhodovacia prax súdov sa ustálila na tom, že odvolanie je prípustné proti obom uzneseniam, t.j. aj proti uzneseniu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, aj proti uzneseniu o zastavení exekúcie. Neznamená to ovšem, že by v odvolaní proti uzneseniu o zastavení exekúcie mohla byť namietaná opätovne otázka neprípustnosti exekúcie, o ktorej už raz súd právoplatne rozhodol. Odvolateľ proti uzneseniu o zastavení exekúcie (pri dvojfázovom rozhodovaní) by mohol v odvolaní len namietať v súvislosti so splnením zákonných podmienok v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ EP pre zastavenie exekúcie, t.j. napr. že nedošlo k právoplatnému vyhláseniu neprípustnosti exekúcie. Súd považoval odvolanie oprávneného čo do výroku o trovách exekúcie za dôvodné. Cieľom exekúcie je uspokojenie pohľadávky oprávneného v čo najvyššej miere a v čo najkratšom čase, pričom cieľom exekúcie rozhodne nie je maximalizácia odmeny súdneho exekútora a tejto skutočnosti je potrebné podriadiť aj výklad jednotlivých ustanovení vyhl.č. 288/1995 Z.z.. Predmetnú vyhlášku treba interpretovať so základnými zásadami proporcionality, hospodárnosti, účelnosti a spravodlivosti. Súd neodopiera zásluhu exekútora a jeho právo na spravodlivú odmenu, ale uplatnenie tejto odmeny musí dodržať vyššie spomenuté princípy, pričom je potrebné prihliadať aj na výšku istiny a príslušenstva, ktorú exekútor vymáha. Vyhláška presne stanovuje, za ktoré konkrétne jednotlivé úkony exekučnej činnosti patrí odmeny paušálnou sumou a za tieto úkony, podľa názoru odvolacieho súdu, už nepatrí exekútorovi odmena aj podľa hodinovej sadzby, nakoľko by išlo o duplicitnú odmenu za ten istý úkon. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade opakujúcich sa jednoduchých podaní - žiadostí o súčinnosť, kde sa od rôznych subjektov žiadajú rovnaké údaje, nie je v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti požadovať za každé takéto podanie hodinovú odmenu. Počas jednej hodiny je možné vydať aj niekoľko rovnakých podaní pre rôznych adresátov podania, preto odvolací súd považuje za dôvodné nepriznať hodinovú odmenu za každé takéto podanie samostatne. Súd považuje napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, pokiaľ bola priznaná suma 33,19 Eur za zriadenie exekučného záložného práva. D. priznania odmeny v tejto výške nevyplýva ani z obsahu spisu. O. odvolací súd nepovažuje za správne napadnuté uznesenie v tejto časti, aj pokiaľ súd priznal Y. v sadzbe XX%. Je zrejmé, že v čase rozhodovania exekučného súdu bolo účinné ustanovenie § 196 druhá veta EP „ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty“. F. exekútor je platiteľom Y. v zmysle § 3 zákona č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Z citovaného ustanovenia § 196 EP jednoznačne vyplýva, že s účinnosťou od XX.XX.XXXX Y. prislúcha nielen k odmene, ale aj ku náhradám určeným podľa tohto zákona. D. súd sa nestotožňuje so záverom exekučného súdu, pokiaľ priznal jednotnú sadzbu 20%, pretože pri používaní sadzby DPH je potrebné vychádzať z ustanovenia § 27 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého pri zmene sadzby DPH sa použije pri každom vzniku daňovej povinnosti sadzba DPH platná v deň vzniku daňovej povinnosti. Preto je potrebné rozlišovať sadzbu podľa toho, kedy vznikla daňová povinnosť. Ak daňová povinnosť vznikla v roku 2010, uplatní platiteľ 19% DPH a pokiaľ daňová povinnosť vznikla od 01.01.2011 uplatňoval platiteľ 20% sadzbu DPH. Daňová povinnosť pri dodaní tovaru, resp. služby je upravená v § 19 zákona o DPH. V prevažnej väčšine prípadov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1), resp. dňom dodania služby (§ 19 ods. 2). Zároveň by mal exekučný súd zohľadniť, či u všetkých nákladov sa ich cena zvyšuje o DPH. Súdnemu exekútorovi možno priznať len preukázateľne vynaložené náklady, pričom by bolo v rozpore s touto zásadou, pokiaľ by bol zaviazaný oprávnený na náhradu nákladov vrátane DPH, pokiaľ by súdneho exekútora nestíhala povinnosť platiť DPH u niektorých tovarov, či službách (napr. v zmysle ustanovenia § 28 zákona č. 222/2004 Z.z. sú oslobodené od DPH univerzálne poštové služby). Rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté senátom jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté senátom jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.