Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/19/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6206205113 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6206205113.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému A. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. Q. XX, G. Q., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, Zvolen, pod sp. zn. EX 4715/06, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 555,-- Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er 2442/2006-31 zo dňa 25. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er 2442/2006-31 zo dňa 25. 10. 2011 vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er 2442/2006-31 zo dňa 25. 10. 2011 vo výroku o náhrade trov exekúcie, m e n í tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 20,54 Eur. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Veľký Krtíš uznesením č.k. 5Er 2442/2006-31 zo dňa 25. 10. 2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie vo výške 27,18 Eur do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 1696/2006 zo dňa 08. 06. 2006 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave. Zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 08. 11. 2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, pričom v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku. Zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania okresný súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže mal preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa, prípadnú klauzulu o aplikácii Obchodného zákonníka nepovažoval za žiadnu prekážku na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Konštatoval, že návrh spotrebiteľskej zmluvy o úvere je pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah predtlačených podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku. Podľa názoru okresného súdu praktickým dôsledkom rozhodcovskej doložky tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku. Nakoľko právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, teda exekučný titul nie je spôsobilý vyvolať účinky materiálneho a vykonateľného exekučného titulu, potrebného pe zákonné vedenie exekúcie, okresný súd podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú zastavil ju. Okresný súd navyše uviedol, že v zmluve o úvere je určená výška úroku vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Takto určená výška úroku nespĺňa podmienku primeranosti, ide o mnohonásobné zvýšenie, čo je neprípustné a takáto dohoda predstavuje rovnako neprijateľnú podmienku, ktorá odporuje dobrým mravom. Rozhodnutie o náhrade trov exekúcie okresný súd odôvodnil tým, že oprávnený sa domáhal výkonu exekúcie na základe exekučného titulu založeného na neplatnom právnom úkone, čo bolo dôvodom pre ktorý súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, je z procesného hľadiska zavinenie oprávneného, pre ktoré mu podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Po preskúmaní správnosti postupu pri uplatnení trov exekúcie zo strany súdneho exekútora okresný súd za účelne vynaložené trovy exekúcie podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) spracovanie návrhu na začatie exekúcie zo dňa 21. 10. 2006 v rozsahu 1 hodiny po 6,64 Eur, spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 16. 11. 2006 v rozsahu 1 hodiny po 6,64 Eur, spolu vo výške 13,28 Eur. Podľa ust. § 14 ods. 3 a ust. § 15 vyhlášky súdnemu exekútorovi priznal paušálnu odmenu za 2 úkony získanie poverenia zo dňa 16. 11. 2009 a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 01. 12. 2006 po 3,32 Eur, spolu vo výške 6,64 Eur. Podľa ust. § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi priznal náhradu hotových výdavkov vo výške 7,26 Eur vzniknutých v súvislosti s poštovnými nákladmi za doručovanie písomností. Účelnosť a verifikáciu vzniku hotových výdavkov mal z obsahu pripojeného exekučného spisu preukázanú. Súdnemu exekútorovi okresný súd nepriznal časovú odmenu za spracovanie vyúčtovania trov exekúcie zo dňa 12. 04. 2011 z dôvodu, že tento úkon je potrebné považovať za administratívnu prácu, vykonanú v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa ust. § 25 vyhlášky. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu o tom, že uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Smernica Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do nášho právneho systému, a to do Občianskeho zákonníka. Zo znenia ustanovenia Občianskeho zákonníka definujúceho spotrebiteľské zmluvy vyplýva, že za spotrebiteľské zmluvy boli považované len zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva úvere medzi oprávneným a povinným bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a preto nie je možné ju považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Poukázal na rozdielne podstatné náležitosti zmluvy o úvere uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka a zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. K tvrdeniu okresného súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený uviedol, že je nepochybné, že s povinným bola uzavretá zmluva o úvere obsahujúca nevýhradnú rozhodcovskú doložku, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Preto nesúhlasil s názorom okresného súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre neho len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Konštatoval, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Považoval za nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne a v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam okresného súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Poukázal na to, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, pretože rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Oprávnený sa nestotožnil ani s priznanou výškou trov exekúcie. Nesúhlasil s priznaním odmeny za úkon označený ako spracovanie návrhu na začatie exekúcie, ktorý nie je možné označiť ako účelne vynaložené trovy na exekúciu, a preto tento úkon nie je úkonom, ktorý je odmeňovaný podľa počtu hodín. Poukázal n skutočnosť, že súdny exekútor si vo vyúčtovaní trov exekúcie duplicitne počítal odmenu z úkony exekučnej činnosti (niektoré položky sú účtované za obsahovo zhodné úkony odmeňované sumou 6,64 Eur aj 3,32 Eur). Konkrétne ide o úkony spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 7/2006, v zmysle ktorého nie je v rozpore s ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu. Uviedol, že podľa skúseností z obdobných prípadov je možné predpokladať, že úkony vykonávané exekútorom v rámci predmetnej exekúcie sú úkonmi jednoduchými, ktoré sa šablónovito opakujú pri každej exekučnej činnosti, ktorých časová náročnosť podľa jeho názoru nemohla trvať v rozpätí 2 hodín, resp. každý úkon exekučnej činnosti v rozsahu 1 hodiny. Preto si súdny exekútor nemohol vyúčtovať časovú odmenu vo výške 13,28 Eur. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu. Zákonný sudca odvolaniu nemienil vyhovieť a podľa § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného proti výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, nie je možné vyhovieť. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného proti výroku o náhrade trov exekúcie je dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, preto sa vo svojom rozhodnutí obmedzil len na konštatovanie správnosti jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 09. 10. 2006 bol súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi doručený návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 15. 11. 2006 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. SR 1696/06, vydaný dňa 08. 06. 2006 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s, so sídlom v Bratislave, ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 555,-- Eur (16.720,-- Sk), spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 547,04 Eur (16.480,-- Sk) od 02. 01. 2006 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 152,23 Eur (4.586,-- Sk) do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 08. 11. 2005. V článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 08. 11. 2005 si zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanom v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Podľa § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva v zmysle ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a správny potom bol aj postup okresného súdu, ktorý daný právny vzťah posudzoval aj podľa ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, prihliadnuc aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (platného a účinného k 08. 11. 2005) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 3 ods. 1 vyššie citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Vyššie citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku prevzatá zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník. Na základe zásady nepriameho účinku vyplývajúcej z čl. 6 smernice platí, že smernica je záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000, Océano Grupo Editorial SA vyplýva, že cieľ článku 6 smernice (93/13 EHS), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto podmienok. Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená v zmluvných dojednaniach, ktoré sú súčasťou zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 08. 11. 2005 a určujúca právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dojednanie rozhodcovskej doložky s takým obsahom, aký je súčasťou vyššie uvedených obchodných podmienok pre úver, tvoriacich nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je v rozpore nielen s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj s vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, z dôvodu ktorého okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Správne je potom aj jeho rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Odvolací súd ďalej preskúmal rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov exekúcie. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 200 Sk (6,64 Eur) za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk (3,32 Eur). Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného. Pokiaľ oprávnený v podanom odvolaní namietal, že okresný súd v napadnutom rozhodnutí súdnemu exekútorovi duplicitne priznal časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky a aj paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi priznal paušálnu odmenu za úkon exekučnej činnosti doručenie upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky po 3,32 Eur. Okresný súd taktiež správne rozhodol, keď a za úkon exekučnej činnosti spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie súdnemu exekútorovi priznal časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, keďže za tento úkon exekučnej činnosti mu nepatrí paušálna odmena podľa § 15 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Okresný súd ale nesprávne rozhodol, keď s poukazom na vyššie uvedené súdnemu exekútorovi priznal uplatnenú časovú odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky za úkon exekučnej činnosti spracovanie návrhu na začatie exekúcie, za ktorý mu patrí paušálna odmena podľa § 15 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Odvolací súd dospel k záveru, že za úkony odmeňované paušálnou sumou súdnemu exekútorovi nepatrí zároveň časová odmena podľa hodinovej sadzby. Trovy súdneho exekútora potom pozostávajú z odmeny za 1 začatú hodiny exekučnej činnosti po 6,64 Eur podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky (spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie), za 2 úkony exekučnej činnosti po 3,32 Eur podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky (získanie poverenia a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie), spolu vo výške 6,64 Eur a z hotových výdavkov vo výške 7,26 Eur. Trovy súdneho exekútora spolu predstavujú sumu 20,54 Eur. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 20,54 Eur. Uznesenie bolo schválené členmi odvolacieho senátu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.