Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/228/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208200930 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Gallo ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6208200930.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul. Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Grosslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. nám. č. XXX, XXX XX O. G., vedenej pod sp.zn. EX 358/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 871,01 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 5Er/442/2008-48, zo dňa 06. júla 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 358/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Veľkom Krtíši pod č. 5610 009945 zo dňa 19.05.2008, zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 16,00 eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. V exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvu o úvere zo dňa 30.03.2007 a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPÚ) exekučný súd preskúmaval z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, v ktorých je implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ako podmienku zmluvy neprijateľnú a od počiatku neplatnú vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 17). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ (povinný) osobitne nevyjednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VPÚ ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Tým dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, potom aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom vymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 45 ods. 2 ZoRK. V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, spočívajúce v tom, že oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznal podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 31.04.2008, vo výške uplatnenej súdnym exekútorom. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť a trval na pokračovaní v exekúcii. Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust. Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka je platná, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom. Nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na rozhodcovskom súde. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Táto zmluva nemá ani charakter spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania odňatá možnosť konať pred súdom. Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení. Obsahom odvolania oprávneného je aj „Návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd na odvolanie oprávneného vec prejednal aj vo výroku o zastavení exekúcie, napriek poučeniu okresného súdu, že proti predmetnému uzneseniu odvolanie nie je prípustné s poukazom na ust. § 202 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (Exekučného poriadku), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak. Ide o prvostupňové rozhodnutie o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona, kedy súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, najmä jeho ust. § 45 ods. 1, 2 a tiež na zákon č. 401964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien. Súdna prax v názore na otázku ne/prípustnosti odvolania voči takémuto rozhodnutiu súdu jednotná nie je, čo pramení z nie celkom presnej a jednoznačnej dikcie ust. § 45 ods. 1,2 ZoRK - použitia základných pojmov “exekúcia“ a „exekučné konanie“ prevzatých z Exekučného poriadku do tohto ustanovenia. V záujme stability súdneho rozhodovania a aby postup súdu nebol akokoľvek spochybniteľný pokiaľ ide o právo účastníka konať pred súdom, vývoj praxe sa skôr prikláňa k výkladu, že v takomto prípade je odvolanie proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku prípustné, vzhľadom na dikciu ust. § 45 ods. 3 ZoRK, podľa ktorého proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1, 2 § 45 je prípustný opravný prostriedok. Pokiaľ ide o odvolanie účastníka podané proti výroku o trovách exekúcie okresný súd účastníka nesprávne poučil, že proti tomuto výroku uznesenia odvolanie nie je prípustné. Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2). Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú zmluvu resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluvu o úvere zo dňa 30.03.2007 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a zároveň aj ust. § 1 ods. 2, 3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Zisteniu právnej povahy (spotrebiteľskému charakteru) zmluvného vzťahu bolo potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, jeho ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul a skúmal či exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) priznané plnenie ne/vykazuje znaky zákonodarcom upravené v § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK ako dôvody brániace nútenému vymáhaniu priznaného plnenia (ak plnenie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Výsledkom bolo zistenie o neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a v konečnom dôsledku neplatnosti (§ 39 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej doložky, od ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať. Okresný súd konštatoval, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, nakoľko okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy o úvere (vrátane rozhodcovskej doložky) nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného, slobodne sa rozhodnúť, pri podpise zmluvy. Potom aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. V prejednávanej veci je namieste zákonodarcom upravený postup brániaci v tom, aby sa plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom, ktoré spĺňa znaky § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, vymáhalo. O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((bod 17.) nemožno vysloviť iný záver, než že je podmienkou zmluvy neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ktoré stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ (Zhodne ako ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008, na ktoré v rozhodnutí nesprávne odkázal okresný súd. Ide o pochybenie, ktoré nemá vplyv na správnosť výsledku rozhodnutia okresného súdu). Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil. Zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 30.03.2007 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané oprávnenou osobou. Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku a zastavení exekúcie potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd. Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku). Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie. Okresný súd, ako súd exekučný (§ 45 Exekučného poriadku) rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), podľa ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK) a tiež na Občiansky zákonník. Aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva) v ktorých je smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutá. Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Exekučný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie, odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase. Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie. Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie, je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie exekúcie), alebo 2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného. V prejednávanej veci ide o exekúciu na peňažné plnenie, kedy sa výška odmeny spravuje ust. § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. 141/2008 Z.z. účinnej od 1. mája 2008, pri aplikácii prechodného ust. § 27a vyhlášky účinného od 1.mája 2008, podľa ktorého v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov (exekučné konanie začalo dňa 14.02.2008, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie - § 36). To značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška vymáhanej pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a § 14 až § 16 Vyhlášky určuje inak. Podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky, ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje: a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu (§ 14 ods. 2 - 6,64 eur za každú aj začatú hodinu), b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (§ 14 ods. 3 - po 3,32 eur). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti sa odmeňujú paušálnou sumou. Takýto postup exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 16/2005. Pri určení odmeny exekútora (hodinovej) treba vychádzať zo stanoviska rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2007 sp.zn. 1M Cdo 7/2006, že čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje, je potrebné spočítať. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa pri rozhodovaní o trovách exekúcie riadil uvedenými zásadami z hľadiska spôsobu určenia odmeny súdneho exekútora, Vyhlášku aplikoval v znení platnom v rozhodnom čase, vychádzal z vyúčtovania - špecifikácie trov exekúcie súdneho exekútora doručenej súdu dňa 02.06.2011, rešpektoval existujúcu judikatúru súdu vyššieho stupňa a existujúcu právnu prax. Zároveň sa riadil príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 196, § 200 ods. 1). Rozhodnutie okresného súdu je správne aj z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol z týchto dôvodov. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami, dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou podmienkou. Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.