Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoE/173/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6208201593 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6208201593.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému : X. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. č. XXX/X, na vymoženie pohľadávky v sume 732,92 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka 62 pod spisovou značkou Ex 2111/2008, o odvolaní oprávneného zo dňa 20.12.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 5Er/741/2008-20 zo dňa 29.11.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 2111/2008 zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b/, c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy i právnu úpravu európskeho spoločenstva, konkrétne Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjedal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku, pretože spôsobila hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi spotrebiteľom a dodávateľom v neprospech spotrebiteľa a prieči sa svojou úpravou dobrým mravom. Ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na jej zastavenie. Následne potom súdu s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 15,94 eur, nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie bez náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie súd rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení (ďalej vyhláška). Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní spochybňuje dôvody, pre ktoré exekučný súd exekúciu zastavil, keď súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh zmlúv má charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, avšak podľa mienky odvolateľa uvedenú zmluvu nie je možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a to s poukazom na v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere aktuálne znenie § 52 OZ. Podľa názoru oprávneného teda súd nemal pri posudzovaní nároku zo zmluvy o úvere vychádzať z právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale z právnej úpravy Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený s poukazom na jej dojednanie obsiahnuté v bode 17 VPPÚ uviedol, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami O.s.p. Považuje za nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania. Pritom z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Oprávnený taktiež zdôraznil, že v zmysle príslušnej smernice (č. 93/13/EHS) sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní. Oprávnený sa dôvodmi odvolania dotkol aj výroku o trovách exekúcie avšak len v rozsahu uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie, nakoľko nesúhlasí s výrokom, ktorým súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Veľký Krtíš. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 19.04.2007, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd však podotýka, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou úpravou. Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom (konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov), odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti posúdenia daného zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu o úvere možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 19.04.2007 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Exekučný súd správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, aj rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Z uvedeného záveru potom súdu vyplýva povinnosť nezákonne vedenú exekúciu ex offo zastaviť. Súd po tom, čo exekúciu zastavil, pokiaľ rozhodoval o trovách zastavenej exekúcie, správne vyhodnotil procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa nezákonne domáhal vedenie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a uložil mu povinnosť nahradiť trovy povereného súdneho exekútora s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Výška uloženej povinnosti náhrady trov exekúcie odvolateľom namietaná nebola. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.