Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/51/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200172 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6209200172.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti povinnej Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/X, XXX XX Z., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 10890/08, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 626,77 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/119/2009-21, IČS: 6209200172, zo dňa 01.12. 2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 5Er/119/2009-21, IČS: 6209200172, zo dňa 01.12. 2011 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, že súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie proti povinnej na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 07323/08 zo dňa 10.09.2008 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Ďalej súd uviedol, že z predložených dôkazov zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 23.10.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 464,71 Eur. Povinná sa zaviazala úver splatiť v 12tich mesačných splátkach po 75,68 Eur počnúc dňom 27.11.2007. Podľa bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravujúceho riešenie sporov- rozhodcovskú doložku, oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu z dôvodu, že povinná si neplnila povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej (povinnej) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 778,13 Eur spolu úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 681,14 Eur od 08.07.2008 do 06.082008, zo sumy 605,46 Eur od 07.08.2008 do 05.09.2008 a zo sumy 629,77 Eur od 06.09.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 228,67 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. S odkazom na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) okresný súd ex offo preskúmal rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Zobral do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluvu vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom poukázal na to, že na posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale dôležité je to, či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. K prípadnej klauzule o aplikácii Obchodného zákonníka okresný súd uviedol, že táto klauzula nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Za základný právny akt ochrany spotrebiteľa označil Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Okrem toho uviedol, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontakte je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Takýto postup nie je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam, kde existuje základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa). V tejto súvislosti okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009. Podporne poukázal na bod 1 písm. q), čl. 3 ods. 1 Smernice a § 53 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd poukázal na to, že súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1, písm. c/, ods. 2 ZoRK). Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Tiež poukázal na pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podporne poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedla novela Občianskeho zákonníka prijatá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľná a ako taká sa prieči dobrým mravom, (výkon práv a povinností z takejto doložky tiež odporuje dobrým mravom), preto v danom prípade boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK v spojení s § 57 ods. 2 EP. O trovách exekútora rozhodol súd v súlade s citovanými ustanoveniami § 196 a 200 ods. 1 Exekučného poriadku a § 1, § 15, § 22 a § 23 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“). Priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie tak, ako boli uplatnené podaním súdneho exekútora zo dňa 25.11.2011 doručeným okresnému súdu dňa 30.11.2011. Okresný súd uviedol, že oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Práve táto skutočnosť mala význam pri rozhodovaní okresného súdu o povinnosti zaplatiť náhradu trov súdnemu exekútorovi. Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že pokiaľ ide o aplikáciu Smernice, v tomto prípade bola táto implementovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., v zmysle ktorého boli za spotrebiteľské zmluvy považované iba zmluvy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka. Ust. § 52 Občianskeho zákonníka bolo rozšírené aj o zmluvy, ktoré nie sú priamo upravené v Občianskom zákonníku, až od 01.01.2008, z čoho vyplýva, že predmetná Zmluva bola uzavretá ako absolútny obchod, preto, že ju nemožno podriadiť pod režim spotrebiteľských zmlúv. K časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky poukázal na to, že v tomto prípade ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá dáva spotrebiteľovi možnosť, vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde. Alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to tak podľa vnútroštátneho práva ako aj európskeho. V závere odvolateľ uviedol, že nesúhlasí ani s výrokom, ktorým bol zaviazaný na náhradu trov súdneho exekútora. S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná ako dlžník uzatvorili dňa 23.10.2007 Zmluvu úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver, ktorý sa zaviazala splatiť v mesačných splátkach. V bode 17 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť od 1.7.2007. Ustanovenie § 2 písm. a) a b) citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o úvere uzavretá dňa 23.10.2007 medzi oprávneným a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Podmienky v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) stanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred príslušným súdom v súdnom konaní, alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej bode 17 Zmluvy, pričom výber jednej z alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom podľa Občianskeho súdneho poriadku bude takmer vždy oprávnený (veriteľ), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinného (dlžníka), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinného. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv. 2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnému odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo, preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.