Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2To/132/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6212010166 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6212010166.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Mikluša a sudcov Mgr. Rudolfa Ďurtu a Mgr. Jána Bednára na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. decembra 2012 o odvolaní obžalovanej X. N. stíhanej pre prečin neoprávneného zásadu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr.zák. , odsúdenej rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 9 T 80/2012 zo dňa 08.10.2012 , takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovanej X. N. z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 9T 80/2012 zo dňa 08.10.2012 bola obžalovaná X. N. uznaná vinnou z prečinu neoprávneného zásadu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr.zák. a to za skutok, ktorého sa dopustila tak, že od 10. 02. 2012 do 28. 04. 2012 neoprávnene užívala byt č. XX na siedmom poschodí bytového domu č. XXX/XX na ulici I. vo O. N., napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3C 27/2010-49 z 24. 08. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. 10. 2011 jej bola uložená povinnosť vypratať uvedený byt a vysťahovať sa z neho bez nároku na bytovú náhradu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, obvinená tak bránila vlastníkovi bytu Stavebnému bytovému družstvu Veľký Krtíš, Železničná č. 18, IČO:00175901 v užívaní bytu. Za toto konanie bola odsúdená podľa § 218 ods. 3 Tr.zák. s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2, 4, § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, 2 Tr. zák. jej výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov s probačným dohľadom. Podľa § 51 ods. 4 písm. b) Tr. zák. jej uložil povinnosť spočívajúca v príkaze vysťahovať sa z bytu, v ktorom sa neoprávnene zdržuje. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 11. 07. 2012 č. k. 8T 23/2012-95, ktorým jej bol podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), 1), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, 3 a § 41 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka, výkon ktorého jej bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 (jedného) roka, ako aj všetky výroky obsahovo naň nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote cestou zvoleného obhajcu podala odvolanie obžalovaná X. N. . V písomných dôvodov odvolania obžalovaná uviedla, že s napadnutým rozsudkom nie je spokojná, pretože bol porušený princíp Trestného práva a to princíp ultima ratio. Podľa tohto odvolania poškodený mal k dispozícii právoplatný rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš, 3C 27/2010 z 24.08.2010, na základe ktorého mohol a mal postupovať v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku a vykonať exekúciu vyprataním bytu. Poškodený takto nepostupoval, teda nevyžil všetky prostriedky civilného práva , ale predčasne a bez zdôvodnenia pristúpil k inštitútom trestného práva. Preto okresný súd ako súd prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že spor , ktorý vznikol medzi obžalovanou a poškodeným je súkromno-právnym sporom, pričom tieto spory prejednávajú civilné súdy. Obžalovaná sama priznala, že nájomné platené nebolo, resp. nevedela, v akej výške ho má platiť , ale trvá na tom, že takéto konanie je sporom občiansko-právnym, čo potvrdzuje aj existencia rozsudku 3C 27/2010 z 24.08.2010. Obhajoba tento svoj argument opiera aj o nález Ústavného súdu SR z 01.04.2009, sp.zn. I.US 402/08-39, v ktorom ústavný súd vyslovil právny názor, že trestný čin s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromno-právny základ je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, teda z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt, v zásade nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromno-právnych vzťahov , kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva. Poukázala ďalej aj na to, že obdobne aj Najvyšší súd ČR v uzneseniach sp.zn. 7 Tdo 1012/2009 a 5 Tdo 764/2009 hovoril a spomínal princíp ultima ratio. Najvyšší súd ČR potom uviedol, že v právnom štáte je v zásade neprípustné , aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromno-právnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti. Na základe týchto vyššie uvedených skutočností má potom obžalovaná za to, že tým, že orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie v predmetnej veci , nahradili povinnosť poškodeného obrátiť sa na súdneho exekútora uplatniť svoje právo v riadnom občiansko-právnom konaní a tým porušili ústavné právo obžalovanej ( článok 47 ods. 3 Ústavy SR ) , podľa ktorého všetci účastníci súdneho konania sú si rovní. Nahradenia postavenie žalobcu v občianskoprávnom spore postavením poškodeného v trestnom konaní, ako aj orgánov činných v trestnom konaní na riešenie civilného sporu považuje za porušenie princípu právneho štátu. Na základe tohto preto navrhuje, aby odvolací súd uplatnil za zásadný princíp trestného práva princíp ultima ratio a vzhľadom na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov , v ktorej sa poukazuje na uplatnenie princípu ultima ratio žiada, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a trestné stíhanie voči obžalovanej zastavil, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Na verejnom zasadnutí , kde krajský súd konal o odvolaní obžalovanej, obžalovaná spolu so svojím obhajcom zotrvali na písomných dôvodoch odvolania, navrhli, aby bola obžalovaná spod obžaloby oslobodená, dodal obhajca obžalovanej , že nebola naplnená objektívna stránka trestného činu, keďže výpoveď z nájmu nebola doručená aj manželovi obžalovanej a preto podľa ich názoru nájom ešte neskončil. Krajský prokurátor naopak na verejnom zasadnutí uviedol, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci a navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť. Na podklade podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby mu umožnili spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr.por. a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu ukladá ust. § 2 ods. 12 Tr.por. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168 ods. 1 Tr.por. okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za vylúčené alebo pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Krajský súd v Banskej Bystrici preto nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, tieto zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania a aj podľa názoru odvolacieho súdu je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná X. N. sa dopustila prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru v zmysle § 218 ods. 1 Tr.zák. Správne potom postupoval okresný súd , keď pri takto uznanej vine obžalovanej uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov , ktorý jej podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 rokov, s probačným dohľadom. Vzhľadom na to, že na skutkové zistenia, ako aj na právne posúdenie konania obžalovanej sa podrobne a dostatočne presvedčilo poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku , pričom odvolací súd nemá o týchto dôvodoch pochybnosti , v celom rozsahu odkazuje na závery súdu prvého stupňa , keď si ich osvojil. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej, uvedené v písomnom zdôvodnení odvolania obhajcu, ktorého si obžalovaná zvolila až potom, čo bol vyhlásený prvostupňový odsudzujúci rozsudok , treba uviesť, že obžalovaná vôbec ani v prípravnom konaní a ani pred súdom na hlavnom pojednávaní neuvádzala tú skutočnosti, že by sa mal súd zaoberať zásadou ultima ratio, domáhala sa len toho, že napriek právoplatnému rozsudku okresného súdu, ktorým sa mala z bytu vysťahovať, mala mať uzavretú ústnu zmluvu medzi ňou a stavebným bytovým družstvom a preto nebol dôvod , aby sa z bytu vysťahovala. Až v písomných dôvodoch odvolania obhajca obžalovanej uplatnil zásadu ultima ratio, ktorou sa domáhal, aby bolo vyhovené ich odvolaniu. Odvolací súd sa s takýmto názorom tak, ako je prezentovaný vo vyššie uvedenom odvolaní obžalovanej, nestotožnil. Obžalovaná bola právoplatne zaviazaná rozhodnutím Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, sp.zn. 3C 27/2010 z 24.augusta 2010, spolu s jej manželom k povinnosti vypratať trojizbový byt č. XX, nachádzajúci sa vo O. N., na ulici I. XX, na X. poschodí a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2010. Sama obžalovaná aj na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedla, že stále doposiaľ býva v tomto byte na ulici I. č. XX, neplatí nájomné a bránila sa tým, že sa nemá kam vysťahovať. Podľa § 218 ods. 1 Tr.zák. sa páchateľ dopustí prečinu neoprávneného zásadu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru tak, že protiprávne obsadí alebo užíva dom alebo byt iného, alebo kto oprávnenej osobe v užívaní domu alebo bytu neoprávnene bráni, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Z dikcie tohto trestnoprávneho ustanovenia jednoznačne vyplýva, že kto neoprávnene užíva byt iného, musí byť potrestaný trestom v tomto ustanovení uvedeným. Obžalovaná X. N. vedela, že byt na ul.I. č. XX vo O. N. užíva neoprávnene, pretože od 13.10.2010 existoval právoplatný rozsudok , podľa ktorého bola povinná do 15 dní od právoplatnosti sa vysťahoval z tohto bytu , nič takéto neurobila, jej obrana, že mala dohodnutú ústnu zmluvu so Stavebným bytovým družstvom o tom, že môže ďalej v tomto byte bývať, nebola ničím okrem jej tvrdenia preukázaná, neexistoval žiadny doklad o tom, že by rozsudok, v zmysle ktorého bola povinná vypratať trojizbový byt bol zrušený alebo bola uzatvorená nová nájomná zmluva a tento rozsudok tým pádom nemusel byť akceptovaný a z toho potom vyplýva, že jej konanie naplnilo všetky zákonné znaky prečinu neoprávneného zásadu do práva k bytu, domu alebo nebytovému priestoru v zmysle § 218 ods. 1 Tr.zák. Obranu obžalovanej v tom, že poškodený nevyužil všetky možnosti súkromného práva a teda že mala by byť uplatnená voči nej zásada ultima ratio, nie je možné akceptovať práve vzhľadom k tomu , že od toho dňa, keď nadobudol rozsudok, ktorým bola povinná z bytu sa vysťahovať právoplatnosť, po deň, kedy rozhodoval v danej trestnej veci odvolací súd , uplynula doba viac ako dvoch rokov, počas ktorej doby obžalovaná ignorovala tento rozsudok, nevysťahovala sa z bytu, ba naviac, ak by bola pravdivá jej obrana, že mala uzatvorenú ústnu zmluvu s poškodenou stranou, neplatila žiadne nájomné za užívanie tohto bytu. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd neuveril obrane obžalovanej, nestotožnil sa s jej názorom, že by mala byť vo vzťahu k danému prípadu uplatnená zásada ultima ratio, keďže Trestný zákon jednoznačne hovorí, že potrestaný bude ten, kto neoprávnene užíva byt iného, nie je v ňom expresis verbis uvedené , že sa tak môže stať až potom, keď budú vyčerpané všetky možnosti súkromnoprávneho práva a preto správne postupoval okresný súd, keď za toto konanie obžalovanú odsúdil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia. Pokiaľ obžalovaná dobrovoľne nevyprace byt, v ktorom neoprávnene býva, v budúcnosti sa môže vystaviť ďalšiemu trestnému stíhaniu a s tým súvisiacemu aj inému, než podmienečnému trestu odňatia slobody. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.