Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/183/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307201029 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6307201029.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému M. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX/XX, XXX XX T. N., štátny občan Slovenskej republiky pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.291,71 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom so sídlom Exekútorského úradu Detva, Štúrova 784/52, pod sp. zn. EX 148/2007, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno zo dňa 19. marca 2012, č. k. 5Er/115/2007-18 v senáte jednohlasne takto r o z h o d o l : Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a . Uznesenie Okresného súdu Brezno zo dňa 19. marca 2012, č. k. 5Er/115/2007-18 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím okresný súd zastavil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom pod sp. zn. EX 148/2007. Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil ust. § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) a § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská 70 , Bratislava, pod sp. zn. SR 5072/06 zo dňa 13.11.2006, ktorý si svoju právomoc odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v bode 17 Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 21.04.2006, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané žalujúcej strane. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.291,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 2.283, 74 Eur odo dňa 01.07.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 425,62 a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Súd z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je na mieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ťaží toho kto bude tvrdiť takúto výnimku. Súd prvého stupňa poukázal na to, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je a relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. ,,Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tou nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996). Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukazuje na to, že na posúdenie okolnosti , či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Súd prvého stupňa pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1 a čl. 7 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Cofidis, C-473/00). Podľa súdu prvého stupňa rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte nevymohol a povinnosť súdu postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá permanentne počas celého exekučného konania. Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou doložkou. Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky , zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený. Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej a formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3 MCdo 20/2008 z 22.04.2009). Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z tejto doložky odporuje dobrým mravom súd prvého stupňa mal za to, že v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 ZoRK. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK, tak, ako keby toto ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a to na Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné. K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ účinné od 01.01. 2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok vyplýva ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 23.08.2012 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 26.07.2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v senáte bez nariadenia pojednávania a odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd z prvého návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79). Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd, tj. súd proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné (tzv. acta clair). Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 21.02.2007 bola pred advokátom JUDr. Martinom Máčajom spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal dňa 21.03.2007 poverenie č. 5603 * 016684, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 5072/06 zo dňa 13.11.2006 na vymoženie sumy 2.291,71 Eur s príslušenstvom. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola aj zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 21.04.2006. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmeny vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Podľa § 40 písm. a), b) ZoRK účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 45 ods. 1 písm. b), c) ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho - druhostupňového konania. Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 21.04.2006 uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza, že okresný súd predmetný právny vzťah posúdil všeobecne ako spotrebiteľský, a to aj s poukazom na ust. § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 21.04.2006 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere je potrebné považovať za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná. Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať. Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný, nakoľko exekučný súd mal v rozhodnutí aplikovať v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne mal poukázať na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov z omeškania a poplatkov, ako aj úvahy o absencii RPMN v zmluve o úvere nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil, v dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za irelevantné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.