Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/102/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307203404 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6307203404.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľa T. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX L., toho času bytom P. č. XXX, XXX XX X., proti odporcovi T. XXnar. XX. XX. XXXX, bytom Y. č. XXX/XX, XXX XX L., o ochranu osobnosti a náhradu škody vo výške 18 602,50 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 5C/153/2007-87 zo dňa 14. 12. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozsudkom zo dňa 14. 12. 2011 rozhodol tak, že návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 12.175,72 Eur zamietol (prvý výrok) a konanie ohľadom zostávajúcej časti nároku, týkajúcej sa zaplatenia sumy 6.426,77 Eur zastavil (druhý výrok). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok). Zároveň rozhodol, že štát nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku (štvrtý výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 03. 07. 2007 (ktorý opakovane upravoval) pôvodne domáhal voči odporcovi (svojmu bratovi) zaplatenia celkovej sumy 18.602,50 Eur (pôvodne 560 419,-Sk). Táto pôvodne uplatňovaná istina pozostávala zo sumy 6.426,77 Eur (pôvodne 193 613,40,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu, že o túto sumu bol „ukrátený v dedičskom konaní po svojom otcovi“, ďalej zo sumy 3.213,37 Eur (pôvodne 96 806,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu 10 % úroku z omeškania z vyššie uvedeného čiastkového nároku, za dobu omeškania od 15. 10. 2002 do podania návrhu, t.j. do 02. 07. 2007, a zo sumy 8.962,35 Eur (pôvodne 270 000,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu nemajetkovej ujmy, „pretože ho brat oklamal, hrubo urazil a obvinil a napokon urobil z neho bezdomovca“. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že „navrhovateľ s odporcom sú bratia, okrem nich majú ešte dvoch súrodencov, J. a L.. Ich otec L. G. dňa XX. XX. XXXX zomrel, závet nezanechal. Skôr ako zomrel, vyjadril želanie, aby jeho majetok po jeho smrti bol prevedený na syna T., ktorý sa o nich ako rodičov dlhodobo staral a postará sa aj o matku. Navrhovateľ bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody, neprišiel ani na pohreb otca. Bratia ho do výkonu trestu chodili navštevovať, pričom mu oznámili aj otcovu poslednú vôľu. Navrhovateľ ju rešpektoval a prisľúbil, že pre účely dedičského konania zašle písomné splnomocnenie na ich domácu adresu do obce L., keďže sa nebude môcť dostaviť na dedičské konanie. Po smrti otca L. G. prebehlo dedičské konanie na Notárskom úrade súdnej komisárky - notárky JUDr. Márie Ježkovej v Brezne, na Ul. Brezenská č. 1. Dňa 15. 10. 2002 pri prejednaní dedičstva, kde zákonnými dedičmi boli všetci bratia (J., T., L. a T.) a ich matka - manželka nebohého T. G., odporca predložil notárske splnomocnenie od navrhovateľa. Toho istého dňa bolo vydané na základe dohody dedičov osvedčenie o dedičstve č. D 327/02, D not 125/02, na základe ktorého nadobudol dedičstvo odporca bez povinnosti výplaty ustupujúcich dedičov. Po doručení dedičského rozhodnutia všetky tieto skutočnosti navrhovateľ následne poprel a nárokoval si vyplatenie svojho podielu z dedičstva. Obratom podal na odporcu trestné oznámenie a následne prokurátor Okresnej prokuratúry v Brezne podal dňa 19.01.2007 obžalobu, na základe ktorej bol vydaný Okresným súdom Brezno Trestný rozkaz č. k. 2T 7/2007-302 zo dňa 04.07.2007; obvinený T. G. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného Činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorý výkon trestu mu bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Súčasne mu bola uložená povinnosť nahradiť T. G. škodu vo výške 6.426,77 Eur (193 613,40 Sk), ktorú odporca začal navrhovateľovi splácať po právoplatnosti trestného rozkazu (19. 06. 2007), avšak finančné prostriedky sa mu vracali späť ako nedoručiteľné, pretože ani on a ani nikto z rodiny nepozná miesto pobytu navrhovateľa, nebolo možné mu ani založiť bankový účet. V súčasnosti dlh spláca Dražobnej a vymáhacej kancelárii v Bratislave.“ V súvislosti so zamietnutím tej časti návrhu navrhovateľa, kde sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 8.962,35 Eur (pôvodne 270 000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že ho odporca „oklamal, hrubo urazil, obvinil, urobil z neho bezdomovca, vyhodil ho z domu, nechcel sa dohodnúť o vyrovnaní, spôsobil mu nemalé problémy, na ktoré doplatil nielen on, ale aj jeho deti ...“, okresný súd v odôvodnení uviedol, že tejto časti návrhu navrhovateľa nevyhovel, pretože „v danej veci ide o rodinný spor, ktorý však nepresiahol hranice rodiny; jedine v trestno-právnej rovine tým, že konanie odporcu bolo stíhané ako trestný čin, ale tu sa s tým, že navrhovateľ bol podvedený, oboznamovali len úradné osoby. Aj napriek tomu sa cítil navrhovateľ poškodený. Naznačil, že morálna satisfakcia nie je dostatočná. Pokiaľ by však malo ísť o vážny zásah do ochrany osobnosti, musel by navrhovateľ preukázať, akým konaním sa dotkol odporca jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, jeho súkromia a mena, či ho ohováral, osočoval a kedy konkrétne sa tak malo stať a v akom období, aké boli vtom čase pomery navrhovateľa, teda, aký bol jeho rodinný stav, či bol rozvedený, či bol s deťmi; ak bol vo výkone trestu odňatia slobody, za čo bol vo výkone trestu odňatia, ak pracoval mimo výkonu trestu odňatia slobody, kde a v akom zaradení, aký príjem dosahoval, aký dosah malo mať správanie brata na zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti a pred kým a v akej spoločnosti tak mal urobiť; preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Navrhovateľ taký zásah do jeho práv, ktorý by v značnej miere - nielen v bežnej miere - znížil jeho dôstojnosť, alebo vážnosť v spoločnosti, nepreukázal; ani nepreukázal, že by nejaká osobnostná ujma bola spojená s osobitne citeľným znížením postavenia jeho osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohyboval.“ Okrem toho v tejto súvislosti uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že „navrhovateľ sám si zavinil svoje súčasné postavenie svojim správaním a prístupom k rodine“, pretože „bol celkom šesťkrát súdne trestaný za rôznu trestnú činnosť, a to v rokoch 1986, 1991, 1992, 2001 opakovane v roku 2001, 2002 a 2006. Je dvakrát rozvedený, má celkom štyri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom, pochádzajúcim z týchto manželstiev. Požíva alkoholické nápoje a zdržiava sa na rôznych miestach republiky. Všetci súrodenci prejavovali ochotu komunikovať s ním, pomôcť mu v jeho situácii, najmä finančne, čo vyplýva z ich výpovedí v trestnom spise, avšak bezúspešne, vzhľadom na jeho nezáujem a požívanie alkoholických nápojov; toto správanie bolo napokon aj dôvodom rozpadu jeho manželstiev, o čom svedčia rozvodové a opatrovnícke spisy ... .“ Rozhodnutie, ktorým konanie v časti nároku o zaplatenie sumy 6.426,77 Eur zastavil, odôvodnil okresný súd tým, že tento nárok bol navrhovateľovi priznaný v adhéznom konaní a v dôsledku toho vzal navrhovateľ návrh v tejto časti späť. Súd preto konanie v tejto časti uplatňovaného nároku podľa § 96 Občianskeho súdneho poriadku zastavil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. I keď v odvolaní explicitne uviedol, že žiada „Krajský súd v Banskej Bystrici o zrušenie rozsudku prvostupňového súdu a priznanie návrhu v plnom rozsahu“, z obsahu jeho odvolania možno vyvodiť, že žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým jeho návrh v časti o zaplatenie sumy 12.175,72 Eur zamietol (prvý výrok) zmenil tak, aby jeho návrhu v tejto časti vyhovel. Vyplýva to z toho, že uviedol, že žiada „priznanie úroku z omeškania a to 10% zo sumy 6.426,77 Eur, počítaným od 15. 10. 2002 do podania návrhu, čo predstavuje sumu 3.213,37 Eur a súčasne priznať náhradu škody - nemajetkovú ujmu vo výške 8.962 35 Eur“. Zopakoval argumentáciu prezentovanú i v rámci prvostupňového konania, že odporca (brat) ho „oklamal, hrubo urazil, obvinil a napokon obral o všetko“. Neuviedol žiadne ďalšie konkrétne argumenty a dôvody pre ktoré považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Na základe podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s použitím § 156 ods. 3 O. s. p., a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O. s. p. potvrdil, pretože vo výroku bol vecne správny. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ sa svojim návrhom pôvodne domáhal voči odporcovi (svojmu bratovi) zaplatenia celkovej sumy 18.602,50 Eur (pôvodne 560 419,-Sk). Táto pôvodne uplatňovaná istina pozostávala z troch samostatných čiastkových nárokov a to konkrétne zo sumy 6.426,77 Eur (pôvodne 193 613,40,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla konaním odporcu v dedičskom konaní po svojom otcovi, ďalej zo sumy 3.213,37 Eur (pôvodne 96 806,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu 10 % úroku z omeškania z vyššie uvedeného čiastkového nároku na náhradu škody, za dobu omeškania od 15. 10. 2002 do podania návrhu, t.j. do 02. 07. 2007, a zo sumy 8.962,35 Eur (pôvodne 270 000,- Sk), ktorú si uplatnil z titulu nemajetkovej ujmy podľa § 11, s použitím § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom konanie ohľadom prvého nároku o zaplatenie sumy 6.426,77 Eur (ktorú si navrhovateľ uplatnil z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla konaním odporcu v dedičskom konaní po svojom otcovi) podľa ustanovenia § 96 ods. 1, 3 O. s. p. zastavil, postupoval vecne správne, pretože navrhovateľ v podaní zo dňa 23. 10. 2007 (č.l. 12 spisu) vzal návrh v tejto časti späť. K tomuto späťvzatiu návrhu došlo ešte pred začatím pojednávania vo veci samej. Okresný súd nemal inú možnosť, ako na základe uvedenej procesnej dispozície navrhovateľa konanie ohľadom tejto časti uplatňovaného nároku zastaviť. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že i v prípade, ak by navrhovateľ návrh v tejto časti nezobral späť, súd by musel v tejto časti konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 O. s. p. z dôvodu, že v dobe jeho rozhodovania existovala vo vzťahu k tomuto nároku neodstrániteľná prekážka konania spočívajúca v tom, že o tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní (konkrétne v adhéznom konaní v rámci trestného konania vedeného proti odporcovi). Druhý samostatný nárok na zaplatenie sumy 3.213,37 Eur si navrhovateľ uplatnil z titulu úroku z omeškania. Konkrétne išlo o kapitalizovaný 10 % úrok z omeškania zo sumy 6.426,77 Eur (t.j. zo sumy predstavujúcej vyššie uvedený prvý nárok na náhradu škody), za dobu omeškania od 15. 10. 2002 do podania návrhu, t.j. do 02. 07. 2007. Vzhľadom k tomu, že odôvodnenie zamietnutia návrhu ohľadom tohto nároku bolo zo strany okresného súdu nedostatočné, odvolací súd musí poukázať na konkrétne zásadne dôvody, pre ktoré nebolo možné tento nárok navrhovateľovi priznať. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody vo výške 6.426,77 Eur až dňom 19. 06. 2007, kedy nadobudol právoplatnosť Trestný rozkaz Okresného súdu v Brezne č. k. 2T 7/2007-302 zo dňa 04. 06. 2007 (ktorým bola odporcovi - v uvedenom trestnom konaní obvinenému - uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 6.426,77 Eur /pôvodne 193 613,40,- Sk/). Keďže v uvedenom trestnom rozkaze nebola uvedená lehota na plnenie, z analogickej aplikácie § 160 ods. 1 O. s. p. možno vyvodiť, že odporca mal na plnenie lehotu troch dní, ktorá mu uplynula dňa 22. 06. 2007. Do omeškania sa teda mohol najskôr dostať až dňa 23. 06. 2007. Ako však vyplýva z vykonaného dokazovania, odporca ihneď po právoplatnosti predmetného trestného rozkazu začal navrhovateľovi splácať priznanú náhradu škody, avšak táto jeho snaha bolo zmarená z dôvodu, že navrhovateľ neposkytol potrebnú súčinnosť (neoznámil miesto svojho pobytu, resp. neoznámil miesto a spôsob možného plnenia) a preto k omeškaniu odporcu nedošlo (§ 520 Občianskeho zákonníka). Ak za tohto stavu okresný súd návrh navrhovateľa ohľadom tohto nároku (týkajúceho sa zaplatenia úrokov z omeškania z uvedenej náhrady škody vo výške 6.426,77 Eur, za dobu omeškania od 15. 10. 2002 do podania návrhu, t.j. do 02. 07. 2007) zamietol, jeho rozhodnutie je v tejto časti vo výroku vecne správne a odvolací súd ho z vyššie uvedených dôvodov podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Okresný súd rozhodol vecne správne, keď zamietol i tretí nárok navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 8.962,35 Eur, z titulu nemajetkovej ujmy podľa § 11, s použitím § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Po oboznámení sa s obsahom spisu a okresným súdom vykonanými dôkazmi dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako okresný súd a to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti a skutočnosti z ktorých by bolo možno objektívne vyvodiť, že predmetným protiprávnym konaním odporcu došlo k takému zásahu do jeho osobnostných práv, že v dôsledku toho bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Odvolací súd sa ohľadom tohto nároku v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu (§ 219 ods. 2 O. s. p.), ktoré je v tejto časti jednak podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Do doby rozhodnutia odvolacieho súdu však nepodal návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a keďže existenciu jeho trov odvolacieho konania nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu (§ 151 ods. 2 O. s. p.), náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.