Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoE/199/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307206929 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6307206929.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o. , so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát, proti povinnému U. I., narodeného XX. X. XXXX, naposledy bytom štvrť L. C. XXXX/X, XXX XX S., t. č. na neznámom mieste, v konaní zastúpeného opatrovníčkou Oľgou Mlynarčíkovou, tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, vedenej pod sp. zn. EX 5826/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 1 085,44 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č. k. 3Er/554/2007 - 67 zo dňa 19. 03. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu s poukazom na ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“). Exekučný súd preskúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 4957/07 zo dňa 24. 07. 2007 a tiež Zmluvu o úvere č. 6042244 zo dňa 04. 01. 2007 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Okresný súd poukázal na znenie článku (bodu ) 17 „Všeobecných podmienok poskytnutia úveru“(ďalej len VPPÚ), podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Taktiež rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do VPPÚ ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom výkon práv a povinností z takejto doložky je v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci tak boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. . Proti uzneseniu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( § 204 ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie oprávnený. Uznesenie okresného súdu navrhol zrušiť. Namietal, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ut. § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd však nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe; nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu; nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený nesúhlasil ani so záverom okresného súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na znenie samotnej rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ a rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda, že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa konanie pred rozhodcovským súdom nie je nevýhodné. Nie je pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným obsahuje podstatné náležitosti v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka a v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Oprávnený poukázal i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0, 25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté v zmluvne. Oprávnený poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne. Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ust. § 57 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého exekučného konania (exekúcie), je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie ( § 44 Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii ( § 50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie ( § 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že okresný súd prekročil svoje preskúmavacie právomoci a nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, nepovažuje súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 86/2010-19 z 18. 02. 2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že súd je kedykoľvek v priebehu exekučného konania oprávnený ex offo skúmať, či sú podmienky núteného vymáhania pohľadávky splnené. Oprávnenie exekučného súdu skúmať materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 04. 01. 2007 uzavretá zmluva o úvere č. 6042244. Je nesporné, že táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou podľa § 2 zák. č. 258/2001 Z .z. o spotrebiteľských úveroch. Zároveň však možno subsidiárne aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ( ďalej len „neprijateľná podmienka“). Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 (EHS) a postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Odvolací súd posúdil obsah rozhodcovskej doložky zakotvenej v Zmluve i s prihliadnutím na odvolacie námietky oprávneného, ktorý poukázal na zachovanú možnosť spotrebiteľa uplatniť nároky zo spotrebiteľskej zmluvy i pred všeobecným súdom. Zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami úverový vzťah upravený veriteľom vopred pripravenými podmienkami obsiahnutými v Zmluve o úvere, v časti nazvanej ako „Všeobecné podmienky poskytnutia úveru“. Z formálneho hľadiska má Zmluva formulárovú formu, jej návrh predstavuje vopred pripravené a hromadne používané tlačivo. Veriteľ je v zmysle uvedenej Zmluvy dlžníkovi povinný poskytnúť finančné prostriedky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné plnenie vrátiť, navýšené o úrok z úveru (poplatok z úveru) a tiež o poplatok za uzatvorenie zmluvy. Pokiaľ, teda, veriteľ poskytne dlžníkovi dohodnuté finančné prostriedky (spravidla v čase podpísania zmluvy alebo bezprostredne po ňom), nastane právny stav, kedy povinnosti dlžníka vysoko prevyšujú povinnosti veriteľa a nasledujúcich deväť mesiacov ( v danom prípade) je povinný plniť výlučne dlžník. Prakticky tak v drvivej väčšine eventuálne vzniknutých sporov bude navrhovateľom veriteľ, pričom podľa rozhodcovskej doložky má právo voľby súdu ( všeobecného súdu občana alebo rozhodcovského) práve a výlučne navrhovateľ. Vzhľadom na status veriteľa (ako podnikateľského subjektu) je preňho priaznivejšie a výhodnejšie, aby vzniknuté spory (v ktorých bude navrhovateľom) rozhodoval rozhodca, resp. rozhodcovia, ktorých vopred určil už v samotnej zmluve o úvere. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na úplné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorého „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Uvedeným dodatkom oprávnený vylúčil možnosť (spotrebiteľa) domáhať sa práva na všeobecnom súde občana v prípade, ak „pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd“. Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že rozhodcovský súd je napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Súkromný záujem na existencii rozhodcovských súdov sa zakladá na požiadavke subjektov súkromného práva - podnikateľov, aby ich spor súvisiaci s podnikaním bol rýchlo rozhodnutý a neobmedzoval ich v ďalšom podnikaní. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou. Koncipovanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým je obsiahnutá v úverovej zmluve, je len formálnym zachovaním práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom, nakoľko právo výberu má výlučne navrhovateľ, pričom navrhovateľom v daných vzťahoch môže byť dlžník iba ojedinele, výnimočne. Navyše, v prípade, ak ktorýkoľvek zo subjektov podá žalobu na rozhodcovský súd, nie je možné podať žalobu na všeobecný súd občana. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania „in fraudem legis“, čo je postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, ide o nedovolené konanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z .z. o rozhodcovskom konaní. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal výškou úrokov z omeškania a ich prípadným rozporom s dobrými mravmi a taktiež ani neskúmal RPMN ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto odvolacie námietky oprávneného týkajúce sa týchto skutočností odvolací súd považoval za nedôvodné a bližšie sa s nimi nezaoberal. Oprávnený v úvode podaného odvolania uviedol, že uznesenie okresného súdu napáda v celom rozsahu, v ďalšom obsahu odvolania sa však k výroku uznesenia o trovách exekúcie bližšie nevyjadril, neuviedol, v čom ho považuje za nesprávny. Pokiaľ ide o výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie, odvolací súd poukazuje na dôvody tohto uznesenia, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.