Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/200/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310208497 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6310208497.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa N.. B. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., R. XXX/XX, proti odporcovi Nemocnica s poliklinikou Brezno, n. o., so sídlom Brezno, Banisko 1, IČO: 31 908 969, právne zastúpeného JUDr. Miroslavom Kriškom, advokátom, Advokátska kancelária Brezno, Rázusova 79, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/334/2010 - 169 zo dňa 07. 02. 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k. 2C/334/2010 - 184 zo dňa 22. 05. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 640,51 eur dní na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Miroslava Krišku, advokáta, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporkyne náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. O náhrade trov štátu rozhodol tak, že štát nemá nárok na zaplatenie súdneho poplatku, nakoľko navrhovateľ bol od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP oslobodený a odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci dospel k záveru, že odporca nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Nemal totiž za preukázané, že by V.. H. ako svedkyňa v konaní vedenom pre Okresným súdom Brezno pod sp. zn. 3C/71/2008 konala za právnickú osobu, ktorá je jej zamestnávateľom. Povinnosť svedčiť jej nevyplývala z pracovného zaradenia, z náplne práce a ani z prípadných vnútorných predpisov zamestnávateľa. Pokiaľ ide o samotného zamestnávateľa ( odporcu ), tento v predmetnej činnosti ako právnická osoba nemá „poskytovanie svedeckých výpovedí" a ako právnická osoba nemôže byť ani svedkom v občianskom súdnom konaní. V dôsledku nemožnosti takéhoto postavenia, nemôže ani svojho zamestnanca poveriť, aby za neho ako svedok v súdnom konaní svedčil a nemôže ani niesť zodpovednosť za obsah výpovede svojho zamestnanca bez ohľadu na skutočnosť, že ide o výpoveď o skutočnostiach, ktoré sa zamestnanec dozvedel pri plnení svojich pracovných povinností. Povinnosť svedčiť však nevyplýva z pracovnoprávnych predpisov a je zákonnou povinnosťou fyzickej osoby vyplývajúcou z Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvodil právny záver, že odporca nebol subjektom, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa. Návrh preto v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP , podľa princípu úspechu vo veci. Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia pri tarifnej hodnote veci 50.000,- eur, základnej sadzbe jedného úkonu právnych služieb vo výške 526,13 eur a výške režijného paušálu pre rok 2011 vo výške 7,41 eur a pre rok 2012 vo výške 7,63 eur. Trovy právneho zastúpenia boli priznané za päť úkonov právnych služieb + 5x režijný paušál v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška"). Vzhľadom k tomu, že navrhovateľovi bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP a odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, okresný súd rozhodol, že štát nemá právo na zaplatenie súdnych poplatkov ( dopĺňací rozsudok - č.l. 184 spisu ). Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (ust. § 204 ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie navrhovateľ, pretože okresný súd svoje rozhodnutie založil na nesprávne vyhodnotených listinných dôkazoch a v dôsledku toho aj nesprávne vec posúdil po právnej stránke. Navrhol, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol, ak by odvolací súd rozsudok okresného súdu v prvom výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, aby zrušil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania a nepriznal odporcovi trovy právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa a ani trovy právneho zastúpenia pred odvolacím súdom. Odvolanie odôvodnil tým, že z výpovede svedkyne I.. I. C., ktorá vypovedala v konaní pred Okresným súdom Brezno vedenom pod sp. zn. 3C/71/2008 (ďalej len „iné konanie"), je preukázané, že zodpovednou osobou, s ktorou mal rokovať jednak Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Brezno, ale aj potencionálny záujemca o zamestnanie na miesto robotníka v nádvornej čate u odporcu, bola práve V.. G. H., ktorá v tom čase pracovala ako vedúca personálneho oddelenia odporcu. V.. G. H. v inom konaní dňa 23. 06. 2010 ako svedkyňa uviedla nepravdivé tvrdenia a tvrdenia spôsobilé vyvolať v navrhovateľovi dojem, že je nesprávne orientovaný, resp. duševne chorý, čím práve odporca ako jej zamestnávateľ zasiahol do práva na ochranu jeho osobnosti. V čase, keď V.. H. ako zamestnankyňa odporcu vypovedala na súde, bol teda daný zákonný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom. Svedkyňa - V.. H., nepravdivo vypovedala o tom, čo sama vnímala pri osobnom stretnutí s navrhovateľom v auguste 2008 ako štatutárny, resp. priamo splnomocnený orgán odporcu v zmysle čl. 11 bod 6 Organizačného poriadku. Práve uvedený štatút odporcu dal V.. G. H. rozhodovacie, či spolurozhodovacie právo vo veci zamestnanosti pracovníkov v NSP Brezno, n. o.. Postavenie štatutára v osobe V.. H. ,preto podľa navrhovateľa dokazuje aj prípis odporcu zo dňa 10. 11. 2008, kedy sama V.. G. H. navrhovateľovi oznámila, že ho nemôžu u odporcu zamestnať. V.. H., teda konala podľa zák. č. 5/2004 Z. z. a mala z tohto titulu aj zákonné povinnosti. Na dôkaz svojich tvrdení poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/931/2002 a 30Cdo/73/2003. Pasívna legitimácia podľa neho vyplýva nielen zo Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ale i z organizačného poriadku odporcu. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s jeho stanoviskom v otázke pasívnej legitimácie odporcu, žiadal, aby sa odvolací súd dôsledne zaoberal ust. § 150 OSP. Odôvodnil to tým, že organizačný poriadok mu odporca nepredložil v predsporovom čase. Ten mu bol daný k dispozícii až počas konania, ničím teda nezavinil podanie návrhu. Naopak tvrdí, že návrh podal dôvodne. Poukázal i na to, že odporca má právnika a možnosť hájiť sa prostredníctvom neho, preto nie je porušením práva na právnu pomoc, ak súd takémuto účastníkovi neprizná právo na náhradu trov právneho zastúpenia advokátom. K otázke aplikácie § 150 ods. 1 OSP poukázal na nález Ústavného súdu SR č. II ÚS 122/2009, resp. II ÚS 351/2009. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť. Navrhovateľ v odvolaní opakovane pripisuje svedkyni V.. H. postavenie „štatutárneho, resp. priamo splnomocneného orgánu odporcu", čo nie je správne a ide o účelové a vykonštruované tvrdenie, ktoré nemá oporu ani v zákone ani v organizačnom poriadku odporcu. Svedkyňa nemala plnú moc a ani iný mandát, aby konala pri svedeckej výpovedi v inom konaní „v mene odporcu". Naviac, v čase, keď došlo k výpovedi svedkyne V.. H., už navrhovateľ nebol uchádzačom o prácu v NSP Brezno, n . o., ale u iného subjektu, s ktorým viedol súdny spor. K žiadosti odvolateľa o aplikáciu ust. § 150 OSP uviedol, že je nepochybné, že odporca nemal dôvod doručovať navrhovateľovi pred súdnym konaním jeho organizačný poriadok, a naviac na predsúdne výzvy navrhovateľa odporca vždy reagoval. Navrhovateľ sám vyvolal súdny spor a vytvoril ,teda, trovy odporcu. Zdôraznil, že po oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov následne podstatne zvýšil žalovanú sumu až na sumu 50.000,- eur. Poukázal na to, že odporca nemá v pracovnoprávnom vzťahu žiadneho právnika a odporca nemal ani v zozname voľných pracovných miest takéto zaradenie. Od roku 2003 odporca zabezpečuje právne služby tým istým dodávateľom - advokátom, a preto nemá potrebu ani dôvod vytvárať ďalšie, resp. nové pracovné miesto právnika. Navrhovateľ teda úmyselne nedôvodne vyvolal súdny spor, ďalej v ňom pokračuje, preto je spravodlivé, aby znášal trovy konania. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie v medziach daných odvolaním v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP a rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil ako vecne správny. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v súvislosti s námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné: Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že okresný súd sa dôsledne neoboznámil s pripojeným spisom Okresného súdu Brezno č. k. 3C/71/2008, a preto bol nútený opätovne poukázať na tieto listinné dôkazy, ktoré neboli prvostupňovým súdom správne vyhodnotené. Odvolací súd však konštatuje, že okresný súd vychádzal z obsahu spisu Okresného súdu Brezno č. k. 3C/71/2008 a z dôkazov v ňom vykonaných, vrátane výpovede svedkyne V.. G. H.. S každou jednotlivou námietkou navrhovateľa, na ktoré poukazoval v samotnom návrhu, ako aj na pojednávaní a následne i v samotnom odvolaní voči rozhodnutiu okresného súdu , sa vysporiadal. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver, že odporca nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania je v podstate zhodný s obsahom písomných, či ústnych vyjadrení navrhovateľa v konaní pred prvostupňovým súdom, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Navrhovateľ polemizuje s právnym záverom okresného súdu o pasívnej vecnej legitimácii odporcu. Okresný súd sa však vo svojom rozhodnutí s právnym posúdením pasívnej vecnej legitimácie odporcu podrobne zaoberal a svoj právny záver dôsledne odôvodnil. S jeho odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Právny záver okresného súdu nevyvracajú ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, na ktoré poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/73/2003, tento práve poukazuje na to, že predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa, teda právnickej osoby - v tomto prípade odporcu - pri neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorý by mal byť spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej alebo fyzickej osoby je to, aby činnosť pracovníka (v tomto prípade V.. H.), nestrácala miestny časový a vecný vzťah k plneniu úloh tejto osoby. Z vykonaného dokazovania je zrejmé a odvolací súd uvedené konštatuje zhodne s právnym záverom okresného súdu, že výpoveď V.. H. ako svedkyne v inom konaní, nie je v miestnom, časovom, ale ani vecnom vzťahu k plneniu úloh odporcu. K prípadnému neoprávnenému zásahu by mohlo dôjsť , iba ak by k nemu došlo napr. pri pohovore, či inom pracovnom kontakte V.. G. H. s navrhovateľom ako uchádzčom o zamestnanie, či pri inom plnení pracovných úloh V.. G. H. ako zamestnankyne odporcu v čase, keď prebiehali rokovania a pohovory v súvislosti s prijatím, či neprijatím navrhovateľa do zamestnania u odporcu.. Zamestnankyňa odporcu V.. H. ale vypovedala ako svedkyňa - fyzická osoba - občan, keď práve touto jej výpoveďou malo k neoprávnenému zásahu dôjsť. U. jej povinnosť jej nevyplývala z pracovného zaradenia, či z náplne práce a ani z prípadných vnútorných predpisov zamestnávateľa vrátane organizačného poriadku tak, ako na to poukazuje navrhovateľ. F., ako právnická osoba nemôže byť svedkom v občianskom súdnom konaní a v dôsledku nemožnosti takéhoto postavenia nemôže ani poveriť svojho zamestnanca, aby za neho ako svedok v súdnom konaní svedčil a teda ani nemôže niesť zodpovednosť za obsah výpovede svojho zamestnanca bez ohľadu na skutočnosť, že ide o výpoveď o skutočnostiach, ktoré sa zamestnanec dozvedel pri plnení svojich pracovných povinností. V súlade s rozhodnutím T. súdu ČR, na ktoré poukazoval navrhovateľ v odvolaní pod sp. zn. XXCdo/XXX/XXXX, treba uviesť, že podstatnou skutočnosťou pre posúdenie zodpovednosti zamestnávateľa je, či v rámci konania zamestnanca ide o plnenie úloh právnickej osoby. Opätovne je však nutné poukázať na to, že vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo, že V.. H. pri výsluchu v inom konaní nekonala v rámci plnenia úloh právnickej osoby - odporcu. Z ust. § 126 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že svedkom môže byť iba fyzická osoba. V danom prípade koná pred súdom svedok ako občan, ktorý je povinný pravdivo vypovedať o všetkom, čo svojimi zmyslami vnímal a čo súd považuje za významné pre posúdenie veci. Svedkyňa V.. H. nevypovedala v inom konaní v rámci plnenia úloh právnickej osoby - odporcu, obsah tejto výpovede nebol plnením úloh odporcu, preto je irelevantné posudzovanie resp. aplikácia rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/931/2002. Odporca nie je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej mu z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorej sa v tomto konaní rozhoduje, odporca teda nebol subjektom, ktorý neoprávnene zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa. Vzhľadom na tieto dôvody ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ ide o súvisiace výroky o náhrade trov konania, tieto boli predmetom skúmania odvolacieho súdu v zmysle § 206 ods. 1,2 OSP, a to najmä s poukazom na návrh navrhovateľa na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP, teda, aby odvolací súd zrušil výrok o trovách konania a nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania. Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne vychádzal z ust. § 142 ods. 1 OSP. Podľa tohto ustanovenia priznal účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, teda trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia, ktoré si odporca v konaní riadne a včas uplatnil). Ustanovenie § 150 OSP síce dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v ňom uvedených výnimočne nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, avšak zákonná dikcia obsiahnutá v ust. § 150 ods. 1 OSP vyžaduje naplnenie dvoch podmienok a to, že musia byť v danom prípade pre aplikáciu moderačného práva zjavné dôvody hodné osobitného zreteľa a súbežne musí ísť o výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú opodstatnenosť použitia tohto zákonného ustanovenia. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať tak v charaktere určitého druhu konania, alebo môžu vyplývať z určitej procesnej situácie. Je potrebné tiež zohľadňovať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov a prihliadať i na postoj toho ktorého účastníka v konaní. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že tvrdenie navrhovateľa, že ničím nezavinil podanie návrhu, pretože odporca mu pred začatím konania nepredložil organizačný poriadok, nie sú okolnosťami, na ktoré by mohol odvolací súd v súlade s ust. § 150 OSP prihliadať. Odporca nemal povinnosť pred začatím konania doručiť navrhovateľovi organizačný poriadok. Naopak, navrhovateľ podal predmetný návrh, spor teda vyvolal a len skutočnosť, že bol v spore neúspešný, nemôže byť dôvodom na aplikáciu ust. § 150 OSP. Tvrdenie navrhovateľa, že v čase do pojednávania nebolo vôbec jasné, že by odporca nebol pasívne legitimovaný, taktiež nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa , na ktorý by bolo možné prihliadať, pretože v sporovom konaní si musí byť navrhovateľ ako „pán sporu" vedomý neistoty požadovaného výsledku v konaní. Ďalšiu skutočnosť, na ktorú poukazuje navrhovateľ v odvolaní, pre ktorú by nemali byť trovy konania priznané odporcovi je, že odporca ako právnická osoba zamestnáva právnika a poukázal tak na nález z Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2003. Odvolací súd však konštatuje, že odporca nemá v pracovnoprávnom vzťahu žiadneho právnika a od roku 2003 zabezpečuje právne služby dodávateľ - advokát. Právne zastupovanie odporcu a trovy s tým súvisiace boli trovami potrebnými na účelné bránenie práva odporcu a súčasne boli v priamej príčinnej súvislosti s jeho postavením v konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval odvolací súd rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania ( vrátane trov štátu ) za vecne správne, a podľa § 219 ods. 1, 2 OSP i v tejto časti rozsudok ako vecne správny potvrdil, nakoľko aplikácia ust. § 150 ods. 1 OSP v danej veci nie je dôvodná. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd z vyššie uvedených totožných dôvodov podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s ust § 224 ods. 1 OSP. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, vzniklo mu preto právo na ich náhradu. Náhradu trov konania si odporca uplatnil riadne a včas, a tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli odporcom uplatnené v súlade s Vyhláškou, a to za jeden úkon právnej služby - podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu. V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky odvolací súd priznal odmenu za jeden úkon vo výške 526,13 eur plus režijný paušál podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky vo výške 7,63 eur. Keďže právny zástupca odporcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa mu podľa § 18 Vyhlášky odmena a náhrady o DPH (20% t. j. 106,75 eur). Navrhovateľ je preto povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania spolu vo výške 640,51 eur. Uvedené trovy právneho zastúpenia je navrhovateľ povinný zaplatiť podľa § 149 ods. 1 OSP na účet právneho zástupcu odporcu v súdom určenej lehote. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.