Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/185/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311204669 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6311204669.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa : M. Z. T., a.s., so sídlom XXX XX T., E. XX, IČO : XX XXX XXX, zastúpený splnomocnenou Advokátskou kanceláriou Cipriar & partners, s.r.o., so sídlom 821 01 Bratislava, Haburská 49/F, IČO : 36 716 669, proti odporcovi : H. Q., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T., L. F. XXXX/XX, o zaplatenie 5 808,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 18.04.2012 proti rozsudku Okresného súdu Brezno číslo konania 5C/244/2011-60 zo dňa 01.02.2012, takto r o z h o d o l : Výroku rozsudku okresného súdu, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sumu 3 496,10 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.04.2010 do zaplatenia sa n e d o t ý k a. V zostávajúcej a zamietajúcej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 3 496,10 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania od 16.04.2010 do zaplatenia a trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 348 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 332,50 eur, všetko v lehote dvoch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol. Súd, poučil účastníkov konania, že voči rozsudku odvolanie prípustné nie je. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že odporca návrh navrhovateľa uznal a požiadal o možnosť dlh splácať vzhľadom na to, že je nezamestnaný. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa vyplývajúci zo Zmluvy o bežnom účte E., uzatvorenej dňa 21.09.2004, v sume 32,30 eur, ako debetného zostatku na tomto účte a debetnej úrokovej sadzby 25% ročne z debetnej sumy, v tejto časti súd nárok zamietol a konštatoval, že navrhovateľ nepredložil súdu Všeobecné obchodné podmienky k bežnému účtu, ani zmluvu o povolenom prečerpaní, resp. nepovolenom prečerpaní peňažných prostriedkov na bežnom účte, teda nepreukázal základ svojho nároku. Navrhovateľ sa domáhal tiež nároku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXX-XXXXXX/ XXXX zo dňa 07.04.2008, ktorou poskytol navrhovateľ odporcovi spotrebný úver vo výške 1 979,08 eur, ktorý sa odporca zaviazal splácať v mesačných anuitných splátkach po 86,80 eur mesačne spolu s dohodnutými 11,50 %- nými úrokmi z úveru, počnúc dňom 15.05.2008 a končiac dňom 15.04.2015. Súd tento nárok v časti vypočítaných úrokov z úveru, úrokov z omeškania vo výške 21,50 %, poplatkov a sankčných nárokov zamietol, pretože navrhovateľ nepreukázal podstatné zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere - priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len RPMN), v dôsledku ktorej skutočnosti sa úver stáva bezúročným a bez poplatkov, s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 a ods. 3 veta druhá zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd tak v odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľovi priznal uplatnený nárok v časti 3 396,52 eur po odpočítaní odporcom zaplatenej istiny a úroku spolu vo výške 1 482,98 eur a po odpočítaní poplatku za úver vo výške 2% (99,58 eur) a to spolu s 9% úrokom z omeškania (vo výške podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z., ako základnej úrokovej sadzby ECB zvýšenú o 8 percentuálnych bodov). Vo výroku rozsudku súd uložil odporcovi povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 496,10 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne, počnúc dňom 16.04.2010 do zaplatenia. O náhrade trov prvostupňového konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. po konštatovaní čiastočného procesného úspechu navrhovateľa a súd mu priznal náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 348 eur a v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby v sume 332,50 eur. Proti rozsudku okresného súdu podal, s poukazom na ustanovenie § 202 ods. 1 O.s.p., v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a to do výroku, ktorým súd návrh sčasti zamietol, nakoľko sa domnieva, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ si v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 32,30 eur spolu s debetným úrokom vo výške 25% ročne, navrhovateľ uviedol, že toto právo vyplýva z titulu uzatvorenia zmluvy o bežnom účte zo dňa 21.09.2004 a nie z úverového vzťahu. Súdu nemohol predložiť zmluvu o povolenom prečerpaní, nakoľko takýto vzťah medzi účastníkmi nikdy neexistoval. Nepovolený debetný zostatok na bežnom účte vznikol v dôsledku toho, že odporca nemal na svojom bežnom účte dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatkov za bankové služby v zmysle aktuálneho sadzobníka poplatkov. Výška debetného zostatku pritom bola súdu preukázaná výpisom z bežného účtu, spolu s prehľadom úrokových sadzieb, ktoré navrhovateľ pravidelne zverejňuje na svojich internetových stránkach, ako aj v prevádzkových priestoroch banky. Navrhovateľ pritom poukázal na konkrétne články VOP, pričom výňatok z VOP predložil aj súdu do spisového materiálu. Navrhovateľ namietal aj správnosť rozsudku v časti, ktorou súd zamietol časť istiny vo výške 2 312,80 eur, pričom namieta, že súd nedostatočne uviedol, z akého dôvodu zamietol nárok v tejto časti. Navrhovateľ zdôraznil, že z predloženej špecifikácie (zosumarizovania) záväzku odporcu je zrejmé, že zohľadnil čiastkové úhrady na poskytnutom úvere, ktoré boli zúčtované na úroky z omeškania, poplatky, riadne úroky a istinu. Súd taktiež nebol oprávnený odpočítať jednorazový poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2%, t.j. v sume 99,58 eur, pretože tento poplatok bol zinkasovaný z bežného účtu odporcu v zmysle čl. III ods. 3 úverovej zmluvy, teda bol odporcom zaplatený. Právo na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru je nárokom odlišným od práva na vrátenie finančných prostriedkov z poskytnutého úveru. Navrhovateľ namietal taktiež, že súd v odôvodnení uviedol, že priznal navrhovateľovi sumu 3 396,52 eur, čo však nekorešponduje s výrokom rozsudku, preto rozsudok súdu prvého stupňa nemá náležité odôvodnenie v súlade s ustanovením § 157 ods. 3 O.s.p. Napokon navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku v tom smere, že pokiaľ súd zrejme vychádzal z uznania záväzku odporcom, na základe ktorého je možné vydať rozsudok podľa ustanovenia § 153a O.s.p., bolo toto potrebné uviesť v rozhodnutí. V celom rozsudku však nie je uvedené, že sa jedná o rozsudok na základe uznania, čo robí tento rozsudok zmätočným, najmä s ohľadom na možnosť podania riadneho opravného prostriedku. Súd, pokiaľ by odporca uznal celý navrhovateľov nárok, nemá ďalej skúmať hmotnoprávne predpoklady uznaného nároku a mal sa obmedziť na konštatovanie, že nárok bol uznaný, uviesť predmet konania a ustanovenie zákona, podľa ktorého rozhodol, pričom sa tým rozumie ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, nie ustanovenie hmotného práva. Súd tak nemal právo zasahovať do uznávacieho prejavu odporcu spôsobom, že po uznaní časť uplatneného uznaného nároku zamietne. Nemožno mať za to, že by odporca uznal len časť nároku, čo by taktiež muselo vyplynúť z odôvodnenia, pretože ak by odporca uznal nárok len sčasti, je na základe čiastočného uznania možné vydať rozsudok len na základe návrhu samotného navrhovateľa a vo zvyšnej časti súd musí ďalej vec prejednať a rozhodnúť. Pokiaľ by odvolací súd nepripustil odvolanie, bolo by navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že mu prizná nárok v celom rozsahu tak, ak si ho uplatnil v návrhu na začatie konania, alternatívne navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniam podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vychádzajúc z ustanovenia § 202 ods. 1 O.s.p., vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutom výroku v časti zamietnutých nárokov a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a konštatuje také závažné procesné, i vecnoprávne nedostatky rozhodnutia, ktoré majú za následok nepreskúmateľnosť, neurčitosť a nepresvedčivosť rozsudku. V ustanovení § 221 ods. 1 O.s.p. sú citované vady, pre ktoré je možné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade ide o vady, ktoré sú porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré je zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. je nielen úplný, alebo čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale za závažný nedostatok rozsudku je nesporne nutné považovať aj existenciu nesúladu medzi výrokom rozsudku a jeho odôvodnením, ako aj nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, lebo sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom. Hoci nie je v procesnej norme priamo uvedené, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výroku, je to logicky jedna z nevyhnutných podmienok preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti rozhodnutia súdu, pričom súd je povinný jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé ( § 157 ods. 2 O.s.p.) a v neposlednom rade odôvodnenie musí nevyhnutne zodpovedať výroku rozsudku. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, pretože z jeho obsahu je zrejmý nesúlad výroku rozsudku, v ktorom súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu istiny 3 496,10 eur, avšak v odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že po zohľadnení odporcom zaplatenej istiny a úroku priznal navrhovateľovi sumu 3 396,52 eur. Ďalším závažným nedostatkom rozsudku je skutočnosť, že napriek tomu, že súd poučil účastníkov konania tak, že nepripustil odvolanie voči nemu a len v stručnosti v odôvodnení konštatoval, že odporca „návrh navrhovateľa uznal“ (čo by smerovalo k tomu, že (zrejme) súd postupoval podľa ustanovenia § 153a ods. 1 O.s.p., teda na základe uznania nároku), avšak z odôvodnenia rozsudku splnenie zákonných predpokladov pre takýto postup zrejmý nie je. Odvolací súd konštatuje, že neboli v konaní splnené procesné podmienky pre vyhlásenie rozsudku na základe uznania podľa ustanovenia § 153a ods. 1 O.s.p., pričom pokiaľ by súd mienil postupovať podľa tohto ustanovenia, bol by povinný rešpektovať ustanovenie § 157 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudkov podľa § 114 ods. 5, § 153a ods. 1 a § 153b ods. 1 uvedie súd iba predmet konania a ustanovenie zákona, podľa ktorého rozhodol. V danom prípade by tak súd nebol oprávnený už vlastnou právnou analýzou skutkového stavu a predložených listinných dôkazov spochybňovať uznávací prejav odporcu a hmotnoprávne ho posudzovať - teda sčasti nárok zamietnuť, musel by z obsahu uznávacieho prejavu vychádzať a nárok v dôsledku jeho uznania odporcom navrhovateľovi priznať. Pokiaľ súd v danej veci zamietol časť nároku navrhovateľa, nepostupoval na základe procesných ustanovení upravujúcich rozhodovanie rozsudkom na základe uznania a preto aj poučenie súdu o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku proti tomuto rozsudku nemá oporu v procesnej norme. Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci a odvolací súd konštatuje, že v rozsahu zamietnutého nároku súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a preto odvolanie voči predmetnému rozsudku pripustil a odvolaním sa (okrem už konštatovaných procesných pochybení) aj vecne zaoberal. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania datovaným dňa 23.06.2011 domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 5 808,90 eura, spolu s 11,50 % ročným úrokom z úveru zo sumy 4 278,44 eur od 16.05.2011 do zaplatenia, zaplatenia úroku z omeškania zo sumy 5 230,30 eur vo výške 9% ročne od 16.05.2011 do zaplatenia a debetného úroku zo sumy 32,30 eur vo výške 25% ročne od 29.05.2011 do zaplatenia. Nárok mal navrhovateľovi vzniknúť na základe Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXX- XXXXXX/XXXX zo dňa 07.04.2008, ktorou navrhovateľ poskytol odporcovi spotrebný úver do výšky úverového limitu 4.979,08E (150 000,- Sk), ktorý sa odporca zaviazal splácať v mesačných anuitných splátkach za stanovených podmienok. V zmysle čl. II zmluvy sa odporca s navrhovateľom dohodli, že vyčerpaný a nesplatený úver alebo jeho časť sa bude úročiť úrokovou sadzbou vo výške 11,50 % p.a.. Pokiaľ ide o nárok vyplývajúci z poskytnutého spotrebiteľského úveru, navrhovateľovi súd priznal nárok na istinu vo výške 3 496,10 eur (vychádzajúc z výrokovej časti rozsudku) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 16.04.2010 do zaplatenia. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o nárok uplatnený z poskytnutého spotrebiteľského úroku, je zrejmé, že súd nepovažoval za oprávnený nárok vyčíslený v sume 1 582,56 eur (1 482,98 eur istiny a úroku + 99,58 eur poplatku za úver), ako aj úroky z úveru, úroky z omeškania a poplatky spojené so spotrebným úverom. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol ustanovenia zákona, na základe ktorých rozhodol a to citovaním § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (Obchodného zákonníka) a ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v aktuálnom znení, teda v znení platnom a účinnom ku dňu vyhlásenia rozsudku. Vychádzajúc z ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o úroky z omeškania, zjavne tak súd postupoval podľa poslednej vety tohto zákonného ustanovenia a priznal úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Odvolací súd konštatuje nesprávnosť právneho posúdenia aj v tejto časti, pretože súd mal právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o spotrebnom úvere posudzovať podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase jej uzatvorenia (teda ku dňu 07.04.2008), a nie platnej a účinnej v čase rozhodovania súdu. Nakoľko právna úprava úrokov z omeškania v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znením účinnom ku dňu 07.04.2008 upravovala odlišné kritériá pre určenie výšky úrokov z omeškania (bez odkazu na právnu úpravu občianskeho práva), je zrejmé, že súd tento nárok nesprávne právne posúdil a rozsudok tak ani v tejto časti neobstojí. Novelou č. 454/2008 Z.z. s účinnosťou od 15.01.2009 došlo k zásadnej zmene úpravy úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka, pričom touto novelou došlo k zjednoteniu výšky úrokov z omeškania podľa obchodného a občianskeho zákonníka. V zmysle prechodného ustanovenia § 768f Obchodného zákonníka, ustanovenia účinné od 15. januára 2009 sa nevzťahujú na omeškanie, ktoré vzniklo pred 15. januárom 2009. Priznanie či nepriznanie nároku je nutné odôvodniť zákonnými ustanoveniami platnými a účinnými ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebnom úvere, čo nevylučuje aplikáciu aj ustanovení o spotrebiteľských zmluvách a právne posúdenie zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského, avšak, výlučne len aplikáciou ustanovení lex generalis, prípadne lex specialis platných a účinných ku dňu uzatvorenia posudzovanej zmluvy. Odvolací súd ďalej konštatuje nesprávne právne závery súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej zamietol nárok navrhovateľa ohľadom úrokov, úrokov z omeškania a poplatku, s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1 a odsek 3 vety druhej zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré sankcionujú absenciu obligatórneho údaju o RPMN v spotrebiteľskom úvere tak, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Toto právne posúdenie je však v rozpore s preukázaným skutkovým stavom a listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise. Navrhovateľ ako listinný dôkaz predložil súdu predmetnú úverovú zmluvu zo dňa 07.04.2008 (č.l. 8 - 17 spisu), pričom z jej obsahu je zrejmé, že v článku II. zmluvy, bodu 7 je obsiahnutý údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a to vo výške 14,10 % (č.l. 9 spisu). Súd tak nebol oprávnený posudzovať spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia údaju o RPMN s zmluve o spotrebiteľskom úvere. Okrem uvedených nedostatkov právneho posúdenia nároku navrhovateľa vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebnom úvere je nutné v ďalšom konaní zohľadniť aj odvolaciu námietku navrhovateľa, že čiastočné plnenia odporcu, vyplývajúce z rekapitulácie záväzku dlžníka (č.l. 37 spisu), navrhovateľ zohľadnil pri vyčíslení nároku, ktorého sa voči odporcovi návrhom na začatie konania domáhal. Ďalší nárok uplatnený návrhom vyplýva zo Zmluvy o bežnom účte E. zo dňa 21.09.2004, na základe ktorej si odporca zriadil u navrhovateľa bežný účet v slovenskej mene číslo XXXXX-XXXXXXXXX/XXXX, pričom debetný zostatok na tomto účte predstavoval sumu 32,30 eur, ktorý sa mal úročiť debetným úrokom z omeškania vo výške 25% ročne. Pokiaľ ide o tento nárok, súd v rozsudku len v stručnosti zdôvodnil, prečo nepriznal navrhovateľovi debetný zostatok v sume 32,30 eur, ako ani 25%- ný debetný úrok zo sumy 32,30 eur - a to z dôvodu, že navrhovateľ neuzatvoril s odporcom zmluvu o povolenom prečerpaní, respektíve nepovolenom prečerpaní bežného účtu. Pokiaľ súd nepriznanie tohto nároku zdôvodnil nepreukázaním uzatvorenia osobitnej zmluvy o povolenom/nepovolenom prečerpaní bežného účtu, tento dôvod je v rozpore so skutkovými tvrdeniami navrhovateľa, pretože tento uzatvorenie osobitnej zmluvy nikdy netvrdil, ani sa nedomáhal tohto nároku z uvedeného titulu. Naopak, tvrdil, že došlo zo strany odporcu k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu (čo aj listinne preukázal č.l. 38 spisu) tým, že odporca, ako majiteľ účtu, prečerpal peňažné prostriedky z účtu nepovolene, čím sa dostal do debetu v sume 32,30 eur a vznikol tak navrhovateľovi nárok okrem sumy debetu domáhať sa voči odporcovi aj debetného zostatku v súlade s úrokovými sadzbami banky (č.l. 19 spisu). Súd prvého stupňa tak bude povinný sa osobitne právne i skutkovo vysporiadať aj s touto časťou nároku a svoje úvahy aj riadne a presvedčivo zdôvodniť. Odvolací súd preto, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania, z uvedených dôvodov zrušil rozsudok prvostupňového súdu v časti zamietnutých nárokov a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.