Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/328/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6406206728 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6406206728.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35593008, zastúpeného advokátom JUDr. Svoradom Petruškom, so sídlom Advokátskej kancelárie v Nitre, Kupecká č. 18, proti žalovanému Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom Námestie SNP č. 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Halajom, so sídlom Advokátskej kancelárie v Revúcej, ul. Remeselnícka č. 307/1, v konaní o vydanie veci a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/206/2006-542 z 22. 06. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia, uložil povinnosť žalovanému vydať žalobcovi dokumentáciu vzťahujúcu sa k vydávaným nehnuteľnostiam do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e . Vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 103.882,35 Eur k rukám JUDr. Mag. Jána Čarnogurského a vo výške 9.016,39 Eur k rukám JUDr. Svorada Petrušku mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 125.268,33 Eur na účet JUDr. Svorada Petrušku vedený v F. F. č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobe o vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.") okresný súd v poradí druhým rozsudkom opätovne vyhovel. Žalovanému ako správcovi majetku štátu uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. X v kat. úz. D., ktorým zodpovedajú nehnuteľnosti zapísané u Správy katastra K. pre kat. úz. D. na liste vlastníctva č. XXXX. Nehnuteľnosti konkretizované parcelnými číslami, druhom pozemku a výmerou uložil súd vydať žalobcovi v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s dokumentáciou vzťahujúcou sa k vydávaným nehnuteľnostiam. Výzvu na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam adresoval žalovanému ešte právny predchodca žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, so sídlom Hollého 10, Trnava. Výzva bola žalovanému doručená 30. 08. 2005. Žalovaný výzve na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D. vedených v pozemnoknižnej vložke č. X nevyhovel. V zákonom ustanovenej lehote si právny predchodca žalobcu uplatnil právo na vydanie veci na súde. V priebehu konania sa na základe právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prechod práv a povinností, zmenil žalobca na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra. Za žalovaného v súdnom konaní bola správne označená právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravovala. Držiteľom nehnuteľností vo vlastníctve štátu podľa listu vlastníctva č. 1497 kat. úz. Orovnica je žalovaný. Zo skutočnosti, že sa v priebehu konania nepreukázal právny dôvod prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu, súd vyvodil, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu bez právneho dôvodu, čím je naplnený reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z.. Dôkazom o prechode vlastníctva k pozemkom zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 4 pre kat. úz. D. na štát v rozhodnom období od 08. 05. 1945 do 01. 01. 1990 je zápis v pozemnoknižnej vložke č. 4 pod č. d. 554/1948 z 30. 06. 1948. Vlastníctvo mohlo byť navrátené ku všetkým označeným nehnuteľnostiam. Žiaden z pozemkov, ktorých vydania sa žalobca domáhal, nespĺňajú podmienku vymedzenú v § 6 zákona č. 161/2005 Z. z.. Súd žalobe ako dôvodnej na základe týchto zistení vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p."). Žalobcu, ktorý mal v konaní úspech, v určitom časovom úseku po sebe zastupovali dvaja advokáti. Žalobcovi vzniknuté trovy konania rozčlenil okresný súd v závislosti od obdobia poskytovania právnych služieb a časť prisúdených trov uložil žalovanému nahradiť žalobcovi na účet pôvodného právneho zástupcu (pôvodného účastníka) JUDr. Mag. Jána Čarnogurského a časť k rukám právneho zástupcu zmeneného žalobcu JUDr. Svorada Petrušku. Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním žalobca aj žalovaný. Žalobca podal odvolanie len v časti, v ktorej rozhodol okresný súd o náhrade trov konania. Prvostupňovému súdu vytýkal, že nesprávne aplikoval ustanovenia § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p.. Právo na náhradu trov konania je výsostným nárokovým právom účastníka konania. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo uložené žalovanému zaplatiť časť náhrady trov konania k rukám pôvodného právneho zástupcu účastníka JUDr. Mag. Jána Čarnogurského nemá oporu v zákone. Žalovanému mala byť uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a zaplatiť ich v celej uplatnenej výške 161.053,93 Eur výlučne k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Svorada Petrušku, ktorý zastupoval účastníka v čase, keď súd svojim rozsudkom vo veci rozhodol. Ak prvostupňový súd rozdelil trovy právneho zastúpenia medzi advokáta JUDr. Mag. Jána Čarnogurského a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, bolo povinnosťou súdu priznať právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Svoradovi Petruškovi aj úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb „prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom". Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť náhradu trov konania vo výške 161.053,93 Eur k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Svorada Petrušku. Žalovaný podal odvolanie proti celému rozsudku okresného súdu s uplatnením odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p., v ktorom vytýkal prvostupňovému súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasil s názorom okresného súdu, že žalobca je právnym nástupcom pôvodného vlastníka nehnuteľností zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. D.. Vlastníkom nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky č. X kat. úz. D. bola Ostrihomská kapitula, ktorá ako subjekt práva naďalej existuje. Ostrihomsko-budapeštianska arcidiecéza nemá vedomosť o žiadnom cirkevno-správnom opatrení, na základe ktorého by sa žalobca stal právnym nástupcom dobového Ostrihomského arcidiecézneho úradu. Útvary Rímskokatolíckej cirkvi majúce právnu subjektivitu môžu nadobúdať a vlastniť majetok podľa predpisov svetského práva. Z pohľadu svetského práva platného na území Slovenskej republiky je vlastníkom nehnuteľného majetku tá osoba majúca právnu subjektivitu, ktorej svedčí zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností (predtým v Pozemkovej knihe). Žalobca opiera svoje tvrdenie o právnom nástupníctve po Ostrihomskej kapitule o Apoštolské konštitúcie „Ad ecclesiastici regiminis incrementum", „Praescriptionum sacrosancti" a „Qui divino". Tieto Apoštolské konštitúcie však nemajú žiadne ustanovenia vzťahujúce sa k zmene vlastníctva k hnuteľnému či nehnuteľnému majetku Ostrihomskej kapituly. Vyňatie časti územia Ostrihomskej arcidiecézy spod priamej riadiacej moci Ostrihomského arcibiskupa Apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum" z 02. 09. 1937 a zverenie majetku do správy apoštolského administrátora nemalo za následok zmenu hraníc Ostrihomskej arcidiecézy ani zánik vlastníckeho práva útvarov Rímskokatolíckej cirkvi k ich majetku nachádzajúcom sa na území súčasnej Slovenskej republiky, napr. Ostrihomskej kapituly. Z vnútorných predpisov Rímskokatolíckej cirkvi vyplýva, že samotné rozhodnutie o rozdelení cirkevnej právnickej osoby nemá za následok zmenu jej vlastníctva. Pre zmenu vlastníctva je potrebné ďalšie rozhodnutie príslušnej cirkevnej vrchnosti. V súdnom konaní nebolo preukázané, že by pápež alebo ním poverená osoba rozhodla o rozdelení majetku Ostrihomskej kapituly. Ani „Modus Vivendi", ktorú žalobca nesprávne označuje za medzinárodnú zmluvu, neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by sa v Ostrihomskej kapitule odnímalo jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v Pozemkovej knihe pre obec D. a že by toto vlastníctvo nadobudla iná cirkevná právnická osoba. Apoštolskou konštitúciou „Slovachiae sacrorum Antistites" zo 14. 02. 2008 došlo k územným zmenám hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií, ale na jej základe žiaden z útvarov Rímskokatolíckej cirkvi neinicioval na príslušnej správe katastra zápis zmien v osobe vlastníka v dôsledku zmien v jej územnom správnom členení. Takémuto návrhu by žiadna správa katastra ani vyhovieť nemohla. Podľa vnútorných predpisov Rímskokatolíckej cirkvi od roku 1917 platí, že pre zmenu vlastníckeho práva útvarov cirkvi s právnou subjektivitou, ktoré sa rozdeľujú alebo z ktorých sa odčlenením vytvára iný subjekt, platí princíp v dvojfázovosti. V prvej fáze musí byť vydané rozhodnutie o rozdelení alebo o odčlenení, ktorým sa vytvára nový právny subjekt a následne druhým rozhodnutím sa musí rozhodnúť o rozdelení, resp. pridelení majetku pôvodného útvaru, ktorého sa organizačná zmena dotkla. Existencia prvého rozhodnutia o zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií je preukázaná. Žalobca v konaní nepreukázal (ani netvrdil), že by bolo vydané aj druhé rozhodnutie o zmene vlastníckeho práva útvarov dotknutých organizačnými zmenami. Dôkazom o tom, že Apoštolská konštitúcia „Ad ecclesiastici regiminis incrementum" z 02. 09. 1937 nemohla znamenať právne nástupníctvo žalobcu po Ostrihomskej kapitule, je v súdnom spise sa nachádzajúca pozemnoknižná vložka č. XXXX pre kat. úz. Z. O., podľa ktorej sa 30. 12. 1944 uzavrela zámenná zmluva s pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi a vlastnícke právo Ostrihomskej kapituly bolo do Pozemkovej knihy vpísané 11. 08. 1950 cca 13 rokov po tom, ako podľa tvrdenia žalobcu nemala Ostrihomská kapitula vlastniť na území súčasnej Slovenskej republiky žiadne nehnuteľnosti. Právne nástupníctvo Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra po Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecéze (pôvodný názov Bratislavsko-trnavská arcidiecéza) z Apoštolskej konštitúcie „Slovachiae sacrorum Antistites" nevyplýva. Vyhlásenie Kongregácie pre biskupov o právnej subjektivite slovenských cirkevných útvarov latinského obradu z 12. 06. 2009 nie je podľa vyjadrenia právneho zástupcu Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra na pojednávaní vo veci 8C/30/2007 na Okresnom súde Nitra druhým rozhodnutím o naložení s majetkom podľa kánonu 122 CIC 1983, ale len výkladom prijatej konštitúcie. Právnym nástupcom Ostrihomskej kapituly nebola Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza. Apoštolská konštitúcia „Slovachiae sacrorum Antistites" zo 14. 02. 2008 nemá za následok prevod ani prechod práva oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z. z. z Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra. Na vyhovenie návrhu na zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2 O. s. p. neexistoval právny dôvod, neexistuje taká právna skutočnosť, ktorá by nastala po začatí konania a s ktorou by právne predpisy spájali prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa v tejto veci koná, z Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra. Súd nemohol podanie Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra označené ako návrh na vstup nového účastníka do konania posúdiť ani ako návrh na zámenu účastníka z dôvodu, že na zámenu účastníka je potrebný súhlas všetkých účastníkov konania, ktorý nebol daný. Prvostupňový súd neposúdil správne ani otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Žalovaný Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik mohol vydať nehnuteľnosti žalobcovi jedine uzavretím dohody o vydaní nehnuteľnej veci podľa § 5 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z.. Žalobca sa v konaní nedomáhal uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnej veci ani nahradenia prejavu vôle žalovaného uzavrieť takúto dohodu. Vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam by na základe uzavretej dohody povolením vkladu takejto dohody do katastra nehnuteľností prešlo. Rozsudok, ktorým sa žalovanému ukladá povinnosť vydať a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam, nie je vykonateľný. Na jeho základe nie je možné priamo zapísať vlastnícke právo žalobcu do katastra nehnuteľností a nenahrádza jeho vôľu pri uzavretí dohody o vydanie nehnuteľností. Tento názor prezentoval aj prokurátor v proteste k rozhodnutiu iného súdu. Žaloba mala smerovať priamo voči vlastníkovi nehnuteľností v Slovenskej republike. Účelom zákona č. 161/2005 Z. z. je navrátiť vlastníctvo oprávnenej osobe. Navrátiť možno vlastníctvo, len ak sa štát stal vlastníkom nehnuteľnosti. V inej právnej veci týkajúcej sa nehnuteľnosti, u ktorej je v Pozemkovej knihe iba vyznačená poznámka záboru nehnuteľností, ale nie prechod vlastníckeho práva na štát, sa tvrdí, že vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na štát vôbec neprešlo. Ani v pozemnoknižnej vložke č. X pre kat. úz. Orovnica nie je zápis preukazujúci prechod vlastníckeho práva na štát, len poznámka záboru datovaná 18. 04. 1925 (mimo rozhodného obdobia), ktorá bola následne potvrdená totožnou poznámkou z 30. 06. 1948. Ak vlastnícke právo na štát neprešlo, nemôže sa oprávnená osoba podľa zákona č. 161/2005 Z. z. domáhať navrátenia vlastníctva. Žalobca do 30. 04. 2006, ani do ukončenia dokazovania v tejto veci nepreukázal, že vlastníctvo nehnuteľností, ohľadne ktorých sa domáha vydania, na štát vôbec prešlo a že sa tak stalo v rozhodnom období niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 reštitučného zákona. Prvý krát došlo k zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na štát po rozhodnutí o schválení Registra obnovenej evidencie pozemkov dňa 29. 09. 2000, t. j. po rozhodnom období. Za riadne uplatnenie práva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa považuje splnenie dvoch podmienok - doručenie písomnej výzvy povinnej osobe a preukázanie reštitučného nároku. Žalobca reštitučný titul nepreukázal, preto žalovanému nikdy nemohla vzniknúť povinnosť vydať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania. Žaloba bola podaná predčasne. Vzhľadom na nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej je nesprávne i rozhodnutie o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Náhradu trov konania mal súd po práve priznať žalovanému. Súdna prax v reštitučných veciach zaujala názor, že základom pre výpočet trov právneho zastupovania nie je hodnota predmetu sporu, ale sa predmet konania považuje za neoceniteľný peniazmi a odmena advokáta sa určuje vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu zamietnuť a uložiť žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu a rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa § 220 O. s. p. zmenil. Predmetom konania je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvi podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Predmet zákona je vyjadrený v § 1 tak, že „tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam". Zákon vymedzuje osobu oprávnenú, povinnú, druh nehnuteľností, ku ktorým sa navracia vlastnícke právo, spôsob a lehoty na úspešné uplatnenie nároku. Prvostupňový súd považoval žalobu za dôvodnú, pretože sa navrátenia vlastníctva domáhala osoba oprávnená v lehotách a spôsobom predpísaným zákonom proti správne označenej povinnej osobe. Nehnuteľnosti, ku ktorým žiadal žalobca navrátiť vlastníctvo, nepodliehajú § 6 zákona, ku ktorým sa vlastníctvo nenavracia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorých správnosť podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje a v dôvodoch svojho potvrdzujúceho rozsudku (vo veci samej) sa obmedzí len na doplnenie dôvodov preukazujúcich správnosť napadnutého rozhodnutia vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného. Napriek tomu, že odvolací súd už v uznesení sp. zn. 17Co/193/07 z 03. 10. 2007 vyslovil právny názor, že Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza je právnym nástupcom po Ostrihomskej kapitule a že vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným v súčasnosti na LV č. XXXX pre kat. úz. D. je žalovaný povinnou osobou, proti ktorému môže oprávnená osoba na súde uplatniť svoje nároky podľa zákona č. 161/2005 Z. z., žalovaný opätovne právne nástupníctvo Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko- trnavskej arcidiecézy a následne Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra spochybňuje a naďalej namieta vecnú pasívnu legitimáciu štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky. Žalovaný nespochybňuje, že nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. Orovnica boli cirkevným majetkom, jeho námietky o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vychádzajú z tvrdení, že zmluva „Modus Vivendi" ani Apoštolské konštitúcie, na ktoré sa žalobca a súd odvolávajú v rozhodnutí, neoprávňujú súčasného žalobcu domáhať sa navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. z dôvodu, že nie „jej" vec prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období. Otázkou, či je Rímskokatolícka cirkev (registrovaná cirkev na území Slovenskej republiky) právnym nástupcom po Ostrihomskej kapitule (Ostrihomskej arcidiecéze) riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen v rozsudku 3 Cdo 119/2002, na ktorý odvolací súd poukázal v uznesení 17Co/193/2007, ale i mnohé okresné a krajské súdy na území Slovenskej republiky počnúc napr. rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17Co/257/96 z 10. 09. 1996, v ktorom námietku žalobcu (štátny majetok), že Rímskokatolícka cirkev na území Slovenskej republiky nie je právnym nástupcom po pozemnoknižnom vlastníkovi Ostrihomskom arcibiskupstve (cirkvi nachádzajúcej sa mimo územia Slovenskej republiky) vyriešil tak, že „cirkevný majetok bol upravený osobitne, nemohol byť riešený po vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi. Podľa „Modusu Vivendi" medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 02. 02. 1929 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti z 30. 12. 1977 bola na základe konštitúcií „Praescriptionum sacrosancti" a „Qui divino" zriadená samostatná Slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam. Farnosti, predovšetkým na juhu Slovenska, patriace do pôsobnosti Ostrihomskej arcidiecézy sa stali súčasťou diecéz v rámci Slovenskej provincie. Takto došlo k úprave a zosúladeniu diecéz a nástupníctvu právnemu k cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. Právnym nástupcom vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú zapísané pozemnoknižne na zahraničné právne subjekty a nachádzajú sa na území Slovenskej republiky je príslušné biskupstvo, na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú. Právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva je Arcibiskupstvo v Trnave." ako i novšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 2 Cdo 208/2009 z 30. 11. 2010 („Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku bola na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v Pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku") a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 200/2010 z 27. 02. 2012 („Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v Pozemkových knihách na Ostrihomskú arcidiecézu alebo iný zahraničný právny subjekt Rímskokatolíckej cirkvi. Ostrihomská arcidiecéza nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto ani de jure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala 29. 05. 1922 a práve toto územie aj odčlenila od Ostrihomskej arcidiecézy a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre dňa 02. 09. 1937"), ale aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 216/2011-36 z 25. 05. 2011 alebo III. ÚS 373/2012-23 z 23. 08. 2012, ale tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 42/2011 z 20. 09. 2012, v ktorých nesprávnosť tohto historického výkladu právneho nástupníctva všeobecnými súdmi ústavným súdom vytknutý nebol. Tento záver nespochybňuje ani list Ostrihomského arcibiskupa, ktorý odpovedal na nesprávne položené (súdom prevzaté) otázky žalovaného, či Ostrihomská kapitula, pokiaľ ako subjekt práva naďalej existuje, v minulosti previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z pozemnoknižnej vložky č. X pre obec Orovnica na iný útvar Rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenskej republiky a či môže zahraničný cirkevný útvar vlastniť majetok na území inej republiky. Na obdobnú otázku v inom spore vedenom pred Okresným súdom Nitra správca majetku Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy dňa 30. 09. 2008 uviedol „keď Apoštolská Svätá stolica založila Trnavskú apoštolskú administratúru, ktorá toho času obsiahla Československú časť cirkevnej organizácie s názvom Ostrihomská arcidiecéza ako samostatnú jednotku cirkevnej správy a právnickú osobu, z pohľadu statkov Ostrihomskej arcidiecézy sa stala právnym nástupcom Trnavská apoštolská administratúra. Na Vašom území neskoršie Trnavské, potom Bratislavsko-trnavské arcibiskupstvo resp. novšie Nitrianske, Banskobystrické biskupstvo a Bratislavské arcibiskupstvo sa stali právnymi nástupcami Trnavskej apoštolskej administratúry." Táto odpoveď Ostrihomskej arcidiecézy z Maďarska potvrdzuje závery okresného súdu o právnom nástupníctve Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy na základe územného princípu po Ostrihomskej kapitule. Pre posúdenie právneho nástupníctva Slovenských cirkevných útvarov po Ostrihomskej kapitule je dôležitejšie než odpoveď Ostrihomského arcibiskupa potvrdenie Štátneho sekretariátu Jeho Svätosti pod č. 2172/96/RS z 11. 03. 1996 na č. l. 67 spisu, v ktorom Štátny sekretariát - sekcia pre vzťahy so štátmi odvolávajúc sa na Apoštolskú konštitúciu Pápeža Jána Pavla II. nazvanú „Praescriptionum sacrosancti" z 30. 12. 1977 publikovanú v „Acta Apostolicae Sedis" zv. LXX dňa 31. 05. 1978 potvrdzuje, že Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Košická arcidiecéza a Nitrianska diecéza s ich súčasnými hranicami v Slovenskej republike sú zákonnými nástupcami na územiach vymedzených katolíckej cirkvi v Uhorsku a to Ostrihomskej arcidiecézy, Györskej diecézy a Kláštora na území Pannonhalma a tiež sú nástupcami čo sa týka majetkov hnuteľných a nehnuteľných na územiach, ktoré od roku 1918 tvorili časť Československa a v súčasnosti sa nachádzajú v Slovenskej republike, zatiaľ čo vtedy patrili do cirkevného vymedzenia katolíckej cirkvi v Uhorsku. Od rozhodnutia prvostupňového súdu rozsudkom zo 16. 05. 2007 a odvolacieho súdu uznesením z 03. 10. 2007 nastala ďalšia právna skutočnosť, v dôsledku ktorej sa oprávnenou osobou v konaní o navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z. z. stala Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra. Dňa 14. 02. 2008 bola vyhlásená Apoštolská konštitúcia „Slovachiae sacrorum Antistites" o vzniku diecéz a zmene hraníc a mien diecéz a cirkevných provincií. Apoštolskou konštitúciou zo 14. 02. 2008 zanikla Bratislavsko-trnavská arcidiecéza a boli zriadené nové diecézy. Právne nástupníctvo z pôvodného žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy so sídlom v Trnave na Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Nitra, je preukázané vyhlásením Kongregácie biskupov o právnej subjektivite slovenských cirkevných útvarov latinského obradu (Prot. č. 621/2003) z 12. 06. 2009 (č. l. 434 spisu) a potvrdením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo 16. 03. 2009 o právnej subjektivite Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Nitra (č. l. 432 spisu). Zánikom pôvodného účastníka Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza sa podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra zo zákona stalo účastníkom konania z dôvodu, že predmet sporu spadá do jeho teritoriálnej pôsobnosti a súd z úradnej moci mal konštatovať zmenu účastníka podľa § 107 ods. 4 O. s. p. a naďalej konať s právnym nástupcom pôvodného účastníka. Nadbytočné rozhodnutie o zmene účastníka podľa § 92 ods. 2 O. s. p. uznesením č. k. 5C/206/2006-457 z 26. 01. 2010 pre zákonnú zmenu účastníka podľa § 107 ods. 4 O. s. p. môže zostať bez povšimnutia. Právny záver o právnom nástupníctve Biskupstva Nitra po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze na základe Apoštolskej konštitúcie „Slovachiae sacrorum Antistites" vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 87/2010 zo 16. 03. 2011 uverejneného v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zv. 3 ročník 2011 na str. 41 pod poradovým (publikačným) č. 36/2011, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 139/2010 z 10. 03. 2011. Odvolací súd zaujal v uznesení sp. zn. 17Co/193/2007 právny názor aj k otázke vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. Správnosť právneho názoru prvostupňového a odvolacieho súdu, že povinnou osobou v súdnom konaní o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. môže byť i právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky potvrdzuje uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 01. 03. 2012 sp. zn. IV. ÚS 111/2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na rozdielny výklad zákona č. 161/2005 Z. z. všeobecnými súdmi a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v otázke, či pasívne legitimovaným subjektom v konaní o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. má byť právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky alebo sa v súdnom konaní môže oprávnená osoba domáhať vydania veci len voči vlastníkovi. Ústavný súd uviedol: „ak zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k tejto otázke prijaté nebolo, za jeden z možných záverov, ktorý nevykazuje znaky arbitrárnosti a je ústavne udržateľný je ten, že vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore pred súdom má byť vlastník nehnuteľností - štát". Argumentom „a contrario" pripúšťa sa aj taký výklad, že vecne pasívne legitimovaným subjektom v spore o navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z. z. je právnická osoba, ktorá nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje. Rovnakým spôsobom upravoval označenie povinnej osoby i zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, ktorý v § 3 za povinnú osobu určoval štát, obec, štátom alebo obcou založené alebo zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom, ktoré hospodária s majetkom štátu alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti zákona vec držia. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku 29. 05. 2007 sp. zn. 2 Cdo 160/2006 vyslovil názor, že vecne pasívne legitimovaným účastníkom v spore o vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z. môže byť nielen vlastník nehnuteľnosti, ale aj právnická osoba spravujúca majetok štátu, ktorá ku dňu účinnosti toho zákona nehnuteľnosti držala. Námietka žalovaného, že žalovanému nikdy nevznikla povinnosť vydať nehnuteľnosti, keď právny predchodca žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza vo výzve na vydanie nehnuteľností z 23. 08. 2005 neuviedla reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a ani do skončenia konania nepreukázala, akým spôsobom prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z pozemnoknižnej vložky č. X kat. úz. D. na štát, nie je dôvodná. Vo výzve (kópia založená na č. l. 18 spisu) na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam pod č. 3985/05 adresovanej Lesom Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica právny predchodca žalobcu uviedol, že podľa zákona č. 161/2005 Z. z. vyzýva Lesy Slovenskej republiky ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat. úz. D., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s nim, ako aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľnosti špecifikoval v prílohe k výzve, označil ich číslom pozemnoknižnej vložky, identifikáciou parciel č. XXX-586/05 z augusta 2005 a výpisom z listu vlastníctva č. 1497. Vo výzve bol popísaný prechod práva k nehnuteľnostiam z Ostrihomskej kapituly na žiadateľa a vo výzve bolo uvedené, že do vlastníctva štátu prešli nehnuteľnosti z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. h/ zákona prevzatím bez právneho dôvodu. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že pre splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje konkretizovať nehnuteľnosti označením pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia. „Hodnotenie skutočnosti, že vo výzve nebol konkretizovaný dôvod, o ktorý oprávnená osoba svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy sa javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel." Tento záver vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 250/2010-42 z 11. 11. 2010 aj I. ÚS 12/2010-47 zo 07. 07. 2010. Z uvedeného je zrejmé, že vo výzve oprávnenej osoby postačilo uviesť, že sa domáha navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa konkrétneho dôvodu § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. a nebolo potrebné priamo k výzve doložiť dôkazy preukazujúce naplnenie tvrdeného reštitučného titulu. Pokiaľ odvolací súd v uznesení 17Co/193/2007 z 03. 10. 2007 uložil prvostupňovému súdu skúmať, kedy a akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. 4 kat. úz. Orovnica na štát, tak z toho dôvodu, že sa podľa zákona č. 161/2005 Z. z. mohlo navrátiť vlastníctvo len k tým nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu v období od 08. 05. 1945 do 01. 01. 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Dopytom na spracovateľa Registra obnovenej evidencie pozemkov ani dopytom na Správu katastra K. sa nepodarilo zistiť, na základe akej právnej skutočnosti za vlastníka nehnuteľností z pozemnoknižnej vložky č. X kat. úz. D. zapísali štát. Z tejto skutočnosti prvostupňový súd vyvodil záver, že nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. X prešli do vlastníctva štátu spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z. z. prevzatím bez právneho dôvodu. S uvedeným názorom okresného súdu je možné súhlasiť. V súdnom spise sú založené listiny, z ktorých je možné usúdiť, že štát zamýšľal prevziať nehnuteľnosti v kat. úz. Orovnica postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy (napr. prihláška o prídel pôdy podrobenej revízii podľa zákona č. 142/1947 Sb. z 09. 06. 1948, v ktorej Československý štát, Správa štátnych lesov žiada prídelom prideliť nehnuteľnosti v kat. úz. D. na č. l. XXX spisu alebo návrh pôdohospodárskeho odboru rady Okresného národného výboru v O. V. z 28. 08. 1956 adresovaný Ľudovému súdu, oddelenie Pozemkových kníh, Nová Baňa na zápis vlastníckeho práva Československého štátu Správe pôdohospodárskeho odboru rady ONV v Novej Bani k trom parcelám uvedeným v pozemnoknižnej vložke č. X kat. úz. D. podľa zákona č. 142/1947 Sb.), ale keďže konkrétna listina o odňatí nehnuteľnosti bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. nebola preukázaná, súd mohol konštatovať iba, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu bez právneho dôvodu. Vyššie uvedenými listinami datovanými v roku 1948 a v roku 1956 je preukázané, že nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu po 08. 05. 1945. Za dátum prevzatia nehnuteľnosti štátom nie je možné považovať zápis Registra obnovenej evidencie pozemkov po jeho schválení. Register obnovenej evidencie pozemkov sa vyhotovoval na základe právnych listín preukazujúcich určité práva k nehnuteľnostiam. Žalovaný v priebehu konania netvrdil, že nehnuteľnosti z LV č. XXXX kat. úz. D. nemal v správe pred 01. 01. 1990 a nesprávnosť zápisu vlastníka na LV č. XXXX v žiadosti o opravu názvu vlastníka z 20. 01. 2003 adresovanej Správe katastra K. namietal len z formálnych dôvodov (ako má správne znieť názov vlastníka) nie, že by vlastnícke právo štátu k nehnuteľnostiam v LV 1497 nesvedčalo. Z týchto skutočností okresný súd vyvodil správny skutkový záver, že nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období podľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z.. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že rozsudok, ktorým sa povinnej osobe ukladá vydať nehnuteľnosti a navrátiť vlastníctvo k nehnuteľným veciam, nie je vykonateľným rozhodnutím súdu, na základe ktorého môže správa katastra zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam oprávnenej osobe. Súdy Slovenskej republiky vo všeobecnosti rozhodujú podľa reštitučných zákonov (403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, 282/1993 Z. z. o zmiernení majetkových krívd spôsobených cirkvám, aj podľa zákona č. 161/2005 Z. z.) o povinnosti povinnej osoby vydať vec. Správa katastra akceptovala rozhodnutia s výrokom o povinnosti žalovaného vydať nehnuteľnosti a na ich základe ako verejnej listiny spôsobilou na vykonanie zápisu záznamom do katastra nehnuteľností dochádzalo k zmene vlastníka nehnuteľnosti (napr. Katastrálny bulletin č. 2/1996, Katastrálny bulletin č. 3/2002). Vyššie uvedené skutočnosti potvrdzujú správnosť právneho záveru okresného súdu o dôvodnosti žaloby vo veci samej. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Výroky o trovách konania napadli odvolaním obaja účastníci. Žalobca namietal, že povinnosť žalovanému nahradiť trovy konania mal súd uložiť žalobcovi jedným výrokom k rukám súčasného právneho zástupcu žalobcu JUDr. Svorada Petrušku v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p.. K rozsahu uznaných úkonov právnej služby okresnému súdu vytkol iba to, že ak rozdelil náhradu trov konania účastníka v závislosti od toho, ktorý advokát ho v akom období zastupoval, mal priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania aj za úkon právnej služby uskutočnený JUDr. Svoradom Petruškom - prevzatie a príprava zastúpenia podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.), ale žiadal zmeniť rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobcovi bude priznaná plná náhrada trov vo výške 161.053,93 Eur. Priznanie trov konania žalobcovi namietal žalovaný len v súvislosti s tvrdením, že žaloba nebola dôvodná, súd jej nemohol vyhovieť a pri zamietnutí žaloby by úspešnému žalovanému prisúdil náhradu trov konania. K výške trov uviedol, že všeobecná hodnota nehnuteľností bola preukázaná znaleckým posudkom, ale vzápätí odkázal na rozhodovaciu prax časti súdov, ktoré úspešnému účastníkovi v konaní podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. určujú trovy právneho zastupovania ako keby predmet konania nebol oceniteľný peniazmi. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Právny zástupca žalobcu dôvodne namieta, že náhrada trov konania sa v občianskom súdnom konaní prisudzuje účastníkovi a v § 149 ods. 1 O. s. p. je určené platobné miesto, na ktoré musí neúspešný účastník nahradiť účastníkovi, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania. Trovy konania je neúspešný účastník povinný zaplatiť advokátovi úspešného účastníka. Občiansky súdny poriadok počíta aj s možnosťou, že si účastník zvolil viacerých advokátov. V takom prípade patrí účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia len za jedného advokáta. Túto náhradu trov podľa § 149 ods. 3 O. s. p. prizná súd na účet advokáta, ktorého účastník určí a ak účastník advokáta neurčí, súd prizná náhradu trov na účet ktoréhokoľvek z nich. Ustanovenie § 149 ods. 3 sa na daný prípad nevzťahuje. Žalobca si nezvolil dvoch advokátov. JUDr. Mag. Ján Čarnogurský zastupoval v konaní pôvodného žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, ktorý v priebehu súdneho sporu zanikol a súd ďalej pokračoval s jeho právnym nástupcom Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, ktoré si za zástupcu v konaní dňa 20. 06. 2001 zvolilo advokáta JUDr. Svorada Petrušku. Správne mal okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania k rukám (na účet) jeho advokáta JUDr. Svorada Petrušku. Pri určení výšky trov správne okresný súd vychádzal z § 10 ods. 1 advokátskej tarify, podľa ktorej sa základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby určuje z hodnoty veci, ktorá je predmetom konania. Konanie o vydanie veci a navrátenie vlastníctva nie je konaním, v ktorom by nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Už v uznesení sp. zn. 17Co/193/2007 z 03. 10. 2007 uložil odvolací súd súdu prvého stupňa vyporiadať sa (znamená odôvodniť svoje rozhodnutie) s otázkou, čo je základom pre tarifnú odmenu advokáta účastníka, keď hodnota sporu bola na základe oznámenia účastníkov určená sumou 348.418,44 Eur a až následne bol doložený znalecký posudok vyhotovený na požiadanie Advokátskej kancelárie ULC Čarnogurský s. r. o. Bratislava z 03. 05. 2007 č. 4/2007 vyhotovený znalcom C.. L. B., znalcom z odboru lesníctvo, odvetvie odhad hodnoty lesov na výpočet všeobecnej hodnoty lesných nehnuteľností, v ktorom sa určila všeobecná cena nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX aj na LV č. XXXX kat. úz. D.. Znalecký posudok C.. L. B. určuje všeobecnú hodnotu lesných nehnuteľností nielen podľa druhu a výmery konkrétnych parciel, ale všeobecná hodnota zahŕňa aj lesný porast. Ocenenie nehnuteľností nebolo vykonané podľa jednotlivých parciel, ale celkovo za všetky lesné pozemky a ostatné plochy zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX. Na LV č. XXXX bola vedená len jedna parcela EKN XXXX/XXX o výmere 90 m2 . Všeobecná hodnota nehnuteľností bola znalcom určená sumou 4.228.905,30 Eur. Odvolací súd považuje za správne, ak za základ pre výpočet tarifnej odmeny advokáta vzal súd všeobecnú hodnotu lesných nehnuteľností určenú znaleckým posudkom z dôvodu, že v oznámení žalovaného o cene lesných nehnuteľností, ktoré boli predmetom sporu z 28. 02. 2007 nie je uvedené, akým spôsobom bola stanovená cena nehnuteľností 348.418,44 Eur. Vzhľadom na to, že parcely, ktorých vydania sa žalobca domáhal, neboli oceňované jednotlivo a že parcela č. EKN XXXX/XXX z LV č. XXXX kat. úz. D. (ohľadne ktorej vzal žalobca čiastočne žalobu späť) má výmeru iba 90 m2 z celkovej výmery oceňovaných pozemkov 931,2383 ha, zanedbateľná výmera tejto nehnuteľnosti neovplyvňuje výšku všeobecnej hodnoty vydávaných nehnuteľností. Trovy právneho zastupovania za žalobcu vyčíslil jeho advokát JUDr. Svorad Petruška v podaní z 27. 06. 2011 na 161.053,93 Eur. Prvostupňový súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania iba vo výške 112.898,74 Eur, keď za niektoré úkony právnej služby odmenu nepriznal. Vyúčtovanie trov prvostupňovým súdom v dôvodoch jeho rozhodnutia sa nekryje s vyúčtovaním trov vyhotoveným advokátom žalobcu JUDr. Svoradom Petruškom z dôvodu, že súd prvého stupňa zaujal nesprávny právny názor, že trovy vzniknuté právnemu predchodcovia žalobcu je potrebné vyúčtovať osobitne a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť ich pôvodnému právnemu zástupcovi zaniknutého účastníka žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Skutočnosťou, že vyúčtovanie trov ku konaniu 5C/206/2006 adresovala advokátska kancelária ULC Čarnogurský s. r. o. Bratislava v mene žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Banskobystrická diecéza so sídlom Námestie SNP 19, Banská Bystrica, IČO: 00 419 702 sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal. Odvolací súd opakuje, že účastníkom konania ku dňu rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci samej bol žalobca Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra, ktorý podľa § 107 ods. 4 O. s. p. zo zákona vstúpil do práv a povinností pôvodného zaniknutého účastníka (s právnym nástupcom) a len tomuto žalobcovi, ktorý vstúpil ako účastník do konania zo zákona vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. Jediným právnym zástupcom žalobcu Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Nitra je JUDr. Svorad Petruška a podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania práve na jeho účet. Je vecou právnych zástupcov, akým spôsobom si medzi sebou prisúdené trovy konania za úkony právnej služby vykonané v tomto konaní vyporiadajú. Základná sadzba tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je JUDr. Svoradom Petruškom účtovaná z hodnoty veci 4.228.905,30 Eur v správnej výške. V súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. účtuje advokát žalobcu aj náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100-iny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (ďalej len „režijný paušál") a náhradu za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za čas strávený cestou do miesta vykonávania úkonu právnej služby, ktoré nie je sídlom advokáta (ďalej len „náhrada za stratu času"). Vyúčtovanie pracovných ciest zodpovedá zákonu č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Daň z pridanej hodnoty právny zástupca žalobcu neúčtuje. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 125.268,33 Eur, ktorú odvolací súd vyčíslil takto: úkon odmena režijný paušál 1. 03.07.2006 prevzatie a príprava zastúpenia JUDr. Mgr. Jánom Čarnogurským 8.877,71 Eur 5,44 Eur 2. 28.08.2006 písomné podanie na súd - žaloba 8.877,71 Eur 5,44 Eur 3. účasť na pojednávaní dňa 29.01.2007 na Okresnom súde Žiar nad Hronom (advokát uvádza nesprávny dátum pojednávania 29.01.2006) 8.877,71 Eur 5,92 Eur 4. 30.04.2007 pojednávanie na Okresnom súde Žiar nad Hronom 8.877,71 Eur 5,92 Eur 5. 16.05.2007 pojednávanie na Okresnom súde Žiar nad Hronom 8.877,71 Eur 5,92 Eur 6. 08.08.2007 písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 8.877,71 Eur 5,92 Eur 7. 03.10.2007 pojednávanie na odvolacom súde 8.877,71 Eur 5,92 Eur 8. 28.03.2008 - písomné podanie na súd - vyjadrenie k veci samej 8.877,71 Eur 6,31 Eur 9. 03.12.2008 pojednávania ne Okresnom súde Žiar nad Hronom 8.877,71 Eur 6,31 Eur 10. 27.04.2009 písomné podanie na súde vyjadrenie na výzvu súdu 8.885,89 Eur 6,95 Eur 11. 24.06.2009 účasť na pojednávaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom 8.885,89 Eur 6,95 Eur 12. 15.07.2009 písomné podanie na súd vyjadrenie k podaniu vedľajšieho účast. 8.885,89 Eur 6,95 Eur 13. 20.06.2011 prevzatie a príprava zastúpenia JUDr. Svoradom Petruškom po zmene účastníka 8.885,89 Eur 7,41 Eur 14. 22.06.2011 účasť na pojednávaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom 8.885,89 Eur 7,41 Eur spolu: 124.328,84 Eur 88,77 Eur Odmenu za úkon právnej služby z 03. 08. 2006 - rokovanie s protistranou odvolací súd nepriznal z dôvodu, že vykonanie takéhoto úkonu nie je v spise preukázané. Za písomné podanie na súd z 23. 03. 2007 odmena advokátovi žalobcu nepatrí z dôvodu, že nejde o vyjadrenie vo veci samej. V tomto podaní len jednou vetou právny zástupca JUDr. Mag. Ján Čarnogurský súdu oznámil, že súhlasí s vyčíslením hodnoty sporu ako ju určil žalovaný. Odmena nebola odvolacím súdom prisúdená ani za úkon právnej služby - spresnenie žalobného návrhu z 14. 05. 2007. Tento úkon nebol vykonaný účelne. Všetky rozhodujúce skutočnosti a návrhy mal advokát žalobcu uviesť už v pôvodnom písomnom návrhu z 25. 08. 2006. Za neúčelný úkon právnej služby považoval odvolací súd aj ďalšie vyjadrenie adresované Krajskému súdu v Banskej Bystrici k sp. zn. 17Co/193/2007 dňa 26. 09. 2007 po tom, ako 06. 08. 2007 podal žalobca písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného na Okresný súd Žiar nad Hronom. V dňoch 29. 01. 2007, 30. 04. 2007 a 16. 05. 2007 sa zúčastnil právny zástupca pôvodného žalobcu JUDr. Mag. Ján Čarnogurský pojednávania na Okresnom súde Žiar nad Hronom. Cestou zo sídla advokátskej kancelárie v Bratislave do Žiaru nad Hronom stratil čas v rozsahu 10 polhodín na jednej ceste. Za každý deň, kedy sa právny zástupca žalobcu JUDr. Mag. Ján Čarnogurský zúčastnil pojednávania na Okresnom súde Žiar nad Hronom mu patrí náhrada za stratu času po 10 polhodín x 9,85 Eur, za 1 deň 98,58 Eur. Pojednávania dňa 22. 06. 2011 na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa zúčastnil už právny zástupca JUDr. Svorad Petruška, ktorý účtuje za stratu času stráveného cestou z Nitry, kde má sídlo advokátskej kancelárie do Žiaru nad Hronom za 6 polhodín po 12,35 Eur, spolu 74,10 Eur. Náhrada za stratu času spolu 369,84 Eur. Odvolací súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za úkon právnej služby 03. 08. 2006 z dôvodu, že tento úkon nepovažoval za preukázaný. Z rovnakého dôvodu nebola prisúdená za deň 03. 08. 2006 ani náhrada za stratu času a ani cestovné náhrady z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť v deň 03. 08. 2006. Náhrada cestovných výdavkov za pracovné cesty vykonané v dňoch 29. 01. 2007, 30. 04. 2007 a 16. 05. 2007 JUDr. Mag. Jánom Čarnogurským a za cestu vykonanú 22. 06. 2011 JUDr. Svoradom Petruškom boli prisúdené v zmysle vyúčtovania: - 29. 01. 2007 Bratislava - Žiar nad Hronom a späť cestovné náklady osobným automobilom Škoda Fabia 6Y, EČ: BA XXX IM základná náhrada 340 km x 0,205 € 69,97 € spotreba benzínu 340/100 x 5,9 x 1,228 € 24,62 € - 30.04.2007 Bratislava - Žiar nad Hronom a späť cestovné náklady osobným automobilom Škoda Fabia 6Y, EČ: BA XXX IM základná náhrada 340 km x 0,205 € 69,97 € spotreba benzínu 340/100 x 5,9 x 1,228 € 24,62 € - 16.05.2007 Bratislava - Žiar nad Hronom a späť cestovné náklady osobným automobilom Škoda Fabia 6Y, EČ: BA XXX IM základná náhrada 340 km x 0,205 € 69,97 € spotreba benzínu 340/100 x 5,9 x 1,228 € 24,62 € - 22.06.2011 Nitra - Žiar nad Hronom a späť cestovné náklady osobným automobilom BMW, EČ: NR XXX FE základná náhrada 165 km x 0,183 € 30,195 € spotreba benzínu 165/100 x 7,8 x 1,46 € 18,79 € spolu: 332,755 € Náhrada hotových výdavkov vo výške 148,13 Eur za preklad dokumentov z latinčiny bola prisúdená podľa § 16 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súčet trov právneho zastupovania podľa uvedeného vyčíslenia je 125.268,33 €, ktorú uložil žalovanému odvolací súd zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Svorada Petrušku. Právo na náhradu trov odvolacieho konania žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný (§ 142, § 151 ods. 1 O. s. p.) neuplatnil, z tohto dôvodu mu žiadne prisúdené neboli. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že vedľajší účastník na strane žalovaného z konania vystúpil (oznámením, že už nemá záujem sa konania zúčastňovať) dňa 22. 06. 2011 (č. l. 524 spisu). Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.