Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/327/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411202313 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6411202313.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci žalobcu A. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., E. A. XX/XX, zastúpeného JUDr. Máriom Keletim, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Hlavná 36, Hnúšťa, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, v konaní o zaplatenie 2.672,66 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/66/2011 - 42 zo dňa 05. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 142,33 eur na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Mária Keletiho, advokáta so sídlom v Hnúšti, vedený v S. sporiteľni, a.s., pobočka X. S., filiálka G., pod číslom XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXX do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.672,66 eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a nahradiť mu trovy konania na účet právneho zástupcu JUDr. Mária Keletiho vo výške 785,38 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania nie je sporné, že žalobca bol stíhaný pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné stíhanie nebolo zastavené v prípravnom konaní, preto nenastali tie skutočnosti, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení, podľa ktorého by malo za štát konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Dňa 30. 10. 2008 bola na žalobcu podaná obžaloba na Okresnom súde Žiar nad Hronom; konanie bolo vedené pod sp. zn. 3T/201/208. Okresný súd v odôvodnení predmetného rozhodnutia ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za nesporné, že žalobca je osobou uvedenou v § 5 ods. 1 cit. zákona, ktorá má právo na náhradu škody, pretože bolo voči nemu vedené trestné stíhanie a v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. Podľa názoru okresného súdu v mene štátu vo veci náhrady škody koná v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a to z toho dôvodu, že škoda vznikla v trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod I). Trestné konanie je konanie podľa Trestného poriadku. Voči žalobcovi bolo vedené konanie podľa Trestného poriadku, súd obžalobu prijal, pokračoval v konaní, žalobcu uznal vinným, odsúdil ho a až po zrušení rozhodnutia krajským súdom bol v ďalšom konaní oslobodený. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bol predbežne prerokovaný, príslušný orgán tento nárok neuspokojil, preto sa žalobca so svojím nárokom oprávnene obrátil na súd. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným zákonom. Žalobca v trestnom konaní bol zastúpený dvoma advokátmi, ktorí si uplatnili odmenu za právnu pomoc v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. JUDr. Bóna si uplatnil sumu 481,94 eur a JUDr. Keleti sumu 2.190,72 eur. V konaní nebola výška náhrady škody nijakým spôsobom spochybnená. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že návrh žalobcu je dôvodný a preto mu v plnom rozsahu vyhovel. Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v podaní zo dňa 24. 10. 2011 žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. a ust. § 4 ods. 1 a 3 citovaného zákona. Konštatovanie okresného súdu, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené v prípravnom konaní a preto nenastali tie skutočnosti, na základe ktorých by malo za štát konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, označil za sporné a zmätočné, keďže žalovaný v písomnom vyjadrení ani na ústnom pojednávaní neodvodzoval príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v mene štátu od skutočnosti, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené už v prípravnom konaní. Rovnako zavádzajúci je podľa žalovaného aj obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 05. 10. 2011, podľa ktorej mal žalovaný poukazovať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 08. 2010 sp. zn. „4M/15/2010“ (správne 4 M Cdo 15/2009 - poznámka odvolacieho súdu) riešiace otázku, kto zodpovedá za náhradu škody v prípadoch škody spôsobenej trestným konaním, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania. Uvedené rozhodnutie danú otázku podľa žalovaného vôbec nerieši. Žalovaný súdu predkladal rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2011 sp. zn. 3Cdo/194/2010, v ktorom Najvyšší súd v obdobnej právnej veci (náhrada škody spôsobenej vedením trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením žalovaného spod obžaloby) riešil otázku orgánu príslušného konať v mene Slovenskej republiky ako otázku zásadného právneho významu. Uviedol, že mu nie je zrejmé, z akých skutočností súd pri posudzovaní obrany žalovaného vychádzal, preto považuje rozsudok v tejto časti za nepresvedčivý a nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Poukázal na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej nárok na náhradu škody v prípadoch náhrady škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania, resp. oslobodením spod obžaloby, sa posudzuje podľa ustanovení § 5 a nasl. zákona o zodpovednosti za škodu, ide teda podľa žalobcu o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Za rozhodnutie, pri ktorom je v odôvodnených prípadoch možné skúmať splnenie podmienok podľa § 6 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, sa pri zastavení trestného stíhania/ oslobodení spod obžaloby, považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Rovnaký záver vo veci zaujal aj súd, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ za daného stavu v konaní, ako zástupca žalovaného štátu vystupovalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu, označujúce orgán príslušný konať v mene štátu, ktorým malo byť v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., ako uvádza súd v rozsudku. Škoda síce mala žalobcovi vzniknúť v trestnom konaní, v zmysle § 5 sa však odvíja od konkrétneho rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom, ktorým konanie proti žalobcovi začalo a v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. tak škoda v trestnom konaní bola spôsobená vyšetrovateľom. Žiadne ďalšie rozhodnutie vydané v trestnom konaní žalobcu nie je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. možné považovať za nezákonné, keďže žiadne nespĺňa podmienku § 6 ods. 1 zákona - zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Ani odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 09. 06. 2009, na ktorý poukazuje súd pri odôvodnení príslušnosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na zastupovanie štátu v konaní nikdy nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko tento bol zrušený v odvolacom konaní. V súlade s vyššie uvedeným Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky postupovalo aj po doručení žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, podanej v zmysle § 15 zák. č. 514/2003 Z. z., keď návrh žalobcu na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zo dňa 18. 10. 2010 postúpilo v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ako orgánu príslušnému konať v mene štátu, čo preukazuje i postúpenie žiadosti zo dňa 25. 10. 2010, priložené k žalobnému návrhu. Podľa tvrdení samotného žalobcu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť v zmysle § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. predbežne prerokovalo, žiadosti nevyhovelo a z uvedeného dôvodu žalobca uplatnil svoj nárok proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na súde. Aj v prípade, že by bol nárok žalobcu predbežne prerokovaný podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, súd nie je pri posudzovaní správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu žalobcom viazaný predchádzajúcim konaním/nekonaním orgánov štátu pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, ale obsahom žalobného návrhu, z ktorého musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorého mala byť spôsobená škoda. Okresný súd podľa názoru žalovaného na daný skutkový stav jednoznačne aplikoval nesprávne ustanovenie zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci určujúce príslušnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na konanie v mene štátu a vec tak nesprávne právne posúdil a zároveň odňal žalovanému účastníkovi konania možnosť konať pred súdom - byť zastúpený príslušným orgánom. V podaní zo dňa 27. 12. 2011 k obsahu odvolania žalovaného žalobca uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za správne. K obrane žalovaného, že nárok nebol prerokovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ale Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, žalobca uviedol, že nárok na predbežné prejednanie bol Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky riadne doručený a toto ho prejednalo spôsobom, že rozhodlo o svojej vecnej nepríslušnosti a predbežné prejednanie nároku postúpilo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Nie je teda pravdou, že by sa predbežným prerokovaním nároku nezaoberalo. Nárok prerokovalo a rozhodlo, že nie je vecne príslušné na jeho uspokojenie. Vo vzťahu k tvrdeniu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, že žalobcovi síce vznikla škoda v trestnom konaní, avšak odvíja sa od konkrétneho rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia a príslušné by malo byť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. a k názoru, že žiadne ďalšie rozhodnutie vydané v trestnom konaní nie je možné považovať za nezákonné, nakoľko nespĺňa podmienky § 6 ods. 1 citovaného zákona, žalobca uviedol, že v uvedenej veci boli prijaté viaceré nezákonné rozhodnutia. Okrem spomínaného uznesenia o vznesení obvinenia je takýmto rozhodnutím uznesenie Okresnej prokuratúry, ktorým zamietla sťažnosť vznesenú voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Ďalej takýmto rozhodnutím bola obžaloba podaná na Okresný súd Žiar nad Hronom a rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorým obžalobu prijal na ďalšie konanie, aj keď takéto rozhodnutie sa nevyhotovuje pri prečinoch písomne. Na vec je podľa názoru žalobcu nesporne potrebné aplikovať uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo/15/2009, v ktorom Najvyšší súd ustálil, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je ochrana pri nezákonnom rozhodnutí a v praxi nie je možné lipnúť na formálnom zrušení nezákonných rozhodnutí, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne, teda že nemalo byť trestné stíhanie ani začaté, ani v ňom nemalo byť pokračované, nemala byť podaná obžaloba a súd ju nemal prijať na ďalšie konanie. Okresný súd teda správne podľa žalobcu dospel k záverom, ktoré aplikoval na daný stav a správne sa riadil vyššie uvedených uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď príslušnú normu aplikoval v záujme ochrany práv poškodeného občana. Pokiaľ by Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nebolo príslušným podľa § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., je príslušným podľa § 4 ods. 1, písm. l) zák. č. 514/2003 Z. z.. Vo veci konalo viacero orgánov, ktoré postupovali na základe niekoľkých nezákonných rozhodnutí a za žalovaného v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. opätovne koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 142,34 eur (vyjadrenie k odvolaniu vo výške 111,21 eur, režijný paušál 7,41 eur a DPH vo výške 23,72 eur). Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „OSP“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil. Z obsahu spisu (ktorého súčasťou je aj pripojený vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom číslo ČVS:ORP-644/OVS-ZH-2008 a trestný spis Okresného súdu Žiar nad Hronom 3T/201/2008) jednoznačne vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ Žiar nad Hronom č. ČVS: ORP-644/OSV - ZH-2008 zo dňa 20. 06. 2008 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca (v tom období obvinený) podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiari nad Hronom ako nedôvodnú zamietol uznesením 2 Pv 390/08 - 4 zo dňa 04. 07. 2008. Dňa 29. 10. 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom obžalobu na Okresný súd Žiar nad Hronom. Následne Okresný súd Žiar nad Hronom vydal trestný rozkaz sp. zn. 3T/201/2008 zo dňa 07. 11. 2008. Proti trestnému rozkazu podal dňa 19.11.2008 žalobca (obvinený) odpor. Rozsudkom sp. zn. 3T/201/2008 zo dňa 09. 06. 2009 Okresný súd Žiar nad Hronom obžalovaného A. U. uznal vinným, že dňa 12. 04. 2008 inému úmyselne ublížil na zdraví, dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti najmä tým, že napadol iného, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1, písm. a) Trestného zákona, za čo ho odsúdil k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd podmienečne odložil. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 To 238/09 zo dňa 22. 09. 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Rozsudkom sp. zn. 3 T 201/2008 Okresný súd Žiar nad Hronom obžalovaného (v tomto konaní žalobcu) podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobcu v uvedenom trestnom konaní obhajoval advokát Mgr. Bóna; za túto obhajobu podľa potvrdenky nachádzajúcej sa na č. l. 8 a príjmového pokladničného dokladu zo dňa 24. 03. 2009 (č. l. 9) uhradil žalobca Mgr. Bónovi 481,94 eur. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcu obhajoval aj JUDr. Mário Keleti, ktorý si vyúčtoval faktúrou č. 42/09 splatnou 16. 04. 2009 a faktúrou č. 40/2010 splatnou 11. 05. 2010 celkom odmenu vo výške 2.190,72 eur. Tieto skutočnosti neboli v konaní spochybnené. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Primárnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím je samotná existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Sekundárnou podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v dobe rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť (eventuálne zmeniť) nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť (nie z dôvodu vadného úradného postupu). Takýmto rozhodnutím príslušného orgánu je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zák. č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 6 ods. 1 podmieňuje úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tým, aby (s výnimkou tzv. ničotných rozhodnutí - § 6 ods. 4) bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené príslušným orgánom pre jeho nezákonnosť. Zákon teda nevyžaduje, aby príslušný orgán vždy výslovne konštatoval, že rozhodnutie je nezákonné. Príslušná procesnoprávna úprava mu to niekedy ani neumožňuje. V tejto súvislosti vzniká opodstatnene otázka, či táto podmienka je splnená aj v prípade, ak nedôjde k formálnemu zrušeniu alebo k formálnej zmene rozhodnutia, ktoré má byť dôvodom uplatnenia tejto zodpovednosti, teda napríklad v prípade, ak po začatí trestného konania bola vec postúpená inému orgánu (napr. príslušnému Obvodnému úradu z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by sa mohol prejednať ako priestupok) alebo v prípade, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby (rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T/201/2008 zo dňa 24. 04. 2010). V týchto prípadoch totiž nedochádza k formálnemu zrušeniu rozhodnutí o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, avšak osobe, voči ktorej sa trestné konanie viedlo, mohla vzniknúť škoda (napr. v súvislosti s trovami spojenými s jeho obhajobou, ako je to v prejednávanej veci). Súdna prax dospela k názoru, že z výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle § 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého (v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2009 sp. zn. 4Cdo/183/2009). Z uvedeného vyplýva, že na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa nevyžaduje formálne zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v prípade, ak trestné konanie neskončí právoplatným odsúdením, teda napríklad ak po začatí trestného konania bola vec postúpená inému orgánu (napr. príslušnému obvodnému úradu z dôvodu, že nejde o trestný čin ale o skutok, ktorý by sa mohol prejednať ako priestupok) alebo v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania (okrem prípadu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. b/), ale aj v prípade, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania. Žalobca bol podľa rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T 201/2008 zo dňa 20. 04. 2010 oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný). Vo vzťahu k prejednávanej veci možno konštatovať, že právoplatnosťou rozhodnutia súdu o oslobodení spod obžaloby predmetné trestné konanie voči žalobcovi skončilo, to znamená, že zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pretože podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Tým de facto vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Na základe toho možno konštatovať, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.), kde možno bez pochyby zahrnúť i náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom konaní ( § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.). Otázkou je, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť mu túto škodu. Z ust. § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že subjektom, ktorý je nositeľom tejto osobitnej zodpovednosti je v tomto prípade štát, teda konkrétne Slovenská republika. Zároveň však treba ustáliť aj to, ktorý konkrétny orgán (§ 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) v tomto prípade koná v mene zodpovedného (povinného) subjektu. V danom prípade vznikol spor v tom, ktorý orgán štátu je v mene Slovenskej republiky povinný nahradiť žalobcovi škodu, keďže rozhodnutím od ktorého sa podľa žalovaného nárok na náhradu škody odvíja, je uznesenie o vznesení obvinenia, teda rozhodnutie, ktoré vydal vyšetrovateľ, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že zodpovedným orgánom by malo byť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Na podporu svojho názoru poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2011 sp. zn. 3 Cdo 194/2010, v ktorom dovolací súd riešil ako otázku zásadného právneho významu práve otázku, či orgánom konajúcim v mene štátu, ak škoda bola spôsobená uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30. 03. 2011, na ktoré v rámci svojej obrany poukázal žalovaný, bola riešená právna situácia, či vo veci náhrady škody spôsobenej v úseku trestného konania, ktorý je vymedzený vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania po podanie obžaloby prichádza do úvahy ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Rozhodnutie okresného súdu nie je v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010. Dovolací súd v tomto rozhodnutí dospel k názoru, že ak na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania do podania obžaloby vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania, prichádzajú do úvahy ako orgány konajúce v mene štátu tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; rozhodujúce je, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch orgánoch, príslušným je ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V súdenej veci trestné konanie postúpilo do ďalšieho štádia. V zmysle § 234 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor podal obžalobu na súd a začalo súdne konanie (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku). Po preskúmaní obžaloby sudca vydal trestný rozkaz (§ 241 ods. 1 písm. j/ Trestného poriadku). Po odpore obvineného okresný súd ďalej konal, uznal žalobcu vinným a až potom, čo krajský súd odsudzujúci rozsudok okresného súdu zrušil, oslobodil okresný súd žalobcu spod obžaloby. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z. z. ako aj z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozhodnutí 3 Cdo 194/2010 dospel aj odvolací súd k názoru, že príslušným orgánom konať v tejto veci v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu, že: a) ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) b) žiadosť na predbežné prerokovanie nároku bola podaná na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky c) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky začalo konať o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku ako prvé; tým, že ho posúdilo ako jemu nepatriace a postúpilo žiadosť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, o tejto žiadosti vlastne rozhodlo ako nedôvodnej (nárok neuspokojil ako správne konštatoval okresný súd), preto možno jednoznačne konštatovať, že nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z uplatňovaného zodpovednostného vzťahu je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Postupom okresného súdu nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, keď v jeho mene konal príslušný orgán. Vec okresný súd aj správne právne posúdil. Žiadna z odvolacích námietok žalovaného nebola dôvodná a preto odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania žalobcu predstavuje odmena právneho zástupcu žalobcu za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného) priznaná podľa § 10 ods. 1 a § 14 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 111,2 eur, ďalej režijný paušál vo výške 7,41 eur a 20% DPH vo výške 23,72 eur; trovy odvolacieho konania žalobcu celkom 142,33 eur. O spôsobe náhrady trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 149 ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.