Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43Cob/113/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411209882 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6411209882.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Evy Železníkovej, v právnej veci žalobcu P. U. - PEMIPO, Horná Trnávka 47, 966 05 Prestavlky, IČO: 14213478, zastúpený JUDr. Jozefom Baranom, advokátom so sídlom Nám. Matice slovenskej 23/45, 965 01 Žiar nad Hronom, proti žalovanému STO, s.r.o., Priemyselná 100, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36 059 901, zastúpený JUDr. Ľudmila Petrušová, advokátkou so sídlom A. Dubčeka č. 10, 965 01 Žiar nad Hronom, v konaní o zaplatenie 14.288,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom, č. k. 12Cb/214/2011-46 zo dňa 05. decembra 2011 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom, č. k. 12Cb/214/2011-46 zo dňa 05.decembra 2011 v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 138,76,- Eur. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd v Žiari nad Hronom napadnutým rozsudkom konanie o 10.368,- Eur zastavil (prvá výroková veta), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.416,88 Eur spolu s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 5. 854,88 Eur od 18.06.2011 do 07.09.2011, zo sumy 7.930 Eur od 15.07.2011 do 07.09.2011 a zo sumy 3.416,88 Eur od 18.06.2011 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhá výroková veta), rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 615,37 Eur žalobcovi prostredníctvom Daňového úradu Žiar nad Hronom (tretia výroková veta), rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 615,37 Eur žalovanému prostredníctvom Daňového úradu Žiar nad Hronom (štvrtá výroková veta), žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.778,51 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na číslo účtu právneho zástupcu žalobcu (piata výroková veta) a čo do zvyšku návrh žalobcu zamietol (šiesta výroková veta). Žalobca sa žalobou domáhal pôvodne voči žalovanému zaplatenia sumy 14.288,88 Eur titulom úhrady ceny za práce, ktoré vykonal pre žalovaného na základe jeho objednávky č. 110087 zo dňa 02.05.2011, a to v mesiacoch máj a jún 2011. Cenu práce vyúčtoval žalobca žalovanému faktúrou č. 2011619 vo výške 6.098,88 Eur a faktúrou č. 2011622 vo výške 8.190 Eur, spolu vo výške 14. 288,88 Eur. Nakoľko žalovaný počas konania časť vyúčtovanej ceny prác vo výške 10.368,- Eur zaplatil, žalovaný zobral žalobu v časti o zaplatenie uvedenej sumy späť a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.920,80 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne, počítaným z príslušných súm od čiastkových úhrad jednotlivých faktúr. Žalovaný žiadal návrh čo do zvyšku zamietnuť, uviedol, že pohľadávku žalobcu uznáva len do výšky 10.368,- Eur, ktorú uhradil. Žalobca uvedenými faktúrami vyúčtoval cenu prác v zmysle dohody, a to za samotné práce po 27 Eur/1 hod., za nevynútené zdržanie (stojné) po 8,- Eur za 1 hod. a za prejazdy (preprava) po 1,4 Eur/1km + 20% DPH. Žalovaný spochybňoval doklady o prevádzke motorového vozidla pristavené žalobcom, namietal, že v celej dobe o zázname prevádzky motorového vozidla je uvedený len čas od príchodu vodiča žeriava až do odchodu s tým, že stále je tam uvedený len celý pracovný čas, nie sú tam uvádzané žiadne prestoje, a to či už z osobných potrieb zamestnanca žalovaného alebo kvôli oprave žeriavu. Tvrdil, že žeriav bol často poruchový, a preto nepracoval tak, ako je to uvedené v záznamoch o prevádzke motorového vozidla. Namietal aj proti najazdeným km, spochybňoval fakturované nevyhnutné zdržania, ako aj prejazdy, nakoľko zo záznamov o prevádzke žeriava nie je zrejmé, o aké prejazdy a zdržania sa jedná a akým spôsobom boli vyčíslené jednotlivé hodiny prestojov a km prejazdov. Záznamy o prevádzke žeriava mal vykonávať vodič, ktorý bol zodpovedný za ich vyplnenie, a keď tieto záznamy a faktúry boli doručené žalovanému, až potom si ich mohol žalovaný preveriť a po zistení, že tieto nespĺňajú náležitosti, ktoré majú mať, faktúry spolu so záznamami vrátil späť žalobcovi. Namietal, že na záznamoch nie je uvedený čas a počet km, ktoré najazdil počas dňa vodič, ktorý so žeriavom pracoval, preprava nemala byť podľa neho zahrnutá do stojného. Žalovaný tiež poukazoval na to, že objednávka zo strany žalovaného bola podpísaná vedúcim dopravy Z. Z., ktorý bol jedine oprávnený odsúhlasiť rozsah hodín vykonaných žalobcom, žalobcom predložené doklady však menovaným podpísané nie sú. Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchmi svedkov L. K., ktorý za žalobcu vykonával práce autožeriavom, svedka Z. Z., zamestnanca žalovaného, ktorý vystavil objednávku pre žalobcu, svedka X. P., ktorý podpisoval niektoré záznamy o prevádzke motorového vozidla, a to pri vykládke kamiónov, svedka L. M., ktorý pracoval ako stavbyvedúci a tiež podpísal niektoré záznamy o prevádzke motorového vozidla a svedka L. V., ktorý vykonával subdodávky pre žalovaného a tiež podpisoval pre žalobcu záznamy o prevádzke motorového vozidla. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa posúdil podľa § 269 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 a § 502 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 3 ods. 1 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva podľa Obchodného zákonníka, pričom došlo k dohode o tom, aké práce autožeriavom T 148 mal žalobca pre žalovaného vykonať, bola dohodnutá cena za práce, aj za prepravu a to za odjazdené km, ako aj stojné. Súd prvého stupňa mal preukázané, že žalobca pre žalovaného práce vykonával, a jednotlivé záznamy o prevádzke motorového vozidla podpisovali pracovníci, ktorí boli zo strany žalovaného tieto záznamy oprávnení podpisovať. Z predložených dokladov o prevádzke motorového vozidla nevyplýva jednoznačne, kedy žeriav pracoval, koľko km žalovaný najazdil a kedy stál, pričom samotní svedkovia uviedli, že nekontrolovali čas, kedy žeriav pracoval, koľko km prejazdil a ani stojné. Súd preto návrhu žalobcu vyhovel len čiastočne, a to s poukazom aj na to, že samotný žalovaný uznal, že práce autožeriavom pre neho boli vykonávané, pričom aj uhradil časť dlžnej sumy. Pokiaľ ide o zvyšok pohľadávky uplatnený žalobcom vo výške 3.920,88 Eur, túto súd znížil s poukazom na skutočnosť, že prejazdy boli zahrnuté do nevyhnutného zdržania, z tohto dôvodu, že rýchlosť posúdená v súvislosti s podmienkami prejazdov v náročných terénnych podmienkach, na ktoré poukazoval aj samotný žalobca, nemá byť zahrnutá do stojného. Z dokladov nie je jasné, koľko bolo nevyhnutné zdržanie a koľko prejazdy. Súd prvého stupňa preto upravenému návrhu žalobcu vyhovel len čiastočne, dlžnú sumu znížil o 504,- Eur a žalobcovi priznal nárok len na zaplatenie 3.416,88 Eur, nakoľko z predložených dokladov nevyplýva, čo bolo nútené zdržanie a v akých hodinách, rovnako ako aj prejazdy a koľko km bolo prejazdených. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že tieto predstavujú zaplatený súdny poplatok vo výške 241,- Eur, ďalej trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci po 303,72 Eur, za 4 úkony právnej pomoci po 151,03 Eur, 3x režijný paušál 7,41 Eur, celkovo vo výške 1.537,51 Eur. Zároveň súd prvého stupňa rozhodol podľa § 11 Zák. č. 71/1992 Zb. o vrátení súdnych poplatkov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a uviedol, že rozsudok napáda v celom rozsahu. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že nedokázal špecifikovať rozsah jednotlivých prác, teda preukázať časový rozsah prác žeriavom, stojné a prepravu, pričom bez takejto špecifikácie nebolo možné vyhovieť žalobe. Žalovaný poukazoval na to, že cena za práce bola dohodnutá v 3 položkách: 1. práce žeriavom, 2. stojné a 3. preprava. Je nesporné, že žalovaný práce v mesiacoch máj a jún 2011 vykonával, podľa žalobcu si však uplatnil väčší časový rozsah za práce žeriavom, než tieto práce fakticky vykonával, a nepreukázal resp. nešpecifikoval jednotlivé položky predmetu zmluvy. Žalobca si podľa žalovaného viedol nedôslednú evidenciu, čo vyplýva aj z jednotlivých záznamov o prevádzke vozidla, kde je len konštatovaný nástup zamestnanca žalobcu k výkonu práce a odchod z pracoviska, nie je tu žiadna špecifikácia konkrétneho dňa na práce vykonávané žeriavom, čas prepravy, kilometrovné a stojné. Za záznamy o prevádzke vozidla zodpovedá žalobca a žalovaný preto nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaným poverené osoby potvrdili, že práca žeriavom bola vykonávaná v čase, ako je uvedené v záznamoch. Iba v prvý deň vykonávania práce žalovaný vystavil bližšie špecifikovaný záznam o prevádzke vozidla, podľa žalobcu mal podobne vyzerať každý ďalší záznam a fakturácia mala byť vykonaná podľa skutočného stavu. Podľa žalovaného tiež nie je zrejmé, z čoho vychádzal súd prvého stupňa, keď žalobcovi ustálil odmenu za vykonanú prácu vo výške 13.784,88 Eur (10.368,- Eur uhradené žalobcom a 3.416,88 Eur mu priznal súd v rozhodnutí), keď sám súd mal pochybnosti o tom, koľko času tvorili jednotlivé položky z predmetu zmluvy (práce žeriavom, stojné a preprava). Žalovaný poukazoval osobitne na svedeckú výpoveď svedka L. V., ktorý podpisoval prevažnú časť záznamov o prevádzke motorového vozidla a potvrdil, že v zázname potvrdzoval čas odchodu z pracoviska a nie to, koľko hodín bola vykonávaná práca, koľko bolo stojné, resp. kilometrovné. Tento svedok potvrdil aj poruchovosť žeriava a prestoje zavinené zo strany žalobcu. Žalovaný uviedol, že k čiastočnej úhrade za práce vykonávané žalobcom došlo z jeho strany potom, keď si vyhotovil tabuľku jednotlivých dní, počas ktorých boli vykonávané práce a upravil ju tak, že každý jeden deň znížil prácu žeriavom cca o 1 hod., čo považuje za minimum, pretože počas celej pracovnej doby musela slúžiť aspoň na zabezpečenie osobných potrieb žeriavnika, stravy a pod. Žalobca musí podľa žalovaného preukázať, že tak, ako si vyfakturoval predmet zmluvy, skutočne ho aj vykonal, čo sa však nestalo, a preto podľa názoru žalovaného neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne v celom rozsahu. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 17.05.2012 a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Žalobca tvrdil, že všetky práce objednané žalovaným vykonal vždy načas, kvalitne a v dohodnutom rozsahu, a záznamy o vykonaní týchto prác boli kontrolované a podpisované zamestnancami žalovaného, ktorí boli na to oprávnení. Pokiaľ mal aj žeriav poruchu, táto podľa žalobcu nikdy nebola účtovaná v rámci stojného, o čom zodpovední zamestnanci žalovaného vedeli a nikdy počas 2 mesiacov výkonu prác to nenamietali. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods.1 a §214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania v senáte, pričom podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu. V objednávke vystavenej žalovaným pod č. 110087 dňa 02.05.2011 je objednané nasledovné: 1. práca autožeriavom T-148 - vykladanie a nakladanie materiálu v cene 27,- Eur/1 hod. bez DPH, 2. preprava v cene 1,40 Eur/1km bez DPH a 3. stojné v cene 8,- Eur/1hod. bez DPH, ďalej 20% DPH, a dátum dodania 31. 12. 2011. Nakoľko v písomnej objednávke nie je presnejšia špecifikácia množstva a rozsahu prác autožeriavom, ktoré si žalovaný u žalobcu objednal, a písomná zmluva medzi účastníkmi konania uzavretá nebola, je nepochybné, že jednotlivé dohody o výkone konkrétnych prác na základe tejto objednávky a v súlade s ňou vznikali medzi žalobcom ako dodávateľom prác a žalovaným ako ich odberateľom reálnym uskutočnením prác zo strany žalobcu a prevzatím vykonaných prác zo strany žalovaného. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalobca prostredníctvom svojho pracovníka žeriavnika L. K. vykonával práce buď na s tavbe, prepravu materiálov alebo vykladanie kamiónov, pričom zakaždým príslušný pracovník žalovaného zodpovedný za práce, v súvislosti s ktorými žalobca prácu so žeriavom vykonával, podpisoval žalobcovi záznamy o prevádzke vozidla, ktoré si vypisoval žeriavnik. Žalobca v konaní preukazoval výkon dohodnutých prác v rozsahu, vyúčtovanom vo vyššie uvedených faktúrach, záznamami o prevádzke vozidla, ktoré boli podpísané zodpovednými osobami zo strany žalovaného. Túto skutočnosť potvrdil svojou svedeckou výpoveďou na súde prvého stupňa aj Z. Z., ktorý za žalovaného podpísal objednávku, oboznámil žeriavnika s prácami, ktoré mal pre žalovaného vykonávať a aj s okruhom pracovníkov, ktorí sú oprávnení záznamy o prevádzke vozidla podpisovať. Podpisom týchto záznamov došlo k prevzatiu prác zo strany žalovaného, ktorý v konaní nepreukázal, že bol dohodnutý iný spôsob preberania týchto prác od žalobcu. Odvolací súd po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal odovzdanie prác žeriavom (vrátane najazdených km a príslušných hodín nevynúteného zdržania - stojného) žalovanému v rozsahu, ktorý fakturoval. Žalovaný tvrdil, že žalobca nemá nárok na odmenu za najazdené km a stojné v rozsahu, ako to vyúčtoval na faktúrach, svoje tvrdenia v tomto smere však nepreukázal. Je pravdou, že jednotlivé časy stojného a ubehnuté km sú rozpísané len na zázname o prevádzke motorového vozidla zo dňa 03. 05. 2011, zatiaľ čo na záznamoch z ďalších dní takáto špecifikácia nie je, žeriavnik na nich uviedol len dobu ostatných zdržaní v hodinách a najazdené km. Odvolací súd však upozorňuje, že aj tieto záznamy príslušní pracovníci za žalovaného podpísali, čím potvrdili prevzatie prác od žalobcu. Bolo v právomoci žalovaného, aby žalobcovi odmietol podpísať záznamy o prevádzke vozidla bez presnejšej špecifikácie, ako však už bolo uvedené, aj tieto záznamy boli podpísané. Odvolací súd dospel k záveru, že nie žalobca, ale žalovaný nezvládol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, že žalobcovi patrí odmena za vykonané práce len v rozsahu, ako to žalovaný vyčíslil na základe svojich tabuľkových prehľadov, na základe ktorých došlo k čiastočnej úhrade. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, z čoho súd vychádzal, keď odmenu za práce vyúčtované žalobcom určil vo výške 3.416,88 Eur (okrem žalovaným uhradenej sumy 10.368,- Eur), teda na základe čoho túto odmenu znížil o 504,- Eur. Žalobca sa v časti, kde bola jeho žaloba zamietnutá, neodvolal, a preto nebol dôvod, aby odvolací súd tento postup súdu prvého stupňa v odvolacom konaní preskúmaval. Právo podať odvolanie má len ten účastník konania, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená ujma, čo sa posudzuje podľa porovnania výsledku sporu s nárokom, uplatneným v žalobe. Preto pokiaľ aj žalovaný uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda odvolaním v celom rozsahu, odvolací súd na jeho odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti, kde bol návrh žalobcu zamietnutý, neprihliadal a touto časťou rozhodnutia súdu prvého stupňa sa nezaoberal. Na základe uvedených záverov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 3.416,88 Eur s príslušenstvom (druhá výroková veta), ako aj so súvisiacim výrokom o náhrade trov konania (piata výroková veta) považoval za vecne správne a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, odvolací súd ho nepreskúmaval, nakoľko žalovaný nenamietal v odvolaní proti výpočtu a výške trov konania, preto výrok o náhrade trov konania preskúmaval len ako súvisiaci výrok s rozhodnutím vo veci, ktoré bolo odvolaním preskúmavané. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods.1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania, vzniknutých žalobcovi v odvolacom konaní. Žalobcovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 138,76 Eur predstavuje odmenu za zastupovanie advokátom, ktorá bola priznaná podľa § 151 ods. 1 OSP na základe vyčíslenia žalobcom a príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nasledovne: za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) odmena vo výške 131,13 Eur (z predmetu odvolacieho konania 3.416,88 Eur) + režijný paušál 7,63 Eur. Podľa § 149 OSP je žalovaný žalobcovi prisúdenú náhradu trov odvolacieho konania povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.