Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/337/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6499899832 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6499899832.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci navrhovateľa Mesto Banská Štiavnica, so sídlom Banská Štiavnica, Radničné Námestie č. 1, IČO: 32 05 01, právne zastúpeného JUDr. Františkom Vavračom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Ul. Horná č. 51, proti odporcom : 1./ X. R., rodenej V., narodenej XX. XX. XXXX, bytom M., A. č. X/A, 2./ X.. C. Q., rodenej D., narodenej XX. XX. XXXX, bytom M., X. č. X, 3./ L.. V.. F. D., narodeného XX. XX. XXXX, bytom M., X. č. X, všetci odporcovia zastúpení JUDr. Jánom Hudzíkom, advokátom, Advokátska kancelária Novýsedlák- Partners, v. o. s., so sídlom Poprad, Ul. Mnoheľova č. 830/15, IČO : 47 232 510, o návrhu na zaplatenie sumy 159.856,55 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/317/1999 - 181 zo dňa 28. 02. 2011, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7C/317/1999-202 zo dňa 08. 11. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcom v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1.186,60 € do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa ( naposledy ustálený podaním právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 8. 11. 2007, podľa ktorého okresný súd pripustil zmenu návrhu na č. l. 111 spisu) voči odporcom v 1. až 3. rade ( podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnosti ) na zaplatenie sumy 159.856,55 € s príslušenstvom, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ návrh odôvodňoval tým, že na základe konania vedeného pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6C/235/1992 bol rozsudkom v tomto konaní zaviazaný vydať v prospech odporcov v 1. a 2. rade nehnuteľnosti vedené v tom čase na Okresnom úrade Banská Štiavnica, katastrálny odbor, na LV č. XXXX. V zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „Zákon č. 87/1991 Zb.“) došlo na predmetných nehnuteľnostiach od nadobudnutia týchto navrhovateľom až do ich vydania k zmenám v súvislosti s rozdielom medzi hodnotou pôvodnej stavby v čase jej nákupu a hodnotou nehnuteľností pri ich vydaní. Okresný súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania odporcami sa prednostne zaoberal touto námietkou premlčania pri uplatnenom nároku a s poukazom na ust. § 100 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka považoval vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že premlčacia lehota, či už v prípade všeobecnej premlčacej lehoty v rozsahu troch rokov alebo špeciálnej pri vydaní bezdôvodného obohatenia v trvaní dvoch rokov, začala plynúť v roku 1991, a keďže k uplatneniu nároku navrhovateľom došlo dňa 10. 03. 1999 po prvýkrát, jednoznačne konštatoval, že nárok navrhovateľa je premlčaný. Poukázal na ust. § 7 ods. 1 až 5 zákona č. 87/1991 Zb. a v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 16/01 jednoznačne konštatoval vzájomnú viazanosť v plnení na vydanie veci a na náhradu za jej zhodnotenie. Z uvedenej skutočnosti vyvodil i začiatok behu premlčacej lehoty, ktorý časový údaj je jednoznačne podľa názoru okresného súdu treba určiť dňom nasledujúcim po doručení výzvy na vydanie nehnuteľnosti osobou oprávnenou osobe povinnej v zmysle Zákona č. 87/1991 Zb.. Písomná výzva, v danom prípade na vydanie predmetných nehnuteľností , bola právnemu predchodcovi navrhovateľa zo strany oprávnených, pôvodne žalovaných v 1. a v 2. rade, doručená dňa 19. apríla 1991, resp. 25. 09. 1991. Navrhovateľ však svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil prvýkrát podaním doručeným súdu dňa 10. 03. 1999, a to i napriek tomu, že pred okresným súdom prebiehalo konanie o vydanie sporných nehnuteľností od 12. marca 1992, k ukončeniu ktorého došlo rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 6C/235/1992- 216 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/1913/1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 08. 1998, a ktorým bola uložená navrhovateľovi povinnosť predmetné nehnuteľnosti vydať oprávneným osobám. O trovách konania rozhodol okresný súd s použitím ust. § 142 ods. 1 O. s. p., a to vzhľadom na plný úspech účastníka konania na strane odporcov v konaní. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil alebo aby rozsudok zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. V odvolaní poukázal najmä na to, že odôvodnenie rozhodnutia považuje za nesprávne a nedostatočné. Namietal výklad pojmu synalagmatického záväzku okresným súdom, ktorý si neuvedomil vzťah práv a povinností a ich vzájomnej podmienenosti pri tomto špecifickom synalagmatickom záväzku. Poukázal na to, že v pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn. 6C/235/1992 došlo len k rozhodnutiu o vydaní nehnuteľností a nebola uvedená synalagmatickosť zákonnej dispozície nerozlučného spojenia dvoch vzájomne podmienených záväzkov vôbec rešpektovaná. Súd mal podľa navrhovateľa už v pôvodnom konaní zvažovať, či nejde o prípad vydania nehnuteľností oproti úhrade zhodnotenia, a „ak takto mal by vyjadrený hmotnoprávny vzťah aj v procesnej podobe, v konkrétnom petite a následne v konkrétnom výroku rozsudku, a toto vyjadrenie bolo vyjadrením „dvojjedinečnosti“ reštitučného nároku, tak potom vychádzajúc z hmotnoprávneho vymedzenia takéhoto nároku museli zostať zachované aj procesné účinky nároku na zhodnotenie“. Podľa navrhovateľa sa nedá hmotnoprávne, a tým aj procesne oddeliť synalagmatickosť vzájomných práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť, lebo tu vzniká aj v procesnej rovine účinok dvoch vzájomných nárokov tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol výslovne vyjadrený. V dôsledku tohto právneho záveru navrhovateľ tvrdil, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný. Vzájomná podmienenosť týchto nárokov v hmotnoprávnej rovine musí mať aj procesný účinok spočívania ( neplynie premlčacia doba nároku na zhodnotenie). K odvolaniu navrhovateľa sa svojím podaním vyjadrili písomne i odporcovia v 1. až 3 rade. Odporcovia sa v plnom rozsahu stotožnili s rozhodnutím prvostupňového súdu a navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania. Odvolanie navrhovateľa považovali za nedôvodné, nakoľko navrhovateľ opätovne upriamil pozornosť k už právoplatne skončenému konaniu, v ktorom mal pôvodný súd rozhodnúť, aby sa rešpektovala synalagmatickosť aplikovanej zákonnej dispozície, čo sa však nestalo. K právnemu názoru navrhovateľa o „dvojjedinečnosti“ nároku vyplývajúceho zo synalagmatického záväzku odporcovia uviedli, že ide o zbytočné vymýšľanie nových teórií, ktoré majú len ospravedlniť laxné správanie navrhovateľa v pôvodnom konaní a prehodiť zodpovednosť na druhú stranu, resp. na súd. Podľa odporcov procesný dopad nároku vyplývajúceho zo synalagmatického záväzku má len to špecifikum, že ak žalobný petit nezodpovedá tomuto charakteru záväzku a ak ho žalobca ani po primeranom poučení súdu neupraví, súd žalobu zamietne. Judikatúra, ale ani právna teória však podľa odporcov nehovorí nič o tom, čo zodpovedalo právnym záverom navrhovateľa. Nároky podľa nich nie sú „dvojjediné“, pretože nárok je len stránkou subjektívneho práva spočívajúcou v jeho súdnej vynútiteľnosti a synalagmatické subjektívne práva sú síce vzájomne podmienené, ale vždy samostatné a komplementárne. Ich nositeľom je vždy opačná strana právneho vzťahu, na ktorej osobnom rozhodnutí je, ako so svojím oprávnením naloží. Na záver poukázali na charakter zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a jeho účele. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní, odvolací súd dodáva nasledovné : Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tým reaguje na námietku navrhovateľa, že okresný súd bol povinný vysvetliť, prečo námietku navrhovateľa ako obranu proti premlčaniu nepovažuje za dôvodnú. Mal za to, že vzhľadom na to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s obranou navrhovateľa proti premlčaniu, trpí rozsudok vadou nepreskúmateľnosti. K uvedenému je však nutné podotknúť, že prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný a jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodne vznesenej námietke premlčania odporcami. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných i ústnych podaní navrhovateľa, a preto i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredkladá ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že z ustanovenia § 7 Zákona č. 87/1991 Zb. vyplýva jednoznačne okolnosť, že čo sa týka plnenia na vydanie veci a na náhradu za jej zhodnotenie, jedná sa o synalagmatický záväzok. Právny záver odporcov uvádzaný v odvolaní o nemožnosti oddelenia či už hmotnoprávne alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť z dôvodu, že v danom prípade vzniká aj v procesnej rovine účinok dvoch vzájomných nárokoch tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol výslovne vyjadrený, nie je správny. Navrhovateľovi už v pôvodnom konaní bol zrejmý nárok odporcov, resp. ich právnych predchodcov na vydanie sporných nehnuteľností, a po doručení výzvy na vydanie nehnuteľností osobou oprávnenou osobe povinnej, v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., vzniklo osobe povinnej vzájomné oprávnenie v zmysle § 7 zákona č. 87/1991 Zb.. Nárok v pôvodnom konaní oprávnených osôb bol už podanou žalobou zo dňa 12. 03. 1992 povinnej osobe zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený vzájomný nárok navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak by bol žalovaný len jeden nárok z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúcich synalagmatickú povahu, tak by súd v procesnom postupe musel takúto žalobu zamietnuť. V pôvodnom konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6C/235/1992 však k zamietnutiu žaloby nedošlo. Navrhovateľ (v pôvodnom konaní odporca) mal možnosť uplatniť svoj nárok zhodnotenia vzájomným návrhom, ak takýto záväzok existoval, avšak uvedené okolnosti nie je možné opätovne preskúmavať vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že nárok navrhovateľa v pôvodnom konaní nebol súčasťou predmetu konania, nespôsobuje spočívanie (neplynutie) premlčacej lehoty vo vzťahu k nemu. Navrhovateľ mal v pôvodnom konaní podať vzájomný návrh, resp. návrh počas konania o vydanie veci, inak sa sám vystavoval riziku premlčania nároku na zaplatenie finančnej náhrady v prípade, že oprávnená osoba bude vo veci úspešná. Ustanovenie § 7 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. výslovne ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu podľa § 13 tohto zákona, alebo či bude požadovať vydanie nehnuteľností. Pokiaľ bude trvať na vydaní nehnuteľností, oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými v predchádzajúcej vete. Nárok z tohto ustanovenia vyplývajúci, pokiaľ ide o povinnú osobu, tejto vznikol jednoznačne po rozhodnutí oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností, o čom bola povinná osoba uzrozumená doručením výzvy a následne i podanou žalobou v pôvodnom konaní. K uvedenému odvolací súd ďalej dodáva, že pod pojmom „pôvodná vec“ je vydávaná vec v stave pred jej zhodnotením, nejde teda o cenu vynaložených nákladov. Pre posúdenie zhodnotenia je relevantné určenie času výkonu rekonštrukcie a jej rozsah. Z návrhu vo veci samej však vôbec nebol zrejmý časový úsek, kedy mali byť rekonštrukcie vykonané. Skutočnosť, že nie je určiteľné, o ktorý časový úsek by sa malo jednať, znemožňuje, okrem iného, i posúdenie samotného vplyvu rekonštrukcie na hodnotu nehnuteľností. Nárok na finančnú náhradu povinnej osoby, teda, i v pôvodnom konaní po doručení výzvy, mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný, určitý a zrozumiteľný. Znalecký posudok č. 9/1990, resp. odborný posudok č. OP - 1/1999, na ktoré poukazoval navrhovateľ v tomto konaní , boli však vypracované na základe požiadavky navrhovateľa zo dňa 11. 03. 1999. I tieto okolnosti nasvedčujú tomu, že v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal. Na záver odvolací súd poukazuje na ust. § 10 zák. č. 87/1991 Zb., podľa ktorého povinná osoba nemôže proti oprávnenej osobe uplatňovať žiadne finančné alebo iné nároky súvisiace s vydávanými vecami. Rovnako oprávnená osoba, ktorej bola vec vydaná, nemôže proti povinnej osobe uplatňovať iné nároky súvisiace s vydávanou vecou, než sú uvedené v tomto zákone. ( viď rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33 Cdo 394/2004, 28 Cdo 1153/2002 ). Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto odôvodnení rozhodnutia, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda tak, že podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh navrhovateľa a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny. Odporcovia boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s použitím § 224 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto právo si uplatnili riadne a včas v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporcom trovy odvolacieho konania pozostávajúce v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 532,77 € + režijný paušál vo výške 7,41 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov ( ďalej len „vyhláška“). Právny zástupca odporcov zastupoval odporcov v rade 1. až 3., preto tarifná odmena za uvedený úkon ( § 10 ods. 1 vyhlášky ) bola upravená v súlade s ust. § 13 ods. 2 vyhlášky. Navrhovateľ je tak povinný hradiť odporcom trovy odvolacieho konania spolu vo výške 1.186,60 € do troch dní. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.