Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/121/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607208352 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607208352.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného AK Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, proti povinnej Q. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. II XXX/XX, XXX XX J., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod číslom Ex 1519/07, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 366,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/479/2007-18 zo dňa 17. 02. 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 1519/07 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 7086/06 zo dňa 08. 01. 2007. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. 6460782 uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 27. 06. 2006. Predmetnú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a na základe uvedeného zistenia skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zistil, že rozhodcovská doložka začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy od počiatku neplatná. Konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, pričom spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne síce napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení písm. q/ bodu 1 prílohy ku smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je podľa názoru okresného súdu zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu veriteľa v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Konštatoval, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvor EÚ „povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, odôvodňujú záver, že vnútroštátny súd je povinný ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia ďalej uviedol, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán, preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku uvedených skutočností považoval okresný súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie, preto exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g/ vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa v podaní zo dňa 02. 03. 2012 oprávnený odvolal. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci keď svoju právomoc založil na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Zákon o rozhodcovskom konaní), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku tam, kde tieto oprávnenia neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, z ktorých obsahu vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal tiež na ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k lehote, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím zákonodarca mienil zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Zdôraznil, že exekučný súd nebol oprávnený ani povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Oprávnený v odvolaní okresnému súdu ako súdu exekučnému ďalej vytkol, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka, čo v danom prípade splnené nebolo. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu nad rámec zverenej právomoci. Aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Bez vypočutia oprávneného rozhodol o jeho právnom postavení, pritom sa oprávnený nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom vo vzťahu k posúdeniu merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza preto podľa oprávneného z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.. Vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, pretože nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na súd všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Podľa oprávneného, nie je možné stotožniť sa s názorom okresného súdu, že by konanie pred rozhodcovským súdom samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ ide o právne posúdenie predmetnej zmluvy okresným súdom, oprávnený v odvolaní uviedol, že svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k neprimerane vysokým úrokom z omeškania oprávnený v odvolaní uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja exekučného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený v odvolaní navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) účinných v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Zmluvu o úvere č. 6462629 zo dňa 27. 08. 2007 možno považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Podľa odseku 1 uvedeného ustanovenia, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že okresný súd ako súd exekučný prekročil rozsah svojej právomoci, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v každom štádiu konania oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Uvedené vyplýva aj z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012. Exekučný súd je oprávnený skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Otázku, či má exekučný súd právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie znamená, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov, pričom nenastane odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia znamená, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho vyššou flexibilitou. V právnom poriadku sú tak uvedené rozhodnutia, ktoré sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí ako by materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto výnimiek a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej normy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (článok 125 ods. 1 písm. a/ a článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobúdajú účinky právoplatného rozhodnutia súdu v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v spojení s § 159 O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Argumentácia oprávneného, že povinný ako účastník rozhodcovského konania, v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je preto irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu; exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor ES v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Neobstojí preto tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike všeobecnú záväznosť, keď aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku ju treba používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá je začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to aj napriek jej formálnemu zneniu, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv v porovnaní s mierou práv dlžníka ako spotrebiteľa mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a správne dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Oprávnený poskytol povinnej úver na základe štandardnej formulárovej zmluvy; povinná ju mohla ako celok (vrátane všetkých úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) prijať alebo ju ako celok mohla odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou od počiatku sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto spory riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Odvolací súd má zato, že ak bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Na základe uvedených skutočností, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, konštatujúc, že aj ostatné odvolacie námietky oprávneného sú bez právnej relevancie k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná, odvolací súd uvádza, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia otázku neprimeranosti výšky úrokov z omeškania vôbec neriešil; prioritne posudzoval rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil rozhodcovský súd právomoc vo veci konať a rozhodnúť so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.