Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/205/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610214092 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610214092.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky C. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. č. XXX, XXX XX N., zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie Slobody 12, P. O. BOX 125, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, za ktoré v konaní koná Centrum právnej pomoci, Kancelária Rimavská Sobota, so sídlom Nám. M. Tompu 2, 979 01 Rimavská Sobota, proti odporcovi SMART Capital, a. s., so sídlom Pod Rovnicami 42, 841 04 Bratislava, IČO: 43 906 915, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou STRELÁK & PETKOV, so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní navrhovateľky a odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/20/2010-186 zo dňa 14. 06. 2012, takto r o z h o d o l : Odvolanie navrhovateľky o d m i e t a . Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že záložná zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom ako záložným veriteľom dňa 06. 03. 2009, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti vedenej v Správe katastra J., na LV č. XXX, pre kat. územie N., byt č. XX, na X.. poschodí bytového domu súpisného čísla XXX vo vchode č. X, ktorý je zapísaný na CKN parcele č. XXXX o výmere 397m2, k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške 5417/93952 a k spoluvlastníckemu podielu pozemku CKN parc. č. XXXX/ X vo výške XXXX/XXXXX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 397 m2, je neplatná a v súvisiacom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu o určenie, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorená medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníčkou dňa 06. 03. 2009 (ďalej aj „Zmluva o úvere"), ktorej predmetom je poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.700 Eur, je neplatná, zamietol. Určil, že záložná zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom ako záložným veriteľom dňa 06. 03. 2009, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti vedenej v Správe katastra J. na LV č. XXX pre kat. územie N., byt č. XX, na X. poschodí bytového domu súpisného čísla XXX vo vchode č. X, ktorý je zapísaný na CKN parcele č. XXXX o výmere 397m2, k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške XXXX/XXXXX a k spoluvlastníckemu podielu pozemku CKN parc. č. XXXX/X vo výške XXXX/XXXXX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 397 m2 (ďalej aj „Záložná zmluva"), je neplatná. Ďalšími výrokmi určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku IV. Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 06. 03. 2009 v časti "ďalej sa zmluvné strany dohodli na jednorazovej zmluvnej pokute vo výške 1 162 Eur (35 006,41 Sk), ktorá sa stáva splatnou v prípade, ak omeškanie dlžníka so splácaním dlhu presiahne jeden mesiac", zmluvná podmienka uvedená v článku IV. Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.03.2009 v časti "Po dohode zmluvných strán je dlžník povinný uhradiť paušálnu náhradu trov nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vymáhaním dlžnej čiastky vo výške 1 660 Eur (50 009,16 Sk), ktorá po dohode zmluvných strán nepodlieha vyúčtovaniu" a zmluvná podmienka uvedená v článku V. Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 06.03.2009 v časti "Veriteľ má právo účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 664 Eur v prípade, ak nehnuteľnosť poskytnutá dlžníkom ako zaistenie úveru na základe záložnej zmluvy bude zaťažená akoukoľvek ťarchou pred zápisom záložného práva zaisťujúceho pohľadávku veriteľa do katastra nehnuteľností", sú ako neprijateľné neplatné. Žalobu o zaplatenie 1.000 EUR ako finančného zadosťučinenia navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala toho, aby súd prehlásil za neplatnú Zmluvu o úvere a Záložnú zmluvu, ktoré navrhovateľka ako dlžníčka uzatvorila s odporcom (ako veriteľom), priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 EUR a náhrady trov konania. Svoj návrh odôvodnila tým, že s odporcom uzatvorila spotrebiteľskú Zmluvu o úvere, na základe ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.700 EUR. Súčasne bolo od nej požadované, aby poskytla zabezpečenie poskytnutého úveru formou zriadenia záložného práva na nehnuteľnosť v jej vlastníctve. Toto záložné právo bolo zriadené na základe vyššie citovanej Záložnej zmluvy. Zmluva o úvere ako aj s ňou súvisiaca Záložná zmluva je podľa jej názoru v celom rade svojich ustanovení v rozpore s dobrými mravmi ako aj s predpismi o ochrane spotrebiteľa a z toho dôvodu žiadala, aby súd Zmluvu o úvere a Záložnú zmluvu v plnom rozsahu prehlásil za neplatné, odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur a uhradiť jej trovy súvisiace s týmto konaním. Okresný súd však návrh navrhovateľky považoval len za čiastočne dôvodný. Mal za preukázané, že navrhovateľka a odporca vedome a dobrovoľne vstúpili do úverového právneho vzťahu, na základe ktorého odporca poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.700 EUR s úrokom 20% ročne. Na základe tohto dojednania došlo medzi stranami k vzájomným plneniam a je nesporné, že tento ich vzťah veriteľ - dlžník stále reálne existuje, nakoľko poskytnutý úver ešte nebol vrátený ani v časti svojej istiny. Tento právny vzťah ďalej obsahoval vedľajšie dojednania najmä sankčného a zaisťovacieho charakteru, z ktorých niektoré okresný súd určil za neplatné z dôvodu, že spôsobovali hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech navrhovateľky - spotrebiteľky. Ďalej však zdôraznil, že čo sa týka vedľajších resp. sankčných dojednaní, tieto môžu byť v prípade ich rozporu s dobrými mravmi alebo so zákonom zrušené aj bez toho, aby bolo spochybnené "jadro" právneho vzťahu účastníkov konania, t. j. poskytnutie úveru. Ich povaha je celkom zjavne akcesorická, sú to vedľajšie dojednania k úverovej zmluve a ich prípadná absencia neohrozuje podstatu úverovej zmluvy. Podľa názoru okresného súdu, po zrušení tých zmluvných ustanovení, ktoré odporujú zákonu alebo dobrým mravom, nie je dôvod rušiť aj takto "očistenú" úverovú zmluvu, najmä ak jej podstatné ustanovenia už od počiatku neboli v rozpore ani so zákonom ani s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu súd zamietol návrh navrhovateľky na prehlásenie zmluvy o úvere za neplatnú. Časti návrhu, ktorou navrhovateľka žiadala prehlásenie záložnej zmluvy za neplatnú, súd v plnom rozsahu vyhovel. Ohľadom primeranosti hodnoty poskytnutej nehnuteľnosti k zabezpečovanému záväzku vykonal zisťovanie v troch komerčných bankách, z ktorých vyjadrení vyplynulo, že pri poskytovaní úveru vo výške 1.700 EUR ani jedna z nich nepožaduje zabezpečenie nehnuteľnosťou. Založenie nehnuteľnosti je potrebné až pri poskytnutí násobne vyššieho úveru, ktorého výška je pre každú z uvedených bánk rôzna, minimálne však vo výške 6.500 EUR. Na základe uvedeného dospel okresný súd k názoru, že odporcom požadovaná záruka je v pomere k ním poskytnutému úveru neprimerane vysoká. Uviedol, že práve toto je situácia, kedy je možné povedať, že dodávateľ nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou, nakoľko mu muselo byť zrejmé, že s ohľadom na výšku poskytnutého úveru je mu ponúkaná záruka v hrubo neprimeranej výške. On napriek tomu túto záruku akceptoval, čím došlo aj k porušeniu ustanovenia § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka. Ohľadne časti žaloby, ktorou sa navrhovateľka domáhala zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 EUR okresný súd konštatoval, že uplatnený petit zjavne vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Nakoľko však navrhovateľka nebola pri uplatnení porušenia práva v podstatnej časti úspešná, nemá nárok na takéto finančné zadosťučinenie. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu čiastočného úspechu v konaní tak, že žiaden z účastníkom nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľka aj odporca. Navrhovateľka napadla rozsudok okresného súdu v časti, ktorou okresný súd zamietol je návrh na určenie, že Zmluva o úvere je neplatná a v časti, ktorou okresný súd zamietol jej návrh na zaplatenie sumy 1.000 EUR ako primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázala pritom na to, že predmetná zmluva obsahuje veľké množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, z ktorých však okresný súd vyhlásil za neplatné len niektoré. Takto opomenul za neplatnú určiť napr. zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z pôvodnej výšky istiny za každý začatý deň omeškania. Nesprávnym judikovaním vzťahu o primeranom finančnom zadosťučinení navyše odňal navrhovateľke možnosť domáhať sa práva na primerané finančné zadosťučinenie v budúcnosti, keď zároveň podcenil preventívnu a odrádzajúcu povahu tohto inštitútu. Na základe uvedeného navrhovateľka navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté výroky rozsudku okresného súdu zmenil tak, že návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovie, alebo aby rozsudok okresného súdu v ňou napadnutých výrokoch zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odporca napadol rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola vyslovená neplatnosť záložnej zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku sa uvádza, že z jeho strany došlo k porušeniu § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka a rovnako, že požadovaná záruka je v pomere k poskytnutému úveru neprimerane vysoká. Namietal, že z jeho strany nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k porušeniu § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že predmetný záväzok nebol zabezpečený zabezpečovacím prevodom práva (ako to má na mysli § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka) ale záložným právom, čo sú dva rozdielne zabezpečovacie inštitúty. Ďalej poukázal na ustanovenie § 151m ods. 8, 9 a 10 Občianskeho zákonníka, z ktorých jednoznačne vyplýva, že záložný veriteľ je pri výkone záložného práva povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a výťažok z predaja zálohu, ktorý prevyšuje jeho pohľadávku, je povinný vydať záložcovi. On sa preto môže uspokojiť len do výšky svojej pohľadávky a neexistuje žiadny dôvod na vyhlásenie záložnej zmluvy za neplatnú. Na základe uvedeného odporca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok okresného súdu v tomto výroku zmenil tak, že určí, že Záložná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania je platná. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu zdôraznila, že vykonať predaj zálohu za stavu, že záloh niekoľkonásobne prevyšuje výšku úveru a ide navyše o obydlie spotrebiteľa nemôže byť ako prvé riešenie, ale ako ultima ratio. Veriteľovi nevzniká nejaká vážna ujma, ak má pri pomerne silnom záložnom práve a nároku na úroky z omeškania stále garantovanú svoju pohľadávku, najmä ak by úverový vzťah pri riadom plnení trval. Aplikačná prax súdov potvrdzuje platné dojednanie záložného práva, aj keď je nepomer zálohu a výšky pohľadávky. Zabezpečovacia funkcia záložného práva teda obstojí aj vtedy, ak je hodnota predmetu zálohu vyššia ako výška pohľadávky. Problémom je však vykonávacia funkcia záložného práva, ak hodnota predmetu zabezpečenia podstatne prevyšuje výšku pohľadávky. Pri priamom výkone záložného práva niet osoby, ktorá by skonštatovala neplatnosť úrokov alebo úrokov z omeškania, prípadne moderovala vysoké zmluvné pokuty. Súd správne v tomto prípade uznal celú Záložnú zmluvu za neplatnú a to aj z dôvodu, že v tejto sa nachádzajú viaceré neprijateľné podmienky v čl. 3, čl. 7 a čl. 8 zmluvy. Pred samotným preskúmaním napadnutého rozsudku skúmal odvolací súd včasnosť podaného odvolania, ako jednu z procesných podmienok odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 204 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.") odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po dni, v ktorom nastala rozhodná udalosť, t. j. v ktorom bol rozsudok súdu doručený účastníkovi, a v prípade ak je v konaní zastúpený, v ktorom bol rozsudok súdu doručený jeho zástupcovi. Uvedená lehota je lehotou procesnou. Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Odvolací súd po preskúmaní súdneho spisu z pripojenej poštovej doručenky zistil, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 21C 20/2010-186 zo dňa 14. 06. 2012 bol prevzatý navrhovateľkou dňa 02. 07. 2012. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania navrhovateľke začala plynúť dňom 03. 07. 2012, a teda jej uplynula dňa 17. 07. 2012. Odvolanie proti rozsudku okresného súdu, podané na poštovú prepravu dňa 18. 07. 2012 je teda zjavne podané oneskorene. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd odvolanie navrhovateľky podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol, pričom odvolacími dôvodmi v ňom formulovanými sa z tohto dôvodu nezaoberal. Následne krajský súd preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd určil, že záložná zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom ako záložným veriteľom dňa 06. 03. 2009, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti vedenej v Správe katastra J. na LV č. XXX pre kat. územie N., byt č. XX, na X. poschodí bytového domu súpisného čísla XXX vo vchode č. X, ktorý je zapísaný na CKN parcele č. XXXX o výmere 397m2, k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške XXXX/XXXXX a k spoluvlastníckemu podielu pozemku CKN parc. č. XXXX/X vo výške XXXX/ XXXXX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 397 m2, je neplatná a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ako vo výroku vecne správny potvrdil. Vo zvyšných častiach zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená (§ 151a OZ). Podľa § 151j ods. 1 OZ ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ako už bolo konštatované, okresný súd výrokom napadnutým odvolaním odporcu určil, že Záložná zmluva, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva k bytu vo vlastníctve navrhovateľky je neplatná z dôvodu, že odporcom požadovaná záruka je v pomere k ním poskytnutému úveru vo výške 1.700 EUR neprimerane vysoká, čo pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech navrhovateľky. Dodávateľ nepostupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou, nakoľko mu muselo byť zrejmé, že s ohľadom na výšku poskytnutého úveru je mu ponúkaná záruka v hrubo neprimeranej výške. On napriek tomu túto záruku akceptoval, čím došlo aj k porušeniu ustanovenia § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka. Záložné právo je v podmienkach trhového hospodárstva významným a veľmi frekventovaným vecnoprávnym prostriedkom zabezpečenia pohľadávok a ich príslušenstva. Z jeho akcesorickej povahy vyplýva, že ako vedľajší vzťah pristupuje k pohľadávke ako prostriedok na jej hmotnoprávne a procesnoprávne posilnenie tým, že na jeho základe je záložný veriteľ oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku z predmetu záložného práva (zálohu) v prípade, ak jeho pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Posilňuje teda postavenie záložného veriteľa a jeho istotu tak, že zabezpečuje, aby jeho nároky z pohľadávky boli uspokojené aj vtedy, keď obligačný dlžník nesplní pohľadávku riadne a včas. Z charakteru záložného práva ako zabezpečovacieho inštitútu jednoznačne vyplýva, že na to, aby bolo záložné právo pre veriteľa efektívne, hodnota predmetu záložného práva (t. j. hodnota zálohu) musí byť rovnaká alebo vyššia ako hodnota zabezpečenej pohľadávky. Len v takomto prípade má totiž veriteľ istotu uspokojenia svojej pohľadávky aj v prípade, že dlžník by dobrovoľne neplnil ani len čiastočne. Napriek skutočnosti, že záložné právo je tradičným zabezpečovacím inštitútom, vo všeobecnosti akceptovaným vo všetkých typoch záväzkových vzťahoch, v prípade, že je zabezpečovaným vzťahom vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, je nutné osobitne skúmať, či jeho dojednanie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko sa už z podstaty jedná o zabezpečovací inštitút pohľadávky veriteľa (dodávateľa), ktorého účelom je posilniť postavenie veriteľa, je navyše potrebné vziať na zreteľ, že len v prípade, ak dojednanie záložného práva so spotrebiteľom v konkrétnom prípade spôsobuje značnú nerovnováhu v záväzkovom vzťahu v neprospech spotrebiteľa, je takéto dojednanie neprijateľnou podmienkou. Opačný výklad by totiž viedol k absurdnému záveru, že nakoľko záložné právo pôsobí vždy v prospech veriteľa (dodávateľa) a v neprospech spotrebiteľa, záložné právo so spotrebiteľom nemožno dohodnúť. Možno teda zhrnúť, že v prípade existencie záložného práva v rámci spotrebiteľskej zmluvy (alternatívne ak je podmienkou uzavretia hlavnej zmluvy zriadenie záložného práva k predmetu vo vlastníctve spotrebiteľa osobitnou zmluvou), je úlohou konajúceho súdu posúdiť, či uvedené záložné právo je alebo nie je neprijateľnou podmienkou z hľadiska intenzity zásahu do postavenia zmluvných strán zo spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na funkciu a význam tohto zabezpečovacieho inštitútu bude pritom rozhodné skúmanie primeranosti záložného práva k zabezpečenému záväzku z hľadiska charakteru predmetu záložného práva (zálohu) a jeho (nie len ekonomickej) hodnoty, výšky a významu zabezpečenej pohľadávky a dohodnutého (resp. zákonom stanoveného) spôsobu výkonu záložného práva. Zároveň sa musí brať na zreteľ, že poskytovanie finančných služieb nebankovými subjektmi pre spotrebiteľov musí byť vykonávané s náležitou odbornou starostlivosťou, zahŕňajúcou predovšetkým ponuku vhodných zmluvných podmienok pre spotrebiteľa, komunikáciu s dlžníkom, rešpektovanie jeho základných ľudských práv a to tak pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, ako aj počas výkonu zabezpečovacích prostriedkov. Odborná starostlivosť v sebe zahŕňa dobrú vieru, morálku a bezvýhradné rešpektovanie zákona. Spotrebiteľ totiž pristupuje k zmluvnému vzťahu s dôverou, že zmluva neobsahuje neprimeranosti a že aj pri prípadnom porušení povinnosti nastúpia len primerané kompenzácie. Neprimeraná kompenzácia (sankcia) je neprijateľnou, a teda absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou. V prejednávanom prípade bol navrhovateľke (spotrebiteľke) odporcom poskytnutý úver vo výške 1.700 EUR, ktorý sa zaviazala odporcovi splácať v 35 mesačných splátkach po 88 EUR, v 36. splátke vo výške 99 EUR, spolu s poplatkom za uzavretie zmluvy vo výške 136 EUR. Spolu sa teda zaviazala odporcovi zaplatiť sumu 3.315 EUR. Podľa čl. I ods. 2 piata veta Zmluvy o úvere však platí, že veriteľ (odporca) vyplatí dlžníkovi (navrhovateľke) dohodnutú výšku úveru zníženú o poplatok za uzavretie zmluvy a prvú splátku. Možno teda sumarizovať, že navrhovateľke bola reálne poskytnutá suma úveru vo výške 1.476 EUR (1.700 - 136 - 88) a ku dňu poskytnutia úveru dlžná suma navrhovateľky predstavovala sumu 3.091 EUR (3.315 - 136 - 88). Na zabezpečenie záväzku dlžníka (navrhovateľky) voči veriteľovi (odporcovi) sa zmluvné strany „dohodli" na zriadení záložného práva k bytu vo vlastníctve navrhovateľky, ktorý je zároveň miestom trvalého pobytu navrhovateľky (čl. V ods. 1 Zmluvy o úvere), na zmluvnej pokute vo výške 0,2 % z pôvodnej výšky istiny za každý začatý deň omeškania, na jednorazovej zmluvnej pokute vo výške 1.162 EUR ak omeškanie dlžníka so splácaním dlhu presiahne jeden mesiac, na paušálnej náhrade nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vymáhaním pohľadávky vo výške 1.660 EUR (čl. IV ods. 1 Zmluvy o úvere) a na zmluvnej pokute vo výške 664 EUR ak byt vo vlastníctve navrhovateľky bude zaťažený akoukoľvek ťarchou pred zápisom záložného práva veriteľa (čl. V ods. 2 Zmluvy o úvere). Odvolací súd, rovnako ako súd okresný, považuje zmluvnú podmienku spočívajúcu v zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorá je obydlím spotrebiteľa, vzhľadom na výšku a charakter zabezpečenej pohľadávky, spôsob výkonu záložného práva a ďalšie okolnosti prípadu za neprijateľnú, spotrebiteľa nezaväzujúcu podmienku pre jej zjavnú neprimeranosť. V prvom rade z hľadiska výšky sumy, ktorú sa navrhovateľka zaviazala odporcovi po poskytnutí úveru vrátiť (3.091 EUR), je zabezpečenie úveru formou zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti - 2-izbovému bytu, v ktorom navrhovateľka býva, neadekvátne, podrobujúce navrhovateľku neprimeranému tlaku spojenému s rizikom zo straty obydlia. Po uzatvorení zmluvy o úvere, ktorou bola navrhovateľke reálne poskytnutá suma len 1.476 EUR (1.700 - 136 - 88) zabezpečená záložným právom k bytu, ktorý navrhovateľka obýva, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo radikálneho zhoršenia jej sociálnej situácie. Uvedená, navrhovateľke vyplatená suma totiž pri vzniku akéhokoľvek neočakávaného výdavku navrhovateľky (ktorý by uvedenou sumou nedokázala pokryť) môže viesť k situácii, že navrhovateľka nebude mať dostatok finančných prostriedkov na riadnu splátku úveru poskytnutého odporcom, ktorá skutočnosť má za následok právo veriteľa (odporcu) od Zmluvy o úvere odstúpiť a svoju pohľadávku uspokojiť výkonom záložného práva. Navyše uvedené právo veriteľovi podľa čl. III ods. 2 Zmluvy o úvere vzniká aj čiastočným neuhradením splátky, prípade akýmkoľvek omeškaním s úhradou splátky bez akejkoľvek bližšej konkretizácie, z čoho možno vyvodiť, že hoci aj nezavinené omeškanie navrhovateľky s jednou splátkou trvajúce pár dní, prípadne uhradenie splátky v neúplnej výške a jej neskoršie doplatenie môže mať za následok odstúpenie od Zmluvy o úvere a výkon záložného práva. Rovnako je potrebné uviesť, že samotná hodnota bytu vo vlastníctve navrhovateľky, bez potreby znaleckého skúmania, bezpochyby násobne prekračuje sumu 3.091 EUR, ktorú je navrhovateľka po poskytnutí úveru povinná odporcovi vrátiť, nehovoriac už o hodnote citovej spočívajúcej vo vzťahu navrhovateľky k vlastnému obydliu. S týmto súvisí aj reálna obava, že navrhovateľka môže emočne pociťovať nervozitu (napätie) z toho, že byt, v ktorom býva, sa v prípade vzniku akýchkoľvek neočakávaných výdavkov môže stať predmetom výkonu záložného práva, ktorého následkom bude strata vlastníctva navrhovateľky k tomuto bytu. Nevyváženosť vzájomného vzťahu navrhovateľky v postavení spotrebiteľky a odporcu v pozícii dodávateľa navyše zvýrazňuje skutočnosť, že odporca svoju pohľadávku okrem záložného práva k obydliu spotrebiteľky zabezpečil viacerými ďalšími zabezpečovacími inštitútmi (zmluvná pokuta vo výške 0,2 % z pôvodnej výšky istiny za každý začatý deň omeškania, jednorazová zmluvná pokuta vo výške 1.162 EUR ak omeškanie dlžníka so splácaním dlhu presiahne jeden mesiac, paušálna náhrada nákladov vynaložených veriteľom v súvislosti s vymáhaním pohľadávky vo výške 1.660 EUR, zmluvná pokuta vo výške 664 EUR ak byt vo vlastníctve navrhovateľky bude zaťažený akoukoľvek ťarchou pred zápisom záložného práva veriteľa, a pod.), ktoré ostatné zabezpečovacie inštitúty vo svojom súhrne tak isto prevyšujú výšku pohľadávky veriteľa (odporcu). Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že pri výške finančných prostriedkov, ktoré odporca reálne navrhovateľke poskytol (1.476 EUR) je zabezpečenie úveru formou záložného práva k obydliu spotrebiteľa rozporné aj s požiadavkou zachovávania odbornej starostlivosti, ktorú je nutné od poskytovateľov finančných služieb na trhu vyžadovať. V zmysle uvedenej požiadavky dodávatelia, nakoľko sú tvorcami spotrebiteľských zmlúv, musia pri ich koncipovaní garantovať primeranosť postavenia zmluvných strán, a to aj v prípade, ak dôjde zo strany spotrebiteľa k porušeniu zmluvných povinností. V takomto prípade porušenia musia nastúpiť len primerané sankcie zohľadňujúce vzniknutú škodu dodávateľa (t. j. reálnu škodu a aj ušlý zisk) a význam porušenia zmluvných povinností spotrebiteľom. Pokiaľ potom odporca poskytol navrhovateľke sumu 1.476 EUR a navrhovateľka mu reálne mala vrátiť 3.091 EUR, uvedenej sume by mala byť primeraná sankcia pre navrhovateľku ako aj zabezpečovacie inštitúty voči nej použité. Zabezpečenie uvedeného záväzku záložným právom k dvojizbovému bytu vo vlastníctve odporkyne, vzhľadom aj na zisťovanie okresného súdu uskutočnené v troch komerčných bankách, kde sa zabezpečenie úveru formou nehnuteľnosti vyžadovalo minimálne pri poskytnutej sume 6.500 EUR (čo je takmer 4,5 násobok sumy poskytnutej navrhovateľke odporcom), však za primerané vyhodnotiť nemožno. Na správnosti uvedeného záveru nič nemení ani argumentácia odporcu ohľadne toho, akým spôsobom má záložný veriteľ postupovať pri speňažovaní predmetu záložného práva (zálohu). Je síce možné súhlasiť s jeho názorom vychádzajúcim z ust. § 151m Občianskeho zákonníka o tom, že pri výkone záložného práva má záložný veriteľ postupovať s odbornou starostlivosťou, ako aj to, že ak výťažok z predaja zálohu prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, je veriteľ povinný záložcovi prebytok výťažku prevyšujúci zabezpečenú pohľadávku po odpočítaní nákladov na výkon záložného práva vydať, avšak je potrebné poukázať na to, že nakoľko spôsob výkonu záložného práva nebol v Zmluve o úvere a ani v Záložnej zmluve určený, veriteľ môže tento realizovať predajom na dražbe podľa osobitného zákona (Zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/2002 o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov) alebo sa domáhať uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti). V prvom rade nemožno porovnávať cenu, za ktorú by sa byt vo vlastníctve navrhovateľky predával v prípade dobrovoľného predaja vlastníčkou, ktorú cenu možno považovať za cenu trhovú, a cenu, ak by sa predaj realizoval podľa uvedených osobitných právnych predpisov. Pri postupe podľa ust. § 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok") by sa totiž hodnota najnižšieho podania za uvedenú nehnuteľnosť určovala ako všeobecná hodnota nehnuteľnosti (podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z o stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Pri postupe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/2002 o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dobrovoľných dražbách") sa síce cena draženej nehnuteľnosti určuje znaleckým posudkom ako cena obvyklá v mieste a čase konania dražby (podľa § 12 ods. 1 tohto zákona), ktorý pojem je možné stotožniť s cenou trhovou, avšak platí, že výška najnižšieho podania, za ktoré môže byť predmet zálohu predaný ak je predmetom dražby byt alebo dom, v ktorom má dlžník hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, nemôže byť nižšia ako tri štvrtiny hodnoty predmetu dražby určenej znaleckým posudkom (§ 16 ods. 6 tohto zákona). Pri predaji bytu podľa Exekučného poriadku by sa teda najnižšie podanie určilo ako všeobecná hodnota nehnuteľnosti (neporovnateľná z trhovou cenou) a pri predaji podľa zákona o dobrovoľných dražbách by bolo možné určiť najnižšie podanie na výšku 75 % trhovej ceny tejto nehnuteľnosti, všetko bez toho, aby bolo ohrozené uspokojenie pohľadávky veriteľa, nakoľko táto nemá (v porovnaní s hodnotou bytu) príliš vysokú hodnotu. Vzniká tu teda nezanedbateľné nebezpečenstvo, že veriteľ z tohto dôvodu (napriek zákonnému zneniu § 151m ods. 8 OZ) nebude mať záujem predať nehnuteľnosť vo vlastníctve navrhovateľky za obvyklú (trhovú) cenu, ale z dôvodu rýchlosti uspokojenia svojej pohľadávky za ľubovoľnú ponúknutú cenu neodporujúcu zákonu. Navyše ponuka nehnuteľnosti na predaj v dražbe (či už podľa zákona o dobrovoľných dražbách alebo podľa Exekučného poriadku) je časovo limitovaná na jeden konkrétny termín, čo tak isto znižuje počet záujemcov, a tým aj šancu predať predmet záložného práva za výhodnú cenu. Rovnako je potrebné súhlasiť s názorom navrhovateľky prezentovaným vo vyjadrení k odvolaniu odporcu, že v prípade výkonu záložného práva predajom zálohu podľa zákona o dobrovoľných dražbách niet subjektu, ktorý by skonštatoval neprijateľnosť zmluvných podmienok, čo môže (vzhľadom aj na znenie Zmluvy o úvere, Záložnej zmluvy a v nich obsiahnutých neprijateľných podmienok konštatovaných už okresným súdom) viesť k odôvodnenému záveru o tom, že by odporca mal tendenciu uspokojovať svoju pohľadávku navýšenú o sumy vyplývajúce z neprijateľných zmluvných dojednaní. Rovnako už zo samotného znenia Zmluvy o úvere a Záložnej zmluvy, možno mať pochybnosti o tom, že by mal odporca pri výkone záložného práva vôľu postupovať s náležitou starostlivosťou pre to, aby neboli poškodené oprávnené záujmy navrhovateľky - spotrebiteľky. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody možno považovať záver okresného súdu o tom, že záložná zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom ako záložným veriteľom dňa 06. 03. 2009, je neplatná, za vecne správny. Na uvedené nemá vplyv ani zjavne nesprávny názor okresného súdu o tom, že uzatvorením záložnej zmluvy so spotrebiteľom došlo aj k porušeniu ustanovenia § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka. Okresný súd totiž svoje rozhodnutie založil v prvom rade na skutočnosti, že Záložná zmluva je neprijateľnou podmienkou a až následne konštatoval, že došlo aj k porušeniu § 53 ods. 7 OZ. Preto aj keď možno súhlasiť s názorom odvolateľa, že ust. § 53 ods. 7 OZ sa vzťahuje na zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti a nie na záložnú zmluvu, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, rozhodnutie okresného súdu v uvedenom odvolaním napadnutom výroku možno považovať za vecne správne. Rovnako správny je i výrok okresného súdu o trovách konania, ktorým okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo z dôvodu, že obaja účastníci boli v konaní len čiastočne úspešní. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým tento určil, že záložná zmluva uzatvorená medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom ako záložným veriteľom dňa 06. 03. 2009, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti vedenej v Správe katastra J. na LV č. XXX pre kat. územie N., byt č. XX, na X.. poschodí bytového domu súpisného čísla XXX vo vchode č. X, ktorý je zapísaný na CKN parcele č. XXXX o výmere 397m2, k spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške XXXX/ XXXXX a k spoluvlastníckemu podielu pozemku CKN parc. č. XXXX/X vo výške XXXX/XXXXX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 397 m2, je neplatná a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil. Vo zvyšných častiach zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov konania nebol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd na základe § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.