Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 42CoE/194/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610217835 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610217835.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Rapid life životná poisťovňa a.s., Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s.r.o., Rastislavova 68, 040 01 Košice, IČO: 47 231 785, proti povinnej O. O., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX J. XX vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Jurinom, Exekútorský úrad so sídlom Lučenec, Št. Moyzesa 50, Lučenec pod sp. zn. EX 2243/2010 na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 31,73 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/1102/2010-22, IČS: 6610217835 zo dňa 16.03.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/1102/2010-22, IČS: 6610217835 zo dňa 16.03.2011 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Arbitrážnym súdom Košice (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. 2C/387/2009 zo dňa 08.03.2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý bol vydaný na základe poistnej zmluvy zo dňa 12.02.2007. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné poistné podmienky, ktoré v časti XV. stanovili, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodované rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Na základe povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a obsahu zmluvy okresný súd uviedol, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. S ohľadom na túto skutočnosť poukázal na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, z obsahu ktorého vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo a pri rozhodovaní sú sudcovia viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy, teda Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy aplikoval aj ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), konkrétne čl. 6 ods. 1, ktorý stanovil podmienky, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa. Tiež poukázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach Óceano Grupo Editorial C-240/98 až C-244/98 a Cofidis C-473/00, v zmysle ktorých Smernica zaisťuje spotrebiteľom ochranu, v rámci ktorej je vnútroštátny súd povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky aj v prípade ak sa spotrebiteľ zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Uviedol, že Smernica je priamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície so slovenského právneho poriadku, preto je exekučný súd povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, nemôže byť zo strany súdu považovaná za individuálne dojednanú, pretože núti spotrebiteľa použiť na riešenie sporov iba rozhodcovský súd. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. S ohľadom na tieto skutočnosti okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia. Uviedol, že predložený exekučný titul spĺňa všetky podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Závery okresného súdu o materiálnej nevykonateľnosti arbitrážneho rozsudku a jeho rozpornosti so zákonom nie sú dostatočne právne podložené a okolnosti, ktoré slúžili okresnému súdu ako podklad k záveru o materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu nemôžu zakladať jeho materiálnu nevykonateľnosť, nakoľko s nimi právna úprava a ani právna teória nepočítajú ako s dôvodmi materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu. V súvislosti s vysloveným názorom o rozpornosti exekučného titulu so zákonom oprávnený uviedol, že pokiaľ okresný súd konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom, bol povinný aj uviesť, s ktorým právnym predpisom nie je exekučný titul v súlade. Ďalej odvolateľ namietol, že závery okresného súdu o tom, že rozhodcovská doložka bola už v čase uzatvorenia neprijateľnou podmienkou a ako taká od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy, nemajú žiadnu oporu v skutkovom stave konkrétneho prípadu a ani v slovenskom právnom poriadku. Vytkol aj to, že exekučný súd navyše nie je oprávnený tieto okolnosti v exekučnom konaní skúmať, keďže tým zasahuje do zásady záväznosti právoplatných rozhodnutí, ktorý postup je bez opory v zákone. Arbitrážny rozsudok má podľa § 35 v spojení s § 51 ods. 3 zákona č. 244/2004 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) a ust. § 159 O.s.p. účinky právoplatného rozsudku, ktorý môže byť zrušený výlučne postupom podľa § 40 a nasl. ZoRK. Rozhodcovský rozsudok, ktorý nebol zrušený v osobitnom konaní, je riadnym, právoplatným a vykonateľným exekučným titulom a je záväzný pre všetky orgány, vrátane exekučného súdu. Exekučnému súdu neprináleží preskúmavať arbitrážny rozsudok z hľadísk uvedených v § 40 a nasl. ZRK. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na stanoviská českej odbornej verejnosti, ale aj rozsudok Najvyššieho súdu SR s. zn. 5Cdo 147/02 z 10. júna 2003, z ktorého vyplýva, že materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamená jeho záväznosť pre účastníkov konania a v tomto rozsahu aj pre všetky štátne orgány, a tiež jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Dôsledkom tejto vlastnosti vykonávaného rozhodnutia je nemožnosť preskúmavania jeho vecnej správnosti v exekučnom konaní. Vecná nesprávnosť exekučného titulu by mohla viesť za podmienok stanovených zákonom k jeho zrušeniu. S ohľadom na úpravu § 35a § 51 ods. 3 ZoRK platia tieto závery aj pre rozhodcovské rozsudky. Záver okresného súdu o potrebe aplikácie komunitárneho práva bol absolútne nepodložený, pretože priama aplikácia Smernice prichádza do úvahy len prípade, ak je odporcom členský štát, alebo akýkoľvek orgán konajúci v mene štátu. Oprávnený poukázal na to, že exekučný súd nesprávne vychádzal zo skutočností, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Podľa jeho názoru však rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutia ESD citované exekučným súdom sa netýkajú prípadu, keď už bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Tiež namietol nesprávny názor exekučného súdu o potrebe aplikácie komunitárneho práva v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície Smernice do právneho poriadku SR, pretože Smernica nemá v zmysle Lisabonskej zmluvy všeobecnú platnosť, ani priamu uplatniteľnosť. Priama aplikácia ustanovení Smernice prichádza do úvahy subsidiárne ako ultima racio vtedy, ak eurokomformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Ustanovenia Smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky, a to a) uplynutie transpozičnej lehoty, b) ustanovenie nebolo transponované, alebo bolo transponované nesprávne, či neúplne, c) ustanovenie obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť, d) ustanovenie je nepodmienené a e) priama aplikácia ustanovenia Smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, tzn. že Smernica nikdy nemôže mať horizontálny účinok. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ uviedol, že ak súd posudzoval rozhodcovskú zmluvu z titulu prijateľnosti podmienky rozhodcovskej zmluvy, na čo podľa odvolateľa nebol oprávnený, mal ju posudzovať výlučne podľa platných slovenských predpisov v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Dodal, že podľa jeho názoru exekučný súd nebol oprávnený posudzovať a vyhodnocovať rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, a preto nebol ani oprávnený na podklade týchto záverov zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia. Posudzovanie platnosti či neplatnosti zmluvných podmienok nie je predmetom exekučného konania. Oprávnený tiež tvrdí, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, pretože povinný podpísal samotné Všeobecné poistné podmienky (ďalej len „VPP“) dňa 12.02.2007 a zároveň dobrovoľne a slobodne ďalším podpisom podpísal aj Osobitné zmluvné dojednania (ďalej len „OZD“) k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX, kde vyjadril vôľu podrobiť spory rozhodcovskému konaniu. Tieto osobitné dojednania a v nich obsiahnuté podmienky - rozhodcovská doložka sú oddelené od ostatnej časti Všeobecných poistných podmienok a povinný nebol žiadnym spôsobom nútený ich podpísať. Naopak, mohol túto rozhodcovskú doložku nepodpísať bez toho, aby tým bol akokoľvek dotknutý zvyšok jeho poistného vzťahu. Podľa oprávneného v tomto prípade išlo medzi účastníkmi jednoznačne o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, čo vyplýva zo znenia VPP a OZD. Pokiaľ by povinný nepodpísal rozhodcovskú doložku, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok VPP a ani na poistný vzťah; prípadne, ak by nepodpísal Ďalšie zmluvné dojednania, malo by to jediný následok a to, že by sa nestali súčasťou poistnej zmluvy. Keďže rozhodcovská doložka bola vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa odvolateľa dohodnutá individuálne, nebolo ju možné posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa Občianskeho zákonníka, ani podľa judikatúry ESD. Touto skutočnosťou sa exekučný súd nezaoberal, lebo ju neuviedol vo svojom rozhodnutí. Rozhodcovská doložka podľa oprávneného nedávala neprimerané procesné výhody, ani nevytvárala žiadnu procesnú nerovnováhu. Oprávnený tiež namietol ako neopodstatnenú súdom deklarovanú značnú vzdialenosť miesta konania ako prekážky uplatňovania práv spotrebiteľa. V tomto prípade však vzdialenosť nehrá úlohu, keďže rozhodcovské konanie je výlučne písomné. Miesto konania neurčil oprávnený, ale Arbitrážny súd Košice v súlade s ust. § 23 ods. 1 ZRK a oprávnený nemal možnosť nijako ovplyvniť vnútorné predpisy nezávislého rozhodcovského súdu. Naopak, povinný mal možnosť vybrať si miesto rozhodcovského konania podľa s ust. § 29b ods. 3 Rokovacieho poriadku Arbitrážneho súdu Košice. Možnosť zvoliť si miestnu príslušnosť bola daná výlučne v prospech povinného. Tiež namietol, že okresný súd vyslovil svoje závery iba v nadväznosti na európsku legislatívu a judikatúru, teda bez toho, aby vyplynuli z vykonaného dokazovania a pokiaľ okresný súd chcel rozhodnúť na základe dokazovania, mal nariadiť pojednávanie. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na svoje ústavné práva na súdnu ochranu, a to aj v rámci exekučného konania. Nenariadením pojednávania okresný súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre rozhodnutie súdu. Z uvedených dôvodov oprávnený navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili dňa 12.02.2007 Poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú aj VPP. Tieto v XV. časti- „rozhodcovské konanie“ obsahujú rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva, že „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.“ Na základe tejto doložky podal oprávnený na rozhodcovský súd žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul, v ktorom bola povinná zaviazaná na zaplatenie 31,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od. 13.09.2007 až do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 230,-Eur. Podľa bodu 2 citovanej časti VPP, „pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto Všeobecných poistných podmienok.“ Podľa bodu 3 „rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom, poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami, najmä: ...“. Z okolností uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán Zmluvy (kde oprávnený vystupuje ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ) ako aj predmet činnosti oprávneného je zrejmé, že oprávnený- veriteľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetnú zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Z formy Zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia Smernice a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), čl. 169 ods. 1 a čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice. V súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv je potrebné uviesť, že aj keď sa neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 písm. k), r) Občianskeho zákonníka) v príkladnom výpočte v čase uzatvárania zmluvy nenachádzali, ide o podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pri posudzovaní neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone, pretože tento je aj tak len exemplifikatívny. Rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Súd pri posudzovaní takýchto vzťahov nie je viazaný len Občianskym zákonníkom, ale aj Smernicou. Jej použitie sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, t.j. výkladu prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho Smernicu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 Sabine von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že Smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri takomto výklade súd vychádza z prameňa ako celku s prihliadnutím na jeho ciele a zmysel. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej do všeobecných obchodných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná v časti XV. VPP, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Táto skutočnosť je zrejmá aj z bodu 2 vyššie citovanej rozhodcovskej doložky. 2/ Obsahom rozhodcovskej doložky je aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa postup v rozhodcovskom konaní riadi ZoRK a vnútornými predpismi- Štatútom rozhodcovského súdu a Rokovacím poriadkom vybraného rozhodcovského súdu. Tieto však spotrebiteľ s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznal, pretože neboli súčasťou zmluvy, naopak dodávateľ mal vopred výhodu znalosti týchto podmienok a keďže neboli súčasťou zmluvy, ich obsah sa mohol meniť bez toho, aby sa spotrebiteľ o tom dozvedel. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi oprávneným a povinnou. 3/ V súvislosti s námietkou odvolateľa o nedostatku kompetencie okresného súdu ako exekučného súdu preskúmať predložený exekučný titul, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Treba však povedať aj to, že zákon počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a to ustanovením § 45 ZoRK, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov uvedených v zákone. Európska únia v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľov pred nepriaznivými vplyvmi neprijateľných podmienok, podporuje štáty k zbaveniu účinku rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na nečinnosť spotrebiteľa. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne vo veci Pohotovosť s.r.o. proti H. S., C-76/10, bod 37 a 38 odôvodnenia, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25). Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 Smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Okresný súd teda správne aplikoval európsku judikatúru. 4/ Odvolateľom namietané porušenie práva na súdnu ochranu odvolací súd tiež považuje za neodôvodnené. Zastáva názor, že pokiaľ dochádza k porušovaniu práv spotrebiteľa zo strany dodávateľa, je nekorektné zo strany dodávateľa domáhať sa právnej istoty, či mať iné legitímne očakávania. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd SR, ktorý vo viacerých prípadoch odmietol obdobné sťažnosti oprávneného. Odvolací súd sa opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 6 Cdo 228/2011 z 25. januára 2012, v ktorom dovolací súd uviedol, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého pre takýto záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom. Za nekorektné považuje odvolací súd aj neprimerane vysoké trovy rozhodcovského konania, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky. Z ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že takéto správanie oprávneného ako dodávateľa možno považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.